Zoltán Palugyay

	Zoltán Palugyay
	; slovenský maliar
Narodenie	9. november 1898; Bodice
Úmrtie	18. september 1935 (36 rokov); Mýto pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách, poch. v Bodiciach
Odkazy
Commons	Zoltán Palugyay
	Biografický portál

Zoltán Palugyay de Nagy- et Kispalugya (* 9. november 1898, Bodice dnes Liptovský Mikuláš – † 18. september 1935) bol slovenský maliar.

Rodina

otec: Aladár Palugyay de Nagy- et Kispalugya (1859 – 1932)
matka: Adela, rod. Palugyayová (1870 – 1965)
sestra: Bianka, výtvarníčka (1901 – 1965)
manželka: Katarína, rod. Gallotšíková (1910 – 1968)
dcéra: Eva, vyd. Ricottiová (1929 – 2011), akademická maliarka – reštaurátorka, dlhé roky pracovala v reštaurátorských dielňach Slovenskej národnej galérie.

Život

Narodil sa v rodine chudobného zemana z rodu Palugyay de Nagy- et Kispalugya .

Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši v roku 1916, ho ako osemnásťročného povolali na taliansky front 1. svetovej vojny. Tam začínal svoju maliarsku kariéru ako vojak rakúsko-uhorskej armády.

Študoval na výtvarných akadémiách v Budapešti (1919 – 20, Eduard Ballo), Krakove (1920 – 21, W. Jarocki), od 1921 striedavo v Nemecku (Berlín, Hamburg), 1924 – 26 v Mníchove v súkromnej škole H. Hofmanna. V lete 1926 sa vrátil na Slovensko, býval v rodinnej kúrii v Bodiciach (dnes ostala z nej iba časť).

Už v detstve sa prehĺbil jeho vnímavý vzťah k prírode a záujem o maliarstvo. Súkromne sa mu venoval rodinný známy. P. J. Kern, 1919 sa zúčastnil jeho zásluhou ako hosť na prvej výstave Spolku slovenských umelcov v Liptovskom Mikuláši. Na jeho vývin mocne pôsobilo dielo L. Medňanského ako zrušenie protikladu medzi nadčasovosťou a modernosťou, ale aj ako výraz nostalgie za svetom, ktorý sa stával nenávratnou minulosťou. Svoj umelecký obzor podstatne rozšíril v čase ročného pobytu v Krakove. Zblížil sa s postsecesným symbolizmom a cez dielo J. Falsta sa začal systematicky zaujímať o akvarel. R. 1920 v Krakove vystavoval so spolkom Sztuka. Na cestách po Nemecku popri Berlíne a Hamburgu navštívil Stralsund a polostrov Rujanu, odkiaľ si doniesol súbor kresieb. Medzitým sa vracal do Budapešti, pochodil maďarský vidiek, navštívil maliarsku kolóniu v Gödölö, dlhšie sa zdržal v Sedmohradsku. Pre dozretie jeho umeleckého názoru mal veľký význam pobyt v Mníchove v škole avantgardného pedagóga a výtvarníka Hansa Hofmanna. V Mníchove bola vtedy ešte živá tradícia nemeckého expresionizmu a skupiny Modrý jazdec, ale aj ich korene v Parížskej škole a v diele E. Muncha. K pobytu v Mníchove sa viaže priateľstvo s maliarom a grafikom A. Kubínym, pochádzajúcim z Liptova, ktorý svojimi konexiami v mníchovskom výtvarnom živote uľahčil existenciu mladého maliara.

Po návrate domov sa zapojil do činnosti Spolku slovenských umelcov. R. 1927 sa zúčastnil väčšou kolekciou na jeho XIII. výstave v Žiline. Z úzkej spolupráce s J. Alexym a M. A. Bazovským vznikol podnet kolektívne prediskutovať aktuálne problémy moderného slovenského maliarstva a prispievať k ich riešeniu tvorbou námetovo čerpajúcou z najtypickejších krajov stredného Slovenska. Nasledovali ich spoločné cesty po Turci, Orave, Horehroní a Liptove. Tvorivé výsledky prezentovali na sérii výstav, ktoré využívali aj na propagačné prednášky a besedy o problémoch výtvarného umenia. R. 1930 podnikol s Bazovským študijnú cestu do Francúzska, Švajčiarska a Nemecka. Zaujímal sa o rozbehy maliarskej kolónie, ktorú sa pokúšal v Piešťanoch založiť J. Alexy. Po návrate z Piešťan sa 1935 vybral na turistickú túru do Nízkych Tatier. Prenocoval na Štefánikovej chate na Ďumbieri a ráno 18. septembra sa vydal na ďalšiu cestu. Odvtedy bol nezvestný. Až v júli 1936 našiel jeho pozostatky, asi tristopäťdesiat metrov od ďumbierskej chaty, pod skalnatým zrázom, pastier oviec J. Kozák. V jeho batohu sa našlo niekoľko kresieb. Prečkali viac ako trištvrte roka a ostali pomerne zachované. Po desiatich mesiacoch, 17. júla 1937, umelca pochovali v rodinnej Palugyayovskej hrobke v rodných Bodiciach.

