Romantizmus

Romantický obraz nemeckého maliara Caspara Davida Friedricha Der Wanderer über dem Nebelmeer

Romantizmus bolo ideové a umelecké hnutie v prvej polovici 19. storočia v Európe a v Amerike, ktoré našlo výraz vo všetkých oblastiach duchovnej kultúry - v literatúre, hudbe, výtvarných umeniach, filozofii (romantizmus filozofický), estetike, filológii, historických vedách, sociológii, v mnohých odvetviach prírodovedy.

Romantizmus bol odmietavou reakciou na osvietenstvo v dôsledku sklamania z historických výsledkov francúzskej revolúcie 18. storočia a vývinu meštiackej spoločnosti vôbec. Romantický intelektuál pohŕdal dobre vychovanými ľuďmi, nazýval ich filistrami a meštiakmi, vystavoval na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo, pohŕdal empíriou a matematikou, dôveroval len inštinktom, intuícii, fantázii, veril nie vedeckému výskumu, lež básnikovmu citu, stotožňoval génia s Bohom (Kantova formulácia „génius tvorí ako príroda“ sa stala jednou zo základných dogiem celého romantizmu. Z tohto potom romantizmus odvodzoval právo génia na to, aby sa striasol všetkých tiesnivých a všedných právd.) Romantizmus dával prednosť nemennému, stálemu pred pokračujúcim, vyvíjajúcim sa, uprednostňoval organické pred mechanickým, prapôvodné pred súcnom: nijaký romantik sa nezaobišiel bez nejakého „pra-“ (po nemecky „ur-“), bez nejakej prasily alebo prahmoty alebo prabytosti.

Prírode dával prednosť pred umelo vytvoreným, skonštruovaným. Romantici dychtivo čerpali zo stredovekých mystikov, najmä z Majstra Eckharta. Proti osvietenskému individualizmu kládol osudové spoločenstvo, pokrvnú spriaznenosť národa a mystické chápanie dejín (napríklad Schelling chápal dejiny ako neustále zjavovanie sa absolútna). Stadiaľto pramení záujem romantických vedcov o básnické prejavy minulých dôb, o ľudovú poéziu a folklór, snaha očistiť národný jazyk od cudzích slov.

Romantizmus v hudbe

Hudobný romantizmus predstavoval hudobný sloh, ktorého korene siahajú do 18. storočia, typický však až pre 19. storočie. Veľká francúzska revolúcia vytvorila podmienky pre nový hudobný život, v ktorom sa skladateľ odpútal od feudálnych chlebodarcov a stal sa slobodným umelcom (už L. v. Beethoven), komponujúcim často pre imaginárne obecenstvo alebo pre seba.

Konkurencia medzi umelcami viedla k stupňovaniu virtuozity a umeleckej náročnosti, toto zase k zvyšovaniu všeobecného a umeleckého vzdelávania sa skladateľov, ktorí sa začali pokladať za vodcov a prorokov spoločnosti; do popredia sa dostal obdiv geniality.

Romantizmus v literatúre

Romantizmus v literatúre sa začína objavovať v 2. polovici 18. storočia a týka sa všetkých európskych literatúr, no taktiež americkej literatúry. Jeho hlavnou myšlienkou bola túžba po slobode a nádej, že sa zmení spoločenské usporiadanie. V zmysle francúzskej revolúcie sa hlavným heslom stali tri najznámejšie slová vo vtedajšom Francúzsku: rovnosť, bratstvo, sloboda (aj keď v skutočnosti jakobínska (jakobíni robili revolúciu) diktatúra a napoleónske vojny toto vznešené heslo nijako nenapĺňali). Je jedným z tých období, ktoré sa v literatúre nevyskytujú ako čisté, ale autori preberajú veľa prvkov z klasicizmu, preromantizmu, sentimentalizmu (ktoré obdobiu predchádzali) alebo realizmu (ktorý nasledoval po ukončení obdobia romantizmu). A je to staroveké odelenie hudby.

Filozofický romantizmus

Filozofický romantizmus predstavovalo filozofické učenie, ktoré sa šírilo v Európe od poslednej tretiny 18. storočia do polovice 19. storočia a ktoré v reakcii proti osvietenskej filozofii znevažovalo racionálne hodnoty (podobne ako neskôr Nietzsche) a obhajovalo obrazotvornosť, intuíciu, spontánnosť a vášeň.

Romantizmus a architektúra

Národné divadlo v Prahe postavené v novorenesančnom štýle

Obdobie romantizmu nevytvorilo vlastnú svojráznu architektúru, ktorú by bolo možné jednoznačne odlíšiť od etapy predchádzajúcej a nasledujúcej. S romantizmom začala doba neštýlovosti, napodobovania starých architektonických tvarov, ktorá je charakteristická pre celé 19. storočie.

Pokiaľ to zmenšujúce sa finančné možnosti pre reprezentatívne stavby dovoľovali, imitovali architekti epochy romantizmu viac menej verne najmä gotiku a antické stavby, alebo sa pridržiavali línie klasicizmu.

