Chačkhar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Svetové dedičstvo UNESCO
Chačkhar pravdepodobne od majstra Povha, 1291, Monastier Gošavank, Arménsko

Chačkhar[1] (iné názvy pozri nižšie) je architektonicko-sochársky prvok typický pre stredoveké arménske umenie. Ide o typ vertikálnej tesanej kamennej dosky alebo skalným reliéfom s centrálnym vyobrazením kríža a bohatou ornamentálnou výzdobou. Sochárska výzdoba je obvykle nad medailónom alebo štylizovanou slučkou rastlinného ornamentu. V niektorých prípadoch sa na chačkhare objavuje figurálna výzdoba, polychrómia a epigrafia. Chačkhar býva zhotovený prevažne z tufu alebo bazaltu. Niekedy dosahuje výšku 2,5 m. Jeho funkcie boli rôzne: označoval hrob, založenie chrámu, monastiera, pamiatka dôležitých udalostí, miest, smrť panovníka alebo víťaznú bitku.[2] Kult kríža, ktorý chačkhar symbolizuje, bol v Arménsku veľmi obľúbený a rozšírený, čo potvrdzuje dôležitosť kríža v kontexte Arménskej apoštolskej cirkvi. V Arménsku sa dodnes zachovalo niekoľko tisíc chačkharov, ktoré sú často vyhľadávané veriacimi. Umenie a výroba chačkharov boli v roku 2010 zapísané do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.[3]

Terminológia a etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

  • V slovenskej literatúre sa možno stretnúť aj s pojmami: chačkhar[1], chačkar[1], čačchkar[4] a krížový kameň[4]
  • arménsky kríž[5]
  • armén. խաչքարchač῾k῾ar

Slovo chačkhar je zložené z dvoch arménskych slov: խաչ – chač (kríž) a քար – khar (kameň), čo v doslovnom preklade znamená krížový kameň.[6] Tento doslovný preklad nie je úplne presný, pretože chačkhar nemá zvyčajne tvar kríža. Niekedy sa preto skôr hovorí o kríži na kameni alebo kameň na kríži.[7]

Vzhľad a funkcia[upraviť | upraviť zdroj]

Forma chačkharu vychádza z kamenných stél, ktoré podľa legendy nariadil vyrobiť Gregor Lusavorič v snahe odlíšiť a uchovať novú arménsku kresťanskú kultúru od staršieho zoroastrizmu. Prvé prototypy chačkharu sa začali objavovať medzi 5. – 7. storočí, ale samotná forma chačkharu sa vyvinula až na konci 9. storočia.[8][9] Išlo o vertikálnu kamennú dosku (výška 1 – 3 m) , ktorá bola situovaná na miesto vo vzťahu k štyrom svetovým stranám. Chačkhar bol orientovaný smerom na východ a jeho západná strana je bohato zdobená ornamentálnymi, rastlinnými alebo geometrickými motívmi.[10][9] Zvyčajne býva osadený na obdĺžnikovom postamente. Hlavným motívom chačkharu je kríž, ktorý bol spravidla vytesaný uprostred. Kríž nie je len zobrazením utrpenia Ježiša Krista, ale aj symbolom stromu života (symbol Boha Stvoriteľa) a víťazstva nad smrťou. Motív kríža bol často dopĺňaný o ďalšie kríže a iné motívy Golgoty, Ukrižovania Krista alebo tzv. Amenaprkič – Spasiteľ (všetkých), ktoré boli obklopené prepletenými geometrickými a rastlinnými vzormi alebo figurálnou výzdobou. Zvyšnú časť chačkharu zdobili motívy viniča, palmových listov alebo zoomorfné motívy, nápisy, zobrazenia svätcov alebo biblických postáv. Často používaným symbolom bol tvar ružice, osemcípej hviezdy (oktogram) a nespočetné množstvo krížových vzorov. Vrchnú časť kameňa zdobil slnečný disk – symbol, ktorého pôvod siaha ešte do predkresťanských čias, ktorý pravdepodobne súvisel s uctievaním božstiev Mitru a Vahagna. Vzor jednotlivých chačkharov sa spravidla neopakoval.[10][9][8] Chačkhary sa na prvý pohľad podobali na keltské a litovské kríže (kryždirbystė).[11] Hlavným rozdielom medzi nimi je však ikonografia jednotlivých krížov.[11] Židovské a islamské náhrobné kamene v stredovekom Arménsku mali podobnú výzdobu, chýbali im však kresťanské motívy a symboly.[12]

