Jaskyne Silickej planiny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Súradnice: 48°33′07″S 20°30′29″V / 48,552°S 20,5081°V / 48.552; 20.5081

Najnovší prírastok medzi novoobjavené jaskyne Silickej planiny – Júdova priepasť (2013).

Jaskyne Silickej planiny sú krasové útvary situované na Silickej planine v Slovenskom krase, ktoré jaskyniari, speleológovia, a dokonca i neorganizovaní nadšenci krasu, kontinuálne objavujú, skúmajú, dokumentujú i revidujú už viac ako 90 rokov.

Geológia a geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]

Silická planina predstavuje podcelok v rámci geomorfologického celku Slovenský kras, a teda geomorfologicky explicitne vymedzené územie,[1] v tomto prípade s krasovým vývojom.[2] Možno ju charakterizovať ako teleso, ktoré budujú predovšetkým karbonatické horniny (vápence, dolomity) strednotriasového veku (porovnaj [3]). Ako vyplýva z geologickej mapy (J. Mello et al., 1996), plošne i objemovo tu dominuje strednotriasový wettersteinský vápenec lagunárnej fácie, v menšom zastúpení tu možno nájsť gutensteinské, steinalmské, schreyeralmské, reiflinské i pseudoreiflinské vápence, v okolí Silickej Brezovej známe hallstattské vápence (tzv. brezovský "mramor"). Zastúpené sú aj gutensteinské, wettersteinské i steinalmské dolomity. Vlastnosti materskej horniny (litológia, puklinovitosť) podmieňujú vznik špecifického, tzv. krasového reliéfu (exokras), ktorý sa na povrchu vyznačuje pestrou paletou krasových foriem (krasové jamy, reliktné šachty, úvaly, slepé, poloslepé doliny, škrapové polia atď.). V istej miere odráža vývoj na povrchu aj vývoj v podzemí. Podzemie, alebo inak endokras, má osobitý vývoj a takisto zahŕňa pestrú paletu foriem (rôzne genetické typy prírodných podzemných dutín – jaskýň).

Stručná história speleologického prieskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Speleologický prieskum Silickej planiny kontinuálne pokračuje od roku 1923, kedy príslušník finančnej stráže Ján Majko, neskorší objaviteľ jaskyne Domica a mnohých ďalších jaskýň na Slovensku, začal vedome, s cieľom objaviť, skúmať okolie Dlhoveského okrajového polja (polje – rozsiahla depresná forma so sústavou ponorov na dne) v južnej časti Slovenského krasu.[4] Na objavovaní, prieskume a dokumentácii jaskýň i povrchových krasových foriem sa podieľalo do dnešných čias asi 150 (odhad z r. 2013) jaskyniarov zo Slovenska, Česka, Maďarska, Poľska i Veľkej Británie.

Najdlhšie (od roku 1923 až do roku 1961) pôsobil na Silickej planine, hlavne v jej južnej časti – okolo Silice, Silickej Brezovej, Plešivca, Dlhej Vsi a Kečova, predovšetkým Ján Majko a jeho spolupracovníci (F. Jirmer, Z. Krupár, Š. Varga, B. Molnár, Ľ. Vitáriuš, Š. Farkaš-Kúty, J. Farkaš-Panity a i.), ktorí po prolongačných a prieskumných prácach v enormnom rozsahu objavili mnoho, i celoslovensky významných jaskýň (Domica s podsústavami, Silická ľadnica, Milada, Matilda, Ponorová priepasť, Veľký ôsmy ponor, Jaskyňa na Kečovských lúkach, Jaskyňa kečovských prameňov, Priepasť pri deviatich stromoch, Kečovské vyvieračky I, II, III, Bezodná ľadnica, atď.).

V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa prolongácii i prieskumu v okolí Silice a gombaseckej horárne venoval Ondrej Majda-Hraško a jeho spolupracovníci (Majda-Hraškova jaskyňa, Ponor pri zemiačnisku, Barazdaláš/Brázda, Priepasť v údolí Szalayovho jazera).

