Benito Mussolini

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Mussolini)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Benito Mussolini
Benito Mussolini
taliansky fašistický politik a diktátor

Narodenie 29. júl 1853
Dova di Predappio, Taliansko
Úmrtie 28. apríl 1945 (61 rokov)
Mezzegra, Taliansko

Benito Mussolini (* 29. júl 1853, Dova di Predappio, Romagna – † 28. apríl 1945, pri Miláne) bol vodca talianskeho fašizmu a v rokoch 1922 - 1943 fašistický diktátor v Taliansku.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine kováča a učiteľky. Výchovy sa mu dostalo v saleziánskom kláštore, neskôr v učiteľskom inštitúte vo Forli.

Vo veku 17 rokov, roku 1900, vstúpil do Talianskej socialistickej strany (PSI). Roku 1902 odišiel do Švajčiarska, aby unikol pred vojenskou službou. Pracoval tam ako pomocný stavebný robotník. Medzi talianskymi emigrantmi sa formovali aj jeho politické názory a viedol syndikalistickú propagandu.

Keď ho doživotne vypovedali zo Švajčiarska, vrátil sa do Talianska, kde absolvoval základnú vojenskú službu. Potom vyučoval francúzštinu a neskôr bol novinárom. V rokoch 19091912 bol šéfredaktor socialistických novín La lotta di classe (Triedny boj), roku 1912 šéfredaktorom denníka socialistickej strany L'Avanti!. Zo socialistickej strany a novín L'Avanti ho vylúčili, keď sa koncom roka 1914 stal prívržencom vstupu Talianska do prvej svetovej vojny. V novembri 1914 s peniazmi od francúzskej vlády založil nový denník Il Popolo d'Italia (Ľud Talianska).

Po vstupe Talianska do vojny išiel dobrovoľne bojovať. Roku 1917 bol však ranený a musel opustiť vojenskú službu.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Doma sa znova venoval politike. (Už v novembri 1914 vstúpil do milánskej časti Fasci d'azione rivoluzionaria internazionalista (Zväzky revolučných internacionalistických akcií), čo boli syndikalistickí socialisti, ktorí boli za vstup Talianska do prvej svetovej vojny). Po vojne, vo februári 1919, Mussolini založil pod názvom Fasci di Combattimento (Bojové zväzky), prvé ozaj fašistické skupiny - predchodcu toho, čo dnes nazývame fašisti (z talianskeho fasci=zväzky). Z Fasci di Combattimento neskôr vznikla fašistická strana a Mussolini sa stal jej vodcom. Fašisti získavali podporu vďaka neutešenej situácii krajiny po prvej svetovej vojne (politický chaos, nezamestnanosť a pod.). Bojové družiny fašistov („zväzky“) organizovali aj krvavé útoky proti prestaviteľom demokratickej verejnosti. V takejto atmosfére teroru Mussolini čoskoro získal spojencov medzi podnikateľmi.

15. mája 1921 sa stal poslancom. Na jeseň 1922 už Mussolini otvorene žiadal účasť svojej strany vo vláde. Koncom októbra 1922, spolu s ďalšími predákmi fašistického hnutia, zorganizovali tzv. Pochod na Rím, pochod „zväzkov“ do hlavného mesta, ktorý sa skončil tak, že kráľ Mussoliniho požiadal o vytvorenie novej vlády. Najprv v nej Mussolini, ako najmladší predseda vlády v talianskych dejinách, mal len štyroch ministrov, ale volebný zákon z roku 1924 a niekoľko výnimočných opatrení z rokov 19251927 (o. i. zavraždenie socialistického vodcu Matteotiho v júni 1924, vyhlásenie diktatúry v januári 1925, zrušenie slobody tlače v decembri 1925, zavedenie korporatívneho systému v roku 1926) umožnili ovládnutie politiky a hospodárstva Talianska fašistami. Nakoniec v roku 1929 získali podporu aj katolíckej cirkvi (tzv. Lateránske zmluvy). Formálne však Taliansko ostalo monarchiou s kráľom.

