Márius Kopcsay

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Konštantín Márius Kopcsay
slovenský spisovateľ
Narodenie 21. apríl 1968 (49 rokov)
Bratislava

Márius Kopcsay (* 21. apríl 1968) je slovenský spisovateľ, novinár a hudobník.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Po maturite na gymnáziu v Bratislave (1986) pokračoval v štúdiu na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT a v rokoch 1988 – 1993 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, no štúdium prerušil. Od roku 1992 pracoval ako redaktor v komunálnej a stavovskej tlači (Obecné noviny, Stavebný podnikateľ). V rokoch 1994 – 1998 bol slovenským dopisovateľom ZN-novín, v rokoch 2003 – 2005 písal pre český Týden. Od roku 1997 pôsobil ako politický komentátor v slovenských denníkoch Nový Čas, Národná obroda a Pravda, kde pracuje aj v súčasnosti. V rokoch 2005 – 2007 bol šéfredaktorom časopisu Mosty. Žije v Modre, je ženatý, má dve deti.[1]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Márius Kopcsay patrí k strednej generácii slovenských spisovateľov. Ako prozaik na seba upozornil v polovici deväťdesiatych rokov poviedkou Načo sú nám bimbongy?, ktorá bola ocenená v literárnej súťaži Poviedka ´96. V Kopcsayovej tvorbe dominuje každodennosť, jeho hrdinovia žijú v ustavičnom strachu o prežitie, sú zamestnaní permanentným riešením praktických problém, ich život je utváraný nenaplnenými ambíciami a komplexmi, hoci skryte túžia po lepšom osude. Grotesknosť Kopcsayových próz je umocnená aj fyziologicky – výzorom a celkovou telesnou konštitúciou, ktorá je sprevádzaná stratou životnej vitality a až chronickým bolestínstvom. Podobne aj literárne prostredie je zaplnené bezútešnou každodennosťou, dominujú metafory rozkladu, svet je zmietaný najrozličnejšími kataklizmami a život je jednou veľkou dezilúziou. V Kopcsayovej tvorbe sa často objavuje téma domova a rodinného života. Miesto tradičnej predstavy „tepla rodinného krbu“ však nachádzame iba chlad, pocity odcudzenia a chaosu (hory špinavého riadu, plesnivé a vlhké steny, hrdzavá vaňa, špinavé a neumyté dlaždice, neurotická manželka). Svojou celkovou grotesknosťou a absurdnosťou nesie Kopcsayovo písanie znaky čierneho humoru, resp. strieda sa tu humor s tragikou (smiech cez slzy). Kopcsayovi je cudzí sentimentalizmus a moralizmus, pred ktorým ho chránia aj funkčne používané vulgarizmy či opis rozličných fyziologických pochodov.

V nedvižnosti Kopcsayových hrdinov je však skrytá osobitá poetika. V ich nepraktickosti, nešikovnosti a a neschopnosti zvládať elementárne životné situácie je čosi čitateľsky príťažlivé. Čitateľ sa totiž rád identifikuje s takýmto typom hrdinstva, ktorý mu pripomína vlastné životné „trapasy“. Takéto typy (anti)hrdinov či outsiderov sú napríklad vďačným objektom aj filmového stvárnenia. Spomeňme napríklad komédie s Pierrom Richardom, Paolom Villaggiom („Maléry pana účetního“), alebo českú komédiu Jáchyme hoď ho do stroje, kde hlavnú úlohu smoliarskeho Františka stvárnil L. Sobota. V novšej verzii sa s takýmito typmi hrdinov stretávame v satirických televíznych seriáloch a filmových paródiách (Simpsonovci, Červený trpaslík a pod.). Próza Máriusa Kopcsaya je v mnohom inšpirovaná práve filmom.

