Manufaktúry v Košiciach

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Manufaktúry v Košiciach vznikli a fungovali na ich území v manufaktúrnom období, t. j. medzi rokmi 1790-1825. Na rozdiel od západných častí Uhorska, kde manufaktúry vznikali už v 20. a 30. rokoch 18. storočia, košické manufaktúry neboli investíciou zahraničných podnikateľov alebo miestnej šľachty. Prvý podnik založil v roku 1791 mešťan Fridrich Gebrecht a ako bývalý príslušník cechu klobučníkov musel s ním zvádzať konkurenčný boj. To sa netýkalo najúspešnejšej košickej manufaktúry na kameninu, ktorá produkovala od roku 1802 tovar rozdielny od cechu hrnčiarov. Zaujímavým príkladom využitia lacnej pracovnej sily mestom Košice bolo zriadenie súkenky, ktorá sa úspešne pretvorila na továreň.

Predpoklady rozvoja manufaktúr v Košiciach[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé manufaktúry v Uhorsku začali vznikať od 20. rokov 18. storočia. Väčšie prevádzky boli sústredené v jeho západnej časti (na západnom Slovensku) a boli investíciou rakúskej aristokracie alebo vzmáhajúcej sa viedenskej buržoázie. Až po dôležitých hospodárskych opatreniach vládnej moci za Márie Terézie začala v rokoch 1765-1771 zakladať manufaktúry aj miestna uhorská šľachta. Výraznejšie ovplyvnili rozvoj manufaktúr nariadenia Jozefa II. V roku 1784 bol vydaný zákaz dovozu tovaru do Habsburskej monarchie zo zahraničia. Od roku 1798 sa plne uplatňovala jozefínska politika podpory priemyslu, odstraňujúca všetky prekážky slobodnému podnikaniu najmä zo strany cechov. Cechové štruktúry boli liberalizované v rokoch 1809-1813, otvorila sa sloboda konkurencie.

Zakladanie manufaktúr spadalo do kompetenčnej oblasti Uhorskej dvorskej kancelárie a povolenie na zriadenie tak ovplyvňovala sama Viedeň. Od roku 1808 táto kompetencia bola posunutá na Uhorskú miestodržiteľskú kráľovskú radu, stavovskú inštitúciu sídliacu v Budíne. Aby mohla manufaktúra vzniknúť, muselo jej byť vydané zvláštne privilégium, ktoré ju oprávňovalo:

  • používať cisárskeho orla a názvov c. a k. krajinská privilegovaná manufaktúra
  • vychovávať vlastných učňov a povyšovať ich na tovarišov
  • oslobodenie od ubytovania vojska
  • oslobodenie zamestnancov dedičných krajín (nie uhorských) od vojenskej služby
  • zamestnávať remeselníkov akéhokoľvek vyučenia (zamerané proticechovo)
  • zriaďovať v ktorejkoľvek krajine monarchie predajne s povolením príslušných miestnych úradov

Tieto manufaktúrne privilégiá boli na malé rozdiely totožné s privilégiami v českých a rakúskych krajinách.

V stredoveku prekvitajúca kupecká metropola Košice sa v priebehu raného novoveku, kvôli častým vojenským operáciam v ich okolí, úplne hospodársky a populačne vyčerpala. Po Satmárskom mieri dosiahol počet obyvateľstva mesta najnižší počet vôbec - v roku 1715 v nich napočítali iba 1 961 obyvateľov, a teda menej ako napr. v Pezinku, Skalici alebo Modre. Odľahlá hornouhorská metropola sa však v priebehu 18. storočia pomaly začala zotavovať, a to vďaka odklonu hlavných bojových stretov z východných oblastí monarchie. Periférna odľahlosť košického regiónu s prevládajúcim poľnohospodárskym charakterom spôsobila, že sa tu prvé manufaktúry neobjavili pred rokom 1790. Obrat v rozvoji manufaktúr v Košiciach nastal v 90. rokoch 18. storočia, kedy sa v súvislosti s vypuknutím Francúzskej revolúcie a možných vojenských konfliktov na západnej hranici či už Uhorska, alebo celej monarchie, stali bezpečným podnikateľským prostredím. Pevnostné postavenie Košíc bolo už v roku 1783 zrušené a uvoľnené areále schátraných bastiónov ponúkli vhodný priestor pre vznik manufaktúrnych prevádzok. Ďalším pozitívnym faktorom pre ich vznik bol vysoký podiel remeselníkov v meste v pomere k celkovému počtu obyvateľstva. Žiadne z mestských remesiel pritom nemalo dominujúce postavenie a ich výroba pre trh bola minimálna.

Manufaktúra na výrobu klobúkov[upraviť | upraviť zdroj]

Za vznikom prvej manufaktúry v Košiciach stál člen košického cechu klobučníkov Fridrich Gebrecht. V roku 1791 po súhlase svojho cechu a magistrátu mesta dostal od Miestodržiteľskej rady povolenie na zriadenie manufaktúry s týmito právami:

  • používať názov c. a k. privilegovaná manufaktúra
  • slobodne vyvážať do dedičných krajín
  • prijímať za účňov deti a nájdencov a povyšovať ich na tovarišov
  • založiť pre tovarišov podniku združenie na ich ochranu
  • zakázať cechu klobučníkov odvádzať mu najatých nových klobučníkov, tí môžu k cechu odísť po 14 dennej výpovednej lehote
  • riešiť spory s cechom a medzi tovarišmi magistrátnou komisiou
  • oslobodenie zamestnancov od vojenskej služby aj vzhľadom na to, že bude dodávať armáde
  • slobodu predávať výrobky i v zahraničí
  • prenesenie platnosti privilégia na mužských i ženských potomkov

Gebrecht si čoskoro vybudoval rozsiahlu novú budovu manufaktúry v areáli Katovej bašty vo východnej línii bývalého košického mestského opevnenia.[1] V nej choval králikov, z ktorých srsti vyrábal špeciálny druh klobúkov. Zajačiu srsť si zaobstarával u miestnych garbiarov. Vďaka práve prebiehajúcim vojnám s Francúzskom mala armáda o Gebrechtove klobúky mimoriadny záujem. Dodával do vojenských skladov v Košiciach a v Jaroslave. V roku 1801 zamestnával okolo 25 tovarišov. Po jeho smrti okolo roku 1812 však podnik zanikol.

