Dolný vrch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search

Súradnice: 48°34′09″S 20°42′35″V / 48,5693°S 20,7097°V / 48.5693; 20.7097

Symbol planiny Dolný vrch - dub pri studni Köves fertés-kút (Kamenná bahnitá studňa) v tzv. Lese mŕtvych obrov. Jeho vek sa odhaduje na 600 rokov.
Planina Dolný vrch z planiny Horný vrch. V zábere centrálna časť masívu s tromi najvyššími vrcholmi: Žmeň (579 m n. m.; vľavo), Pavlovský vrch (611 m n. m.; uprostred) a Havraní vrch (574 m n. m.; vpravo). Dolu: Turnianska kotlina.

Dolný vrch je cca 17 km dlhá krasová planina v Slovenskom krase s vysoko položenou náhornou plošinou a strmými krasovými stráňami, ktoré ju ohraničujú z troch strán. Patrí k najlepšie preskúmaným krasovým územiam na Slovensku. Predstavuje zároveň podcelok geomorfologického celku Slovenský kras. Je to kompaktné vápencové teleso, ktoré však štátna hranica približne v polovici - vzhľadom k jej pozdĺžnej osi - rozdeľuje na slovenskú časť - Dolný vrch, a maďarskú časť - Alsó-hegy (Dolný vrch; jazykový ekvivalent). V širšom slova zmysle sa teda označuje ako Dolný vrch/Alsó-hegy. Je pokrytá hustými, zväčša listnatými lesmi, v ktorých sa skrýva len niekoľko veľkých lúk. Zachovalosť krasových biotopov podmienila dlhé roky strážená štátna hranica a priľahlé pohraničné pásma, ale i územná ochrana na Slovensku i v Maďarsku. Doklady o osídlení planiny siahajú až do praveku.

Geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]

Teleso planiny je pretiahnuté v smere V-Z. Východné ukončenie tvorí hrasť, ktorá sa postupne ponára do sedimentov Turnmianskej kotliny. Západná časť plynulo prechádza do Silickej planiny. Vzájomne ich oddeľuje tektonický zlom s vergenciou SZ-JV. Ten zároveň oddeľuje súvrstvie svetlých strednotriasových vápencov Dolného vrchu a súvrstvie spodnotriasových bridlíc Silickej planiny. V rámci fyzickogeografického členenia Slovenského krasu v zmysle E. Mazúra (1971)[1] sa územie vyčleňuje do týchto jednotiek: montánna krajinakrasová krajinakrasová planina s lesostepou, resp. stráne krasových planín s dubohrabinami. Pokiaľ vychádzame z typologického členenia reliéfu podľa toho istého autora, reliéf Dolného vrchu determinujú:

  • svah planiny

Severný svah, resp. stráň Dolného vrchu predstavuje do Turnianskej kotliny strmo uklonenú časť planiny. Sklon v najstrmších - východných a centrálnych - partiách dosahuje aj 35-40°, lokálne môže dosahovať i viac. Najplytšie sú západné svahy, kde je prevýšenie vzhľadom k Turnianskej kotline najnižšie. Severná stráň je rozčlenená svahovými ryhami ("žľabmi"), ktoré môžu byť tektonicky predisponované. Predstavujú transportné úseky, ktorými sa presúvajú zvetraliny (sutiny) a pôdy. Najspodnejšie úseky svahových rýh vypĺňajú mohutné, nespevnené holocénne sutinové osypy s mocnosťou až niekoľko metrov. Zvláštnosťou Dolného vrchu sú mohutné krasové jamy, ktoré sú situované približne v polovici svahu planiny. Majú kruhový pôdorys, priemer vyše 100 m a hĺbku 20-25 m. Ich vývoj pravdepodobne súvisí s prítomnosťou výraznej tektonickej štruktúry.

