Kolačín

Kolačín
mestská časť Novej Dubnice
Kultúrny dom vo Veľkom Kolačíne
Štát	Slovensko
Kraj	Trenčiansky kraj
Okres	Ilava
Región	Stredné Považie
Vodný tok	Váh
Nadmorská výška	240 m n. m.
Súradnice	48°56′06″S 18°08′50″V
Rozloha	11,25 km² (1 125 ha)
Obyvateľstvo	10 381 (31. 12. 2023)
Hustota	922,76 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1325
Starosta	Jaroslav Tlapák
PSČ	018 51
ŠÚJ	513440
EČV (do r. 2022)	IL
Tel. predvoľba	+421-42
Adresa miestneho úradu	Mestský úrad Trenčianska 45/41 018 51 Nová Dubnica
E-mailová adresa	msu@novadubnica.sk
Telefón	042 / 443 35 26
Fax	042 / 443 19 19
Poloha mestskej časti na Slovensku
Interaktívna mapa mestskej časti
Wikimedia Commons: Kolačín
Webová stránka: novadubnica.eu
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Kolačín je mestská časť Novej Dubnice. V júni roku 1960 sa pristúpilo k úradnému zlúčeniu Veľkého a Malého Kolačína a obci sa ponechal názov Kolačín. Mesto Nová Dubnica sa spojilo s obcou Kolačín do jedného administratívneho celku 27. novembra 1971. Vytvorená prímestská časť sa označila názvom Nová Dubnica – mestská časť Kolačín.

Počiatky Kolačína siahajú až do 13. storočia, kedy Kolechyn patril pod panstvo hradu Súča. Prvá písomná zmienka sa datuje na rok 1325. V Kolačíne žije dnes okolo 910 obyvateľov.

Polohopis

Obec Kolačín leží pod horami. Od severu až po juhovýchod ju lemujú hrebene Markovice, Vŕšku, svahy Kráľovca, návršia Stráne prechádzajúce hrebienkami Lazov a svahmi Slimákovej a Vavrovej.

Kolačínsky potok

Cez Veľký Kolačín preteká potok prameniaci pod Kiškami, priberajúc vodu z troch menších prameňov spod Sekierky. Potok v Malom Kolačíne pramení v časti zvanej Sihly. Oba potoky sa spájajú do potoka Kolačanka, ktorý sa miernym spádom uberá juhozápadným smerom popri ceste do ústia Teplanky.

Historické názvy

MALÝ KOLAČÍN
Kys Kolechen (1484), Kolachan (1496), Maly Kolacsin (1773)

VEĽKÝ KOLAČÍN
Duo Kolechyn (1355), Kelechen (1368), Kolechyn (1439), Welky Kolacžin (1773)

Chotárne názvy

Územie každej obce tvorila samotná obec a lúky, polia, lesy, pasienky. Pre lepšiu orientáciu im miestne obyvateľstvo priraďovalo chotárne názvy a pomenovania, ktoré sa tradovali z generácie na generáciu. Niektoré boli oficiálne uznané, iné názvy zostali iba v pamäti starousadlíkov. Každý roľník vedel, ktorá časť zeme patrí do dubňického chotára - dubňické, kolačanského chotára - kolačanské. Veľký význam pre roľníka mal pre predpovedanie nastávajúceho počasia Hňilí kút. Takto nazývali oblasť medzi Kolačínom a Trenčianskymi Teplicami. Ak z tejto strany išli mraky, tak sa očakávali silné a dlhotrvajúce „dežďe“. Názvy sú zapísané fonetickou transkripciou, aby sa tak zachovala výslovnosť a rozdiely v nárečí obcí.

MALÝ KOLAČÍN
Čmelňički, Dolinka, Dužini, Háj, Hňilí kút, Hušťik, Kopaňje, Kráčini, Kút, Lazi, Lúčki, Malí háj, Močjari, Na Dubňickem, Na jame, Široké, Nad cigánom, Plješka, Pri lipke, Pod drgáčovcom, Sihli, Skalički, Volavice, Za bórím, Zápotočje, Zelňice

VEĽKÝ KOLAČÍN
Beňákovec, Blaťiná, Brješki, Bukovina, Dole koncom, Duhé ďjeli, Hlboká cesta, Hlohovce, Horní koňec, Horňjé lúki, Hrebícke, Huorka, Huboč - Na huboči, Chrasné, Kaňová, Kračini, Kosťelná, Královec - Grófovec, Lazi, Maríkov, Močeďelňica, Markovica, Na salaši, Na vile, Na šušťíňe, Nová ulica, Ňivi, Panská zahrada, Palcovské, Pod stráňú, Predbohovica, Pri základoch, Rúbanka - Malá rúbanka, Rúbaňice, Sekerka, Stráň , Špaňiďjel, U Barákov, U brodku, U Čimov - Čimech, U Hložanov, U Horvátov, Za lješčim, Zalúčki

Názvy ulíc

MALÝ KOLAČÍN

• Družstevná
• Družobná
• Nová
• Slobody
• Farská
• Pod Húštikom

VEĽKÝ KOLAČÍN

• Družstevná len s. č. 227 / 229
• Odbojárska
• Farská
• Pod Húštikom

Štvrť Medové lúky:

• Levanduľová
• Šípková
• Jabloňová
• Višňová
• Hrušková

Dejiny

Najstaršie známky osídlenia

Počiatky Kolačína siahajú až do 13. storočia. Archeologické nálezy sú však dôkazom toho, že toto územie bolo osídlené oveľa skôr.