Funkcia a význam chačkharu nie sú celkom objasnené. Najbežnejšou funkciou chačkharu bol náhrobný kameň, ktorý sa nachádzal v blízkosti hrobky alebo mauzólea. Nápis na kamennej doske posväcoval dušu mŕtveho. Inokedy slúžil ako spomienka významnej cirkevnej či svetskej udalosti. Chačkhar bol dôležitým zdrojom historických informácii, pretože doska obsahovala údaj o tom, pri ktorej príležitosti bola postavená (napr. na pamiatku víťaznej bitky, smrti panovníka, výstavby mosta, založenie chrámu, monastiera alebo ako forma ďakovného daru či orientačný bod). Okrem iného sa na ňom nachádzalo meno donátora a meno alebo iniciály kamenárskeho majstra.[10] Zriedkavejšia bola apotropaická funkcia. V ľudovej viere sa chačkhar slúžil ako ochranný symbol, resp. talizman (armén. Ցասման – tasman), ktorý ochraňoval pred prírodnými katastrofami a démonmi.[13] V niektorých prípadoch chačkhar bol personifikovaný hrdina, ktorý vystupoval v legendách ako záchranca pred Turkami alebo ako drakobijca.[9]

Teologické východiská[upraviť | upraviť zdroj]

Symbolika chačkharu prestavovala v teologickom výklade Arménskej apoštolskej cirkvi podstatu kristológie, ktorej definícia sa ustálila v 8. storočí za pôsobenia katolika Jána III. z Odzunu.[14] Božská prirodzenosť Ježiša Krista bola prezentovaná v kríži, ktorý nebol vnímaný ako nástroj Kristovho utrpenia ale ako strom života a symbol víťazstva nad smrťou.[15] Keďže v Arménsku prevládal anikonický postoj k zobrazovaniu Boha, bol kríž chápaný ako božské znamenie.[14][16] Vertikalita chačkharu mala symbolizovať prechod od pozemského sveta k nadprirodzenu. Dogmatický prístup ornamentálnej výzdoby mal vytvárať pre veriaceho človeka estetickú ilúziu nekonečna. Kríž uprostred kamennej dosky slúžil ako univerzálny prostredník medzi veriacim a Bohom.[14]

Historický vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pokresťančené stély Monastieri Odzun, 7. storočie, Odzun, Arménsko

Prvé prototypy chačkharov sa objavili medzi 5. a 7. storočím.[10] Ideovo vychádzali z pohanských kamenných stél (višapakar) alebo urartských stél, ktoré boli pokresťančené symbolmi kríža, ako napríklad v okolí mesta Odzun.[14][17] Neskôr to boli štvorhranné kamenné stĺpy s plastickým zobrazením kríža a výjavmi z evanjelia. Súčasne v Arménsku naďalej prevládalo pohanské uctievanie hôr.[8][11] Po úpadku abbásovskej moci a čiastočnou nezávislosťou arménskych kniežatstiev od 9. storočia sa postupne kamenná stéla vyvinula v kamennú dosku (t.j. chačkhar), ktorú bolo možné pohodlne postaviť v blízkosti domu alebo chrámu.[18] Spočiatku sa tieto umelecké formy vyznačovali ornamentálnou jednoduchosťou, postupne sa však vyvíjali v zložitejšie a bohatšie formy.[8][11] Najstaršie zachované formy chačkarov sa nachádzajú v lokalite mesta Ani na konci 9. storočia. Umenie chačkharu sa postupne rozšírilo do celého Arménska a do miest s početným arménskym obyvateľstvom, akými boli Isfahán či Jeruzalem.[10]

9. – 11. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Okrúhly chačkhar pri kaplnke svätého Sanatruka, 11. storočie, Talin, Arménsko

