Silická planina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°34′19″S 20°32′38″V / 48,572°S 20,544°V / 48.572; 20.544
Silická planina
geomorfologický podcelok
Silická planina.png
Silická planina
Štát Slovensko Slovensko
Región Košický
Okres Rožňava
Nadradená
jednotka
Slovenský kras
Susedné
jednotky (v SR)
Rožňavská kotlina
Plešivská planina
Rimavská kotlina
Gemerská pahorkatina
Dolný vrch
Turnianska kotlina
Horný vrch
Podradené
jednotky
Silické úboče
Súradnice 48°34′19″S 20°32′38″V / 48,572°S 20,544°V / 48.572; 20.544
Najvyšší bod
 - výška 679 m n. m.
Najnižší bod západný okraj podcelku
 - výška cca 210 m n. m.
Rozloha 150 km² (15 000 ha)
Poloha územia na Slovensku
Red pog.svg
Poloha územia na Slovensku
Wikimedia Commons: Silická planina
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Silická planina
Stará studňa na Silickej planine

Silická planina je geomorfologický podcelok a najväčšia z planín Slovenského krasu. Má rozlohu asi 150 km² a rozprestiera sa v jeho centrálnej, resp. južnej časti po hranicu s Maďarskom.

Vymedzenie[upraviť | upraviť zdroj]

Podcelok zaberá centrálnu a juhozápadnú časť Slovenského krasu a v rámci krajinného celku ho na severozápade vymedzuje údolie Slanej a na východe Jablonovské sedlo. Medzi nimi leží na severnom okraji Rožňavská kotlina, severozápadným smerom nadväzuje Plešivská planina a krátkym úsekom i Rimavská kotlina (podcelok Juhoslovenskej kotliny). Juhozápadným smerom susedí Bodvianska pahorkatina a jej podcelok Gemerská pahorkatina, južný okraj vymedzuje hranica s Maďarskom. Východným smerom pokračuje Slovenský kras podcelkami Dolný vrch, Turnianska kotlina a Horný vrch.[1]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Jej povrch tvorí náhorná vápencová plošina. V severnej časti dosahuje výšku do 634 m n. m. (Malý vrch), v južnej okolo 500 m n. m. Územie planiny je zo západu veľmi ostro ohraničené kaňonom Slanej, z juhu Rimavskou kotlinou, zo severu ohraničenie tvoria strmé stráne, ktoré oddeľujú planinu od Rožňavskej kotliny a od východnejšie situovaných planín je Silická planina geomorfologicky oddelená depresiou (sedlom) Sorošky resp. západným uzáverom Turnianskej kotliny. Od planiny Dolného vrchu ju oddeľuje výrazný zlom - rozhranie na povrch vystupujúcich werfénskych hornín (bridlice spodného triasu) a wettersteinských vápencov v oblasti vyvieračky Studňa pri hradnom buku.

Silická planina má vytvorené prakticky všetky formy typicky krasového a sčasti i fluviokrasového reliéfu. Výškové rozdiely medzi jednotlivými planinami sú značné, celkový výškový rozdiel ich plošín činí v priemere od 80 – 100 m.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Na geologickej stavbe územia a jeho bezprostredného okolia sa v zmysle teraz uznávaného názoru podieľa päť základných paleoalpínskych tektonických jednotiek a to:

V zmysle geomorfologického členenia územie patrí do oblasti Slovenského rudohoria, ktorá je súčasťou Vnútorných Západných Karpát. Tvorí ho celok Slovenského krasu. Tento predstavuje svojráznu geomorfologickú jednotku. Priraďujeme ju k planinovému typu krasu, ktorý charakterizuje vysoko položené náhorné plošiny lemované strmými stráňami.

Pôvodne jednotný plochý povrch je dnes pôsobením vodných tokov rozčlenený na podcelky: Jelšavský kras, Koniarska planina, Plešivská planina, Silická planina so Silickými úbočami, Horný vrch s Borčianskou brázdou, Zádielska planina, Jasovská planina, Dolný vrch a Turnianska kotlina.

Významným prvkom osobitného krasového geosystému je krasový reliéf, ktorý vznikol vzájomným pôsobením hydrosféry na litosféru a vyznačuje sa množstvom špecifických vlastností, vyplývajúcich z osobitného morfogenetického procesu. Jeho výsledkom sú osobitné súbory povrchových a podzemných foriem (exokras a endokras). Krasové formy sú formy, pri vzniku ktorých je rozhodujúci korozívny proces, teda vznikli rozpúšťaním vápenca vodou. Na území poznáme: škrapy, krasové jamy, bogazy, úvaly, krasové priehlbne, krasové jamy a kopy. Miestami napr. pri Kečove vytvárajú rozsiahlejšie škrapové polia. Škrapy predstavujú drobné krasové formy najmä na stráňach krasových jám a priehlbní, na krasových chrbtoch a kopách. Krasové jamy sú uzavreté duté formy vo vápenci vytvorené rozpúšťacou činnosťou vody za vhodných podmienok. Úvaly predstavujú formy, ktoré vznikajú spájaním krasových jám. Krasové priehlbne predstavujú nepravidelné depresie väčšej rozlohy. Plošiny planín sú okrem negatívnych foriem rozčlenené aj krasovými chrbtami a kopami, ktoré prevažne predstavujú zvyšky pôvodne zarovnanej úrovne stredohorského povrchu.

Fluviokrasové formy vznikli v dôsledku sutinového omývania, pri ktorom sa do určitej miery uplatňoval aj korozívny proces. Typickými tiesňavami v Slovenskom krase sú Zádielska tiesňava a Hájska tiesňava. Územie pretínajú dve typické kaňonovité doliny a to kaňon rieky Slanej a kaňon Štítnika. Na styku rozpustných krasových s nerozpustnými nekrasovými horninami vznikli okrajové krasové formy. Predstavujú ich okrajové krasové jamy, okrajové polia, okrajové slepé úvaliny a slepé periglaciálne doliny. Neodmysliteľnou súčasťou krasového fenoménu Slovenského krasu sú jaskyne a priepasti. Rozoznávame viacej morfologických typov jaskýň. Sú to jaskyne horizontálne, vertikálne (priepasti) a jaskynné dutiny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava : Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2018-09-02]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]