V okolí Dubnice nad Váhom, smerom na Kolačín, sú roztrúsené lokality, z ktorých niektoré patria k neolitickému osídleniu (mladšia doba kamenná - 5 000 až 3 500 rokov pred Kr.). Dôkazom toho je pekný exemplár brúsenej kamennej industrie. Je to plochý kopytovitý klin vyrobený z tmavosivej bridlice podlhovastého tvaru, vybrúsený do ostrých bočných hrán s rovným ostrím, ktorým sa dobre opracúvalo drevo. V eneolite (neskorá doba kamenná - 3 500 - 1 900 rokov pred Kr.) tu sídlil ľud tzv. bošáckej skupiny, ktorej prevažná skupina sídlisk sa viaže na pahorkovitý terén. Keramika bošáckej skupiny je zdobená bohatým vtlačovaným ornamentom, ktorý sa vytváral pomocou kolkov, odtlačkov šnúry a brázdeným vpichom. Centrum bolo na Považí, odkiaľ sa rozšírila až na východ Slovenska. Z Malého Kolačína sú zlomky keramiky bošáckej skupiny, ďalej zlomok nádoby so širokým tunelovým uchom, od okraja, ktorého vybiehajú do strán „fúzaté“ rebrá, iný zlomok je zdobený ornamentom zostaveným z radov jemných a krátkych rýh v geometrickom vzore na tmavom leštenom povrchu. Zlomky umožňujú rekonštrukciu pôsobivého a náročného vzhľadu nádob, ktorým ich tvorca venoval značnú pozornosť.

Vo Veľkom Kolačíne bolo objavené väčšie sídlisko s viacerými fázami osídlenia na úzkom návrší s miernymi svahmi a medzi Malým a Veľkým Kolačínom.

Pamiatky na lužické obyvateľstvo, ktoré sa zaoberalo roľníctvom a pastierstvom, sa objavujú v celej strednej Európe. U nás po sebe zanechalo veľké žiarové pohrebiská, na ktorých sa vykonával pohrebný rituál (zrejme so snahou zabrániť návratu zomrelého, iným vysvetlením je viera v posmrtný život a dušu človeka). Jedno také bolo objavené aj vo Veľkom Kolačíne. V Malom Kolačíne bolo sídlisko lužickej kultúry, z ktorého sú v Trenčianskom múzeu niektoré nálezy, napr. neúplná nádoba veľkých rozmerov zdobená na rozhraní hrdla a dela pásom plytkých kanelúr, je čierna, leštená do kovového lesku, či fragment nádoby svetlohnedej farby.

Vo Veľkom Kolačíne, na nevysokom návrší zvanom Pod Húštikom, sa povrchovým zberom zistilo sídlisko z doby halštatskej (staršia doba Železná - 700 až 500 rokov pred Kr.). Poznatky o osídlení v dobe rímskej (0 – 568) sú pomerne skromné. Svedčia o tom snáď len grafitové črepy v nánosoch potoka vo Veľkom Kolačíne a úlomky keramiky z lokality Pod Húštikom. V tejto oblasti boli objavené aj dve sídliská našich slovanských predkov z doby veľkomoravskej. Nálezy z Malého Kolačína sú datované do 10. - 11. storočia. Spred 13. storočia v celoslovenskom rámci jestvuje len veľmi málo písomných dokladov, preto možno o osídlení hovoriť len na základe náhodných nálezov a povrchového zberu archeologických artefaktov.

Počet domov

	Rok 1598	Rok 1784	Rok 1828
Malý Kolačín	4	21	20
Veľký Kolačín	16	37	34

Mená obyvateľov Veľkého Kolačína v urbári z roku 1555

Prvé písomné zmienky

V archívnych materiáloch sa stretávame s rôznymi podobami pomenovania obce. Za panovania kráľa Karola I. Róberta sa spomína v diele Antala Fekete - Nagya - Trencsén vármegye vydanom v Budapešti v roku 1941 ako Kolecsin. V ďalšom texte „...duo ville Kolechyn...“ z čoho usudzujeme, že už na konci 12. storočia existovali na tomto území dve obce. Neskôr sa však stretneme aj s označením Koleczan, Kolachan, Kolecsin či Kiskolachen.

Kolechyn patril pod panstvo hradu Súča. Hrad plnil funkciu prednej stráže Trenčianskeho hradu z moravskej strany. Počas niekoľkých storočí menil majiteľov. V novembri 1449 bola Sucza s Kolechynom pričlenená k hradu Trenčín. Dňa 23. februára 1493 daroval kráľ Vladislav II. hrady Trenčín a Súču Jánovi Zápoľskému. Kráľ Ferdinand I. (po porážke Jána Zápoľského v roku 1527) finančne vyčerpaný dlhotrvajúcimi vojnami s Turkami 13. novembra 1527 založil hrad Súču aj s obcami za 1600 zlatých nitrianskemu biskupovi Štefanovi Podmanickému. Ten v roku 1528 zomrel a hrad prešiel do rúk jeho synovcov Jána a Rafaela Podmanických. Tí svojim dobrodružným životom upadli do nemilosti kráľovského dvora, a preto im boli v roku 1542 zobraté všetky majetky, vrátane hradu Súča. K panstvu hradu vtedy patrili obce: Hrabovka, Piechov, Horné Sŕnie, Nemšová, Malý a Veľký Kolačín.

