Kaja Kallasová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kaja Kallasová
estónska právnička a politička
Kaja Kallasová v roku 2021
Kaja Kallasová v roku 2021
19. premiér Estónska
Momentálne v úrade
od 26. januára 2021
PrezidentKersti Kaljulaidová
Alar Karis
Predchodca Jüri Ratas
Bývalá poslankyňa Európského parlamentu
V úrade
1. júla 2014 – 5. septembra 2018
Predsedníčka Estónskej reformnej strany
Momentálne v úrade
od 14. apríla 2018
Členka Riigikogu
Momentálne v úrade
od 3. marca 2019
V úrade
6. marca 2011 – 1. júla 2014
Biografické údaje
Narodenie18. jún 1977 (46 rokov)
Tallinn, Estónska SSR, Sovietsky zväz
Politická stranaEstónska reformná strana
Alma materTartuská univerzita
Estonian Business School
Rodina
RodičiaSiim Kallas
Kristi Kallasová
Manžel
Roomet Leiger (2002 – 2006)
Arvo Hallik (od 2018)
Odkazy
Kaja Kallasová na kajakallas.ee
Spolupracuj na CommonsKaja Kallasová
(multimediálne súbory)

Kaja Kallasová (estón. Kaja Kallas; * 18. jún 1977, Tallinn, Estónska SSR, Sovietsky zväz)[1] je estónska politička, od januára 2021 premiérka Estónska ako prvá žena v tomto úrade.[2] Od apríla 2018 pôsobí vo funkcii predsedníčky Estónskej reformnej strany.

Mladosť a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Jej otcom je Siim Kallas, ktorý v roku 1994 Estónsku reformnú stranu zakladal. V 90. rokoch bol ministrom zahraničných vecí Estónska, v rokoch 2002 – 2003 aj premiérom. V rokoch 2010 až 2014 bol členom Európskej komisie.[3]

Potom čo Sovietsky zväz v roku 1940 počas druhej svetovej vojny napadol a okupoval Estónsko, bola jej matka Kristi v roku 1949 ako šesťmesačná spolu s matkou a babičkou deportovaná stalinským režimom v dobytčom vagóne na Sibír, kde žila až do svojich desiatich rokov.[4][5] Pradedom Kallasovej bol Eduard Alver (* 1886 – † 1939), jeden z politikov, ktorí stáli na čele vzniku nezávislej Estónskej republiky v roku 1918, a tiež prvý šéf estónskej polície v rokoch 1918 až 1919.[5] Okrem estónskeho pôvodu má Kallasová z otcovej strany aj vzdialených lotyšských a baltsko-nemeckých predkov.[6]

V roku 1999 absolvovala bakalárske štúdium práva na Tartuskej univerzite. Počas právnického praxovania žila krátko vo Francúzsku a Fínsku,[7] neskôr bola partnerkou v druhej najväčšej právnickej firme v Estónsku.[8] Od roku 2007 dištančne študovala na súkromnej Estonian Business School a v roku 2010 získala titul EMBA z ekonómie.[9]

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V politike sa začala angažovať v roku 2010, kedy vstúpila do Estónskej reformnej strany. V rokoch 2011 až 2014 bola poslankyňou estónskeho parlamentu (Riigikogu). V rokoch 2014 až 2018 bola poslankyňou Európskeho parlamentu v liberálnej frakcii ALDE.[9][1]

V januári 2021 sa stala prvou premiérkou Estónska. Vo funkcii zastáva veľmi kritické postoje voči Rusku, po ruskej invázii na Ukrajinu označila ruského prezidenta Vladimira Putina za vojnového zločinca a jej vláda rýchlo poskytla napadnutej Ukrajine rozmanitú pomoc, vrátane dodávok zbraní ako sú protitankové strely Javelin americkej výroby alebo húfnice.[8][10] V Estónsku aj na medzinárodnej scéne na seba upútala pozornosť ako vedúca osobnosť v úsilí o podporu Ukrajiny, keď v pomere k HDP na obyvateľa dodalo Estónsko počas jej úradovania na Ukrajinu najviac vojenského vybavenia zo všetkých krajín na svete.[11] Časopis New Statesman ju označil za „novú železnú lady Európy“.[4] Tiež dôrazne podporila prijatie Ukrajiny do Európskej únie s tým, že je to morálna povinnosť.[12]

15. júla 2022 obhájila v parlamente mandát svojej druhej vlády. Prvá sa rozpadla 3. júna po tom, ako premiérka odmietla spoluprácu s koaličnou stredoľavou Estónskou stranou stredu, ktorá zablokovala vládnu reformu týkajúcu sa sociálnej politiky a predškolského vzdelávania.[13]

