Majstrovstvá sveta v šachu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Majstrovstvá sveta v šachu je súťaž - zápas alebo turnaj, ktorého víťaz (alebo víťazka) získa titul majstra sveta v šachu.

1886 – 1946[upraviť | upraviť zdroj]

Myšlienka usporiadať zápas o titul majstra sveta medzi dvoma hráčmi vznikla po turnaji v Londýne 1883. Wilhelm Steinitz, ktorého považovali za najlepšieho hráča sveta, skončil na turnaji 2. Za víťazom Johannesom Zukertortom zaostal až o 3 body. Keďže obaja mali veľmi rozdielny prístup k šachu - Steinitz presadzoval pozičný štýl, Zukertort útočný romantický štýl - išlo o prestížnu záležitosť. Steinitz po tomto neúspechu vyzval Zukertorta na zápas s tým, že to bude zápas o titul majstra sveta v šachu. Tento 1. zápas o titul MS sa uskutočnil v roku 1886 v USA. Steinitz mal síce veľmi slabý štart, ale nakoniec zvíťazil a stal sa 1. majstrom sveta.

Až do smrti Alexandra Alechina v roku 1946 bol titul majstra sveta v podstate "súkromným majetkom" jeho držiteľa. Majster sveta si obvykle ľubovolne určoval, ktorú výzvu na zápas príjme a ktorú odmietne a určoval si aj podmienky zápasu. Vyzývateľ majstra sveta mal často veľmi ťažkú úlohu - zabezpečiť finančné krytie zápasu, čo bolo často nesplniteľné. Preto sa viacerí silní hráči nikdy k zápasu o titul MS nedostali, hoci turnajovými výsledkami by si taký zápas zaslúžili. Iba málokedy sa stalo, že nejaké mesto alebo šachový klub navrhol usporiadanie a zabezpečenie zápasu o titul MS. To sa stalo napríklad v roku 1889, keď Havana navrhla Steinitzovi usporiadanie zápasu a on si mal iba vybrať súpera. Pokusy Medzinárodnej šachovej federácie (FIDE) o získanie kontroly nad súťažami o titul MS v medzivojnovom období neboli úspešné.

Občas sa uskutočnil turnaj, ktorý určil pre majstra sveta súpera. Takýmto turnajom bol Petrohrad 1914 a turnaj AVRO 1938 v Holandsku. Zhodou okolností, ani jeden zo zápasov, ktoré vznikli z týchto turnajov, sa neuskutočnil kvôli vojnovému konfliktu.

Majstri sveta zaobchádzali so svojim titulom rôzne.

1. majster sveta Steinitz sa snažil neustále dokazovať svoju hráčsku silu proti kvalitným súperom. Hral 2 dramatické zápasy s výborným Rusom Čigorinom a vyrovnaný zápas s Gunsbergom.

Jeho nasledovníka Emanuela Laskera svojho času kritizovali, že sa zápasom s rovnocennými súpermi snaží skôr vyhnúť alebo ich dlho odkladá. Frank James Marshall a David Janowski ho nemohli ohroziť, zápas s Tarraschom zohral po niekoľkoročných odkladoch, keď Tarraschova výkonnosť už značne poklesla, Capablanca musel čakať na zápas 10 rokov, hoci v tomto prípade zohrala svoju úlohu aj 1. svetová vojna.

3. majster sveta José Raúl Capablanca zasa "zabezpečil" svoj titul tzv. Londýnskym protokolom, v ktorom písomne stanovil jasné (a tvrdé) podmienky, ktoré musí prípadný vyzývateľ splniť.

Ďalší majster sveta Alechin sa nebránil zápasom o titul a výzvy (s výnimkou Capablancu) ochotne prijímal. Aj do jeho "panovania" výrazne zasiahla vojna.

Posledný majster sveta tohto obdobia - Max Euwe držal titul iba dva roky. Zaujímavé je, že Euwe prisľúbil v prípade víťazstva v odvetnom zápase s Alechinom odovzdať usporadúvanie zápasov o titul MS FIDE. Odvetný zápas s Alechinom však Euwe prehral.

Aj turnajová aktivita majstrov sveta tohto obdobia bola rôzna. Steinitz počas držania titulu nehral žiaden turnaj, Lasker a Capablanca sa na turnajoch ukazovali sporadicky, naopak Alechin bol veľmi aktívny hráč a počas držania titulu majstra sveta hral množstvo turnajov, obvykle s výbornými výsledkami.

1947 – 1993[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Alexandra Alechina začala MS organizovať FIDE. Najskôr bolo treba určiť nového majstra sveta. Po zložitých rokovaniach bolo rozhodnuté, že o titul sa zohrá turnaj za účasti šiestich (nakoniec hrali len piati) nominovaných veľmajstrov. Okrem toho sa určili nové pravidlá súťaží na určenie vyzývateľa majstra sveta.