Ďalšie záznamy o Kolačíne nachádzame v spise Urbárium domini Trenchyn z roku 1608, v ktorom sa hovorí o sporoch medzi obyvateľmi Veľkého a Malého Kolačína o medze. Z urbárov, ktoré sú takmer jedinými zachovanými písomnými pamiatkami z tohto obdobia, sa dozvedáme mená sedliakov (Matthias Gywro, Petrus Lathky, Georgius Markowy, Gregor Zayach, Paulus Pricop, Joannes Andrus, Gregor Prekas, Thomas Krysan), ich zvyky, pomenovania chotárov a ich častí (Nivy, Dužiny, Kopanie, Háj, Lazy, Markovica, Skaličky, Pliešky, Pod Húštikom, Mučedelnica, U Brodku, Zelnice, Kostelná, Vavrová, Brezina, Lieštie, Sekierka,...).

Získavame aj informácie o poplatkoch, ktoré museli odovzdať svojmu zemepánovi. Na popolcovú stredu odvádzali po 3 vajcia a pol viazanice konope, na Veľký pôst po jednej merici hrachu, prosa a konopného semena, na Veľkú noc spoločne darovali jedného baránka. Platili sa aj dávky, napr. na Juraja (24. 4.), na Michala (29. 9.), na sviatok Božieho narodenia – po 30 denárov.

Mená poddaných z Veľkého Kolačína v Tereziánskom urbári z roku 1767

Vedenie kroniky obce

Kroniku obce viedol do roku 1961 Vojtech Smrečanský (riaditeľ miestnej školy) a neskôr Pavel Filo (obyvateľ Kolačína). Je v nej zaznamenaná história obce až do obdobia jej pričlenenia k Novej Dubnici.

Život občanov

Vývoj obce po roku 1900

Veľký Kolačín mal v roku 1918 len 48 domových čísel a asi 380 obyvateľov. V povojnovom období bola v obci veľká bieda. Dievčatá slúžili ako pomocníčky v domácnosti väčšinou počas letnej sezóny v Trenčianskych Tepliciach alebo po majeroch. Niektorých obyvateľov zamestnal Dezider Singer na svojom neveľkom hospodárstve, ktoré sa nachádzalo vedľa cesty ku kaplnke po pravej strane. Neskôr jeho hospodárstvo viedli Šalamún Singer a jeho brat Móric. Posledného majiteľa Ľudovíta Singera s matkou odvliekli do koncentračného tábora v Terezine. Ich majetok bol daný do užívania vládnemu komisárovi obce - Michalovi Roncovi, ktorý sa on staral ako o vlastny až do času, kým sa Ľudovít Singer nevrátil. Ten potom platil ženám počas poľných prác za 12-hodinovú pracovnú dobu 4 - 5,- Kčs, mužom 5 - 7,- Kčs. Stáli zamestnanci mali plat v naturáliách, za 3 mesiace dostali 3 q chlebového a 2 q kŕmneho obilia a 300,-Kčs. Mali zároveň nárok na deputátne role (1200 m2). Hoci často nevyplácal mzdu načas, občania boli radi, že sa im naskytla aspoň takáto príležitosť. Napokon mu bol majetok skonfiškovaný a pridelený JRD vo Veľkom Kolačíne v r. 1950.
Obyvatelia Veľkého i Malého Kolačína boli (okrem spomínaných Singerovcov) len drobnými majiteľmi pôdy - 25 % vlastnilo 2,5 merice pôdy, t. j. 0,5 ha, dalších 25% od 0,5 - 1 ha, 30 % 1 - 2 ha a len 20 % z nich vlastnilo 2 - 5 ha pôdy. V Malom Kolačíne bol veľkostatok grófa Škribenského. Od jeho dcéry ho v roku 1921 odkúpili súrodenci Pavel a Adam Kubaščíkovci a Žofia Kubaščíková. Po viacerých sporoch medzi nimi získal majetok Adam Kubaščík.
Do roku 1925 dolný koniec obce končil po terajšiu Novú ulicu. Po ľavej strane hlavnej cesty smerom na Novú Dubnicu dal v r. 1935 Ján Lejo postaviť obchod a hostinec. Stavebný ruch sa vzmáhal až od r. 1939 a zlepšili sa i životné podmienky občanov, pretože sa začala výstavba Škodových závodov v Dubnici nad Váhom.

Prvý bicykel si doviezol z Francúzska Vincent Blaho v r. 1927, prvý motocykel mal železničiar Adam Dulka v r. 1936, v septembri 1953 bola obec pripojená na elektrickú sieť a 9. 2. 1955 bola dovezená prvá práčka. Telefón bol zavedený po prvýkrát v roku 1954.