Od počiatkov sa vyznačoval bytostným sklonom k expresívnosti, baladickosti až dramatickosti. Dokladajú to predovšetkým jeho kresby. Kreslenie bolo jeho existenčnou potrebou, citovým denníkom. Naproti tomu jeho maliarska tvorba mala inú funkciu. Ňou reagoval na umelecké podnety, s ktorými sa stretával na cestách a štúdiách, preskúšaval rozmanité podoby expresionistického i racionálne skladobného výrazu. Výsledkom boli raz robustne kubizované formy, inokedy dekoratívnosť s črtami secesnosti až nadreálnosti. Táto štýlová polarizácia charakterizuje celé jeho maliarske dielo bez ohľadu na to, či ide o oleje, pastely, akvarely alebo monotypie. Súviselo to s obsahotvornou vlastnosťou farby, ktorú používal striedavo ako lyrik krehkých tónov, ako dramatik prírodných nálad, ako človek unikajúci do sveta rozprávkových vízií alebo ako maliar so zmyslom pre tvrdú sociálnu realitu.

Po intenzívnej príprave od 1930 sa umelcova tvorba dostala do obdobia vrcholenia. Spoločné potulky s Alexym a Bazovským vplývali na vyhraňovanie osobných názorov a umelecké zrenie. V niektorých motívoch a postupoch sa zbližoval najmä s Bazovským, ale základný tón jeho tvorby je svojský. V problematike národného umenia sa opieral o národopisné a folkloristické materiály menej ako jeho druhovia. Jeho vzťah ku krajine a ľudu stredného Slovenska obsahoval výraznejší sociálny a všeobecne humanistický prízvuk. Bolo v ňom prítomné obdivné pochopenie diela L. Medňanského, poznanie nemeckého expresionizmu i poučenie na maďarskej sociálnej maľbe (J. Rudnay).

Námetovou osou jeho tvorby sa stal návratný motív dedinských chalúp. Umelec ho používal ako podobenstvo národného a ľudského osudu. Kreslil a maľoval chalupy obdarené širokou škálou citových a myšlienkových významov a v rozličných denných a ročných obdobiach. Najlepšie z nich sú tvarovo a obsahovo čisté samoznaky, prostredníctvom ktorých umelec tlmočí svoje svetonázorové a umelecké posolstvo. S tematikou dedinských chalúp úzko súviseli aj ďalšie figurálne a krajinkárske motívy, ktoré nazbieral na cestách v teréne: postavy mužov a žien v rozmanitých životných situáciách, pohľady na dedinské zákutia, krajinné panorámy, obrazy stromových solitérov a zoskupení. Podobne ako chalupy, aj ony často nadobúdali zovšeobecnenú metaforickú významovosť. Z roku 1934 pochádza kompozícia jesenná práca (Kopanie zemiakov), na ktorej maliarovi išlo o námetovú a štýlovú syntézu skúseností nadobudnutých v rokoch spolupráce s Alexym a Bazovským.

Významnú časť v jeho diele tvoria početné zátišia. Niektoré z nich patria k najhodnotnejšiemu, čo sa u nás v tomto žánri vytvorilo.

Osobitné miesto v jeho diele patrí akvarelom, pastelom, monotypiám a olejom s rozprávkovo-dekoratívnou tematikou. Vznikali súbežne s ostatnou tvorbou ako jej koloristicky a obsahovo exponovaná protiváha. Ich korene sú v literárno-symbolických kresbách a obrazoch z polovice 20. rokov inšpirovaných secesnou a expresionistickou maľbou, s ktorou sa stretol na svojich cestách. V maliarovom diele majú tieto kompozície funkciu intímnej lyriky. Sú to snové vízie rajského sveta obdareného nedotknutou krásou lahodných tvarov a svietivých farieb, kde žije v harmonickej symbióze príroda, zviera a človek. Napriek koloristickej skvelosti niektorých z týchto diel ide o tvorbu, ktorá bola vkusovo poplatná secesnej minulosti a nedosahovala výtvarnú silu umelcových dedinských balád. Príležitostne maľoval aj portréty, ale portrétny žáner bol v podstate cudzí jeho naturelu. Bol maliarom – básnikom, meditatívnym lyrikom a sociálnym elegikom so zmyslom pre problémy dobrého umenia, slovenskej kultúry a spoločensko-politickej reality.

