Vražda Ľudmily Cervanovej

Vražda Ľudmily Cervanovej je vražda slovenskej študentky medicíny, ktorá sa stala v noci z 9. na 10. júla 1976. Ide o jednu z najdlhších a najrozporuplnejších káuz v slovenskej justícii. Kauza inšpirovala viacero knižných a filmových ohlasov.

Základné informácie

14. júla 1976 objavil náhodný okoloidúci pod mostom v riečke Čierna voda pri obci Kráľová pri Senci mŕtve telo ženy. Na druhý deň túto ženu identifikoval podplukovník letectva Ľudovít Cervan podľa jej osobných predmetov (dvoch prsteňov a retiazky zo žltého kovu) ako svoju nezvestnú dcéru Ľudmilu Cervanovú (* 1956). 16. júla bola vykonaná súdna pitva, 22. júla bolo jej telo spopolnené.

Prvé pátranie

Od 15. júla do 28. septembra bolo vypočutých 315 svedkov, z toho 11 ľudí podrobne opísalo odchod Cervanovej z bratislavského Študentského domova Ľudovíta Štúra (Internáty Mlynská Dolina) na zastávku MHD.

Arabská stopa

Arabská stopa je označenie pre podozrenie občanov arabských štátov z tejto vraždy, pričom zahrnutý je aj Irán, ktorý nie je arabskou krajinou.

Podľa jednej z verzií vyšetrovateľov v minulosti pôsobil Ľudovít Cervan ako vojenský atašé, pričom sa v niektorej z týchto krajín stal svedkom krádeže a po jeho svedectve odťali páchateľom ruky a prípadná vražda jeho dcéry mala byť pomstou. Muž arabského pôvodu bol videný v priestoroch internátu v čase odchodu Cervanovej. Nebol vypočúvaný štandardnými policajnými zložkami, ale Štátnou bezpečnosťou. Bol použitý ako svedok po zadržaní ďalšieho podozrivého Jána Hrma.

Manželia Bačoví svedčili 23. augusta 1976, že v čase odchodu Cervanovej z internátu videli v blízkosti autobusovej zastávky automobil Volkswagen Chrobák, ktorého posádka mala tmavú pokožku. Do tohto auta podľa ich slov nastúpilo mladé dievča, ktorej popis sa zhodoval s Cervanovou.

Ján Hrmo

Na základe výpovede svedka Ladislava Karabinoša bol 21. septembra 1976 zadržaný študent Fakulty telesnej výchovy a športu Ján Hrmo. Karabinoš sa podľa svojej výpovede v inkriminovanom čase na autobusovej zastávke pri internáte priplietol do cesty Hrmovmu autu, ten vystúpil a chcel ho vyfackať. Spolu s ním boli zatknutí Viliam Cintula a Peter Kovačič. Po preukázaní jednoznačného alibi Hrma (v čase skutku bol v Piešťanoch) boli všetci traja koncom marca 1977 prepustení.

Nitrianska stopa

Po liste Cervanovej matky Margaréty Cervanovej prezidentovi Gustávovi Husákovi bol v roku 1977 vedením vyšetrovania poverený zástupca Kriminalistického ústavu VB v Prahe plukovník Eduard Pálka. V rokoch 1977 – 78 bola rozpracovaná tzv. nitrianska stopa, podľa Pálku bolo dôvodom vyjadrenie svedka Tokára, ktorému sa mala zdôveriť jeho priateľka Nadežda Benová, že jej priatelia z Nitry spravili niečo veľmi zlé. Od tej chvíle sa Pálka zameral na túto stopu, napriek tomu, že ani jeden z 315 svedkov v rámci prvotného vyšetrovania nespomenul týchto ľudí. V roku 1981 boli obvinení siedmi muži z Nitry: Roman Brázda, Miloš Kocúr, Milan Andrášik, Pavol Beďač, František Čerman, Stanislav Dúbravický a Juraj Lachman.

