Preskočiť na obsah

Henrich II. (Rakúsko, Babenberg)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Henrich II.
8. rakúsky markgróf
Henrich II.
Henrich II., erb (z wikidata)
Panovanie
DynastiaBabenbergovci
PanovanieRakúsko 1141–1177
Bavorsko 1143–1156
PredchodcaLeopold IV.
NástupcaLeopold V.
Biografické údaje
Narodenie1107/1114
Úmrtie13. január 1177
Viedeň, Rakúsko
PochovanieŠkótsky kláštor, Viedeň
Rodina
Manželka
Potomstvo
OtecLeopold III.
MatkaAgneša z Waiblingenu
Odkazy
Spolupracuj na CommonsHenrich II.
(multimediálne súbory na commons)

Henrich II. Babenberský, nazývaný aj Henrich Jasomirgott (nemecky Heinrich II. Jasomirgott; 1107/1114[1] – 13. januára 1177) z rodu Babenbergovcov, bol ako Henrich IV. falcgróf rýnsky (1140 – 1141), rakúsky markgróf v rokoch 1141 – 1156, bavorský vojvoda v rokoch 1143 – 1156 a od roku 1156 rakúsky vojvoda.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a prvé roky vlády

[upraviť | upraviť zdroj]
Henrich Jasomirgott

Henrich II. sa narodil ako druhý syn rakúskeho markgrófa Leopolda III. a Anežky z Waiblingenu, dcéry nemeckého cisára Henricha IV. a sestry Henricha V. Jeho otec bol neskôr svätorečený a v 17. storočí bol vyhlásený za rakúskeho národného patróna. Jeho matka bola vdovou po Fridrichovi I. Švábskom. Henrich bol tak spriaznený s poprednými ríšskymi rodmi. Bol nevlastným bratom nemeckého kráľa Konráda III., ktorý bol strýkom Fridricha Barbarossu.[2]

Potom, čo bol Konrád III. v roku 1138 zvolený nemeckým kráľom, udelil Bavorské vojvodstvo jeho bratovi Leopoldovi IV. Henrich sa už skôr stal držiteľom statkov svojej matky v Porýni a jeho postavenie bolo posilnené, keď sa v roku 1140 stal falcgrófom rýnskym.[3]

Boj o bavorské dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Keď bavorský vojvoda Leopold 18. októbra 1141 nečakane zomrel, získal Bavorsko jeho starší brat Henrich Jasomirgott.[4] Aby, ukončil nepriateľstvo s Welfmi, uzavrel v máji 1141 „politický sobáš“ s Gertrúdou, vdovou po zomrelom bavorskom vojvodovi Henrichovi Pyšnom a dcérou zomrelého cisára Lothara III.[5] Nádeje, že Gertrúdin syn Henrich Lev akceptuje svoju matku ako bavorskú vojvodkyňu a, že Welf IV. nebude proti svojej (bývalej) švagrinej nič podnikať, sa zdali oprávnene. Avšak smrť Gertrúdy 18. apríla 1143 po pôrode svojej dcéry viedla k tomu, že už po necelom roku došlo k stroskotaniu tohto plánu. A tak aj keď Henrich Lev už po navrátení Saska nároky na Bavorsko ďalej neznášal, pokračoval v zápase jeho strýko Welf IV. Spory o Bavorské vojvodstvo medzi Welfovcami na jednej strane a Babenbergovcami a Hohenštaufovcami na druhej strane ďalej pokračovali.[6] Pri bojoch Henrich neušetril ani statky svojho brata, biskupa vo Freisingu:

„ Markgróf sa rozčúlil, zhromaždil obrovské bojisko a vstúpil s ním na naše územie, zmocnil sa mnohých cirkevných dôchodkov a nakoniec dokonca poboril opevnenie nášho mesta kvôli niektorým jeho obyvateľom, ktorí vraj boli Welfovými prívržencami. “
– Otto z Freisingu[7]

