Chačkhar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Svetové dedičstvo UNESCO
Chačkhar z Gošavanku, vytesaný v roku 1291 majstrom Povhosom, Arménsko

Chačkhar, chačkar[1][2][3][4][5] alebo arménsky kríž[2] (armén. խաչքար chač῾k῾ar – kríž kameň alebo krížový kameň) je vertikálne postavená kamenná stéla, alebo skalný reliéf s centrálnym vyobrazením kríža a bohatou ornamentálnou výzdobou.[3][6][1][5] Židovské náhrobné kamene v stredovekej Arménii mali podobnú výzdobu a symboly, ale chýbala im kresťanská ikonografia.[7] Chačkhar je typickým architektonickým prvkom arménskej kresťanskej kultúry. Tieto stély sú charakteristické pre stredoveké kresťanské umenie v Arménii. Kvôli zákazu sochárskej výzdoby chrámov sa arménski umelci realizovali v tvorbe kamenných stél. Stali sa akým si charakteristickým symbolom arménskeho kresťanstva. Vzor jednotlivých stél sa neopakuje a väčšinou sa jedná o pohrebné monumenty postavené v blízkosti hrobky alebo mauzólea. Na stéle sa nachádzajú nápisy, ktoré požehnávajú dušu mŕtveho. Niekedy slúžia ako pripomienka významnej cirkevnej či svetskej udalosti, ako napríklad založenie kostola, kláštora, smrť panovníka alebo víťaznú bitku. Chačkhary sa nachádzajú samostatne alebo v skupinách a menej často ako súčasť fasády. Orientácia je rovnako, ako pri kostoloch smerom na východ. Zdobená strana chačkharu je vyobrazená smerom na západ. Prvé chačkhary sa objavili v regióne Ani na konci 9. storočia.[8][6] V Arménsku sa dodnes zachovalo niekoľko tisíc chačkharov. Veriaci k nim prichádzajú aby prosili svätcov o pomoc. V roku 2010 bolo umenie a výroba chačkharov zapísaná do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.[9]

Opis[upraviť | upraviť kód]

Veľký chačkhar pri Monastieri Haghpat, Arménsko

Prvé chačkhary sa začali objavovať regióne mesta Ani na konci 9. storočia (hoci existujú aj skoršie príklady). Po prijatí kresťanstva Arménmi, ako štátneho náboženstva v roku 301 sa začalo s výstavbou chrámov a šírením viery. Práve Gregor Lusavorič v snahe odlíšiť a uchovať novú arménsku kresťanskú kultúru od okolitých zoroastriánov nariadil výrobu prvých stél.[10] Boli to štvorhranné kamenné stĺpy s plastickým zobrazením kríža a výjavmi z evanjelia. Zároveň prevládalo uctievanie hôr. Horské uctievanie sa postupne vyvinulo v kamennú stélu, ktorú bolo možné pohodlne postaviť v blízkosti domu alebo kostola. Vyznačovali sa ornamentálnou jednoduchosťou. Postupne sa vyvíjali v zložitejšie a bohatšie formy.[8][8][10]

Kult kríža bol v Arménii veľmi obľúbený a ešte v 9. storočí ho Arménska apoštolská cirkev oficiálne uznala. Podpora uctievania kríža súvisela s obmedzením vplyvu Byzantskej ríše. Uctievanie kríža, ako svätého znamenia stojí v protiklade kultu uctievania obrazov, ktorý bol rozšírený práve v Byzancii. Tento kult kríža bol natoľko rozšírený, že sa veriaci začali označovať slovom „chačapašt“ čo znamená uctievači kríža.[6] Najstaršie chačkhary mali oválny alebo zaoblený tvar, ktorý sa behom 11. storočia zmenil na obdĺžnik. Vzor jednotlivých stél sa neopakuje a väčšinou sa jedná o pohrebné monumenty postavené v blízkosti hrobky alebo mauzólea. Na stéle sa nachádzajú nápisy, ktoré požehnávajú dušu mŕtveho. Pôvodne slúžia ako ústredné miesto uctievania, ktoré uľahčuje komunikáciu medzi svetským a božským svetom. Niekedy slúžia ako pripomienka významnej cirkevnej či svetskej udalosti, ako napríklad založenie kostola, kláštora, smrť panovníka alebo víťaznú bitku.[6][10][8] Židovské náhrobné kamene boli štylizované ako kresťanské chačkhary a vyrobené z rovnakého materiálu. To naznačuje, že spoločná dielňa mohla navrhnúť výzdobu a symboly na židovských aj kresťanských chačkharov. Existovali však určité rozdiely. Na židovských stélach zjavne chýbali kríže a arménske písmo bolo nahradené hebrejským.[11] Umelci čerpali hlavne z biblických príbehov, ale neskôr boli ovplyvnení islamským umením. Moslimovia sa na druhú stranu inšpirovali práve chačkharmi pri tvorbe náhrobných kameňov. Najväčší vrchol zaznamenali v 12. a 13. storočí. Výroba chačkharov upadla počas invázie Mongolov na konci 14. storočia. Táto tradícia sa oživila v 17. a 18. storočí. Na konci 20. storočia sa obnovila tradícia výroby chačkharov. V roku 2010 bolo umenie a výroba chačkharov zapísaná do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.[9]