Nastalo obdobie perzekúcie všetkých demokratov v krajine, dobývačná politika (útok na Korfu 1923, obsadenie Etiópie 1935, podpis paktu s Hitlerom proti Kominterne roku 1937, účasť na mníchovskej dohode roku 1938, podpis spojenectva s Hitlerom roku 1939, obsadenie Albánska roku 1939).

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Benito Mussolini a Adolf Hitler na vojenskej prehliadke v obsadenej Juhoslávii

Mussolini napokon zatiahol svoju krajinu do druhej svetovej vojny, keď roku 1940 vstúpil s Hitlerom do vojny proti Francúzsku a vypovedal vojnu Anglicku. V tom istom roku zaútočil Mussolini proti Grécku, ale neuspel, a Nemci museli Talianov roku 1941 v Grécku zachraňovať. (Taliansko potom do roku 1943 spolu s Nemeckom a Bulharskom okupovali Grécko). Aj po prepadnutí Sovietskeho zväzu Taliani bojovali po boku Nemecka.

Po neúspechoch v Grécku sa neúspechy Talianska kopili. 25. júla 1943 sa väčšina Mussoliniho kolegov (aj gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničia a Mussoliniho príbuzný) obrátila proti nemu a na hlasovaní Veľkej fašistickej rady hlasovali proti nemu. Kráľ Viktor Emanuel III. nato vyšiel zo svojho dovtedajšieho ústrania, Mussoliniho odvolal a dal ho rýchlo zatknúť. Potom ho poslal do horského hotela v pohorí Gran Sasso v strednom Taliansku (Abruzzo) do úplnej izolácie (prakticky väzenia).

Mussoliniho nahradil Maresciallo d'Italia Gen. Pietro Badoglio, ktorý ihneď vyhlásil vo svojom slávnom prejave „La guerra continua a fianco dell'alleato germanico“ („Vláda pokračuje po boku spojenca Nemecko“), ale pritom v skutočnosti pracoval na dohode kapitulácie, ktorú potom aj 8. septembra so spojencami podpísal.

O niekoľko mesiacov skupina hitlerovských výsadkárov na čele s Ottom Skorzenym uniesla Mussoliniho v špektakulárnej akcii z Gran Sasso. Akciu naplánoval generál Kurt Student. Mussolini potom v severnom Taliansku zriadil nemeckú bábkovú Taliansku socialistickú republiku (tzv. Republika Saló), pričom Mussolini býval v Gargnane. V tejto republike sa Mussolini vrátil ku svojim predošlým názorom socializmu a kolektivizmu a popravil aj niektorých z fašistických vodcov, ktorí ho predtým „zradili“, vrátane Galeazza Ciana. V tomto období napísal aj svoje pamäte s názvom „Môj vzostup a pád“.

27. apríla 1945 popoludní pri dedine Dongo (jazero Como), tesne pred tým, ako spojenci dorazili do Milána, Mussoliniho spolu s vtedajšou partnerkou Clarettou Petacci chytili talianski partizáni, keď smeroval do Chiavenni, aby nastúpil do lietadla do Švajčiarska, kam chcel utiecť. O deň neskôr oboch popravili spolu s ich 16-členným sprievodom (spravidla ministri a úradníci Talianskej socialistickej republiky). 29. apríla ich telá zavesili hlavami dole spolu s telami ostatných fašistov, aby boli vystavené vyčíňaniu davu.

Mussoliniho potom pochovali v neoznačenom hrobe na milánskom cintoríne. Roku 1950 jeho telo preniesli do Predappia. Koncom 50-tych rokov bolo jeho telo nakrátko ukradnuté, ale potom sa vrátilo späť. Teraz je tam pochovaný v krypte (jediná posmrtná česť preukázaná Mussolinimu; jeho hrobka je olemovaná mramorovými "zväzkami" – gréckym symbolom, ktorý tak zbožňoval – a na hrobke sedí jeho veľká mramorová hlava).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]