Po skončení arabského jarma v 9. storočí sa vlády v Arménsku ujali Bagratovci. Prvé chačkhary sa začali stavať na juhu Arménska v provincii Sjunik. Chačkhar v Garni (879) nechala postaviť kráľovná Katranide manželka kráľa Ašota I., ktorá sama pochádzal z provincie Sjunik. Všeobecne sa považuje za najstarší chačkhar v Arménsku.[19][18] Existuje však starší chačkhar v Hortune (provincia Ararat) z roku 876 alebo zachovaný postament chačkharu z roku 853 (provincia Martakert, Náhorný Karabach).[15][14] Väčšinou šlo o pohrebné stély postavené v blízkosti hrobky alebo mauzólea. Na kamennej doske sa nachádzali nápisy, ktoré požehnávali dušu mŕtveho. Chačkhar pôvodne slúžil ako ústredné miesto uctievania, ktoré uľahčovalo komunikáciu medzi veriacim a Bohom. Niekedy slúžil ako spomienka významnej cirkevnej alebo svetskej udalosti, ako napríklad založenia chrámu, monastiera, smrti panovníka či víťaznej bitky.[9][11][8]

Chačkhary boli najprv mohutné stély s jednoduchým dekórom. Horná časť mala zvyčajne oválny alebo zaoblený tvar, ktorý sa v priebehu 11. storočia zmenil na pravouhlý tvar. Pravdepodobne kvôli ochrane ornamentálnej výzdoby. Známe sú chačkhary s oválnym podstavcom, napríklad v Taline. Výzdoba bola obmedzená na centrálny kríž.[20] Z pôvodne tzv. latinského kríža sa vyvinul kríž s rastlinnými vzormi na ramenách (tzv. arménsky kríž), ktoré sa od 10. do 12. storočia menia na trojlístky.[15][14] V 11. storočí nadobudol chačkhar pod abásovským vplyvom kyticový tvar. Prvýkrát sa objavil na chačkhare v Monastieri Horomos.[21] Pod pätou kríža bol výhonok, medailón alebo štvorec. Postupne sa presadilo zobrazenie granátového jablka alebo viniča.[22] Neskôr ornamentálne alebo geometrické motívy. Od 10. storočia sa dekór chačkharu nachádzal iba na postamente alebo ráme. Až od 11. storočia boli v spodnej časti (zvyčajne pod krížom) chačkharu.[23] Kult kríža bol v Arménsku veľmi obľúbený. Podpora uctievania zo strany Arménskej apoštolskej cirkvi bola snahou obmedziť vplyv Byzantskej ríše. Kríž bol natoľko rozšírený, že jeho ctitelia začali byť označovaní špecifickým výrazom chačapašt (dosl. ctitelia kríža). [9] Ľudské postavy sa na chačkharoch objavujú až od 12. storočia. Vzor jednotlivých stél sa spravidla neopakuje.[24][25]

12. – 13. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Chačkhar (tzv. Amenaprkič), 1273, Monastier Haghpat, Arménsko

Vývoj chačkharu dosiahol svoj vrchol v 12. a 13. storočí.[9] Počas 12. storočia bol kríž uprostred chačkharu doplnený o menšie kríže po bokoch. Pravdepodobne išlo o motív Golgoty.[14] V 13. storočí sa chačkhar rozvinul mnohými spôsobmi, pričom niektoré typy sa nepridŕžali presnej forme. Išlo o početné chačkhary s bohatou, miestami prehnanou sochárskou výzdobou, ktorá bola dôkazom mimoriadnej zručnosti sochára.[26] Obdĺžnikový tvar chačkharu sa výrazne nemenil.[27] Niekedy chačkhar tvoril súčasť stavby alebo komplexu. Obvykle tvoril súčasť steny chrámu ako napríklad v Monastieri Geghard, kde boli chačkhary vytesané do skalných výbežkov nad monastierom.[10] Krížová forma chačkharu je v tomto období zriedkavá. Poloha kríža uprostred sa nemenila.[27] Umelci čerpali hlavne z biblických príbehov, neskôr však boli ovplyvnení aj islamským umením.[9] Od 13. storočia sa objavovali motívy ako: Maiestas Domini obklopený anjelmi alebo tetramorfmi, Deésis alebo námety z evanjelií či samotní donátori.[28][25] Figúry boli umiestňované okolo kríža. Ďalej v hornej časti chačkharu bola znázornená hlava Krista, zatiaľ čo v dolnej časti hlava Adama. Samotný motív Ukrižovania na kríži bol obmedzený na niekoľko chačkharov z konca 13. storočia.[24] Medzi najhodnotnejšie chačkhary z tohto obdobia patria: veľký chačkhar pri Monastieri Haghpat, chačkhary majstra Povha z Gošavanku, chačkhar pri katedrále v Ečmiadzine a chačkhar v Monastieri Geghard.[9]