V nasledujúcich rokoch mohol Welf VI. počítať s podporou vo vnútri aj mimo Bavorska. Na jeho strane stáli: štajerský vojvoda Otakar III., ktorého matka pochádzala z rodu Welfovcov, uhorský kráľ Gejza II. a možno Fridrich Barbarossa, ktorý bol synovcom Welfa aj Konráda III. Henrich mal doteraz podporu salzburského arcibiskupa Konráda a mohol počítať s ostatnými bavorskými biskupmi. Avšak spor s regensburským biskupom priniesol vážne oslabenie jeho pozície. Zatiaľ čo Henrich podporený svojim švagrom, českým kniežaťom Vladislavom sústredil svoje vojenské akcie na Regensburg, vpadlo štajerské vojsko do Rakúska a spôsobilo tam ťažké škody. Mnoho hnevu vyvolalo české vojsko, ktoré pri svojom vpáde na území regensburského biskupstva neušetrilo ani kostoly. Hladomor, ktorý prepukol, ešte znásobil všeobecnú núdzu. Pomery boli tak zlé, že dokonca sám salzburský arcibiskup Konrád spolu so svojím sufragánnym regensburským biskupom Henrichom vyhlásil nad českým kniežaťom, bavorským vojvodom a rovnako ako aj nad ich hlavnými straníkmi Ottom z Witelsbachu a Fridrichom z Bogenu cirkevnú kliatbu. Túto kliatbu potvrdil sám pápež Eugen III. V tejto situácii zasiahol kráľ Konrád, ktorý v júli dvorský snem, v ktorom sa mu podarilo presadiť ukončenie ničivých bojov.[8]

Čoskoro potom sa Henrich zaplietol do sporov s Uhorskom. Dôvodom bol Boris, údajný syn uhorského kráľa Kolomana a jeho druhej manželky Eufémie, ktorý v roku 1146 opätovne vystúpil so svojimi nárok na uhorský trón. Podľa jeho návodu prepadli rakúski šľachtici dôležitú uhorskú pevnosť Prešporok. Uhorský kráľ ich od tam vypudil, pretože Henrich, zaneprázdnený v Bavorsku, im nemohol nijako pomôcť. Kráľ Gejza podnecovaný Welfom IV. sa s týmto úspechom neuspokojil. Prichystal veľký protiúder a v septembri 1146 pripravil na rieke Fischa ťažkú porážku.[8] Po tejto porážke sa situácia Babenbergovcov stávala kritickou. Až vyhlásenie druhej križiackej výpravy, ku ktorej sa pripojil kráľ Konrád, markgróf Henrich II. Babenberský aj predstavitelia welfskej strany na čele s Welfom IV., situáciu v Bavorsku upokojilo.

Druhá križiacka výprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Henrich II. Babenberský na križiackej výpravy.

Spolu s kráľom Konrádom prijali výzvu na druhú križiacku výpravu poprední predstavitelia Ríše. Zúčastnili sa okrem iného bavorský vojvoda a rakúsky markgróf Henrich, české knieža Vladislav II., štajerský markgróf Otakar III., gróf Bernard Z Trixenu a mnohí ďalší, ako aj Welf IV. a Fridrich Barbarossa.[9]

Z Konštantínopola vyrazilo nemecké vojsko naprieč Malou Áziou, ktorá bola z veľkej časti pod tureckou kontrolou. O to bolo zložitejšie bolo získavanie zásob vody. Dňa 25. októbra sa u Dorylaeum stretla unavená križiacka armáda a tureckým vojskom a bola rozprášená. Sotva desatine výpravy sa podarilo prebiť späť ku Nikaia. Tu Konrád počkal na príchod francúzskej armády, ku ktorej sa zbytok nemeckej armády pripojil.[10] Po dosiahnutí Svätej zeme sa spojená nemecká a francúzska armáda s vojskom Jeruzalemského kráľovstva rozhodla k útoku na Damask. Cez križiacku prevahu útok nedosiahol svoj cieľ a po správe, že sa blíži turecké vojsko vedené aleppským vládcom Núd ad-Dín, križiaci radšej ustúpili.[11]

Po neúspechu útoku na Damask prijal pozvanie na byzantský dvor. V Konštantínopole uzavrel alianciu s byzantským cisárom Manuelom. Výsledkom tejto aliancie pre Babenbergovcov bol sobáš Henricha s neterou byzantského cisára Theodorou.[12]