Obchod v Kolačíne (60.-70. roky)

Škola

Do roku 1900 sa v Kolačíne vyučovalo len v malej miestnosti domu majiteľa Pavla Arpáda Andaházyiho, ktorý ako školský inšpektor poskytol aj učiteľa. Neskôr zariadil postavenie štátnej školy, v ktorej sa vyučovalo od roku 1904 a prvým učiteľom bol Mojo. Aj napriek zákazu vyučoval po slovensky. Do školy sa chodilo iba 4 roky, aj to len cez zimu, keď nebolo práce na poliach a okolo hospodárstva. Po skončení 4. ročníka bola pre mládež od 15 - 18 rokov tzv. večerná opakovacia škola (do roku 1920).

Žena z Kolačína - dobová fotografia

Práce na poliach a polné miery

Naši predkovia na svojich poliach pestovali pšenicu, jačmeň, raz, ovos, pohánku a neskôr aj kukuricu. Okrem obilia to bol hrach, šošovica, bôb, fazuľa a slnečnica (z jej semien vytláčali olej). Semená slnečnice, ľanu a konopí ľudia chodievali vybíjať k Tozefovi Roncovi, lebo vlastnil stupy na vybíjanie oleja. V stupách vznikali tzv. koláče, za ktoré vyberali nízke poplatky od svojich zákaznikov. Koláče nazývali aj kuchy. Vďaka obsahu žltej farby v korunných lístkoch slnečnice používali odvar z nich na farbenie látky.
Po spracovaní lanu a konope na vlákna tkali plátno, plachty, vrecovinu i obrusy. Z jemných nití spracovávali plátno na odevy aj čipky. Z hrubých vláken zhotovovali povrazy, laná a koberce. Konope a ľan močili v močidlách, okolo ktorých vysádzali vŕby.
Pozemky vymeriavali 108-centimetrovvm prútom. Sedliacky lán meral cca 12 prútov. Na 1 ár poľa osievali 327 litrov obilia, ktoré merali na merice (1 merica = 60 l obilia)

Kolačín - dobová fotografia (70. roky)

Stravovanie

Jedlo obyvateľov Kolačína bolo jednoduché a jednotvárne. Na stoloch chudobnejších bola každodenným chodom kapustnica s melencami, pohánková kaša a bôb, občas cestoviny, mliečne výrobky či sušené alebo zavárané ovocie, veľmi zriedkavo mäso. Len v nedeľu ráno bola káva. Ako sladidlo sa používal v čase núdze vývar z cukrovej repy. Múka sa mlela väčšinou len z jačmeňa, biela (mielková) sa používala pri varení a chlebová na pečenie chleba, do ktorého sa pridávalo veľa zemiakov. Pec na chlieb bola takmer v každej domácnosti. V období pôstu sa nesmelo zasmážať bravčovou masťou, ale len maslom, prípadne umelým tukom. Na večeru boli len uvarené zemiaky omastené konopným olejom a surová kyslá kapusta.

Kolačín - výstavba cestnej komunikácie

Odev

Ženy nosili rukávce a spodník, sukne zo zafarbeného plátna, široko riasené. V pracovných dňoch mali sukne tmavšej farby, na veľké sviatky nosili sukne z jemného tenkého tmavomodrého súkna. Družice na svadbu alebo do kostola mali oblečené sukne zvané rubáše, tie boli biele a na nich nosili zásteru z bielej krajkoviny s farebnými hodvábnymi stuhami okolo pása. Na nohách mali súkenné papuče alebo čižmy, neskôr na čižmách nosili žlté podkovičky. Slobodné a nevesty nosili pestro zdobené lajblíky (krátke vesty) a chodievali bez pokrývky hlavy, vydaté a staršie ženy sa odievali do lajblíkov tmavšej farby a na hlavu si uväzovali šatky. Mládenci i ženáči si obliekali široké nohavice v spodnej časti ostrapkané i obrúbené, vyšívanú košeľu so širokými rukávmi, na hlavu klobúk a na nohy vysoké čižmy. V zime zasa vysoké papuče z tmavého súkna. V lete mali oblečené len spodky (gatky) z domáceho plátna, ktoré mali v rozkroku všitý viditeľný klin. V nedeľu a vo sviatky nosievali jankle (svetre) s vyšívaným lajblíkom. Kvety a rôzne ornamenty na rukávcoch či lajblíkoch s radosťou vyšívali ženy v zime, keď nebola práca na poli.

Ľudové zvyky a piesne

Pretože Kolačín sa nachádza v trenčianskej národopisnej oblasti, vlastní bohaté a rôznorodé prejavy ľudovej tradície.