Novým typom zobrazenia bol armén. Ամէնափրկիչ – Amenaprkič v preklade ako Spasiteľ (všetkých), ktorý sa zachoval iba na štyroch chačkharoch z konca 13. storočia na severe Arménska (napríklad dva v Monastieri Haghpat a zvyšné dva v Ečmiadzine).[25] Motív sa skladal z Ukrižovania Krista a postáv Nikodéma, Panny Márie, evanjelistu Jána a Jozefa z Arimatie.[29] Ľudová viera novému typu chačkharu pripisovala rôzne liečivé vlastnosti.[13] Spodná časť kríža je spojená s menším krúžkom alebo slučkou rastlinného ornamentu, ktorý obkolesoval celý kríž. V niektorých prípadoch nebola päta kríža vôbec ničím spojená. Menej často sa spodná časť rozplynula v rastlinnom alebo geometrickom ornamente.[26][29] V priebehu 13. storočia sa päta kríža ďalej rozvíjala. Spodná časť sa stala viac plastická.[27][23] V medailóne pod krížom bola niekedy znázornená postava zosnulého, donátora alebo jazdca.[25] Počas 13. storočia sa nad krížom objavil jednoduchý oblúk postupne sa rozvinul do kýlového oblúka. Neskôr sa vyvinul do formy viac listového oblúka.[23][24]

Vo všeobecnosti veľká rôznorodosť chačkharov komplikovala pokusy o klasifikáciu.[26] Chačkhary z prelomu 13. a 14. storočia sa dali rozlíšiť podľa jednotlivých škôl. Pre školu Vajots Jor spolu s majstrom Momikom (najmä v Monastieri Noravank) bola charakteristická precíznosť prevedenia. Škola Arcach (Monastier Dadivank a Gtičivank) sa vyznačovala použitím kamenej dosky z jemného tufu a tlapovitého kríža na rastlinnom motíve. Obvykle je súčasťou dekóru motív Kristus žehnajúci alebo anjeli.[29] Na juhu a západe Arménska fungovala tzv. škola Horného Arménska, ktorá je známa vysokými chačkharmi (niektoré dosahujú až 5 m) a vyobrazením symbolu páva na kamenných doskách. Škola Rechtunik (južne od Vanského jazera) sa vyznačovala zložitými rastlinnými ornamentmi. Neskôr bola ovplyvnená turecko-mongolskou produkciou z Ahlatu a schematickou výzdobou z Vaspurakanu (západne od Vanského jazera).[30]

14. – 15. storočie a neskôr[upraviť | upraviť zdroj]

Chačkhary školy Culfa (Pôvodne na cintoríne v Culfe. Neskôr prevezené kvôli ochrane pred zničením zo strany Azerbajdžanu. V súčasnosti sú vystavené v Ečmiadzine), 16. storočie, Arménsko

Výroba chačkharov upadla počas seldžuckej nadvlády a následne po mongolskej invázií na konci 14. storočia. K oživeniu tradície došlo až v 16. – 17.storočí, keď sa Arménsko rozdelilo na osmanskú a perzskú časť.[31] Chačkhar plnil funkciu pohrebnej stély ale už nedosahoval stredovekú úroveň výzdoby. Dekór bol veľmi jednoduchý a monotónny.[32] Na konci 16.storočia vzniklo okolo Sevanského jazera niekoľko škôl. Ich charakteristickou črtou boli dlhé ramená kríža, ktoré vytvárali dojem symetrie na oboch stranách. Škola v západnej provincii Sjunik sa vyznačovala bohatou figurálnou výzdobu, ako napríklad scény zo života Krista. Škola v Por neďaleko mesta Bitlis nadväzuje na tradíciu škôl z Vanského jazera. Chačkhar v tvare štvorca bol zdobený maltézskymi krížmi. Forma krížového chačkharu bola naďalej zriedkavá.[33]

Najznámejšia škola sa nachádzala v Culfe neďaleko Nachičevanu, ktorá fungovala od 16. do 18. storočia.[31] Bola známa svojím cintorínom chačkharov, ktorých bolo na začiatku 20. storočia 10 000 a potom 3 000, než toto miesto zničil Azerbajdžan.[34] Ďalej chačkharmi na cintoríne v Norate alebo Novej Culfe (arménska štvrť v Isfaháne).[10] Chačkhary neskôr odrážali vplyv iránskeho umenia.[31] Kamenné dosky boli prevažne z červeného tufu. Chačkhar mal úzky tvar a kýlovitý rám. Uprostred bol kríž alebo menšie kríže na rohoch rámu.[33] Rímsa chačkharu bola bohato zdobená. Donátor bol zobrazený na postamente alebo na rímse ako jazdec alebo postava nesúca kríž.[35] V 17. – 18. storočí došlo k oživeniu stredovekých foriem chačkharov, ktorých bohatý dekór hraničil s nádychom baroka.[31]