Manufaktúra na výrobu kameniny[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejším manufaktúrnym podnikom v Košiciach bola manufaktúra na výrobu kameniny a iných z hliny pálených výrobkov, prvá svojho druhu v Hornom Uhorsku. Podnik založili v roku 1802 traja miestny obchodníci Henselmann, Mohl a Rumi spolu s lekárom Štefanom Wirknerom a popredným mešťanom Jánom Fedákom. Podarilo sa im vybudovať podnik značného rozsahu v areáli Mlynskej bašty, ktorú tým fakticky zlikvidovali.[1] Hlavná budova mala rozmery 6 krát 23 siah. V roku 1803 dostali od Miestodržiteľstva všetky privilégia ako aj Gebrechtova manufaktúra, okrem oslobodenia tovarišov od vojenskej služby. Vo veci predaja v malom sa majitelia mali dohodnúť s príslušnými miestnymi úradmi.

V manufaktúre hneď od počiatku pracovalo 50 ľudí - 9 pri modelovaní, 5 pri pálení, 12 pri príprave hliny, 4 pri rúbaní dreva, 5 pri hrnčiarskych kruhoch hnaných zvláštnym anglickým strojom a ostatní pri rozličných nádenníckych prácach. Príležitostne v ňom pracovalo 6-8 vojakov. Pre manufaktúru pracoval aj odborník z Anglicka, ktorý zadovážil aj spomínaný stroj. Riaditeľom bol Benátčan Osvadlo Pivirotti. Hlinu na výrobky ťažili iba v chotári mesta v Ťahanovciach pri ceste do Prešova.

Podnik z roka na rok prosperoval a profitoval najmä z exportu do západnej Haliče, Sliezska, Valašska, Moldavska a Varšavského veľkokniežatstva. Rovnako ťažil z úpadku inej významnej manufaktúry na kameninu v Holíči v Nitrianskej župe. V polovici druhého desaťročia 19. storočia mal podnik 60-70 zamestnancov, ročne vyrobil tovar za 100 000 zlatých, z toho tretina sa predávala v Uhorsku, najmä na jarmoku v Debrecíne. Od roku 1822 mal podnik svoj stály predaj výrobkov v Pešti.

Manufaktúra na kameninu v Košiciach sa stala vzorom pre zakladanie podobných podnikov v regióne Horného Uhorska. V roku 1813 otvorili závod v Spišskej Novej Vsi, v roku 1815 sa viacerí bývalí zamestnanci košickej keraminy podieľali na otvorení manufaktúry v Kežmarku. V samotných Košiciach boli založené z radov bývalých zamestnancov dve nové manufaktúry (1810, 1823 - pokus bývalého riaditeľa Pivirottiho), avšak ich trvanie malo epizodický charakter.

Súkenka[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik súkenky v Košiciach sa spája s existenciou tzv. domu práce (domus laboratorium) vybudovanom vedľa mestského chudobinca sv. Ducha. Dom práce založil obchodník Ján Koppi v roku 1799. Zamestnával v ňom tulákov a žobrákov bez práce, ktorých úlohou bolo pradenie. Mesto sa rozhodlo vyrobenú priadzu spracovať v manufaktúre na súkno, ktorú by prenajalo nejakému podnikateľovi na 10 rokov s podmienkou, že zamestná každého, koho mu mesto pošle. Stal sa ním bývalý zamestnanec haličskej súkenky Ľudovít Weiss, ktorý vybudoval podnik stredných rozmerov s 3-4 krosnami.

Pomery v dome práce, kde boli chovanci do práce násilne nútení, a zneužívanie žien podnikateľom spôsobilo zastavenie výroby a prepustenie Weissa v roku 1802. Podnik bol dočasne zverený odborníkovi z mukačevskej súkenky Františkovi Tugemannovi, ktorý ho zrevitalizoval. Okrem chovancov domu práce (40-50) zamestnával aj slobodných pradiarov (5). V roku 1804 podnik prevzal Koppi mladší. Mesto si však ponechalo nad prevádzkou dozor a vykonávalo pravidelnú inšpekciu ohľadne zaobchádzania s chovancami.

V ďalších rokoch podnik prosperoval pod vedením Kiliána Petra Haltenbergera. V roku 1816 mal už anglické spriadacie stroje, čo bolo prvým krokom k jeho premene na továreň. Ročne sa tu vyrobil tovar v hodnote okolo 20 000 zlatých. Prevádzka zanikla v roku 1849.[2]

Manufaktúra na tabakové výrobky[upraviť | upraviť zdroj]

Vznikla v roku 1820 z podnetu vdovy po Františkovi Ďurkovičovi. Podrobnejšie údaje o jej existencii sa nedochovali.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b DUCHOŇ, Jozef. Katova bašta [online]. Košice : cassovia.sk, 27.10.2000, [cit. 2009-10-13]. Dostupné online.
  2. *NĚMEC, Zdeněk. Košice 1780-1918. Košice : Pegramen, 1994. ISBN 80-967199-8-X. S. 246.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŠPIESZ, Anton. Manufaktúrne obdobie na Slovensku 1790-1825. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1961. ISBN 301-02 Chybné ISBN.