Pálenie Ďura

Patrí z hľadiska piesní a zvykov k jarnému obyčajovému cyklu. Je oslavou životodarnej sily slnka a jeho zástupcu na zemi - ohňa. Jeho úlohou je napomôcť vegetácii a všetkému, čo bolo vložené do zeme, vyrásť a bujnieť. Deň Juraja (24. 4.) je považovaný za prelomový, po ňom všetko rastie. Je chápaný ako kľučiar, v ktorého moci je ovplyvniť a podporiť nastávajúcu úrodu.
Sviatok sv. Juraja a zvyky s ním spojené sa s tzv. „zavliekaním." Hlavná váha sviatkovania bola na mládeži, konkrétne na dievčatách, ktoré sa chodili prechádzať po chotári obce za spevu jurských piesní. Poobede, keď už bola dokončená všetka práca okolo hospodárstva, išli mládenci „richtuvať“ vatru na večerné pálenie z orezaných a spadnutých konárov a z toho, čo zostalo po čistení pasienkov. Okolo ôsmej, deviatej hodiny večer mládenci zapálili vatru, čo bolo signálom pre ostatnú mládež, aby sa pri nej začali schádzať. Neviazaná zábava pri vatre prerastala až do vzájomného prekrikovania sa a vykrikovania posmeškov na inú skupinu zo susednej dediny. Dubničania na Kolačancov vykrikovali:

„Kolačanci - junci, vará žaby v hrnci. Kolačani na jame, vará žaby vahane.“

Večer, keď už oheň doháral, vrcholil preskakovaním vatry a rozídením sa menších skupín v tichosti do dediny, aby mohli pokračovať zavliekaním. Ešte dnes nájdeme po Ďurovi z pántov povyťahované bránky, premiestnené nádoby na odpad, na stĺpy zavesené rôzne predmety, či iné hospodárske náradie. Gazdovia si preto v minulosti museli svoje veci zaopatriť ešte pred večerom, lebo čo nebolo ukryté, zamknuté, zvádzalo k tomu, aby to mládenci zavliekli do inej dediny. Mládež z Veľkého Kolačína kedysi pálila Ďura na Kopankách, ale neskôr po zalesnení sa pridala k mládeži z Malého Kolačína a dodnes pálievajú spolu na Skaličkách.
Typickým znakom piesní spojených so spievaním Jura je spievanie Hoja ďunďa hoj. Pôvod slova ďunďa nie je jednoznačný, ale už Bohuslav Tablic v roku 1805 upozornil, že je zrejme z maďarského gyöngyöm – miláčik, milý.

Fašiangy

Te to obdobie od Troch kráľov až do polnoci pred Popolcovou stredou. Potom nasleduje 40-dňový pôst až do Veľkého piatku. Vo fašiangovom období bolo na hospodárstve relatívne menej práce, organizovali sa zabíjačky, zábavy a tiež sa robievalo veľa svadieb. Ľudia sa obliekali do masiek, ktoré okrem zábavnej funkcie mali aj ochranný význam a mali chrániť proti pôsobeniu negatívnych síl, mali zabezpečiť úrodný rok a plodnosť hospodárskych zvierat. Pri typických obchôdzkach v maskách mládež získavala jedlo (vajíčka, slaninu, údené mäso, ...) i pálenku. Okrem preobliekania sa za druhých sa zaužívalo aj zosmiešňovanie samých seba, typické boli zvieracie masky (koza, medveď). Posledné tri dni boli najveselšie a zábavy vyvrcholili v utorok poslednou muzikou pred Popolcovou stredou.
Fašiangy končili pochovávaním basy. Pri tomto symbolickom pohrebe miestni občania (v prestrojení za farára, organistu, kostolníka) uskutočnili obrad, počas ktorého bolo veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných. Ľudia sa počas fašiangov správali uvoľnene, v domoch sa pieklo mäso, varila huspenina, vyprážali šišky a fánky. Dodnes v tomto čase po Kolačíne znie:
„Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožuštek, zima mu bude...“

Hody v Kolačíne

Každoročne sa obyvatelia Kolačína, ich rodinní príslušníci a priatelia stretávajú na hodoch. Nezvyčajný ruch pred kaplnkou, slávnostne odeté ženy, muži i deti, zopár stánkov, hlučná vrava, zvítania po rokoch a všadeprítomná dobrá nálada k tomuto sviatku neodmysliteľne patria. Býva tu i hodová tanečná zábava, ktorú si udržujú každoročne požiarnici. Obyvatelia Kolačína slávia hody každý rok v nedeľu po 15. auguste ako pamiatku na vysviacku kaplnky.

Jánsky haluškový festival

Tradíciu založil Janko Uličný v oveľa menšom rozmere na lúke, na ktorú neskôr nadviazal Klub slovenských turistov Kolačín, ktorú organizuje v spolupráci s mestom Nová Dubnica. Podujatie sa koná od roku 2007, pôvodne na lúke, neskôr na futbalovom ihrisku a od roku 2016 v areáli kultúrneho domu. Pre návštevníkov je pripravená živá folklórna hudba, súťaže pre deti a dospelých, atrakcie pre deti a samozrejme halušky, krorých sa predá každoročne viac než 1000 porcií.

Oslavy 690. výročia prvej písomnej zmienky o obci

2. mája 2015 oslávili občania dve výročia - 690. výročia prvej písomnej zmienky o obci a 90. výročie DHZ Kolačín. Súčasťou osláv bolo okrem iného vysvätenie sochy sv. Floriána v požiarnej zbrojnici a otvorenie výstavy historických fotografií mapujúcich históriu Kolačína. Po sprievode obcou a položení vencov na cintoríne čakala na prítomnú verejnosť ukážka požiarnej techniky.