V období druhej svetovej vojny, kedy veľká časť územia Slovenského krasu pripadla Maďarsku, tu vykonávali prieskumné a dokumentačné práce významný maďarský geológ K. Bertalan a Ján Seneš, ktorý bol významný slovenský geológ a paleontológ svetového mena, spolu s ich spolupracovníkmi (Majkova jaskyňa, Silicko-gombasecká jaskynná sústava, Malá Žomboj).

Koniec päťdesiatych rokov minulého storočia sa niesol v znamení pionierskych, prieskumno-dokumentačných výprav do najhlbších jaskýň Silickej planiny v jej severnej časti, ktoré pod vedením F. Skřivánka organizovala Krasová sekce z Prahy (Malá Žomboj, Veľká Žomboj, Malá Bikfa, Veľká Bikfa, Silická kvapľová jaskyňa). Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa moravskí jaskyniari (Speleologický klub při Moravském Museu v Brně) pod vedením J. Himmela a J. Přibyla venovali revíznemu prieskumu vtedy najhlbšej jaskyne/priepasti Československa (Barazdaláš/Brázda) a rekognoskácii centrálnej a SZ časti Silickej planiny (Evina priepasť, Furianovská priepasť, Snežná diera).

Skupina českých jaskyniarov okolo B. Kučeru a J. Hromasa zasa v šesťdesiatych rokoch pôsobila na prieskume a dokumentácii významných fluviokrasových sústav (Majkova jaskyňa, Ardovská jaskyňa) v okolí Silice a Ardova. Generácia rožňavských jaskyniarov okolo objaviteľov Gombaseckej jaskyne (1951) Š. Rodu, V. Rozložníka, Á. Abonyiho, L. Herényiho a I. Štefanca vyvinula značné prolongačné úsilie tesne po založení Slovenskej speleologickej spoločnosti (1949), ktoré vyvrcholilo objavom už spomínanej Gombaseckej jaskyne, Krásnohorskej jaskyne (1964), náročnými prolongačnými a prieskumnými prácami v Silickej ľadnici, Pstružej jaskyni a v slepom údolí Červeného kameňa.

V šesťdesiatych rokoch prispeli k poznaniu severnej časti Silickej planiny v okolí paleopolja Bučiny poľskí jaskyniari pod vedením B. Gocha. Preskúmali tu a zdokumentovali viacero zaujímavých vertikálnych jaskýň (Priepasť vo Veľkej záhrade, Mačacia priepasť II, atď.). Na úspechy staršej generácie rožňavských jaskyniarov nadviazala mladšia generácia prieskumníkov z Rožňavy a okolia, a to pod vedením geológa J. Ščuku a R. Boroša. Dobre organizovaná skupina sa tu uplatnila v širokom diapazóne činností praktického jaskyniarstva – rekognoskačnej, prolongačnej, objaviteľskej, prieskumnej i dokumentačnej podobe.

Súčasný stav poznania[upraviť | upraviť zdroj]

Na Silickej planine bolo k 30. júnu 2007 oficiálne evidovaných 296 jaskýň;[5] k decembru 2014 sa tento počet zvýšil na 346 jaskýň. Jaskyňa je pritom explicitne definovaná v Zákone o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002. Systematickému inventarizačnému prieskumu na Silickej planine i v rámci celého Slovenského krasu sa venujú dokumentátori Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši – na pracovisku v Košiciach, a takisto niektorí jaskyniari Slovenskej speleologickej spoločnosti. Celkový počet známych jaskýň v Slovenskom krase v súčasnosti podľa dokumentátorov z košického pracoviska SMOPaJ prevýšil počet 1200. Zatiaľ posledná objavená jaskyňa na Silickej planine je 12 m hlboká a 15 m dlhá Nová Haniska objavená koncom marca 2019 jaskyniarmi Slovenskej speleologickej spoločnosti; je archeologicky významná (nájdená zásobnica kyjatickej kultúry z mladšej doby bronzovej), a bola pravdepodobne umelo v celom profile zahádzaná praobyvateľmi Anninho lazu (= Haniska; časť Silickej planiny).

