Preskočiť na obsah

Mútna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mútna
Medovar
miestna časť Turčianskych Teplíc
Ruina majera Mútnik - jedného z posledných pozostatkov po obci
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Žilinský kraj
Okres Turčianske Teplice
Vodné toky Turiec (prítok Váhu), Mútnik (prítok Turca)
Nadmorská výška 511 m n. m.
Súradnice 48°50′23″S 18°49′41″V / 48,839850°S 18,828193°V / 48.839850; 18.828193
Obyvateľstvo 0
Prvá pís. zmienka 1263 [1]
Poloha miestnej časti na Slovensku
Poloha miestnej časti na Slovensku
Map
Interaktívna mapa miestnej časti
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Mútna je zaniknutá, no v stredoveku významná zemianska obec, ležiaca v súčasnom katastri mesta Turčianske Teplice v okrese Turčianske Teplice. Obecný chotár sa pôvodne rozkladal na veľkom dieli Horného Turca, od terajšieho Malého Čepčína, až po Sklené a Turček. Obec sa skladala z troch častí: Vyšnej, Strednej a Nižnej Mútnej. Obec patrila prevažnú časť histórie zemianskemu rodu Muthnai (Mutňanský v rôznych obmenách), neskôr Vladár,[2] no vystriedala viacerých majiteľov. Za pozostatky niekdajšej obce sa považujú majere Mútnik (obrázok), Kolba (48°49′26″S 18°50′29″V / 48,823833°S 18,841417°V / 48.823833; 18.841417) a Požehy.[3][1][4]

Zem na ktorej ležalo mutnianské panstvo najprv daroval v roku 1230 kráľ Belo IV. Dominikovi a Venceslavovi za ich verné služby. Avšak keďže túto zem nikdy ani nenavštívili, svoj podiel na nej stratili. [4] Mútna samotná sa po prvý raz spomína v historických prameňoch v roku 1263, keď vtedy ešte celkom neobývané územie (v origináli ako „opustený les“ - lat. silva deserta) daroval král Belo IV. Jankovi a Pavlikovi, synom Gudrumovým, Hrubinovi a Krupcovi, synom Hájkovým a Milostovi, synovi Byhisovmu.[1] Tí sa následne začali písať „de Muthna“ alebo „Muthnai“, čím dali začiatok viacerým turčianskym zemianskym rodom. Noví majitelia Mútnej pochádzali „de villa Churnuk“, čo je podľa Vladára [5] (citované podľa [1]) mesto Cernik v Chorvátskom Slavónsku. Šikura a Križko sa však domnievajú, že skôr išlo o osadu Čerňakov, ktorá sa nachádza v mutnianskom panstve priamo v Turci, pri terajších Mošovciach. [1][4]

Noví majitelia sa pre svoju početnosť a rozľahlosť územia rozdelili do troch dedín: Vyšnej, Strednej a Nižnej Mútnej. Pred rokom 1358 požiadali majitelia Nižnej Mútnej – Juraj, syn Benediktov a Vladislav s Petrom, synovia Mikulášovi kráľa Ľudovíta I., aby dal ohraničiť chotár obce. 1. novembra 1358 bola vydaná listina, ktorá popisuje chotár ako

Rozprestieralo sa toto panstvo, počnúc od vpádu potôčka Lubnej do Turca východne až po rakytový kruh vedľa zemi Dubovcom patriacich, a ďalej až po Hozvugazdypotok, kde bol chotár diviacky; potom idúc hore týmže potokom až po riečku Bystrú a potom južne starou cestou až po cestu do Hornej Mútnej vedúcu; ztadiaľ obrátiac sa západným smerom až ku potoku Lipová a ním až do Turca a krížom cez Turiec ďalej proti západu až po cestu do Prievidze vedúcu.
– Križko, Slovenské pohľady[4]


Aj na základe týchto informácií umiestnil Šikura[1] Nižnú Mútnu niekde do okolia Požieh, konkrétne na lúku s názvom Medovar (48°51′07″S 18°49′15″V / 48,851905°S 18,820762°V / 48.851905; 18.820762). Stredná Mútna podľa neho ležala v oblasti terajšieho majera Mútnik, Vyšná Mútna v lokalite Kolba (48°49′26″S 18°50′29″V / 48,823833°S 18,841417°V / 48.823833; 18.841417).