  • plošina planiny

Plošina sa vyznačuje mimoriadne vysokou denzitou krasových jám. Na Dolnom vrchu sa vyskytuje najviac krasových jám na kilometer štvorcový. Na rozdiel od Hornného vrchu, Silickej či Jasovskej planiny sa tu vyskytuje menej úval (v západnej časti planiny). Slepých ani poloslepých dolín tu niet. nevyskytujú sa tu ani krasové jazerá. Ich úlohu zastupujú plošne často obrovské bahniská na dne krasových jám. je ich však len zopár. Bahnisko v centrálnej časti planiny v bezprostrednej blízkosti jej severnej hrany, je rozlohovou najväčšie a s obľubou ho využíva vysoká i čierna zver. V mokrých údobiach roka býva zaplavené vodou takmer celé dno krasovej jamy.

Kras Dolného vrchu[upraviť | upraviť zdroj]

Krasový fenomén je na planine mimoriadne bohatý, variabilný a dobre vyvinutý. Dolný vrch predstavuje v zmysle E. Mazúra (1971)[2]tzv. planinový typ krasu. Reliéf tu tvorí pestrá škála povrchových krasových foriem a v podzemí je veľmi dobre vyvinutý endokras. Jaskyne planiny Dolný vrch patria k rôznym morfogenetickým typom; prevláda tu zvislý typ - priepasti. Horizontálne jaskyne sa nachádzajú vo svahu. Možno tu nájsť prakticky všetky vývojové štádiá priepastí:

Povrchové krasové formy (v zmysle J. Jakála, 1975)[3][upraviť | upraviť zdroj]

Povrchový kras Dolného vrchu - exokras - je výrazne rozčlenený. Nachádzame tu takmer všetky povrchové formy a útvary planinového krasu, s výnimkou polja, bogazu a slepého údolia.

V západnej časti planiny sa na mnohých miestach vyskytujú mocné pokryvné útvary, preto tu škrapy vystupujú len ojedinele. V tomto prípade lemujú tzv. iniciálnu depresiu.

Tieto malé korózne formy sa vyskytujú na Dolnom vrchu často, v rôznych typoch, a na menších i rozsiahlejších plochách (pozri škrapové polia), a to tak na plošine ako aj v svahu. J. Jakál v roku 1975 vyčlenil[4]v rámci systematického členenia niekoľko typov škráp, ktoré sú typické pre oblasť Slovenského krasu. Bez škráp sú len tie časti svahu a plošiny, ktoré sú prekryté mocnou pôdnou pokrývkou, t. j. predovšetkým v západnej časti planiny. V krasových jamách vystupujú často studňovité škrapy a puklinovité škrapy. Najvýraznejšie vystupujú v centrálnej časti planiny na hrebeňoch medzi krasovými jamami (pri Kamenistej priepasti alebo pri Priepasti pod Stodoliskami). Najmohutnejšie a najrozčlenenejšie sú škrapy pri Bratskej priepasti, kde dosahujú výšku viac ako jeden meter. Indikuje to už veľmi intenzívnu mieru erózie, resp. splach pokryvných útvarov do podzemia. Perforácie, ktoré sa často vyskytujú v škrapoch, vytvorili väčšinou biomechanicky a chemicky koreňové sústavy drevín penetrujúcich do vápencového masívu a to v časoch, keď boli ešte škrapy prekryté zvetralinovou pokrývkou.

Typickým prvkom reliéfu na Dolnom vrchu sú krasové jamy (závrty). V pozadí je krasová jama V od Kamenistej priepasti (v popredí)

Najrozšírenejším typom sú krasové jamy alebo závrty, teda v zmysle J. Jakála (1975) uzavreté dutiny vo vápenci s koróznym vývojom za subaerických alebo subniválnych podmienok. Na plošine sa ich nachádza niekoľko sto, v svahu dva (pozri odstavec o svahu). Spravidla bývajú kruhového alebo elipsovitého pôdorysu, menej zastúpené sú rôznotvaré typy. Varírujú v hĺbke i priemere (veľkosti), ich typológia je veľmi pestrá. Klasifikujú sa z viacerých hľadísk, tu uprednostňujeme v zmysle J. Jakála (1975) genetické hľadisko a k nemu priradené morfologické typy:

  • Rútené krasové jamy - vznikajú zdola nahor zrútením stropných častí podzemných priestorov, mávajú strmé až kolmé steny, hĺbka spravidla prevyšuje priemer
  • Korózne krasové jamy - vznikli zhora nadol rozpúšťacou činnosťou vody v krasovatejúcej hornine pozdĺž nespojitostí (zlomov, puklín)
    • Lievikovité krasové jamy - priemer:hĺbka = 2:1 až 3:1; sklon strání: 30-45°
    • Misovité krasové jamy - priemer:hĺbka = 5:1 až 10:1; sklon strání 12-15°
    • Kotlovité krasové jamy - prechodný typ medzi predchádzajúcimi
    • Prstencovité krasové jamy - plytké (do 4 m), priemer do 50 m, s rovným dnom
    • Náplavové krasové jamy - vznikajú v dnách starších krasových jám odnosom zvetralín

Fluviokrasové formy (suché doliny, slepé doliny, poloslepé doliny, vrecovité doliny) ani okrajové krasové formy (okrajové krasové jamy, okrajové krasové jazerá, okrajové polje) na slovenskej strane planiny Dolný vrch/Alsó-hegy nie sú vyvinuté, skôr možno niektoré z nich hľadať na maďarskej strane planiny.

Podzemné krasové formy[upraviť | upraviť zdroj]

Takmer 60 m hlboká vadózna šachta senilnej Drienkovskej priepasti známej už od r. 1912. Na Dolnom vrchu je vysoká hustota zvislých jaskýň - priepastí. Preto synonymom Dolného vrchu je označenie "Krajina priepastí".

Podzemný kras Dolného vrchu - endokras, je mimoriadne morfologicky pestrý a bohatý predovšetkým na vertikálne typy podzemných priestorov. Na Slovensku sa zatiaľ na rozdiel od Maďarska, kde panujú lepšie podmienky pre prienik do fluviokrasu, nepodarilo vstúpiť do veľkých jaskynných sústav. Nepriame indície však svedčia o ich existencii, veľkosti i rozsiahlosti (napr. parametre vyvieračky Teplica).

Vo všetkých troch typoch môžu vznikať tieto typy podzemných priestorov:

  • jaskynná chodba
  • jaskynný dóm (sieň)
  • jaskynný komín
  • jaskynná šachta
  • jaskynná studňa
  • jaskynná plazivka

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Dolný vrch budujú dominantne masívne svetlé strednotriasové wettersteinské vápence, ktoré vekovo zasahujú celý ladinský stupeň a časť kordevolu. Ide o objemovo i plošne prevládajúce organogénne vápence, ktoré majú vysoké zastúpenie rôznych druhov fosílií. Dominantným druhom je stielkatá riasa Diplopora annulata. Na plošine sa zachovali aj dva menšie výskyty vekovo mladších, tiež strednotriasových, tzv. leckogelských vápencov. Litologicky monotónnu stavbu spestrujú nádašské, reiflinské a pseudoreiflinské, a steinalmské vápence, ktoré vystupujú vo východnom ukončení Dolného vrchu, už v doline Bodvy.

Hydrológia[upraviť | upraviť zdroj]

Pod severnou stráňou Dolného vrchu vyviera viacero prameňov rôzneho hydrologického typu, pôvodu, s rôznymi vlastnosťami a charakteristikami. V súčasnosti je známych 22 prameňov. Vybrané pramene (od východu)

  • Prerezaná studňa - rozptýlený prameň s nízkou výdatnosťou
  • Kunčí prameň - sutinový prameň z neveľkej jaskyne; s nízkou výdatnosťou
  • Žmeňská studňa - nekrasový prameň
  • Okrúhla studňa - nekrasový prameň
  • Teplica - krasový prameň plytkého obehu s mimoriadne vysokou rozkolísanosťou; parameter Qmax (výdatnosť) predstavuje sezónne aj viac ako 1000 l/s; pod prameňom bolo umelo vybudované maloplošné jazero
  • Vyvieračka v záhrade svätého Andróda - krasový prameň plytkého obehu s mimoriadne vysokou rozkolísanosťou; parameter Qmax (výdatnosť) predstavuje sezónne niekoľko hektolitrov za sekundu; čiastočne narušený trasou plynovodu
Vyvieračka v záhrade Svätého Andróda, extrémny stav. Tento výdatný výver (niekoľko hektolitrov za sekundu) je azda najrozkolísanejším krasovým prameňom Dolného vrchu. Spravidla býva aktívny len na jar alebo počas metorologicko-hydrologických extrémov. Väčšinu roka je inaktívny - "spí". Drénuje dosiaľ neznámu jaskynnú sústavu, ktorá má minimálne parametre Vápennej alebo Hrušovskej jaskyne na Silickej planine.
  • Brúska - krasový prameň hlbokého obehu s mimoriadne nízkou rozkolísanosťou; zachytený pre potreby kompresorovej stanice v katastri Jablonova nad Turňou
  • Vŕbová studňa - krasový prameň plytkého obehu; narušený trasou plynovodu
  • Prameň pod Drienkovskou cestou - krasový prameň plytkého obehu s nízkou výdatnosťou
  • Čierna studňa - krasový prameň plytkého obehu s nízkou výdatnosťou
  • Studňa pri hradnom buku - krasový prameň plytkého obehu s nízkou výdatnosťou