Výstavy

Individuálne

Žilina 1929; Martin 1937; Bratislava 1944; Liptovský Mikuláš 1955; Banská Bystrica, Brno 1972; Košice, Prešov 1973;

Spoločne s J. Alexym a M. A. Bazovským

Dolný Kubín, Ružomberok, Žilina 1930; Košice, Liptovský Mikuláš, Nitra, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Prievidza, Spišská Nová Ves, Zvolen 1931; Bratislava, Liptovský Mikuláš, Nové Zámky, Spišská Nová Ves, Ružomberok, Martin – Vrútky 1932; Bytča, Humenné, Košice, Michalovce, Poprad, Topoľčany, Trebišov 1933; Rožňava, Vysoké Tatry 1934; Brezno 1935; Liptovský Mikuláš 1984; Banská Bystrica, Praha 1985;

Kolektívne

Zúčastňoval sa na výstavách Spolku a Združenia slovenských umelcov.

Výber z tvorby

Palugyay-DievcaVkroji-Monotypia

Palugyay-SymbolikaIII

Kresby

Baltské more, krajina s riekou, Pobrežie, Rügen, Stralsund, Štúdia stromu, Východ mesiaca (1922); Akty (1923); Člny (1923 – 27); Kompozícia (1924); Štúdia chalupy (1926); Dlhá na Orave (Dom s vŕbou), Leštiny (1928); Drevené chatrče, Chalupy, Osamelá chalupa, Slovenská dedina, Starý mlyn (1929); Akt, cesta, Eiffelova veža, Kopanička, Most na Seine, Nábrežie Seiny, Osamelý strom, Pred búrkou, Vojna (1930); Detvanec, Hlava sedliaka, Pltník, Štúdie ženskej postavy, Zátišie (1931); Melódia, Štúdia k pohrebu robotníka (1932); Súmrak nad Štrbským plesom, Štúdia k obrazu Jesenná práca (1934); Osiky, Stará vŕba, Suchý strom (1935);

Maľby

Morský príboj I. a II., Muž v červenom, Povoz, Violončelista (1925); Autoportrét, Bodice, Hamburg, Stromy, Modrý vták (Jesenná nálada) (1926); Golgota, Rybár na pobreží, Tehliareň (1927); Balážďarmoty, Domce, Chalupy so stromami, Plachetnica na pobreží, Žena (1928); Dedinská nálada, Dve chalupy, Horské kvety, Chalupa, Chalupy pri vode, Chalupy v zime, Chalupy vo večernom súmraku, Chatrč, Jazero, Koliba, Modré chalupy, Pivónie, Sedliacke chalupy, Strecha, Stromy, Zasnežená chalúpka, Zima (1929); Dievča v kroji, Dunajský most, Most cez Seinu, Paríž, Pri dedine, Výstrely, Z ateliéru (1930); Cintorín v Demänovej, Dedinčanka, Dedinská ulička, Dievča v červenom, Jesenné zátišie, Jesenný motív, Krajina s kvetmi (Nirvána), Lavička cez potok, Malé zátišie, Muž pri pálenke, Osada, Osamelý strom, Povoz v poli, Stromy na cintoríne, Zátišie s džbánom, Zvonica (1931); Búrka, Červené kvety, Chalupa pod horou, Jarná melódia, Jeseň, Krajina s koňom, Krajina s rybníkom, Kúpanie, Osud, Pri potoku, Sedliacke zátišie, Symbolika I. – X., Vdovy, Z kostola, Z práce domov, Žena medzi slnečnicami (1932); Krajina, Rybník, Vŕby pri dedine, Vŕby pri vode, Vývrat (1933); Červené vŕby, Jelša, Jesenná práca, Lipa (Bodice v zime), Liptovská krajina, Most, Tri stromy, Z jari (1934); Jar vo Vysokých Tatrách, Motív z Nízkych Tatier, Stará továreň, Vyschnutý ker (1935);

Ilustrácie

Cirbusová, J.: Tiché báje. Trnava 1932; Wery, M.: Na vakáciách. Mt 1932; Sakalová, S.: Ťuki-ťuk. Trnava 1933.

Literatúra

Abelovský J. - Bajcurová K.: Výtvarná moderna slovenska, maliarstvo a sochárstvo 1890 -1949, Vydavateľstvo Peter Popelka, Slovart, Bratislava 1997. s. 227 – 232.
Slovensko Kultúra I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. s. 902 -903.
Slovenský biografický slovník, IV. Zväzok M-Q. Martin :Matica Slovenská, 1990. ISBN 80-7090-070-9. s. 390-391.

Externé odkazy

Záznam o narodení a krste v matrike riadok 111 - evanjelická farnosť Palúdza; pokrstený ako Zoltán Ferdinánd Gusztáv Palugyay
Diela Zoltána Palugyay v SNG
Životopis na nedbalka.sk