„ ...Vy Nemci, nechajte zaznieť piesne a roztlieskajte svoje dlane, chystajte sa k tancu a radostiam bez konca. Veď vojvoda, kráľov brat, bol teraz prijatý do panovníckeho domu basilea... “
– – byzantský básnik[13]

Napriek uzavretej dohode sa príliš nezmenil názor byzantského dvora na „kultúrnu menejcennosť“ západných barbarov a dvorné dámy považovali sobáš Theodory za nešťastie a boli zhrozené, že také jemné stvorenie má byť „obetované“ netvorom zo západu.[14]

Prímerie uzavretý medzi Hohenštaufmi a Welfmi vypršalo po Konrádovom návrate z križiackej výprave na jar roku 1149 a čoskoro potom sa rozhoreli nové boje. V nich sa kráľovi podarilo vynútiť prevahu nad Welfom IV., a ten nakoniec v roku 1150 kapituloval. Medzitým ale dospel jeho nevlastný syn Henrich Lev, ktorý sa odmietol podrobiť. K ďalšiemu meraniu síl už nedošlo, pretože 15. februára 1152 Konrád zomrel. Novo zvolený kráľ Fridrich Barbarossa, bol po otcovi Štauf a po matke Welf a so svojimi welfskými príbuznými mal omnoho lepšie vzťahy než jeho predchodca (a strýko) Konrád. Zlepšenie vzťahov s Welfmi však zároveň veštilo blížiaci sa koniec babenberskej vlády v Bavorsku.[15] Keď sa Henrich Jasomirgott bez ohľadu na predvolanie nedostavil na dvorský zjazd v Goslare v júli roku 1154, kde Barbarossa na základe na základe rozhodnutia kniežat priznal nárok Henrichovi Levovi na Bavorské vojvodstvo.[16][17] Faktickým vládcom Bavorska zostával Henrich II. Jasomirgott. Nedôvera ku kráľovi Fridrichovi spôsobila, že sa Henrich nezúčastnil jeho rímskej jazdy.[18] Po návrate z Talianska sa kráľ Fridrich Barbarossa niekoľko ráz stretol s Henrichom v snahe konečne vyriešil bavorskú otázku.

Privilegium minus

[upraviť | upraviť zdroj]

Aby Fridrich Barbarossa zmiernil napätie medzi Hohenštaufmi a Welfmi prisľúbil Henrichovi Levovi vrátenie Bavorského vojvodstva a aby odškodnil Henricha Jasormigotta, ktorému Bavorsko prepožičal cisár Konrád III., oddelil rakúsku marku definitívne od Bavorska, potvrdil mu jeho držbu a povýšil ho na vojvodstvo.[19]

„ ...Potom dorazil cisár a stretol sa v polovici cesty so svojim strýkom Henrichom, ktorého stany boli vzdialené dve nemecké míle. V poľnom tábore za prítomnosti popredných a mocných dojednali mnohé. A toto bol, pokiaľ si dobre spomínam, hlavný obsah ich dohovoru: ten na roky starší z Henrichov (Jasomirgott) vydal cisárovi sedem koruhví a tým sa zriekol vojvodstva bavorského. Potom, čo boli koruhvy odovzdané mladšiemu (Henrichovi Levovi), vrátil tento dve z nich cisárovi a vzdal sa tak Východnej marky a všetkých odpradávna k nej prislúchajúcich grófstiev. Z tejto marky a grófstva - hovorí sa, že boli tri - potom cisár podľa výroku kniežat urobil vojvodstvo, ktoré odovzdal jemu (Jasomirgottovi) a jeho manželke na večné časy, čo potvrdil svojim privilégiom...“ “
– -Otto z Freisingu[20]
Henrichova pečať

Napriek veľkorysej slobode malo uvedené privilégium len veľmi obmedzený dosah, pretože razba mincí, ochrana Židov, lovecké a rybárske právo stále „vlastnil“ cisár. Situácia Babenbergov v Rakúsku sťažovalo aj to, aj to, že tu nevlastnili stabilné majetkové zázemie. Síce vlastnili majetok v Bavorsku, ale v Rakúsku sa im najvýznamnejšie majetky sa im podarilo získať až v nasledujúcich rokoch a až potom sa stali skutočnými pánmi rakúskeho vojvodstva.[21]

Rakúsky vojvoda

[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici 12. storočia Henrich začal premenu do tej doby provinčnú Viedeň na reprezentatívne sídlo nechal tu vystavať palác s kaplnkou. V roku 1155 priviedol do Viedne Benediktínov, ktorí založili Škótske kláštory.[22]

Rakúsky vojvoda Henrich sa v roku 1158 zúčastnil ťaženia cisára Fridricha Barbarossu proti severotalianskym mestám a predovšetkým proti Milánu.