Poslednou školou je Vaspurakan, ktorá fungovala od konca 18. storočia do začiatku 19. storočia. Škola sa vyznačovala malými chačkharmi z bieleho mramoru.[33] Tradícia chačkharov sa oživila následne na konci 20. storočia. V roku 2010 bolo umenie a výroba chačkharov zapísaná do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.[3]

Judaizmus a islam[upraviť | upraviť zdroj]

V stredovekom Arménsku mali židia a kresťania dobré vzťahy, čo sa odrážalo na židovský náhrobných doskách. Náhrobky boli štylizované do tvaru kresťanských chačkharov, ako napríklad náhrobky z Jeghegisu. To naznačuje, že výzdobu a symboly na židovských a kresťanských chačkharoch mohla navrhnúť jedna dielňa. Hypotézu potvrdzuje fakt, že boli vyrobené z rovnakého materiálu. Primárnym rozdielom bola absencia krížov a substitúcia arménskeho písma, ktoré bolo nahradené zaaramejské alebo hebrejské písmo napísané Židom.[12]

V období seldžuckej nadvlády nad Anatóliou, sa moslimovia inšpirovali chačkharmi pri tvorbe náhrobných kameňov. Išlo prevažne o územie okolo mesta Ahlat, kde boli početné náhrobky. Náhrobné kamene mali rovnaký tvar a bohatú ornamentálnu výzdobu. Hlavným rozdielom bola absencia akýchkoľvek figurálnych prvkov a kresťanských symbolov. Jemnou odlišnosťou náhrobkov od chačkharov bolo neprelínanie geometrických vzorov. Výroba následne upadla počas mongolskej invázie na konci 14. storočia.[36]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c chačkhar. In: Slovník cudzích slov: akademický [online]. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-11-16]. Dostupné online.
  2. Christina Maranci. khatchkar (khach'k'ar, xač'k'ar). In: The Oxford Dictionary of Late Antiquity. Ed. Oliver Nicholson. Vol. 2. J – Z. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-881625-6. S. 859.
  3. a b Armenian cross-stones art: Symbolism and craftsmanship of Khachkars [online]. UNESCO, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. a b arménske výtvarné umenie a architektúra. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, © 1999. S. 381.
  5. chačkhar. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 386.
  6. DONABÉDIAN, Patrick. Can we call ”khachkar” the Sudak cross-stones?. Edit. N. Kukovalska, A. Dzhanov. Suhdejs'kyj zbirnyk (Kyjiv: Byblyoteka Sofiji Kyjivsʹkoji), 2018, roč. 7, čís. 1, s. 304.
  7. DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les Arts arméniens. Vol. 17. Paris : Mazenod, 1987. (L'Art et les grandes civilisations.) ISBN 9782850880179. S. 123.
  8. a b c d e Khachkars In: Khachkar [online]. [Cit. 2020-11-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. a b c d e f g h i Chačkhar In: Malý slovník Kaukazu 1 [online]. Bratislava: Filozofická fakulta UK v Bratislave, [cit. 2020-11-16]. Dostupné online.
  10. a b c d e f g ‘Khatchk‘ar’ [Armen.: ‘cross-stone’]. In: The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Ed. Colum Hourihane. Vol. 2. Cefalù to Giotto. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-539536-5. S. 222 – 223.
  11. a b c d e OOME, Ansel. The Khachkar: A Cornerstone of Armenian Identity [online]. Culture Trip, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. a b Kevin A. Brook. Jews in Medieval Armenia. In: Encyclopedia of the Jewish Diaspora: Origins, Experiences, and Culture. Ed. M. Avrum Ehrlich. Vol. 2. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2009. ISBN 978-1-85109-874-3. S. 1303.
  13. a b AZARIAN, Levon. Armenian khatchkars. Los Angeles : Erebouni, 1978. S. 29.
  14. a b c d e f g Patrick Donabédian. Le khatchkar. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle). Paris : Somogy, Musée du Louvre, 2007. Katalóg výstavy. ISBN 978-2-7572-0066-7. S. 153 – 156.
  15. a b c Patrick Donabédian. Les khatchkars. In: Artsakh/Karabagh: Jardin des arts et des traditions arméniens. Paris : Somogy, 2011. ISBN 978-2-7572-0455-9. S. 87.