Súťaže MS sa konali v trojročných cykloch. Pokus FIDE v 80. rokoch zmeniť trojročný cyklus na dvojročný sa neosvedčil. Majstrovstvá sveta mali tieto etapy:

  • 1. Pásmový turnaj. Najnižšia súťaž, do ktorej nominovali účastníkov národné šachové zväzy, väčšinou na základe výsledkov národných majstrovstiev.
  • 2. Medzipásmový turnaj. Do medzipásmového turnaja sa postupovalo podľa postupového kľúča, ktorý určila FIDE (obvykle prví dvaja z pásmového turnaja). Prvý medzipásmový turnaj sa hral v roku 1948 v Saltsjöbadene. V rokoch 1948 - 1970 sa hral jeden medzipásmový turnaj. Tento turnaj bol však veľmi dlhý, lebo na ňom štartovalo 20 - 24 hráčov. V rokoch 1973 - 1987 sa hrali 2-3 medzipásmové turnaje. V rokoch 1990 - 1993 sa hral opäť iba jeden medzipásmový turnaj, ale švajčiarským systémom na 13 kôl.
  • 3. Turnaj kandidátov MS, neskôr zápasy kandidátov MS. Prvý turnaj kandidátov sa hral v roku 1950 v Budapešti. V roku 1965 nahradili turnaj kandidátov zápasy kandidátov, v ktorých hralo 8 postupujúcich z medzipásmového turnaja vyraďovacím systémom. V roku 1985 sa hral hybridný systém. Najskôr sa 16 hráčov stretlo v turnaji a prví štyria potom hrali vyraďovacie zápasy.
  • 4. Zápas o titul MS. Víťaz turnaja (zápasov) kandidátov mal právo zohrať zápas s úradujúcim majstrom sveta o titul. Prvý povojnový zápas o titul MS zohrali sovietski veľmajstri Michail Botvinnik a David Bronštejn v Moskve v roku 1951. Zápasy o titul MS sa hrali v rokoch 1951 - 1972 na 24 partií, pričom majstrovi sveta stačil na udržanie titulu aj nerozhodný výsledok 12:12. Do roku 1961 mal majster sveta v prípade porážky nárok na odvetný zápas, ktorý sa hral rok po prvom zápase. V rokoch 1978 - 1984 sa hralo na šesť výhier jedného zo súperov (remízy sa nepočítali). Od roku 1985 sa hralo znovu na 24 partií.

Toto obdobie bolo charakteristické obrovskou prevahou hráčov bývalého ZSSR, až do roku 1969 sa v zápasoch o titul MS stretávali iba sovietski veľmajstri. Jediný, komu sa medzi hráčov ZSSR podarilo preniknúť, bol v roku 1972 Američan Robert Fischer, jeho éra však trvala iba tri roky.

Do roku 1969 bola dejiskom zápasov o titul MS výhradne Moskva. Potom sa vyberalo dejisko zápasu takým spôsobom, že z prihlásených uchádzačov si obaja aktéri zápasu mali možnosť vybrať. Ak sa obaja na nejakom mieste zhodli, hralo sa tam. Ak sa nedohodli, miesto zápasu určila FIDE, obvykle na základe finančných ponúk.

Počas tohto obdobia bol zápas o titul MS dvakrát ukončený neštandardne:

  • V roku 1975 sa zápas vôbec nehral. Majster sveta Fischer sa s FIDE nedohodol na podmienkach zápasu a odmietol nastúpiť. Za majstra sveta bol bez boja vyhlásený víťaz zápasov kandidátov Anatolij Karpov.
  • V roku 1985 bol zápas Anatolij Karpov - Garri Kasparov za stavu 5:3(=40) pre Karpova z rozhodnutia predsedu FIDE Florencia Campomanesa predčasne ukončený kvôli jeho neúmernej dĺžke a jeho výsledok anulovaný. Nový zápas sa hral ešte toho roku podľa staronových pravidiel na 24 partií.

2006 - zjednotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Po niekoľko rokov sa ťahajúcich jednaniach medzi FIDE a PCA o zjednotení titulu majstra sveta došlo nakoniec v roku 2005 k dohode. Majster sveta PCA Kramnik síce odmietol nastúpiť na turnaji o titul MS, ktorý organizovala FIDE, súhlasil však so zohratím "zjednocujúceho" zápasu s víťazom turnaja. Zápas medzi Vladimírom Kramnikom a Veselinom Topalovom sa hral v roku 2006. Víťazom a aktuálnym majstrom sveta sa stal Kramnik.

Zoznam majstrov sveta[upraviť | upraviť zdroj]

Majstri sveta FIDE[upraviť | upraviť zdroj]

Majstri sveta PCA[upraviť | upraviť zdroj]

Výsledky zápasov a turnajov o titul MS[upraviť | upraviť zdroj]

MS FIDE[upraviť | upraviť zdroj]

MS PCA[upraviť | upraviť zdroj]