„ Henrich, vojvoda rakúsky, urobil útok na svoju bránu, aj strhla sa z toho bitka od tretej hodiny dennej až do noci trvajúcej; z oboch strán premnohí boli porazení, ohňa pred bránu samo metánmi, ktoré Mediolanskí, hájiace sa statne, uhasínali. Takým tancom a rejdom boli Mediolanskí zo všetkých strán zvieraní; cisár pán potom nezabudol každého dňa obchádzať s vojskom Mediolan, aby nikto neunikol. “ “

-Vincentius[23]

Veľkou stratou pre Henricha znamenali úmrtia jeho mladších bratov, ktorí zastávali významné cirkevné funkcie, Otto, biskup z Freisingu zomrel 22. septembra 1158[24] a salzburský arcibiskup Konrád zomrel 28. septembra 1168.[25]

Keď bol v júli roku 1174 na sneme v Regensburgu zbavený svojho úradu salzburský arcibiskup Vojtech, bol jeho strýko Henrich Jasomirgott jediným, kto proti tomu protestoval a kto sa Vojtecha zastal.[26]

Koniec vlády a smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

V sedemdesiatich rokoch 12. storočia došlo k pohraničnému konfliktu medzi Čechmi a Rakúšanmi. Postupujúca kolonizácia z Rakúska posúvala južnú hranicu Čiech (Vitorazko) hlbšie do českého územia. České knieža Soběslav II. vyzval Henricha, aby mu vydal neprávom osídlené územia. Nasledujúci spor, kde obidve strany, že územie im patrí, sa Soběslav rozhodol riešiť vojensky. Spojil sa s uhorským kráľom, štajerským markgrófom Otakarom a moravským údelným kniežaťom Konrádom a spoločne vyplienili Rakúsko až ku Dunaju a vypálili Kláštor Zwetl.[27] Henrichovi synovia Leopold V. a Henrich ml. síce v odvete vpadli krátko na Moravu, ale ich akcia nedosiahla výraznejší úspech.[28] Zvlášť potom, keď 29. novembra 1176 si vojvoda Henrich II. pri páde z koňa zlomil nohu a 13. januára 1177 tomuto zraneniu podľahol.[29] Bol pochovaný v Škótskom kláštore vo Viedni, ktorý sám v roku 1155 založil.[30]