Ďalším spoločným znakom Kopcsayových próz je konflikt hlavnej postavy s okolím. Preto sa v jeho tvorbe nachádzame aj príležitostné literárne „glosy“, postrehy či rozličné narážky na aktuálne spoločenské a politické reálie (ide najmä o raný kapitalizmus 90-tych rokov s jeho rýchlokvasenou kapitálotvornou vrstvou a rozličnými bizarnými zjavmi, ktoré dotvárali dobový kolorit "báječných liet s Mečiarom"). Kopcsayovi hrdinovia však nerevoltujú, už len náznak vzbury je čímsi alebo kýmsi hodnotovo vyprázdnený. Ako jedinou alternatívou z bezvýchodiskovosti sa často javí smrť (samovražda), no aj tá má podobu vyškierajúcej sa každodennosti. Aj tu je prítomný komický rozmer Kopcsayovho písania (karnevalizácia smrti a umierania). Pocit bezútešnosti zo súčasného sveta sa často strieda so spomienkami na detstvo. Písanie Máriusa Kopcsaya je v mnohom autobiografické a má aj charakter generačnej výpovede.[2]

Autor sa venuje tiež hudobnej tvorbe. [1] V súčasnosti píše aj televízne scenáre.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Tvorba Máriusa Kopcsaya bola ocenená cenou Ivana Kraska za knihu Kritický deň, bol trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka a štyrikrát bol nominovaný na cenu Anasoft litera. Za román Domov získal medzinárodné ocenenie – bol finalistom Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru (Großen Preises für Osteuropäische Literatur). V roku 2007 získal výročnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.

O tvorbe Máriusa Kopcsaya[upraviť | upraviť zdroj]

"Na postavy outsiderov je naša literatúra bohatá a títo nič neznamenajúci ľudkovia v nej takmer vždy čosi znamenali: Maco Mlieč bol výkričníkom, Jozef Mak symbolom, Tatarkov Bartolomej Slzička otáznikom, ba ešte aj bezmenný hrdina Slobodovho Rozumu bol zúfalým výkrikom. Túto tradíciu sa pokúsil pochovať Pišťanek, ktorý si povedal: keď outsider, tak debil (Mladý Dônč), ale ani jemu sa nepodarilo myšlienkovú reflexiu zo slovenskej prózy (i keď z vlastnej áno) navždy odstrániť.

Po ňom totiž prišli ďalší – medzi nimi Kopcsay so svojou prvou knižkou Kritický deň (1998) i s touto druhou, pre ktorých literatúra nie je poľom textových či marketingových stratégií, ale (dnes už takmer posledným) miestom, kde je ešte prijateľná napríklad obyčajná bezradnosť. Možno práve jej znakom sú Kopcsayovi hrdinovia, či už ide o rozumkárske chlapčiatka, sexuálne vyhladovaných adoslescentov alebo nemožných manželov. Títo všetci na výzvy života odpovedajú akosi roztržito, keďže ich mýli nejasný ideál holého žitia ako žitia autentického, večného, v ktorom ľudia zabudnú na všelijaké túžby a ciele."

Valér Mikula [2]

Existenciálna frustrácia a skepsa vedie postavy k prežívaniu zo dňa na deň a k hľadaniu si alternatív na vyplnenie ničoty a prázdna. Ironické gesto – „Byť alkoholikom je úžasné, povznášajúce.“ – potvrdzuje, že v súčasnom svete nie je miesto pre obyčajného človeka, to patrí skôr atrapám z realityshows a iným šoubiznisovým napodobeninám skutočnosti a predstavám plnohodnotného života. (...) Zdá sa, že v súčasnej literatúre jestvuje – oproti kvantám instantnej, umelohmotnej a inej polotovarovej tvorby – opäť snaha prinavrátiť miesto skutočnému človeku. Kopcsayova štylizácia tohto človeka dokáže osloviť dnešného – nielen náročnejšieho – čitateľa práve pre svoju schopnosť priblížiť sa svetu, do ktorého patríme všetci.