V priebehu vyšetrovania priznali vinu Kocúr, Andrášik, Brázda a Lachman. Prví dvaja toto priznanie neskôr odvolali ako vynútené a aj na hlavnom pojednávaní trvali na svojej nevine.

Prvý proces

V roku 1982 ich Krajský súd v Bratislave odsúdil, pričom dostali tresty od 4 do 24 rokov. Podľa rozsudku Kocúr a Andrášik Cervanovú pri internáte v Mlynskej Doline násilím vtiahli do auta značky Fiat 125, ktoré šoféroval Brázda a spoločne s Čermanom ju odviezli do bytu v rodinnom dome na Varínskej ulici (miestna časť Prievoz). Do tohto bytu mali prísť na inom aute aj Bedač, Dúbravický a Lachman, pričom podľa rozhodnutia súdu obvinení Cervanovej zviazali ruky šnúrou na bielizeň, opili alkoholom, znásilnili (s výnimkou Lachmana) a potom sa ju rozhodli zavraždiť z obavy pred prezradením, previezli ju do Kráľovej pri Senci, kde ju utopili v termálnom jazierku a následne jej telo preniesli do blízkej rieky Čierna voda.

Rozsudok v roku 1983 potvrdil Najvyšší súd SSR.

Tresty

• Miloš Kocúr – 24 rokov
• Milan Andrášik – 22 rokov
• Roman Brázda – 20 rokov
• Stanislav Dúbravický – 18 rokov
• František Čerman – 12 rokov
• Pavol Beďač – 8 rokov
• Juraj Lachman – 4 roky

Zničenie dôkazov

V roku 1985 požiadala matka Ľudmily Cervanovej o navrátenie osobných vecí, ktoré boli zároveň dôkaznými predmetmi. V roku 1987 súd vyhovel matke a rozhodol o zničení šnúry na bielizeň, na ktorej sa nachádzali biologické stopy (krv skupiny A, časti pokožky, tuku, vlasov, svalových vlákien). Toto rozhodnutie schválil vtedajší predseda Senátu Najvyššieho súdu SSR Milan Karabin.

Druhý proces

23. marca 1990 podal generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm sťažnosť proti rozsudku, ktorú Najvyšší súd ČSFR 19. októbra 1990 akceptoval, Krajskému súdu SR vytkol 72 pochybení, ktoré žiadal prešetriť a všetkých obžalovaných prepustil na slobodu.

V rokoch 1991 – 95 Krajský súd v Bratislave vytýčil sedem pojednávaní, z ktorých sa konalo päť. Po reorganizácii územných celkov bol senát JUDr. Vlčeka rozpustený. V roku 2002 vzniklo nové pojednávanie pod vedením JUDr. Smolkovej.

V roku 2004 boli objavené v Štátnom archíve v Levoči dovtedy utajované dokumenty z vyšetrovania bezprostredne po vražde Cervanovej. Obvinení a ich advokáti opakovane žiadali, aby boli tieto dokumenty prešetrené, čo súd odmietol.

V roku 2004 Krajský súd v Bratislave rozhodol o vine týchto mužov. Prípad Romana Brázdu bol pre jeho zdravotné problémy vylúčený na samostatné konanie. Súd zohľadnil prieťahy v konaní, bezúhonnosť obžalovaných po prepustení a udelil im miernejšie tresty. Po odvolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky 4. decembra 2006 potvrdil vinu odsúdených a trom z nich (Andrášikovi, Kocúrovi a Dúbravickému) dokonca zvýšil tresty.

Tresty

• Miloš Kocúr – 15 rokov
• Milan Andrášik – 15 rokov
• Stanislav Dúbravický – 12 rokov
• František Čerman – 11 rokov
• Pavol Beďač – 6 rokov
• Juraj Lachman – 3 roky

Ako posledný bol prepustený Milan Andrášik v roku 2009 (na podmienku).