Rodokmeň

[upraviť | upraviť zdroj]
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest (Rakúsko, Babenberg)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Leopold II. (Rakúsko, Babenberg)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Adelaida Wettinská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Leopold III. (Rakúsko, Babenberg)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
?
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ida z Formbach-Ratelnbergu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
?
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Henrich II. (Rakúsko, Babenberg)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Henrich III. (Svätá rímska ríša)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Henrich IV. (Svätá rímska ríša)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Anežka z Poitou
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Agnesa z Waiblingenu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Oto Savojský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Berta Savojská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Adelaida Turínska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ www.genealogie-mittelalter.de [online]. [Cit. 2009-12-07]. Dostupné online. Archivované z originálu.
  2. ↑ OPLL, Ferdinand. Fridrich Barbarossa: Cisár a rytier. Praha : Litomyšl: Paseka, 2001. ISBN 80-7185-342-9. S. 28.
  3. ↑ LECHNER, KARL. Die Babenberger: Markgrafen a Herzoge von Österreich 976-1246. Wien, Köln, Weimar : [s.n.], 1994. ISBN 3-205-98229-0. S. 145-146.
  4. ↑ Fridrich Barbarossa, s. 33-34
  5. ↑ VEBER, Václav. Dejiny Rakúska. 1.. vyd. Praha : Nakladateľstvo Lidové noviny, 2009. ISBN 978-80-7106-239-4. S. 87.
  6. ↑ DOPSCH, HEINZ; BRUNNER, KARL; WELTIN, MAXIMILIAN.. Österreichische Geschichte 1122-1278. Die Länder und das Reich: der Ostalpenraum im Hochmittelalter. Viedeň : Ueberreuter, 1999. ISBN 3-8000-3532-4. S. 129.
  7. ↑ OTTO Z FREISINGU. História alebo O dvoch obciach. Praha : Argo, 2017. ISBN 978-80-257-2291-6. S. 310.
  8. ↑ a b Österreichische Geschichte 1122-1278 , s. 130
  9. ↑ Österreichische Geschichte 1122-1278 , s. 131
  10. ↑ HROCHOVÁ, Věra. Križáci vo Svaté zemi. 2.. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 289.
  11. ↑ Križáci vo Svaté zemi , s. 113
  12. ↑ POHL, WALTER; VACHA, BRIGITTE. Die Welt der Babenberger: Schleier, Kreuz und Schwert. Graz, Wien, Köln : Styria, 1995. ISBN 3-222-12334-9. S. 150 - 151.
  13. ↑ Dejiny Rakúska , s. 88
  14. ↑ HROCHOVÁ, Věra. Krížové výpravy vo svetle súčasných kroník. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. S. 102, 255.
  15. ↑ Dejiny Rakúska, s. 89
  16. ↑ Fridrich Barbarossa, s. 53-54
  17. ↑ Österreichische Geschichte 1122-1278, s. 137
  18. ↑ NOVOTNÝ, Václav. České dějiny I./II. Od Břetislava I. do Přemysla I.. [s.l.] : Jan Laichter, 1913. S. 856.
  19. ↑ RAPP, Francis. Svatá riše rímska národa nemeckého. Od Ota Velikýho po Karla V.. Praha : Litomyšl Paseka, 2007. ISBN 978-80-7185-726-6. S. 137.
  20. ↑ Dejiny Rakúska, s. 89
  21. ↑ Dejiny Rakúska , s. 93-94
  22. ↑ Dejiny Rakúska , s. 133
  23. ↑ Fontes Rerum Bohemicarum . Príprava vydania Josef Emler; preklad Václav Vladivoj Tomek. Zväzok II. Praha: Museum Kráľovstva českého, 1874. [online]. [Cit. 2023-10-21]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  24. ↑ Die Babenberger , s. 16
  25. ↑ Die Welt der Babenberger , s. 145
  26. ↑ České dejiny , s. 1018
  27. ↑ BLÁHOVÁ, MÁRIA; FROLÍK, JÁN; PROFANTOVÁ, NAĎA. Veľké dejiny krajín Koruny českej I. Do roku 1197. Praha : Litomyšl Paseka, 1999. ISBN 80-7185-265-1. S. 646 - 647.
  28. ↑ České dejiny , s. 1033-1036
  29. ↑ SÚKUP, PAVOL. Tretia križiacka výprava podľa kronikára Ansberta. Příbram : Příbram: Knižnica Jána Drdy v Příbrami, 2003. ISBN 80-86240-67-3. S. 151.
  30. ↑ www.genealogie-mittelalter.de [online]. [Cit. 2009-12-07]. Dostupné online. Archivované z originálu.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jindřich II. Babenberský na českej Wikipédii.


Henrich II. (Rakúsko, Babenberg)
Narodenie: 1107 Úmrtie: 13. januára 1177
Vladárske tituly
Predchodca
Konrád III. 		Bavorský vojvoda
1143 – 1156 		Nástupca
Henrich Lev
Predchodca
Leopold IV. 		Markgróf Rakúsky
1141 – 1156 		Nástupca
-
Predchodca
- 		Rakúsky vojvoda
1139 – 1177 		Nástupca
Leopold V.
Predchodca
Viliam z Ballenstedu 		Rýnsky falcgróf
1139 – 1142 		Nástupca
Otto I. zo Salmu
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Henrich_II._(Rakúsko,_Babenberg)&oldid=7869268“