Uraninit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Uraninit
Uraninit
Kryštál uraninitu z lokality Swamp quarry, v štáte Maine, USA. (rozmery vzorky asi 2,7 x 2,4 x 1,4 cm.)
UO2
Všeobecné informácie
Trieda Oxidy a hydroxidy
Zaradenie 4/D.31-60
Rok objavenia 1772
IMA status prijatý (1959)
Kryštalografia
Kryšt. sústava kubický
Bodová grupa Bodová grupa 4/m32m/3m
Priestorová grupa Fm3m
Mriežkové param. a=5,4682 Å
Z=4
Morfológia
Habitus celistvý, vrstvenatý, obličkovitý
kryštály vzácne, spojky s prevládajúcimi plochami oktaédrov a menšími plochami hexaédrov a dodekaédrov
Zrasty Zriedkavo na plochách {111}
Optické vlastnosti
Farba(y) čierna
Farba vrypu hnedastočierny
Lesk polokovový až matný, smolný
Pleochroizmus bez pleochroizmu
Priesvitnosť opakný
Fyzikálne vlastnosti
Tvrdosť (Mohs) 5 - 6
Hustota 6,5-10,6 kg.dm−3
Štiepateľnosť nedokonalá
Ostatné
Rádioaktivita je rádioaktívny
Odrody a variety
arsenuranit, cleveit, nivenit, pitchblendit
Pozri aj portál Vedy o Zemi
zoznam minerálov

Uraninit staršie smolinec je tmavý až čierny silne rádioaktívny kubický alebo amorfný minerál, chemicky oxid uraničitý (UO2) často obsahujúci ako prímes oxid toričitý[1].

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Uraninit po prvýkrát opísal nemecký mineralóg F.E. Brückmann v roku 1727 z českého Jáchymova.[2] V slovenčine možno nájsť pre tento minerál aj staršie pomenovania uranín, smolinec alebo nasturán. Termín smolinec zaviedli českí baníci, ktorí ťažili striebro v Jáchymovských žilách a výskyt uraninitu im vždy signalizoval vymiznutie striebra, čiže nosil smolu. [3] Iným vysvetlením je, že názov bol odvodený od jeho smolného lesku.[4]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Je to kubický minerál, ktorý najčastejšie tvorí kryštály tvaru kocky alebo spojky s plochami oktaédra a menšími plochami kociek a dodekaédrov[5]. V prírode sa častejšie vyskytuje vo forme kolomorfných, obličkovitých agregátov, nezriedka vytvára stromčekovité alebo aj guličkovité agregáty. Niekedy vytvára náteky, ktoré sa označujú ako uránová čerň. Vyznačuje sa tmavou, väčšinou čiernou alebo hnedočiernou farbou. Občas môže byť pozorovateľný slabý prechod do fialova. Navetraný uraninit je žltý, oranžový a zelený v dôsledku prítomnosti sekundárnych minerálov. Vryp má hnedočierny. Lesk polokovový, zrnité odrody voskový, smolný až celkom matný. Tvrdosť uraninitu sa pohybuje od 5 do 6 v Mohsovej škále. Hustota čistého uraninitu je pomerne vysoká, okolo 10,3-10,6 g/cm3, pri jeho hydratácii však dochádza k rapídnemu poklesu hustoty nezriedka až na 6,5 g/cm3. Je silne rádioaktívny, v mineralogických zbierkach preto musí byť skladovaný osobitne, mimo obývaných priestorov. Uraninit nie je nikdy chemicky čisté UO2, jeho obsah môže kolísať najčastejšie na úkor UO3[6]. Bežne obsahuje asi 46 až 88 % U[4].

Bežne obsahuje prímesi Th, Zr, Pb, Ra, Ac, Po, Ce, Y, Er, La. Tórium je často dôkazom magmatického pôvodu. Nabohatenie o Ra, Po, Ac, ako aj Pb je dôsledkom rádioaktívneho rozpadu U a Th. Obsah olova môže riedka dosahovať až 10 až 20 %. Zirkónu okolo 7,5 %.

Masívna odroda sa označuje nasturán, v anglickej terminológii pitchblendit. Za samostatné odrody sa považuje cleveit s obsahom ytria, erbia, tória, hélia a argónu a nivenit s obsahom vzácnych zemín. Uraninit vo svojej štruktúre vždy obsahuje menšie množstvo vody.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne vzniká ako magmatický minerál v granitoidoch (hlavne S-typu) a pegmatitoch. V kyslých horninách tvorí bežné paragenézy so zirkónom, monazitom, turmalínmi, U-sľudami a živcami, niekedy s apatitom.

Sekundárne tiež vystupuje vo vysokoteplotných cínovo-wolfrámových a stredneteplotných Ag–Ni–Co–As-U ±Bi (tzv. päťprvková mineralizácia) a iných sulfidických žilách. Klasické uránové žily sú bohaté na kalcit a iné karbonáty. Vznikajú väčšinou v neskoroorogénnom štádiu vývoja oblasti a sú typické pomerne variabilnou mineralizáciou. V hydrotermálnych žilách uraninit bežne tvorí paragenézu s pyritom, chalkopyritom, galenitom, bizmutom, striebrom, nikelínom, baritom, fluoritom, a karbonátmi (hlavne v Co–Bi–Ag žilách). V žilách sa bežne nachádza s ďalšími uránovými minerálmi ako je koffinit a prodkutami sekundárnej alterácie, hlavne U-sľudami[7].