Dobrovoľný požiarny zbor Kolačín

Dobrovoľný hasičský zbor v Kolačíne s veliteľom Adamom Marekom (50. roky)

Bolo to 5. júla 1925 v tažkej povojnovej dobe, keď sa občania Kolačína rozhodli založiť Dobrovoľný hasičský zbor (DHZ). Vtedy chudobnú obec s drevenými stodolami a obytnými domami pokrytými šindľom i slamou totiž často ohrozoval požiar. V tom čase už obec mala ručnú štvorkolesovú striekačku zakúpenú ešte v roku 1900, ktorá bola umiestnená v improvizovanej šope, v tom čase nazývanej Strekáreň (na mieste terajšej požiarnej zbrojnice). K striekačke chýbalo vybavenie a riadne príslušenstvo, ale hlavne nebol organizovaný výcvik ani školenia požiarnikov. To boli hlavné dôvody, prečo sa na valnom zhromaždení dňa 5. júla 1925 rozhodlo o založení DHZ.
K zakladajúcim členom patrili: Dezider Singer, Šimon Filo, Ondrej Hrebík, Jozef Dulka, Adam Marušinec, Michal Ronec, Ludevít Singer, Jozef Filo, Štefan Raček, Adam Marek, Jozef Kaňovský, Vincent Fusík, Lukáč Dulka, Michal Dubnička, Ján Ronec, Jozef Ronec, Juraj Krutek, Ondrej Behúl, Augustín Kubaščík a Štefan Mičian. Z menovaných sa veliteľom stal Dezider Singer.
Zbor si hneď od začiatku plnil všetky úlohy zodpovedne a obetavo. Pretože nemal riadnu výzbroj ani výstroj a nebolo ani finančných prostriedkov na ich zakúpenie, musela si obec vziať pôžičku v Tatrabanke v Trenčíne. Konečne sa začalo s výcvikom, ktorému sa venoval najmä Dezider Singer ako vyslúžilý dôstojník uhorskej armády v 1. svetovej vojne. Výcvik sa uskutočňoval každú nedeľu a tešil sa veľkému záujmu občanov, pre ktorých bol zábavou a príjemným spestrením dňa.
V roku 1927 došlo k rozdeleniu zboru, pretože členovia z Malého Kolačína sa odčlenili. Ich veliteľom sa stal František Lehotský. Významná slávnosť vysviacky hasičského práporu sa v obci uskutočnila v roku 1928. Zbor sa omladil, za veliteľa bol zvolený Ondrej Hrebík a začal sa venovať i iným činnostiam.
Vo veľmi tažkých podmienkach (v malej miestnosti bývalej školy, neskôr v miestnom hostinci) sa začali nacvičovať a hrať divadelné hry. Usporadúvali sa aj tanečné zábavy a na tie časy veľkolepé majálesy v prírodnom prostredí na „Arpáde“ za hojnej účasti návštevníkov z okolitých obcí i kúpeľných hostí z Trenčianskych Teplíc.
To boli jediné zdroje, z ktorých sa udržiavala životaschopnosť požiarneho zboru. V rokoch 2. svetovej vojny sa požiarna ochrana zmenila na pohotovostnú a poriadkovú službu.
Reorganizácia v hasičskom zbore nastáva v roku 1953, kedy sa premenoval na Dobrovoľnú požiarnu ochranu, jej predsedom zostal Ondrej Hrebík a veliteľom sa stáva Adam Marek. V tom čase sa dostavujú aj prvé úspechy nielen družstva mužov, žiakov, ale aj žien v rôznych požiarnych súťažiach.
V roku 1964, po zlúčení Malého a Veľkého Kolačína do jednej obce Kolačín, zlúčili sa aj požiarne organizácie. Za predsedu bol zvolený Adam Hrebík a veliteľom bol Anton Mician. Počet členov v tomto období bol už 110, z toho 20 žien.
Vďaka pochopeniu väčšiny členov a najmä ich zásluhou bolo odpracovaných 650 brigádnických hodín v „Akcii Z“ pri výstavbe kultúrneho domu, 300 hodín na pomoc JRD a ďalších 900 brigádnických hodín pri rôznych akciách, akými boli úprava vodných zdrojov, zavádzanie verejného vodovodu, údržba požiarnej techniky, jarné upratovanie a mnohé iné aktivity. Aj vďaka ich úsiliu mohla by 28. septembra 1989 otvorená a do užívania odovzdaná nová požiarna zbrojnica. Nie zriedka sa organizovali aj výlety pre členov zboru a ich rodinných príslušníkov do bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Bez požiarnikov sa, jednoducho, v obci nezaobišla žiadna väčšia akcia. Tak to bolo v minulosti a tak je to aj dnes.
V súčasnej situácií pokračuje zbor vo svojej snahe zabraňovať a preventívne predchádzať živelným pohromám. Oblasť výcviku je taktiež jednou z priorít a zbor neustále dokazuje svoju pripravenosť na rôznych súťažiach. V oblasti kultúrneho života v obci zbor pokračujeme v tradícií Hodových zábav, skrášľovaním okolia zbrojnice ale i okolia mimo nej.