Vybraný zoznam[6] pozoruhodných jaskýň Silickej planiny zohľadňuje rôzne kritériá: hĺbka (so znamienkom -)/dĺžka, genetický typ, význam.

  • Domica 5500 m (jaskynná sústava Domica-Baradla meria 27 km); fluviokrasová, geologicky, geomorfologicky, paleontologicky, speleoarcheologicky, speleoantropologicky, speleohistoricky a biospeleologicky významná, sprístupnená verejnosti
  • Gombasecká jaskyňa 1630 m/-15 m; výverová fluviokrasová, geomorfologicky významná, sprístupnená verejnosti
  • Silická ľadnica 1500 m/-110 m; ponorová fluviokrasová, geologicky, geomorfologicky, paleontologicky, speleoarcheologicky, speleoantropologicky, speleohistoricky a biospeleologicky významná
  • Ardovská jaskyňa 1492 m; ponorovo-výverová fluviokrasová, geomorfologicky, biospeleologicky, archeologicky i speleohistoricky významná
  • Krásnohorská jaskyňa 1355 m; výverová fluviokrasová, speleohistoricky a biospeleologicky významná
  • Jaskyňa v ponore Jašteričieho jazera 1189 m/-74 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky významná
  • Jaskyňa na Kečovských lúkach 1028 m/-74 m; ponorová fluviokrasová, speleoarcheologicky a speleohistoricky významná
  • Milada 1309 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Hrušovská jaskyňa pôvodne 780 m, k 24.12.2017 1118 m; výverová fluviokrasová
  • Brázda 500 m/-180 m; korózna, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Vápenná jaskyňa 460 m/-44 m; výverová fluviokrasová, geomorfologicky a biospeleologicky významná
  • Majkova jaskyňa 400 m/-15 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky, speleoantropologicky, speleoarcheologicky, speleohistoricky a biospeleologicky významná
  • Drienka 320 m/-84 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky významná
  • Attilova priepasť -200 m/-109 m; korózno-rútivá, geomorfologicky významná
  • Mál 170 m/-23 m; fluviokrasová, geomorfologicky, paleontologicky, speleohistoricky a biospeleologicky významná
  • Bezodná ľadnica 160 m/-70 m; fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky, paleontologicky a speleohistoricky významná
  • Ardóčka-Mikov 200 m/-30 m; tektonicko-rútivá, geomorfologicky významná
  • Veľká Bikfa ?/-141 m; korózno-rútivá, geomorfologicky, paleontologicky a biospeleologicky významná
  • Malá Žomboj -142 m; korózna, geomorfologicky a speleohistroicky významná
  • Ponorová priepasť -135 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky a speleohistroicky významná
  • Matilda 116 m/-19 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Líščia diera pri Silici 115 m/-30 m; ponorová fluviokrasová; geomorfologicky významná
  • Ponor pri napájadle 100 m/-50 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky významná
  • Krumpliš 100 m/-38 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky významná
  • Priepasť troch 100 m/-35 m; korózno-rútivá, geomorfologicky významná
  • Silická kvapľová jaskyňa 100 m/-10 m; ponorová fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky, speleoarcheologicky a biospeleologicky významná
  • Líščia diera 100 m; fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky, speleoantropologicky, speleoarcheologicky a biospeleologicky významná
  • Nová Domica 100 m/5 m; ponorová fluviokrasová; geomorfologicky významná
  • Farbený ponor 90 m/-22 m; ponorová fluviokrasová, biospeleologicky významná
  • Lavička 80 m/-30 m; fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Mačacia priepasť III 70 m/-54 m; fluviokrasová(?), geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Čerje 70 m/-25 m; korózna, geomorfologicky významná
  • Júdova priepasť 70 m/-25 m; geomorfologicky významná
  • Majda-Hraškova jaskyňa 65 m/-18 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky, speleoantropologicky a speleoarcheologicky významná
  • Ľaliovková priepasť -64 m; korózna, geomorfologicky významná
  • Zbojnícka jaskyňa 62 m/-17 m; výverová fluviokrasová, geomorfologicky, biospeleologicky, archeologicky i speleohistoricky významná
  • Klamná priepasť -62 m; korózna, geomorfologicky významná
  • Pustá priepasť 61 m/-15 m; korózno-rútivá, geomorfologicky významná
  • Pstružia jaskyňa 61 m/5 m; výverová fluviokrasová, geomorfologicky, biospeleologicky, archeologicky i speleohistoricky významná
  • Veľká Žomboj 60 m/-55 m; korózno-rútivá, geomorfologicky a biospeleologicky významná
  • Veľký závrt 60 m/-40 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Veľký ôsmy ponor 60 m/-25 m; ponorová fluviokrasová; geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Malá ľadnica pôv. -56 m, k 24.12. 2017 -44 m (čiast. zavalená); čiast. ponorová, geomorfologicky, paleontologicky, speleohistoricky významná
  • Besná diera I -54 m; korózna(?), geomorfologicky, speleoantropologicky a speleohistoricky významná
  • Líščia jaskyňa 52 m; korózna(?), geomorfologicky významná
  • Veľký Malinčiak -52 m; korózno-rútivá, geomorfologicky, biospeleologicky a speleohistoricky významná
  • Pletenica 50 m/-35 m; ponorová fluviokrasová, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Babská diera -47 m; korózno-rútivá, geomorfologicky, speleoantropologicky, speleoarcheologicky i historicky významná
  • Mestská priepasť -43 m; korózna, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • Nová Bikfa -42 m; korózno-rútivá; geomorfologicky významná
  • Klen-Szalayho jaskyňa 41 m/-11 m; korózna(?), geomorfologicky a paleontologicky významná
  • Bujná 40 m/-15 m; ponorová fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky a speleohistoricky významná
  • sústava Hámorských jaskýň I, II, III 83 m; výverové fluviokrasové jaskyne, geomorfologicky a speleohistoricky významné
  • Kečovská vetva I 40 m/-15 m; korózna, geomorfologicky významná
  • Ortováň 40 m; fluviokrasová; geomorfologicky, speleoarcheologicky a speleohistoricky významná
  • Priepasť v Železnej doline -40 m; fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky a speleohistoricky významná

