Myšiarka ušatá

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Myšiarka ušatá
Myšiarka ušatá (Asio otus) - dospelý vták
Myšiarka ušatá (Asio otus) - dospelý vták
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Letce Neognathae
Rad (ordo) Sovotvaré Strigiformes
Čeľaď (familia) Sovovité Strigidae
Rod (genus) Myšiarka Asio
Druh (species) Myšiarka ušatá A. Otus
Vedecký názov
Asio Otus
Linné, 1758
Synonymá:
Sova ušatá
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Myšiarka ušatá alebo sova ušatá (lat. Asio Otus) je stredne veľký druh sovy z čeľade sovovitých hnedého a čierneho sfarbenia s charakteristickým predĺženým operením okolo ušných otvorov, vďaka ktorému získal svoj názov v mnohých svetových jazykoch.

Na území Slovenska ide o jednu z najčastejších a najrozšírenejších sov vôbec. Jej prirodzeným biotopom sú prevažne riedko porastené otvorené kultúrnej krajiny, cez deň sa často zdržiava v lesoch. Obýva všetky kontinenty severnej pologule a izolovane sa vyskytuje aj v Afrike, na svojom areáli rozšírenia pritom tvoria celkovo 4 poddruhy.

Je aktívna za súmraku a v noci, v zime cez deň, pritom sa často zdržiava v menších skupinách. V jej potrave sa najčastejšie objavujú hlodavce, vďaka čomu je považovaná za užitočnú, ale požiera aj iné cicavce, menšie druhy vtákov a hmyz. Na hniezdenie využíva najčastejšie opustené hniezda krkavcovitých vtákov, kam kladie 3 – 7 svetlých vajec.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka štíhlemu telu a maskovaciemu sfarbenie dokáže myšiarka ušatá vo svojom prirodzenom biotope skvele splynúť s okolitým prostredím

Myšiarka ušatá patrí medzi stredne veľké druhy sov. Čo do veľkosti je porovnateľný s holubom domácim (Columba livia f. domestica) alebo s blízko príbuznou sovou obyčajnou (Strix aluco), v porovnaní s ňou je však zreteľne štíhlejšia. Dĺžka jeho tela je 35 – 40, priemerne teda 38 cm a rozpätie krídel meria 90 – 100 cm. Hmotnosť u samcov sa pohybuje medzi 220 – 305 g, u samíc potom medzi 260 – 435 g[1]

Tak ako všetky druhy sov má aj myšiarka ušatá skvele vyvinutý sluch a zrak, svoju korisť dokáže dokonca lokalizovať aj v úplnej tme.[2] Významne jej pritom napomáha asymetrické umiestnenie ušných dutín, kedy ľavá je výrazne vyššie položená ako tá pravá. Zaujímavé je tiež to, že má zrak uspôsobený k videniu na väčšie vzdialenosti, pričom na blízko vidí zle. Ďalšími znakmi typické pre väčšinu sov sú ostré pazúry na silných končatinách a ostrý zahnutý zobák.[3]

Je porastená hustým, veľmi mäkkým perím svetlo až tmavo hnedého sfarbenia. Vrchná časť tela je pritom tmavšie s rôznorodou kresbou, spodina tela je zase posiata množstvom čiernych pozdĺžnych škvŕn. Jeho charakteristickým znakom sú dlhé perá okolo uší, ktoré však, hoci tak vyzerajú, nemajú žiadny podiel na lepšej kvalite sluchu. Nápadný je tiež jej oválny tvar tváre s dobre viditeľným bielym perím v závoji okolo žltočervených očí v tvare písmena X.

Obe pohlavia sú si veľmi podobné, samice je však na prednej strane tela nepatrne tmavšie, mláďatá v prachovom šate sú celé svetlé s tmavým operením okolo očí a mladí vtáci majú v porovnaní s dospelými zase voľnejšie perie.[4] Lieta veľmi ticho. V lete sa dá rozoznať od iných sov podľa silné hlavy, dlhých úzkych krídel a pomalého mávanie krídel, jeho dlhá perá na hlave však viditeľná nie sú, v lete je totiž drží pritisol pri hlave.[4]

Hlas[upraviť | upraviť zdroj]

Ozýva sa zriedkakedy, ale jej hlas je väčšinou počuteľný aj na väčšiu vzdialenosť. Samce vydávajú krátke, tlmené, pravidelne sa niekoľkokrát za sebou opakujúce „hú“, samice sa ozývajú ešte menej ako samce a ich hlasový prejav sa podobá pískaniu na hrebeň. Mláďatá na hniezde sa potom potravy dožadujú nariekavým kolísavým pískavým „Pui“.[5][6]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Mapka s rozšírením Myšiarky ušatej (zelene)

