Sojuz 11

Sojuz 11 bol jedenásty let v programe Sojuz a desiaty pilotovaný. Cieľom bolo stretnutie s prvou sovietskou orbitálnou stanicou Saľut 1, na ktorej kozmonauti vykonávali rôzne pozorovania, merania a experimenty. Misia však skončila tragicky. V dôsledku poklesu tlaku v kabíne pri návrate na Zem sa posádka udusila. Išlo o druhú tragédiu v rámci pilotovaných letov Sojuz (prvou bol Sojuz 1).

Posádka

• Georgij Dobrovoľskij
• Viktor Pacajev
• Vladislav Volkov

Letu Sojuz 11 sa zúčasnila záložná posádka. Tú pôvodnú tvorili Alexej Leonov, Valerij Kubasov a Piotr Kolodin, ale neletela z dôvodu zdravotných problémov u Kubasova.

Priebeh letu

Kozmická loď Sojuz 11 odštartovala 6. júna 1971 o 5:55 SEČ z kozmodrómu Bajkonur. Štart prebehol dobre, tak ako aj prvá korekcia dráhy o 11:50 SEČ a spojenie so Saľutom nasledujúceho dňa. Približovací manéver riadil ručne Dobrovoľskij. Po preverení systémov oboch telies a vyrovananí vnútorného tlaku 7. júna o 8:45 SEČ kozmonauti prešli do stanice. Boli prvou posádkou, ktorá vstúpila na palubu Saľutu 1 - predchádzajúca misia Sojuz 10 totiž nedosiahla pevné spojenie so stanicou a tak musela misiu predčasne ukončiť. Vnútorný priestor Saľutu predstavoval asi 100 m³ (podľa iných zdrojov len 40 m³), čo je asi desaťnásobne viac v porovnaní so Sojuzom.

Prvé dni letu boli venované preverovaniu a oživovaniu palubných systémov. Prvou úlohou posádky bolo napojenie solárnych panelov zo Sojuzu 11 na elektrorozvodnú sieť Saľutu 1, čím sa dosiahlo zvýšenie príkonu elektrickej energie o 50%. Potom začali prebiehať biologické a lekárske merania, bol vyskúšaný gamma teleskop ANNA, astronomický ďalekohľad ORION, aparatúra pre meranie ionosféry ERA, nové navigačné prístroje a veľa času bolo venovaného najmä pozorovaniu a snímkovaniu zemského povrchu.

Let Sojuz 11 mal však veľa komplikácií. Tou najvážnejšou bol požiar, ktorý vypukol na palube stanice po elektrickom skrate 27. júna. Kozmonauti ho síce uhasili, ale požadovali okamžitý núdzový návrat. Riadiace stredisko im nevyhovelo, napokon však prišlo k záveru, že ďalší pobyt na stanici môže byť riskantný. 29. júna posádka naložila získané materiály a palubné denníky do Sojuzu 11. Uzavrel sa hermetický poklop a po 23 dňoch pobytu o 19.28 SEČ sa vesmírna loď odpojila od prvej orbitálnej stanice. Podľa neoficiálnych zdrojov posádka spozorovala problémy s hermetickým uzavretím medzi pilotnou kabínou a obytným úsekom.

Po oddelení ešte asi hodinu leteli obe telesá vo formácii. Na treťom samostatnom obehu zahájila posádka pristávací manéver. Posádka si s riadiacim strediskom upresňovala podrobnosti pristátia. Podľa moskovského času už bolo 30. júna, keď loď začala pristávací manéver. Motorová a orbitálna sekcia bola odhodená od návratového modulu. Potvrdenie zážihu brzdiaceho motora bolo posledné hlásenie, ktoré dostalo riadiace stredisko od Sojuzu 11. Riadiace stredisko sa bezvýsledne pokúšalo nadviazať kontakt s posádkou, ale zachytený bol jedine signál rádiomajáku. Samotná loď však zostupovala bez problémov, preletela atmosférou a na padákoch dosadla do presne stanovenej oblasti v stepi. V blízkosti miesta pristátia už v tej chvíli dosadal vrtuľník Mi-8 záchrannej skupiny. Ani po pristátí loď nereagovala a tak sa ju technici rozhodli sami otvoriť. Po otvorení kabíny však záchranári našli posádku bez známok života. Záchranári sa ešte pokúšali dávať kozmonautom umelé dýchanie a masáž strdca, ale vzhľadom na spôsob smrti bola možnosť záchrany posádky vylúčená.

12. júla 1971 vydala vyšetrovacia komisia tejto tragédie oficiálnu správu. Podľa nej bol príčinou smrti posádky rapídny pokles tlaku vzduchu. Ten zaznamenali prístroje zhruba 30 minút pred vstupom do atmosféry. Vákuum v kabíne trvalo asi 11 minút, kým sa loď začala plniť vonkajšou atmosférou. Vzduch z kabíny unikal veľmi rýchlo, už približne po 15 sekundách od začiatku úniku atmosféry kozmonauti upadli do bezvedomia.

Príčinou úniku vzduchu bolo predčasné uvoľnenie vyrovnávacieho ventilu. K tomu došlo vďaka chybnému odpáleniu motorového a orbitálneho bloku. Náraz a otras po explózii spôsobil otvorenie jedného z dvoch vyrovnávacích ventilov, ku ktorých otvoreniu dochádza až vo výške 5 310 metrov. Kozmonauti v kabíne nemali ani ľahké skafandre, ktoré by ich ochránili pred poklesom tlaku. Traja kozmonauti by sa totiž v skafandroch do kabíny nezmestili, kabína Sojuzu bola totiž pôvodne schopná pojať iba dvoch kozmonautoch v skafandroch. Dnes sú vnútorné priestoru lode Sojuz značne odlišne usporiadané a tak sa tam vojdú všetci traja kozmonauti aj so skafandrami. Technickými úpravami prešli aj vyrovnávacie ventily.

Predchádzajúca misia: Sojuz 10

Program Sojuz

Nasledujúca misia: Sojuz 12