Speleogenetické súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o jaskyne rôznej genézy (vývoja) a rôznych morfologických typov. Z hľadiska genézy sú zastúpené fluviokrasové jaskyne (Domica, Ardovská jaskyňa, Majkova jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa, Hrušovská jaskyňa, Vápenná jaskyňa, Jaskyňa kečovských prameňov, Jaskyňa v ponore Jašteričieho jazera, Jaskyňa na Kečovských lúkach, Ponorová priepasť, Milada, Matilda, Kečovská biela jaskyňa), rôzne subtypy koróznych (Veľká Krútňava) a rozsadlinových jaskýň (severný svah planiny nad Krásnohorskou Dlhou Lúkou a Jovicami). V menšej miere sú zastúpené sutinové jaskyne (západný svah planiny nad Rima osadou). Z morfologického hľadiska možno vyčleniť vertikálny typ jaskýň (priepasti, napr. Malá Žomboj, Žabia priepasť, Malý Malinčiak, Priepasť pri Malej ľadnici) a horizontálny typ (výverové jaskyne, napr. Vápenná jaskyňa). Prítomné sú aj kombinované typy, zväčša s už zložitejšou genézou (jaskynné sústavy a ich podsústavy, napr. Silicko-gombasecká jaskynná sústava, kečovsko-brezovská jaskynná sústava). Na Silickej planine bolo v procese vyše 90 rokov trvajúceho speleologického prieskumu vyčlenených viacero jaskynných sústav, res. jaskynných systémov. Viažu sa predovšetkým na významné ponorové zóny (napr. Mokré, resp. Brezoblatné lúky/Nyírsár) a krasové pramene plytkého obehu (vyvieračky, napr. Eveteš, Buzgó, Čierna vyvieračka, Biela vyvieračka).