Chačkhar je vertikálne postavená plochá stéla, ktorá je situovaná na miesto vo vzťahu k štyrom svetovým stranám. Orientácia je rovnako, ako pri kostoloch smerom na východ. Západná strana je bohato zdobená ornamentálnymi, rastlinnými alebo geometrickými motívmi.[6][10] Chačkhary sú na prvý pohľad podobajú na keltské kríže alebo litovské kríže (kryždirbystė).[10] Hlavným rozdielom je ikonografia jednotlivých krížov.[10] Základným motívom je kríž, ktorý je spravidla vytesaný v strede chačkaru. Kríž nie je len zobrazením utrpenia Krista, ale aj symbolom stromu života (symbol Boha Stvoriteľa) a víťazstva nad smrťou. Zvyšnú časť zdobia motívy viniča, palmových listov alebo zoomorfné motívy, biblické postavy, svätci a nápisy. Často používaným symbolom je tvar ružice, osemcípej hviezdy vrchnú časť kameňa zdobí slnečný disk (symbol, ktorého pôvod siaha do predkresťanských čias). Chačkhary sú zhotovované z tufu alebo bazaltu.[6][8]

Medzi najhodnotnejšie chačkhary patrí: veľký chačkhar pri Monastieri Haghpat, chačkhary majstra Pavhosa z Nor-Getiku, chačkhar pri katedrále v Ečmiadzine, chačkhar z Gošavanku a chačkhar v Monastieri Geghard.[6]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b chačkhar. In: Slovenské slovníky [online]. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-11-16]. Dostupné online.
  2. a b chačkhar. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 386.
  3. a b chačkhar. In: Velký slovník naučný encyklopedie Diderot. Praha : Diderot, 1999. ISBN 80-902723-1-2. S. 573.
  4. chačkhar. In: PETRÁČKOVÁ, Věra; KRAUS, Jiří. Akademický slovník cizích slov. Zväzok 1. Praha : Academia, 1995. Kolektív autorov. ISBN 80-200-0523-4. S. 309.
  5. a b Obrátený slovník cudzích slov [online]. www.najdislovo.sk, [cit. 2020-11-16]. Dostupné online.
  6. a b c d e f g CH [online]. Filozofická fakulta UK v Bratislave, [cit. 2020-11-16]. Dostupné online.
  7. khachkar. In: EHRLICH, M. Avrum. Encyclopedia of the Jewish Diaspora: Origins, Experiences, and Culture. Zväzok 2. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2009. Ďalej len Elrich. ISBN 978-1-85109-873-6. S. 1303.
  8. a b c d e Khachkar.am [online]. www.khachkar.am, [cit. 2020-11-20]. Dostupné online.
  9. a b UNESCO - Armenian cross-stones art. Symbolism and craftsmanship of Khachkars [online]. ich.unesco.org, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. a b c d e f OOMEN, Ansel. The Khachkar: A Cornerstone of Armenian Identity [online]. Culture Trip, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
  11. Elrich, str. 1113

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • ČIERNIKOVÁ, Beáta. V tieni hory Ararat. Náboženstvá predkresťanskej Arménie. Bratislava : Chronos, 2005. ISBN 9788089027149.
  • BURCHARD, Brentjes. Arménie, tři tisíce let dějin a kultury. Praha : Vyšehrad, 1976.
  • THIERRY, Jean-Michel. Armenian Art. New York : Harry N. Abrams, 1989. ISBN 0-8109-0625-2.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chačkhar

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]