Svedectvá

Korunnou svedkyňou v prípade bola Viera Zimáková (neskôr Vozárová, Barcíková). Pôvodne bola obvinená zo spoluúčasti na vražde, potom sa stala najdôležitejšou svedkyňou. V prípravnom konaní svedčila v neprospech odsúdených. Na hlavnom pojednávaní v roku 1982 však tvrdila, že v deň vraždy bola v Revištskom Podzámčí (časť Žarnovice) (150 km od Bratislavy) na stanovom tábore, čo sa aj preukázalo. 23. februára 1982 bola v súvislosti s prípadom obvinená z krivej výpovede a odsúdená na 2 a pol roka, vo väzbe bola od 24. septembra do 6. apríla 1983. V roku 2002 na Krajskom súde uviedla, že k výpovediam v neprospech obžalovaných bola donútená pod silným psychickým nátlakom, vyšetrovatelia jej nedovolili dojčiť niekoľkomesačnú dcéru.

V prospech obžalovaných chceli vypovedať dve občianky Francúzska, sestry Sylvia a Lydia Cohenové, v roku 1982 im to nebolo umožnené, v roku 2003 potvrdili alibi na inkriminovaný čas pre Čermana a Andrášika, pričom Lydia si písala denník.

Odškodnenie

Obvineným priznal v roku 2003 Ústavný súd odškodné za prieťahy v konaní v celkovej výške 2 300 000 korún, matke Ľudmily Margaréte Cervanovej v roku 2006 odškodnenie vo výške 650 000 Sk.

Detektor lži

V roku 2006 sa Dúbravický, Čerman, Beďač a Lachman podrobili testu na detektore lži, podľa ktorého s prípadom nemali nič spoločné. 17. februára 2011 absolvovali tento test aj Andrášik a Kocúr, s rovnakým výsledkom.

Testom na detektore lži sa zaoberá aj Martin Mojžiš vo svojej knihe Jeden výdych koňa. Pripomína, že detektory nie sú spoľahlivé prístroje a akceptovaná úroveň mylných výsledkov (človek klame a detektor indikuje pravdu) sa pohybuje na úrovni „niekoľkých percent“. Pre svoj argument však pripustí až 20% omylnosť metódy. Avšak pravdepodobnosť, že by všetci štyria testovaní odsúdení prístroj oklamali je len 1,5 ‰.

Ohlasy

Knižné

Novinárka a publicistka Ľuba Lesná napísala román Prípad medička, ktorého príbeh je inšpirovaný prípadom, pričom verí v nevinu odsúdených.

Matka Ľudmily Margaréta Cervanová napísala knihu Případ Ľudmily Cervanové, v ktorej jednoznačne považuje odsúdených za vrahov svojej dcéry. Kniha vyšla v roku 2010 v českom vydavateľstve Epocha.

Martin Mojžiš vo svojej knihe Jeden výdych koňa venuje kauze sériu 5 článkov.

Filmové

Česká scenáristka Markéta Zinnerová napísala podľa tohto prípadu scenár k filmu Bolero. Niektorí z odsúdených ju žalovali za to, že ich označila za vrahov. Ich žaloby však boli zamietnuté. Slovenský režisér Robert Kirchhoff nakrútil o kauze film Kauza Cervanová, podľa ktorého ide v tomto prípade o zlyhanie sudcov, ktorých nazval "justičnou mafiou". Film bol do kín uvedený 16. mája 2013.

Pod lampou

Moderátor Štefan Hríb pozval do svojej diskusnej relácie Pod lampou 23. júna 2011 na Dvojke štyroch odsúdených Čermana, Beďača, Kocúra a Andrášika, obhajcu prvých dvoch z nich JUDr. Allana Böhma, a zástancov ich neviny Františka Šebeja, Martina Mojžiša a Andreja Bána. Zástupcovia druhej strany pozvanie odmietli. Rada pre vysielanie a retransmisiu následne rozhodla o pokute 50 000 euro za to, že podľa nej program zasiahol do ľudskej dôstojnosti Ľudmily Cervanovej, forenzného psychológa Gejzu Dobrotku a prokurátora Milana Valašíka.