Biota[upraviť | upraviť zdroj]

  • Flóra
Najstarší hrab na Dolnom vrchu. Jeho vek sa odhaduje na cca 150 rokov.

Plošinu a stráne planiny pokrývajú relatívne kompaktné, fytocenologicky pestré lesné spoločenstvá. Podľa E. Krippela (1971)[5] sa tu uplatňujú hrabové dúbravy (Carpineto-Quercetum) v rámci vegetačného stupňa dubového, a bukové dúbravy (Fageto-Quercetum) vo vegetačnom stupni bukovo-dubovom. Ten istý autor v rámci Dolného vrchu vymedzil aj skupiny súčasných lesných typov:

  • skupina hrabových dúbrav Carpineto-Quercetum (Z svah, západná, centrálna i východná časť plošiny; centrálna časť plošiny)
  • skupina bukových dúbrav Fageto-Quercetum, Querceto-Fagetum (SZ svah, S svah)
  • skupina kyslých dubových bučín Fagetum quercinum (najvyklenutejšia časť severného svahu)
  • skupina sutinových lesov Tilieto-Aceretum (SV časť svahu i východná časť plošiny)

Súčasné lesné porasty všeobecne v Slovenskom krase sú podľa E. Krippela (1971, s. 88)) oproti pôvodným silno redukované. Na plošine a sčasti v severných svahoch dominujú predovšetkým výmladkové lesy v rámci hrabových dúbrav Carpineto-Quercetum, ktoré vznikli na miestach, kde bol vymýtený pôvodný les. Tento typ lesa podľa E. Krippela intenzívne degraduje pôdy. Buk v stráňach smerom na západ ubúda, pričom nastupuje dubohrabina. Na skalných expozíciách často vystupuje [lipa]] a jarabina. Na plošine tvoria enklávy na mikroklimaticky vhodných stanovištiach (krasové jamy, krasové depresie) [javor horský-klen|javory horské-kleny]] i brezy. V porastoch všeobecne sa často vyskytujú aj enklávy briez a drienok. Na planine sa vyskytuje viacero druhov cievnatých rastlín. Jarný aspekt je typický pre kopytník európsky (Asarum europaeum), luskáč (Vincetoxicum hirundinaria), zubačku cibuľkonosnú (Dentaria bulbifera), marinku voňavú (Galium odoratum), ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), vtáčiu prilbu (Cephalantera alba).

  • Bezstavovce

Na Dolnom vrchu sa vyskytujú desiatky druhov bezstavovcov (Evertebrata). Zastúpené sú okrúhlovce, obrúčkavce, mäkkýše, článkonožce.

Nepríjemným spoločníkom je druh ôs, ktoré si budujú hniezda v zemi, a v horúcich letách často napádajú okoloidúcich. Veľmi nepríjemné vedia byť pôdne roztoče z rodu Neotrombicula sp., ktorých larvy nalezú na zvieratá i na ľudí rádovo v stovkách, pričom spôsobujú ochorenie, tzv. trombidiózu alebo trombikulózu. Ex post sa nedá proti ochoreniu brániť, ale možno mu predchádzať tak, že si človek nebude sadať ani líhať na zem, ale vždy na nejakú pevnú podložku - škrapy, kmeň stromu, peň. Zdrojom týchto parazitických roztočov je tráva, lístie, hrabanka.