Založenie jednotného roľníckeho družstva

Veľký Kolačín - dobová fotografia

V roku 1948 bola pôda veľkostatkárov rozdelená medzi drobných roľníkov (Nivy medzi obyvateľov Veľkého, Pod Húštikom a Kopanie medzi roľníkov z Malého Kolačína). Aby sa zamedzilo ďalšiemu rozdrobovaniu pôdy, začalo sa organizovať založenie JRD. Ustanovujúce valné zhromaždenie sa konalo 11. júna 1950 v tunajšej škole. Novozaložené JRD malo 32 členov, 80 ha ornej pôdy, 156 ha pasienkov a lúk, 16 kráv, 8 ks mladého dobytka a 2 páry koní. Prvú žatvu robili spoločne, navzájom si pomáhali, ale úrodu si bral každý len zo svojej role.
Na jeseň došlo k hospodársko-technickej úprave pozemkov, t. j. k sceleniu pôdy do blokov. Nečlenom, ktorí mali pôdu v takto vytvorených blokoch, sa vymerala pôda na inom mieste a museli podľa výmeru odovzdávať štátu povinné dodávky, tzv. kontingent (zemiaky, obilie, vajcia, mlieko).
V r. 1950 sa začalo aj s výstavbou kravína, ktorú realizovala firma Roľstav zo Žiliny. Všetky práce sa zabezpečovali cez Strojnotraktorovú stanicu v Ilave. Predsedom JRD bol Jozef Hrebiík, účtovníkom Augustín Dubnička, neskôr Pavel Filo, a pokladníkom Jozef Marušinec. V r. 1951 pridelil ONV v Ilave družstvu starší traktor. JRD prevzalo od Ľudovíta Marušinca nedostavaný rodinný dom, za ktorý mu postavilo druhý, a zriadilo v ňom kanceláriu. V roku 1955 sa doňho nasťahoval MNV.
V r. 1961 došlo z príkazu ONV v Považskej Bystrici k zlúčeniu JRD Kolačín, Dubnica nad Váhom, Prejta, Klobušice a Horná Poruba do JRD Nové Považie so sídlom v Dubnici nad Váhom. Na tunajšom dvore zostal len vedúci dvora.

Zlučovanie obcí

Hoci JRD bolo od r. 1958 celoobecné, starali sa oň dva národné výbory (z Malého i Veľkého Kolačína). Preto sa 1.6.1990 pristúpilo k úradnému zlúčeniu oboch obcí. Tento proces vôbec nebol jednoduchý. Obyvatelia Veľkého i Malého Kolačína svojim funkcionárom vyčítali, že zapredali svoju obec. Nevedeli sa dohodnúť, ako novovzniknutú spojenú obec pomenujú, až napokon dospeli ku kompromisu. V názve vynechali prívlastky Veľký a Malý a ponechali len Kolačín. Spojením mala obec 998 obyvateľov. Predsedom MNV sa v r. 1961 stal Ján Javorek. V roku 1967 bola otvorená cesta a hoci bola len poľnou bez tvrdého podkladu, stala sa spojnicou medzi dvoma časťami už jednej obce.

Mesto Nová Dubnica sa zlúčilo s obcou Kolačín do jedného administratívneho celku dňa 27.11.1971. Vytvorená prímestská časť sa označila názvom Nová Dubnica - mestská časť Kolačín. Zanikol spoločný obvodný úrad a zostal len MNV Nová Dubnica s centrálnou právomocou. Od tohto dátumu sa začala písať spoločná história Novej Dubnice a Kolačína.

Budovy a pamiatky

Kaplnka Obrátenia sv. Pavla

Pod kopčekom zvaným Hôrka vo Veľkom Kolačíne, cez ktorý vedie cesta smerom do Trenčianskych Teplíc, je pod obrovskými lipami a agátmi ukrytá neogotická kaplnka Obrátenia sv. Pavla postavená koncom 19. storočia. Je to obdĺžnikový priestor zaklenutý krížovou hrebienkovou klenbou. Táto kaplnka bývala v časoch, kedy obec nemala ani jeden kostol, pravidelne v letnom období miestom slávenia svätých omší. Do roku 2011 sa konali v kaplnke sv. omše 2x v týždni a 1x ročne hodová. V roku 2011 bola ukončená stavba kostola v Kolačíne, bohoslužby sa v kaplnke odvtedy neslávili.