  16. Jean-Pierre Mahé. Le christianisme arménien avant et après l’islam: rupture et modernité. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle). Paris : Somogy, Musée du Louvre, 2007. Katalóg výstavy. ISBN 978-2-7572-0066-7. S. 116.
  17. AZARIAN, Levon. Armenian khatchkars, s. 27.
  18. a b DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les Arts arméniens, s. 124.
  19. Nina Garsoïan. Indépendance retrouvée : royaume du Nord et royaume du Sud (ixe – xie siècle) – Le royaume du Nord. In: DÉDÉYAN, Gérard. Histoire du peuple arménien. Toulouse : Privat, 2008. (Histoire.) ISBN 978-2-7089-6874-5. S. 264.
  20. DER NERSESSIAN, Sirarpie; BOURNE, Sheila. Armenian art. London : Thames and Hudson, 1978. S. 194.
  21. DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les Arts arméniens, s. 168.
  22. DER NERSESSIAN, Sirarpie; BOURNE, Sheila. Armenian art, s. 195.
  23. a b c Patrick Donabédian. Le khatchkar. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle), s. 158.
  24. a b c Patrick Donabédian. Le khatchkar. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle), s. 159.
  25. a b c d Patrick Donabédian. Le khatchkar. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle), s. 160.
  26. a b c DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les Arts arméniens, s. 205.
  27. a b c Patrick Donabédian. Le khatchkar. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle), s. 157.
  28. DER NERSESSIAN, Sirarpie; BOURNE, Sheila. Armenian art, s. 199.
  29. a b c DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les Arts arméniens. s. 206.
  30. DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les Arts arméniens. s. 262.
  31. a b c d AZARIAN, Levon. Armenian khatchkars, s. 31.
  32. DER NERSESSIAN, Sirarpie; BOURNE, Sheila. Armenian art, s. 242.
  33. a b c DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les Arts arméniens. s. 312 – 313.
  34. Patrick Donabédian. Le khatchkar. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe-XVIIIe siècle), s. 314.
  35. Patrick Donabédian. Le khatchkar. In: Armenia sacra: Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe-XVIIIe siècle), s. 311.
  36. BONNER, Jay. Islamic Geometric Patterns: Their Historical Development and Traditional Methods of Construction. New York : Springer, 2017. ISBN 978-1-4419-0217-7. Kapitola The Adoption of Islamic Geometric Patterns by Non-Muslim Cultures, s. 149 – 150.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BURCHARD, Brentjes. Arménie, tři tisíce let dějin a kultury. Praha : Vyšehrad, 1976.
  • THIERRY, Jean-Michel. Armenian Art. New York : Harry N. Abrams, 1989. ISBN 0-8109-0625-2.
  • ČIERNIKOVÁ, Beáta. V tieni hory Ararat. Náboženstvá predkresťanskej Arménie. Bratislava : Chronos, 2005. ISBN 9788089027149.

Heslá v encyklopédiách a slovníkoch[upraviť | upraviť zdroj]

  • chačkhar. In: Malá československá encyklopedie. Svazek 6. Š – Ž. Praha : Academia, 1987. S. 902.
  • chačkhar. In: Akademický slovník cizích slov. Díl 1. A – K. Praha : Academia, 1995. ISBN 80-200-0523-4. S. 309.
  • chačkhar. In: Velký slovník naučný encyklopedie Diderot. Svazek 1. A – L. Praha : Diderot, 1999. ISBN 80-902723-1-2. S. 572.
  • chačkhar. In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Svazek 3. G – J. Praha : Diderot, 1999. ISBN 80-902555-5-8. S. 269.
  • chačkhar. In: Universum: všeobecná encyklopedie. Díl 4. Ch – Kn. Praha : Odeon, 2000. ISBN 80-207-1072-8. S. 9.
  • SCULPTURE. In: ADALIAN, Rouben Paul. Historical dictionary of Armenia. Ed. Jon Woronoff. 2. vyd. No. 77. Lanham : The Scarecrow Press, 2010. (Historical dictionaries of Europe.) ISBN 978-0-8108-7450-3. S. 537 – 540.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chačkhar

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]