26. júla 1360 mútnianski páni (Klement, syn Štefanov, Ján, syn Petrov, Mikeš a Jakub, synovia Pšochovi, Pavel, syn Kojnov, Peter, syn Tomášov, Peter, syn Pivkov, Dalemír a Ján, synovia Ladislavovi, Štefan, syn Benediktov, Pavel, syn Ondrejov, Marko a Mikuláš, synovia Močkovi, Černík a Imro, synovia Ondrejovi, Batiz, syn Zálohov, Štefan, syn Michalov, Benedikt, syn Martinov, a Mikuláš, syn Dovorov[4]) s Petrom Glaserom, synom Gerhardovým pred turčianskym konventom zmluvu, na základe ktorej mu vymerali kus zeme medzi potokom Čemerná (Sklené) a Turcom. To územie vtedy tvoril les, ktorý mal Glaser so svojimi osadníkmi vyťať, odmenou mu malo byť sudcovské právo vo veciach obecných, právo postaviť kostol aj krčmu, držať kováča aj obuvníka a 16 rokov byť oslobodený od obecných poplatkov. Glaser tak vykonal a tak bola založená obec Sklené.[6]

V 15. storočí začalo kráľovské mesto Kremnica uplatňovať nároky na územie Horného Turca, predovšetkým chotár Mútnej. Keďže mesto malo veľkú moc i finančné prostriedky, mutnianskí zemania (neodkázaní na pobyt v obci, nakoľko všetky rodiny vlastnili aj iné statky, predovšetkým v Malom a Veľkom Čepčíne) boli postupne nútení jeho záujmom ustúpiť. V roku 1509 postúpili Vladárovci („de Muthna“) Vyšnú Mútnu Kremnici za 15 zl., v tej istej dobe Csepcsányiovci z Malého Čepčína postúpili Strednú Mútnu za 24 zl. a napokon za 1200 zl. boli Kremnici predané aj obe kúrie v týchto obciach.[1]

Osobitne sa spomína Nižná Mútna. Tamojší zemania sa v blízkosti Kremnice báli, tak bola polovica dediny predaná už v roku 1437 Jurovi Medovarovi, podľa ktorého ju následne nazývali Medovar. Ten sa tam však necítil bezpečne a preto ju vymenil za kúriu v Medziháze s Jurajom Záblatským. Následne sa jej zmocnili nakrátko Révaiovci, ktorí tam však priamo nehospodárili, čo malo za následok požiar panského dvora a jeho dlhé neobnovenie. Ako zhorenisku sa začalo tomuto miestu hovoriť Požehy a keď tam vznikol nový majer, kúpila ho v roku 1881 tiež Kremnica.[4] Druhá polovica bola predaná v roku 1449 Jurovi Benickému, ktorý sa tam tiež neusadil a už v roku 1493 ju za 200 zlatých predal Kremnici. V roku 1523 už Kremnica vlastnila s výnimkou Požieh všetky mutnianské majetky. Keďže nebol záujem držať v tomto území kúrie ani dediny, postupne zanikli a premenili sa prevažne na lúky a lesy.[1]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f g h ŠIKURA, Ján Štefan. Zaniknuté osady v Turci. Sborník Museálnej spoločnosti slovenskej, 1932, roč. 26., čís. 1, s. 1-15.
  2. VLADÁR. In: Rodové erby na Slovensku. 1. vyd. Zväzok II. Martin : Osveta, 1986. 218 s. S. 159-160.
  3. ZANIKNUTÉ OSADY. In. ŠIKURA, Ján Štefan. Miestopisné dejiny Turca. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1944. S. 156-157.
  4. a b c d e f KRIŽKO, Pavel. Veľká Mútna a jej páni. Slovenské Pohľady, 1898, roč. 18., s. 162, 209, 257, 336, 388. Dostupné online [cit. 2022-02-21].
  5. VLADÁR, Károly; BRÁZ, Béla. A nagycsepcsényi és muthnai Vladár család története és leszármazása. Turčiansky Svätý Martin : A Magyar nyomda nyomása, 1907. Dostupné online. (po maďarsky)
  6. SKLENÉ. In. ŠIKURA, Ján Štefan. Miestopisné dejiny Turca. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1944. S. 56-57.