Tradičné členenie Silickej planiny[upraviť | upraviť zdroj]

Rýdzo z praktických dôvodov, resp. zo speleologického hľadiska, sa v literatúre Silická planina zvykla tradične deliť na severnú a južnú časť. Hranicu medzi nimi tvorí tzv. silicko-gombasecká antiklinála, ktorá sa od okolitého reliéfu na karbonatických horninách odlišuje morfologicky i vo vzťahu ku geologickému podkladu. Toto vnímanie krasového územia sa najviac prejavovalo v prácach M. Erdősa (1983, 1992, 1993) z Múzea Slovenského krasu v L. Mikuláši, na pracovisku v Košiciach.

Vybrané jaskynné sústavy Silickej planiny[upraviť | upraviť zdroj]

Definovať, resp. vymedziť jaskynné sústavy na Silickej planine nie je jednoduché. Jaskynné sústavy v tradičnom chápaní Jána Majka, J. Seneša či Z. Krupára (50.-te roky 20. storočia) boli vyčlenené v južnej časti Silickej planiny. V severnej časti je situácia komplikovanejšia a súvisí to s mierou poznania či charakterom a množstvom vykonaných prieskumných prác. Vybrané jaskynné sústavy:

  • Jaskynná sústava Domica – Baradla (ponory Hančinej, Čertovej diery, Líščej diery; vyvieračky na území Maďarska)
  • Kečovsko-brezovská jaskynná sústava s podsústavami (ponory Fazuľového údolia, Margita, Gabiho ponor, Trójsky ponor, Julov ponor, sústava Kečovských vyvieračiek I-III)
  • Silicko-gombasecká jaskynná sústava s podsústavami (sústava severných ponorov (napr. Farárova jama), sústava južných ponorov (napr. Ponorová priepasť, V8P); Čierna vyvieračka)
  • Sústava Vápennej jaskyne
  • Sústava Hrušovskej jaskyne
  • Sústava Krásnohorskej jaskyne
  • Sústava Bielej vyvieračky (predpokladaná)
  • Sústava Pstružej vyvieračky (predpokladaná)
  • Sústava vyvieračky Veľká skala (predpokladaná)
  • Sústava Brzotínskej hradnej vyvieračky
  • Sústava inaktívnej ponorovej jaskyne Drienka

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.geology.sk/new/sites/default/files/media/geois/PrehladneMapy/GM_mapa.pdf
  2. J. Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Osveta, Martin.
  3. E. Mazúr a kol. (1971): Slovenský kras. Regionálna fyzicko-geografická analýza. In: Geografické práce, roč. II, č. 1-2, SPN, Bratislava
  4. M. Lalkovič (2001): Ján Majko. Životné osudy jaskyniara. SMOPaJ, Liptovský Mikuláš
  5. P. Bella, I. Hlaváčová, P. Holúbek /eds./(2007): Zoznam Jaskýň Slovenskej republiky. SMOPaJ, SSJ, SSS, Liptovský Mikuláš
  6. P. Bella et I. Hlaváčová et P. Holúbek (2007): Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30.6.2007). Slovenské múzeum OP a jaskyniarstva Liptovský Mikuláš, Správa slovenských jaskýň Liptovský Mikuláš, Slovenská speleologická spoločnosť Liptovský Mikuláš, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš, 364 s.