  • Stavovce
    • Obojživelníky

Na Dolnom vrchu sa vyskytuje niekoľko druhov obojživelníkov, ktoré sa zaujímavo adaptovali na prakticky bezvodé, rýdzo krasové prostredie. Aktívne vstupujú dokonca do jaskynných priestorov (aj priepastí), kde vládnu priaznivejšie mikroklimatické pomery (cca 8°C). Na jeseň vyhľadávajú iniciálne depresie, ktorých sedimentárna výplň býva v zime vyhrievaná teplom z jaskýň. Na plošine planiny možno stretnúť mloka obyčajného (Triturus vulgaris), kunku vrchovskú (Bombina variegata), ropuchu obyčajnú (Bufo bufo), skokana štíhleho (Rana dalmatina) a rosničku zelenú (Hyla arborea).

  • Plazy

Plazy majú na planine chudobné zastúpenie - zistená bola len užovka obyčajná (Natrix natrix) a jašterica obyčajná (Lacerta agilis). Užovka počas tzv. aestivácie, teda letargie v mimoriadne horúcich letných dňoch, takisto trávi čas ukrytá v krasových jaskyniach, resp. v ich vstupných fáciách, kde vládne teplota do 10°C.

  • Vtáky

Avifauna Dolného vrchu sa vyznačuje jednak pomerne vysokou diverzitou aj stálosťou, pravidelným výskytom jednotlivých druhov. Opakovane tu bola zistená jedna z najvzácnejších sov na Slovensku - výrik lesný (Otus scops). Možno tu počuť či vizuálne pozorovať aj iné druhy sov: sovu obyčajnú (Strix aluco), ktorá deň trávi často vo výklenkoch priepastí, kuvička vrabčieho (Glaucidium passerinum), ktorý obsadzuje sporadické, plošne malé enklávy ihličnanov na planine (hlavne borovice) a obvykle sa vyskytuje najmä v horských ihličnatých lesoch - jeho výskytový areál tu dosahuje svoj južný okraj, a vo svahoch sa vyskytuje aj sova dlhochvostá (Strix uralensis). Hniezdi tu aj bocian čierny (Ciconia nigra) a orol krikľavý (Aquila pomarina). V jaskyniach sa našli hniezda červienky obyčajnej (Erithacus rubecula) i drozda čierneho (Turdus merula). Hniezdi tu aj myšiak hôrny (Buteo buteo). Ďatľovce sú na planine pomerne hojné, v lesných porastoch planiny sa vysykytuje 8 druhov ďatľov. Častý je hlavne tesár čierny (Dryocopos martius).

  • Cicavce

Z mammalií na planine možno stretnúť rysa ostrovida (Lynx lynx), viac ráz sa tu zatúlal medveď hnedý (Ursus arctos), skrytým spôsobom života tu žije mačka divá (Felis silvestris), bežne sa vyskytuje jazvec (Meles sp.), jeden záznam dokumentuje dokonca psíka medvedíkovitého, ktorý bol v päťdesiatych rokoch introdukovaný aj na Slovensku. V jaskyniach je častá kuna (Martes sp.), žije tu i lasica. Z drobných cicavcov tu žije plch veľký (Glis glis), ktorý s obľubou zimuje v jaskyniach, a v chudobných pôdach si robia nory hlodavce z rodu Apodemus.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Preukázateľné doklady o prítomnosti ľudí na planine sa datujú už do mladšej doby bronzovej. Ide o artefakty z dvoch jaskýň (keramika kyjatickej kultúry) a jeden z povrchu planiny (bronzová sekerka). Staršie doklady (paleolitická stanica?, limnokvarcitové škrbadlo?), ktoré by však bolo treba overiť, sa uvádzali v staršej literatúre len z pahorku Veľký Paklán, ktorý už leží v Turnianskej kotline, pod severným úpätím Dolného vrchu. Obce z Turnianskej kotliny a z planiny Alsó-hegy sa datujú na základe písomných prameňov do 12.-13. storočia n. l. To svedčí o tom, že minimálne jedno tisícročie miestni obyvatelia na planinách pôsobili. Získavali tu v milieroch pálením drevné uhlie, a vo vápenkách pálené vápno. V lesoch nachádzali dostatok dreva. Na planine poznáme 3 vybudované studne, z toho jedna je funkčná dodnes. Na maďarskej strane planiny (Alsó-hegy) sa vyskytujú taktiež minimálne tri vykopané a vápencom vyložené studne. Okrem iného, veľké zarastajúce lúky a stáročné solitérne duby (dnes už zapojené v poraste) indikujú prítomnosť tzv. pasteveckých lesov na planine, kde rozostupy medzi solitérmi činili až niekoľko desiatok metrov. Človek pôsobí na planine dodnes - ťaží tu drevo, poľuje, skúma jaskyne. Na maďarskej časti planiny je rozvinutá sieť turistických chodníkov, na Slovensku jestvuje len cyklotrasa pod severným úpätím Dolného vrchu, a na plošine sieť jaskyniarsky značených ciest a chodníkov.