Peter F. 'Rius Jílek [3]

"Kopcsayovou silnou stránkou je přesvědčivé ztvárnění každodennosti, zejména v okamžicích, kdy si hrdina uvědomí a reflektuje svůj životní pocit. Autor zdařile evokuje stavy nesmělého očekávání, nudy i životního zklamání, rezignace, beznaděje a až dekadentního pocitu prázdné, depresivní existence bez šance na jakoukoliv událost a změnu. To vše je mnohokrát zopakováno, variováno a vzápětí usazeno do konstantních schémat, které by možná méně vystupovala, kdyby všechny povídky nebyly publikovány pohromadě. Při respektování jednoduchého pravidla „méně je někdy více“ by možná šlo oddálit přesycení jednostrannými a jednostrunnými „ztracenými roky“ a vypravěčovou depresí."

Alena Šporková

"Jakoby mindráky a komplexy šly proti očekávanému společenskému zlomu roku 1989. Po strnulosti osmdesátých let, v nichž však měli Kopscayovi hrdinové alespoň sny, i když nenaplněné a nesplněné, kdy sa ještě chvíle toužící po stáří a podzimu střídaly s „událostmi“ v subjektivním intimním prostoru, přichází s pohybem společenským skutečná nehybnost v životě protagonistů, která dokáže proměnit i domov v prostor zcela neutěšený, v metaforu rozkladu hrdinou bolestně registrovanou jako život na smetišti. Rekognoskace terénu je vše, čeho je hrdina schopen. I v ojedinělém pokusu zútulnit, zlidštit domov vůní jídla nachází jen zasmrádlé kuře, které s vypětím všech sil sice uvaří, ale vzápětí zlikviduje."

Eva Formánková

"Už názvy Kopcsayho ďalších povídkových sbírek – Kritický deň (1998), Zbytočný život (2006) – i románu Domov (2005) naznačují, že autorovým zásadním tématem je reflexe neveselé stránky životů současných i předrevolučních obyčejných lidí na Slovensku. Devět povídek Ztracených roků (slovensky vyšlo roku 2004) představuje různé fáze života novináře, který nezvládá příznaky své doby ani život sám, ať už jde o dětské tábory pro alergiky, seznamování s holkami ze školy, porevoluční trh s realitami, nebo soupeření s kariéristickými (a v manželství spokojenými) kolegy. Motivy téhle poezie všedního dne v próze čtenáři možná připomenou Vieweghova Znamenitá léta pod psa, bez nostalgie, zato s dávkou beznaděje a všudypřítomné negace, deprese a bezvýchodnosti."

Kateřina Kadlecová [4]

"V románe Domov ponúkol Kopcsay vcelku vydarený variant existenciálne ladenej prózy so slobodovskými inšpiráciami. (...) Silnú stránku vidím práve v schopnosti Máriusa Kopcsaya priliehavo, trefne vystihnúť drobné životné detaily v ich komickosti a nezmyselnosti. A takisto v prirodzenom a kultivovanom prepojení so sociálnym kontextom a v celkovom autorskom zdisciplinovaní."

Dana Kršáková [5]

Autor o svojej tvorbe[upraviť | upraviť zdroj]

"Neviem si predstaviť, že by som písal niečo, čo nemám osobne zažité, napríklad o nejakom úspešnom pracovníkovi reklamnej agentúry, alebo o nejakých exotických krajinách, kde som nikdy nebol. Nie je to však denníkové písanie, vlastné zážitky sa snažím literárne štylizovať a posúvať aj do iných polôh, hoci môže vznikať dojem, že text je oveľa viac autobiografický, než v skutočnosti je. Teda je tam viac vymysleného a pretvoreného materiálu. Dôležité je, aby to pôsobilo dôveryhodne, aby sa nedalo rozlíšiť, čo bola pravda a čo literárna fikcia. V mojom prípade by som teda hovoril skôr o štylizovanej autobiografickosti. Nevylučujem však, že sa pokúsim písať aj v iných žánrových polohách."

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Slovník slovenských spisovateľov, Kalligram, Bratislava 2003, s. 294
  2. Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry, Ars Poetica, Bratislava 2007

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]