Veľká monumentálna architektúra ustupovala však v epoche priemyselnej revolúcie rozsiahlym architektonickým celkom úžitkovým, predovšetkým priemyselným stavbám. I keď sa úžitková architektúra aj predtým vždy odlišovala od monumentálnych cirkevných a svetských stavieb značnou prostotou, ich cesty sa radikálne rozišli najmenej na jedno celé storočie práve v období romantizmu.

Romantizmus v jednotlivých krajinách

Zatiaľ čo osvietenstvo bolo univerzálnym celoeurópskym hnutím, romantizmus získal v každej krajine svoje špecifické naplnenie a podobu. Smer vychádzajúci z minulosti v každom prostredí využil dejiny konkrétneho štátu, kde sa rozvíjal. V nemeckom prostredí apeloval na meštiansku humanistickú kultúru, v Anglicku na križiacke výpravy a v Rusku na nedávne napoleonské vojny.

Romantickí autori zobrazovali bájnych hrdinov (v českom umení napríklad kňažná Libuša, v nemeckom Parsifal, v anglickom kráľ Artuš). Práve rozdielnosť jednotlivých smerov posilňovala iný ideologický smer, ktorý sa v tom čase rozvíjal - nacionalizmus - podporovaný aj na teoretickej rovine, napríklad v diele nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda von Herdera.

Nemecký romantizmus

Nemecké hnutie od konca 18. storočia do polovice 19. storočia vystupovalo proti osvietenstvu s jeho preceňovaním rozumu a všeobecného pojmu. Romantici na miesto rozumu a pojmu stavali život v celej jeho plnosti, ako všerozpohybujúci prostriedok. V romantickom hnutí sa prebúdzal zmysel pre svojráznu zákonitosť života. Skutočnosť, podľa predstaviteľov nemeckého romantizmu, obsahovala organickú jednotu, v ktorej pramení aj protiklad medzi prírodou a duchom. Pri pohľade na človeka a jeho miesto vo svete si romantici všímali jeho organickú väzbu s národnosťou a za ňou stojacim ľudstvom: tematizovali národného ducha a jazyk.

Taliansky romantizmus TR

Do Talianska začal romantizmus prenikať z Nemecka, ale nepadol hneď na úrodnú pôdu, nakoľko v Taliansku bol stále prítomný duch antického Ríma a silné klasicistické tradície. Práve preto mal v porovnaní s inými európskymi literatúrami oveľa menej mystický a individualistický charakter. Dominantný bol jeho politický, a preto výrazne národný a revolučný charakter. Veď jeho cieľom bolo prispieť k zjednoteniu krajiny. Diela talianskeho romantizmu od reštaurácie roku 1815 až po revolučný rok 1848 oslavujú hrdinstvo, šlachetné činy a vznešené ideály. Literárne žánre, ktoré najlepšie vyhovovali tomuto účelu, sú romanca, novela vo veršoch a hymny, čo sa týka poézie, a historické romány a autobiografické memoáre, čo sa týka prózy.

„Oficiálnym“ začiatkom romantizmu v Taliansku je rok 1816, keď bol uverejnený článok Madame de Stael - Sull`utilita delle traduzioni (O užitočnosti prekladov). Stúpenci klasicizmu (Giacomo Leopardi, Vincenzo Monti) v ňom videl urážku slávnej talianskej literárnej trdície. Madame de Stael oponovala, že poznať kultúru iných národov neznamená popierať svoju vlastnú: „Len ostaňte Talianmi, ale učte sa!“

Manifestom TR je „Lettera semiseria di Crisostomo al suo figlio“ od Gianni Berchet, k nemu sa pripojil Alessandro Manzoni satirickou básňou „L`ira di Apollo“.

Strediskom TR bolo Miláno a ich orgánom dvojtýždenník „Il Conciliatore“. Princípy TR definoval A. Manzoni v liste Cesare d`Azeglio "Lettera sul romanticismo"

Predstavitelia romantizmu

• William Blake - anglický básnik
• Lord Byron - anglický básnik
• Thomas Carlyle - anglický filozof a historik
• Mary Shelleyová - anglická spisovatelka (autorka poviedky Frankenstein)
• Samuel Taylor Coleridge - anglický filozof a básnik
• Johann Christian Friedrich Hölderlin - nemecký básnik
• Victor Hugo - francúzsky spisovateľ, básnik, dramatik a esejista
• Karel Hynek Mácha - český básnik
• Novalis - nemecký filozof a básnik
• Friedrich Wilhelm Joseph Schelling - nemecký filozof
• Friedrich Schlegel - nemecký filozof a básnik
• William Wordsworth - anglický básnik
• Alexander Sergejevič Puškin - ruský básnik
• Michail Jurievič Lermontov - ruský básnik
• Alessandro Manzoni - taliansky spisovateľ, otec moderného talianského jazyka
• Giuseppe Mazzini - bojovník za slobodu a zjednotenie Talianska
• Giacomo Leopardi - taliansky básnik, prozaik
• Ugo Foscolo- taliansky básnik, kritik
• Giosuè Carducci - taliansky básnik, literárny kritik

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.