Klíma[upraviť | upraviť zdroj]

Dolný vrch má niekoľko mikroklimatických zvláštností, ale inak sa nevyníma z charakteru miernej klímy mierneho klimatického pásma. V zmysle klímogeografického členenia Slovenského krasu podľa K. Tarábeka (1971)[6] sa Dolný vrch radí do klimatického subtypu mierne kontinentálna, mierne teplá a mierne vlhká klíma planín (resp. horských plošín). Územie ohraničuje izohyeta 700 mm, ktorá dokumentuje ročný úhrn zrážok v období meraní (1931-1960). Špecifiká podmieňuje predovšetkým rozčlenenie krasového reliéfu. Sneh schádza z planiny ako posledný zo severných svahov krasových jám (závrtov) a ich dien. V čase stabilných meteorologických pomerov v lete je v lesných porastoch mimoriadne horúco. Teplota v súvislom lesnom poraste dosiahne nezriedka aj 30°C. Každá kvapka vody, ktorá sa dostane na povrch planiny infiltruje do podzemia alebo ju spotrebuje vegetácia. Na povrchu sa mláky tvoria výlučne počas búrok alebo dlhšie trvajúcich dažďov - aj to len v koľajach lesných ciest.

Súčasný stav a územná ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Planina Dolný vrch patrí k najzachovalejším krasovým územiam u nás, predovšetkým z hľadiska stavu lesných biotopov. V posledných rokoch sa začalo s ťažbou drevnej hmoty aj v západnej časti planiny, ale napriek tomu je územie najmenej dotknuté antropogénnymi zásahmi.

Dolný vrch/Alsó-hegy majú vysoký status v rámci sústavy chránených území na Slovensku i v Maďarsku. Obe časti planiny sú súčasťou národných parkov NP Slovenský kras, res. Aggteleki nemzeti park. V Maďarsku sú v rámci územia vyčlenené aj rezervácie - teda najvyšší stupeň územnej ochrany; na Slovensku patrí planina do tretieho stupňa územnej ochrany. Podzemný fenomén má v obidvoch štátoch aj špecifický druh ochrany - u nás je to pri vybraných lokalitách národná prírodná pamiatka (napr. Obrovská priepasť), resp. prírodná pamiatka (všetky ostatné jaskyne na Dolnom vrchu), vyplývajúce zo Zákona č. 543/2002 Zb. o ochrane prírody a krajiny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 98-104+mapa č. 15
  2. Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Podklad a reliéf. Typologické členenie reliéfu. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 19-22+mapa č. 4
  3. Jozef Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši; s. 37-70
  4. Jozef Jakál (1975): Kras Silickej planiny. Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši; s. 38-44
  5. Eduard Krippel in Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Vegetačné pomery. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 88-97+mapy č. 13 a 14
  6. Koloman Tarábek in Emil Mazúr et al. (1971): Geografické práce, II, 1-2. Slovenský kras. Regionálna fyzickogeografická analýza. Klíma. Kabinet pre výskum krajiny pri Katedre geografie PdF v Prešove Univerzity P.J.Šafárika. SPN Bratislava; s. 23-33+mapy č. 5 a 6