V septembri 2022 Estónsko spolu s Litvou, Lotyšskom a Poľskom prijalo regionálne opatrenia na obmedzenie vstupu osôb z Ruska do európskej bezvízovej zóny. Podľa Kallasovej predstavuje rastúci prílev ruských občanov vážnu bezpečnostnú hrozbu nielen pre štyri štáty susediace s Ruskom, ale pre celý spoločný schengenský priestor. V tejto súvislosti uviedla: „Cestovanie do Európskej únie je výsadou, nie ľudským právom. Je neprijateľné, aby občania agresorského štátu mohli voľne cestovať po EÚ, zatiaľ čo v rovnakom čase sú ľudia na Ukrajine mučení a vraždení.“[14]

Vo februári 2024 vydalo Rusko na Kallasovú a ďalších pobaltských činiteľov zatykač. Dôvodom majú byť ich „nepriateľské kroky voči historickej pamäti“ aj Rusku ako takému. Kallasová avizovala, že na jej odhodlaní naďalej podporovať Ukrajinu to nič nemení.[15]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Je druhýkrát vydatá, z prvého manželstva má syna, s druhým manželom vychováva syna a dcéru z jeho prvého manželstva.[2][9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b 8th parliamentary term Kaja KALLAS [online]. Štrasburg: Európsky parlament, [cit. 2022-07-22]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Kaja Kallas [online]. Talinn: Government Office, [cit. 2022-07-22]. Dostupné online.
  3. ↑ HAVLICKÁ, Kateřina. Estonsku povládnou ženy. Po prezidentce nastupuje i premiérka Kallasová. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2021-01-25. Dostupné online [cit. 2022-07-22].
  4. ↑ a b CLIFFE, Jeremy. Europe’s Iron Lady: Estonian prime minister Kaja Kallas. New Statesman (Londýn: New Statesman Media Group), 2022-05 : 2024-02-13. Dostupné online [cit. 2024-02-22]. (po anglicky)
  5. ↑ a b Ще далі від Росії: що відомо про нову очільницю уряду Естонії. Європейська правда. Dostupné online [cit. 2023-07-05]. (po ukrajinsky)
  6. ↑ Siim Kallas: "'Minu vanaema oli lätlane? Väga huvitav!"'. Eesti Ekspress. Dostupné online [cit. 2023-07-05]. (po estónsky)
  7. ↑ TAMBUR, Silver. Estonian candidates for the European Parliament: Kaja Kallas (Reform Party) [online]. estonianworld.com, 2014-05-21, [cit. 2022-07-22]. Dostupné online.
  8. ↑ a b URBANOVÁ, Anna. ‚Železná lady současnosti.‘ Estonská premiérka Kallasová razí nekompromisní postoj k Rusku [online]. Praha: Český rozhlas, 2022-05-20, [cit. 2022-07-22]. Dostupné online.
  9. ↑ a b c ADNAN, Asifa. Who is Kaja Kallas? Biography, Wiki, Net Worth, Husband, Political Career [online]. nextbiography.com, 2022-03-21, [cit. 2022-07-22]. Dostupné online.
  10. ↑ First batch of Estonia-donated Javelin missiles arrive in Ukraine. ERR, 2022-02-18. Dostupné online [cit. 2023-07-07]. (po anglicky)
  11. ↑ CRISP, James. Europe’s new ‘Iron Lady’ Kaja Kallas says the West mustn’t negotiate with Putin. The Telegraph, 2022-10-08. Dostupné online [cit. 2023-07-08]. ISSN 0307 – 1235. (po anglicky)
  12. ↑ The EU has a 'moral duty' to make Ukraine a member state: Estonia PM. euronews, 2022-03-09. Dostupné online [cit. 2023-07-07]. (po anglicky)
  13. ↑ RTVS, TASR. Novú estónsku vládu premiérky Kallasovej schválil parlament [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2022-07-15, [cit. 2022-07-22]. Dostupné online.
  14. ↑ 4 nations bordering Russia to restrict Russian tourists. AP News, 2022-09-08. Dostupné online [cit. 2023-07-08]. (po anglicky)
  15. ↑ iDNES.cz, ČTK. Rusko vydalo zatykač na estonskou premiérku Kallasovou. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2024-02-13. Dostupné online [cit. 2024-02-22].

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kaja Kallasová na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kaja_Kallasová&oldid=7805276“