Eduard Friš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Eduard Friš
Poslanec Dočasného národného zhromaždenia
V úrade
1945 – 1946
Poslanec Národného zhromaždenia
V úrade
1948 – 1954
Biografické údaje
Narodenie21. január 1912
Stará Ľubovňa, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie14. máj 1978 (66 rokov)
Bratislava, Slovensko
Politická stranaKSS (KSČ)
Alma materPrávnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Rodina
RodičiaÁrmin Frisch
Arana, rod. Popperová
Manželka
Irena Frišová, rod. Moyzesová
Soňa Čechová, rod. Kňazovičová
DetiMarta Frišová, vyd. Šimečková

Eduard Friš (* 21. január 1912, Stará Ľubovňa – † 14. máj 1978, Bratislava)[1][2] bol slovenský komunistický politik, publicista a historik.[2]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal zo židovskej rodiny. Jeho otec Armin Frisch bol známym právnikom (zomrel za druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore). Po vychodení prešovského gymnázia absolvoval v roku 1935 Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1939 emigroval do Poľska a začiatkom septembra 1939 do Sovietskeho zväzu. Počas druhej svetovej vojny pôsobil v exile v Moskve. V rokoch 1940 – 1941 pracoval v Moskve v Nakladateľstve cudzojazyčnej literatúry. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nacistickým Nemeckom sa stal šéfredaktorom slovenského vysielania moskovského rozhlasu, kde pracoval až do roku 1945. V exile osobne spoznal vedúcich predstaviteľov Zahraničného byra ÚV KSČ.

Na Slovensko sa vrátil po oslobodení. Na konferencii KSS v Žiline v auguste 1945 bol zvolený do sekretariátu Ústredného výboru KSS ako tajomník pre agitačno-propagačnú činnosť. Už 8. apríla 1945 bol zvolený za člena dočasného Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.

V rokoch 1945 – 1946 bol poslancom Dočasného Národného zhromaždenia za KSS. V parlamente zotrval až do parlamentných volieb v roku 1946. Znovu v parlamente zasadol po voľbách do Národného zhromaždenia roku 1948. Na poste poslanca zostal do roku 1954.

Od roku 1945 publikoval v časopise Nové slovo. Od polovice roka 1947 až do konca roka 1951 bol Friš šéfredaktorom slovenského komunistického denníka Pravda. Práve on prijal do pražskej redakcie Pravdy Vieru Hložkovú, ktorá bola zatknutá 16. augusta 1948 a na jeseň 1949 odsúdená na 12 rokov. Vo väzení začala spolupracovať s ŠtB. Svedčila v roku 1950 v procese s Miladou Horákovou a v roku 1952 obviňovala Gustáva Husáka, že pripravoval odtrhnutie Slovenska od ČSR (Husák bol v roku 1954 v procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku odsúdený na doživotie, v roku 1960 amnestovaný a 1963 rehabilitovaný).

V 50. rokoch bol potom Friš politicky prenasledovaný v rámci frakčného boja v KSČ.

V rokoch 1961 – 1971 pracoval v Historickom Ústave SAV.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prvou manželkou bola učiteľka Irena, rod. Moyzesová (* 1911 – † 1986), dcéra hudobného skladateľa Mikuláša Moyzesa a sestra skladateľa Alexandra Moyzesa. S druhou manželkou, prekladateľkou a publicistkou Soňou Čechovou, rod. Kňazovičovou (* 1930 – † 2007) mali dcéru Martu, vyd. Šimečkovú (* 1962; manželka Martina Šimečku).[2]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Povstanie zďaleka i zblízka, Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1964
  • Úvahy o ČSR 1938 – 1948 (1968)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. MINÁČ, Vladimír. Malý slovenský biografický slovník (A-Ž. Generálny heslár SBS). Heslo Eduard Friš.. [s.l.] : Matica slovenská, 1982. 743 s. S. 173.
  2. a b c FRIŠ Eduard 27.1.1912-14.5.1978. In: Generální heslář Biografického slovníku českých zemí [online]. Praha: Historický ústav AV ČR, [cit. 2022-07-20]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]