Kaplnku dal postaviť Pavel Arpád Andaházyi (narodený 1835), veľkostatkár, ktorý pracoval ako školský inšpektor v bývalej Trenčianskej stolici. Do Kolačína prišiel asi v roku 1875. Za okres Bánovce bol od roku 1883 do 1890 poslancom (v tom čase zvaný ablegát) rakúsko-uhorskej vlády v Budapešti. Na počesť svojej funkcie a náboženských pohnútok dal postaviť túto kaplnku v rokoch 1884 - 1885. Na zadnej oblúkovej stene nad oltár dal umiestniť obraz svojho patróna - Sv. Pavla na koni. Arpád Andaházyi zomrel v roku 1914 a je pochovaný na cintoríne v Kolačíne. Jeho dcéra Anna sa vydala za Dezidera Singera. Na ich svadbu neboli pozvaní len príbuzní, ale aj občania obce. Z každého domu 2 osoby, ktoré si však museli priniesť vlastnú lyžicu, ostatné bolo pripravené. Po svadbe začal hospodáriť nový hospodár Singer. Dvor a kaštieľ dal upraviť, no o kaplnku sa od smrti Andaházyiho nik nestaral. Počas tých rokov a najmä počas 1. svetovej vojny kaplnka úplne schátrala, strecha bola porozbíjaná, po múroch tieklo a boli opadané, krov úplne zhnitý. V roku 1923 sa občania Kolačína dohodli, že kaplnku svojpomocne opravia. V obci sa uskutočnila zbierka, pripravil sa materiál, drevo na krov sa vyrúbalo z obecných hôr. Všetok dovoz materiálu zabezpečil Dezider Singer, lebo aj jemu záležalo na oprave kaplnky. Strecha sa zhotovila úplne nová, iba veža zostala v pôvodnom stave.
Občania oslávili vysviacku kaplnky v nedeľu po sviatku Nanebovzatia Panny Márie dňa 17. augusta 1924. Vysviacka bola veľmi slávnostná. Kaplnku vysvätil a prvú omšu celebroval pápežský prelát z Trenčína. 25. júna 1989 mal v kaplnke slávnostnú primičnú sv. omšu prvý kňaz z Novej Dubnice Juraj Drobný. Odvtedy si občania prvú nedeľu po 15. auguste uctievajú tým, že v deň výročia býva každý rok v kaplnke veľká omša s kázňou počas slávnostných hodov.

Kaplnka nikdy nebola majetkom Rímskokatolíckej cirkvi. Niekoľko rokov prebiehalo zisťovanie skutočných alebo možných vlastníkov. Výsledkom tohto zisťovania bolo, že akosi nepatrí nikomu. Na základe toho ju mesto v súlade so Zákonom o obecnom zriadení a Zásadami hospodárenia s majetkom mesta prijalo v roku 2017 do svojho majetku. Plánom vedenia bola jej postupná rekonštrukcia, no zhoršená finančná situácia po korona období opäť plány zmarila a peniaze na obnovu v mestskej kase momentálne chýbajú. Ako sa často stáva, história sa opakuje a kaplnka v ostatných rokoch opäť chátra. Zdá sa však, že Kolačania myšlienku na obnovu tohto miesta už viac nechcú odkladať. A tak, ako v roku 1923, púšťajú sa do prác svojpomocne. Skupina aktívnych ľudí sa rozhodla, že čo bude v ich silách, začnú s vedomím mesta postupne opravovať. Zatiaľ sa podarilo obnoviť misijný kríž pred kaplnkou, vytrhať hrdzavé nohy lavičiek, pokosiť okolie a odstrániť kríky z bezprostrednej blízkosti kaplnky. Mesto zisťuje možnosti opätovného zavedenia elektriny, pretože tá bola odpojená. Ďalej je nutné urobiť posudok o príčinách vlhnutia múrov, vypracovať statický posudok, vymeniť časť krytiny krovu a postupne obnoviť interiér tak, aby bol zachovaný jeho pôvodný vzhľad. Aby sa mohli tieto aktivity rozvíjať oficiálne, založilo sa občianske združenie OZ Kaplnka Kolačín, ktorého snahou je renovácia a zveľaďovanie kaplnky v Kolačíne a jej okolia. Organizuje takisto finančnú zbierku na rekonštrukciu.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie

Projektové práce na nový kostol začali v roku 2001. V roku 2002 bolo vydané stavebné povolenie. Výstavba sa začala v roku 2003. Keďže počas výstavby došlo ku komplikáciám (havária krovu), kostol bol posvätený žilinským diecéznym biskupom Mons. Tomášom Galisom až v máji roku 2011. Patrónkou kostola je Nanebovzatá Panna Mária.

Hájovňa Kišky

Pavel Arpád Andaházyi vlastnil aj veľkú rozlohu lesov a pasienkov, o ktoré sa mu staral hájnik Horvát, ktorý býval v hájovni v Kiškách a užíval asi 5 ha rolí a lúk. Lesy potom nový majiteľ Dezider Singer odpredal urbárskej obci v Dubnici nad Váhom a hájnikom bol Ján Opát. Ku koncu II. svetovej vojny sa odsťahoval a hájovňa bola zbúraná.

Kultúrny dom

9. augusta 2009 sa konalo slávnostné otvorenie zrekonštruovaného kultúrneho domu.

Historická izba

19. septembra 2018 bola otvorená historická izba Kolačína. Nachádza sa na 1. poschodí kultúrneho domu v dvoch miestnostiach. Vyskladala sa z historických predmetov a fotografií, ktoré podarovali občania. Na paneloch sa tematicky zachytáva vývoj obce, pamiatky, tradície, ľudové zvyky, odev a život v minulosti i dnes. Prezentuje históriu Kolačína zmapovanú podľa kroniky obce. Nápad na vznik historickej izby vznikol v čase, kedy Nová Dubnica oslavovala 50. výročie vzniku a pri tejto príležitosti sa tvorila monografia Novej Dubnice, kde bola časť venovaná aj Kolačínu a kde sa začala mapovať história obce. V novembri 2014 bola v priestoroch knižnice otvorená Historická izba Novej Dubnice. Vtedy sa nápad na vlastnú historickú izbu Kolačína ešte viac prehĺbil.