Môže vznikať i v špecifických typoch mineralizácii, ako ložiská typu Colorado Plateau, kde sú o urán nabohacované pieskovce, cez ktoré presakovali na urán bohaté soľanky. Známy je tiež výskyt v inflitračných ložiskách, hlavne v ryolitoch. Zlato-uránová mineralizácia s vysokým obsahom uraninitu je známa z niektorých prekambrických zlepencov[8]. Uraninit tvorí časť sekundárne vyzrážanej základnej hmoty medzi riečnymi obliakmi, ktorá bola remobilizovaná neskoršou metamorfózou a často naviazaná na bitúmeny.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Vyskytuje sa v granitoidných horninách, hlavne v granitických a syenitových pegmatitoch. V týchto horninách niekedy tvorí inklúzie v spineloch. Vyskytuje sa tiež v nižšieteplotných hydrotermálnych žilách Ag–Ni–Co–As-U a vysokoteplotných Sn-W žilách. 1/3 uránových ložísk predstavuje uránovo-vanádovú mineralizáciu typu Colorado Plateau. Nachádza sa i v uránonosných zlepencoch. Alebo v šošovkovitých telesách viazaných na kyslé vulkanity, hlavne ryolity.

Lokality[upraviť | upraviť zdroj]

Objavený bol na českej lokalite Jáchymov v Krušných horách v okrese Karlovy Vary. Jáchymovské ložisko tvorí granitoidný plutón s metamorfným obalom s viacfázovým vývojom cínovo-wolfrámovej a mladšej uránov-karbonátovej mineralizácie. Z Česka je ďalej známy z Dolní Rožínky, Příbramska (Bytíz), Hamr na Jezeře pri České Lípe.

Spomedzi ostatných svetových lokalít sú to hlavne oblasti Karélie v dnešnom Rusku, Veľké Medvedie jezero v provincii Saskatchewan v Kanade. Zaujímavosťou je výskyt na lokalite Blind River v Kanade, kde uraninit vystupuje v prekambrických zlepencoch. Ďalej v Spojenom kráľovstve (Cornwall), v Mexiku (Sierra San Marcos), v USA v štátoch New Hampshire, Connecticut, Severná Karolína, Wyoming, Colorado a Nové Mexiko. V Juhoafrickej republike je známy tiež zo zlepencov na lokalite Witwatersrand, kde vystupuje spolu so zlatom[5]. Podobné ložiská sa nachádzajú v západoaustrálskej perthskej panve.

Jedno z najväčších ložísk uránu tvorí žulový pegmatit z Rössing v Namíbii. Uraninit tvorí asi 55% tamojšej uránovej rudy.

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Kolomorfné, obličkovité agregáty masívneho nasturánu (pinchblendu).

Na Slovensku je známy predovšetkým z Novoveskej Huty, kde sa aj určitú dobu ťažil zo stratiformného ložiska. Sprevádzal ho tu hojný molybdenit. Veľmi podobné ložiská sa nachádzajú v Petrovej Hore pri Krompachoch, blízko Košických Hámrov, Jahodnej a Stratenej. Na ložisku Dúbrava je uraninit známy z ojedinelých výskytov v pegmatitoch. Mineralizácie tohto typu sú známe aj z permských hornín gemerika a hronika (Vikartovský chrbát). Nachádza sa i v obalovej jednotke tatrika v Považskom Inovci, medzi obcami Kálnica a Selec. Táto mineralizácia je umiestnená do permského seleckého súvrstvia, jej vek však bol určený ako vrchnokriedový.[9]

Ekonomický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Uraninit je dôležitým zdrojom uránu, v menšej miere sa z neho získava i rádium[5]. Upravuje sa na tzv. yellowcake, ktorý sa neskôr ďalej spracováva na urán.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Manutchehr-Danai, M., 2009, Dictionary of Gems and Gemology. Springer-Verlag, Berlin Heidelberg, 1034 s.
  2. Veselovský, F., Ondruš, P., Hloušek, J., 1997, History of secondary minerals discovered in Jáchymov (Joachimsthal). Journal of the Czech Geological Society, 42, 4, s. 115-122
  3. Daniel, J., Mašlárová, I., Maslár, E., Daniel, V., Danielová, K., Miháľ, F., 2006, Záverečná správa Zhodnotenie geologických prác na U rudy vo vybraných oblastiach Západných Karpát na území Slovenska. Manuskript, Spišská Nová Ves, Archív URANPRES, 122 s.
  4. a b PETRÁNEK, J. On-line geologická encyklopedie - uraninit [online]. geology.cz, [cit. 2010-07-03]. Dostupné online.
  5. a b c Klein, C., 2006, Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.
  6. Anthony, J.W., Bideaux, R.A., Bladh, K.W., Nichols, M.C.. Handbook of Mineralogy [online]. Tucson Arizona : Mineral Data Publishing, 1990, [cit. 2010-07-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Korbel, P., Novák, M., 2001, The Complete encyclopedia of minerals. Grange Books, London, 296 s.
  8. Reimer, T.O., Mossman, D.J., 1990, The Witwatersrand Controversy Revisited. Economic Geology, 85, s. 337-343
  9. Štimmel, I., Novotný, L., Miháľ, F., 1984, Záverečná správa o geologicko prieskumných prácach v oblasti Považského Inovca v rokoch 1965–1983. Manuskript, Bratislava, Archív ŠGÚDŠ, 220 s.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]