Myšiarka ušatá je veľmi rozšírenú sovou vyskytujúce sa na všetkých kontinentoch severnej pologule a izolovane aj na území severnej Afriky. Obýva takmer celú Európu, úplne chýba najmä v najsevernejších oblastiach, do Ázie zasahuje v podobe širokého pruhu siahajúceho od jej západnej časti až po Japonsko, v Severnej Amerike je potom zastúpený na väčšine územia Spojených štátov, na severe Mexika a tiež najmä na juhu Kanady. Vzhľadom k značnej rozlohe nie je doteraz známa veľkosť jeho areálu rozšírenia, presne vyčíslenie nie je ani jeho globálna početnosť, je však predbežne odhadovaný zhruba na 1 500 000 – 5 000 000 jedincov. Počet hniezdiacich párov v Európe, ktorá predstavuje 25 – 49 % jeho globálneho rozsahu, je potom odhadovaný na 380 000 – 810 000, teda 1 140 000 – 2 430 000 jedincov.[7]

U jej globálnej populácie bol v poslednej dobe zaznamenaný viditeľný pokles, nie je však považovaný za nijako drastický, a preto je v Červenom zozname IUCN stále radená do kategórie málo ohrozených druhov.[7] Najčastejšími príčinami úmrtia tohto druhu pritom bývajú predátori (pozri nižšie), strata prirodzeného biotopu a nedostatok potravy, veľmi často aj kolízie s vozidlami.[1]

Lesy v blízkosti otvorených krajín predstavujú pre myšiarku ušatú ideálny biotop

Myšiarka ušatá je prevažne stáli vták, severské populácie však migrujú, a to najmä na územie Mexika, Indie, severnej Afriky a južnej Európy.[8]

Biotop[upraviť | upraviť zdroj]

Myšiarka ušatá prednostne obýva okraje lesov v blízkosti otvorených krajín s nízkou vegetáciou, ako sú polia alebo lúky, vyskytuje sa tiež v močiaroch, väčších parkoch, húštinách a skupinách ihličnatých stromov. V zime sa často sťahuje bližšie k ľudským obydliam a môže byť preto zaznamenaný aj v mestách.[9][4]

Výskyt v SR[upraviť | upraviť zdroj]

Na území Slovenskej republiky je myšiarka ušatá po celý rok široko rozšírený. Je tiež vôbec našou druhou najhojnejšia sovou, hneď po sove obyčajnej, v SR hniezdi po nadmorskú výšku 1 000 m.[10] Cez zimu na naše územie navyše zalietavajú i vtáky zo severnej a východnej Európy. Jeho populácia je však v súčasnej dobe tu podobne ako na území mnohých štátov na poklese.[10]

Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]

Myšiarka ušatá je veľmi skryto žijúci vták s nočnou aktivitou (výnimku tvorí obdobie, keď migruje[1] a obdobia, kedy obstaráva potravu pre mláďatá). Deň trávi väčšinou vysoko na stromoch v tesnej blízkosti kmeňa, kde je vďaka svojmu hnedému sfarbenie a štíhlemu telu veľmi ťažko spozorovateľná. Pri priamom ohrození sa našuchorí, čím opticky zväčšuje svoju veľkosť, syčí a klape zobákom. Toto obranné správanie možno pritom pozorovať už aj u mláďat v hniezde. V zime sa často združuje do malých skupín, ktoré cez deň oddychujú v tesnej blízkosti pri sebe.[10]

Predátori[upraviť | upraviť zdroj]

Myšiarka ušatá sa občas stáva korisťou veľkých dravcov, ako sú napr. orly, jastraby, sokoly sťahovavé (Falco peregrinus) a občas dokonca aj iných druhov sov, najmä potom výra virgínskeho (Bubo virginianus). Pre vajcia a mláďatá v hniezde potom predstavujú najväčšiu hrozbu krkavcovité (Corvidae) a medvedíky čistotné (Procyon lotor).[4]

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Hraboš poľný (Microtus arvalis) sú jednou z najčastejších koristi Myšiarky ušatej
Dvojica vývržkov Myšiarky ušate

Viac ako 90%[9] všetkej potravy myšiarky ušatej tvoria drobné hlodavce, najčastejšie hraboše, myšice, norníci, mladé potkany hnedé (Rattus norvegicus) a potkany tmavé. Ďalej sú v jeho potrave zastúpené aj iné malé cicavce, ako sú napr. veverice, mladé králiky, piskory, čipmankovia či krtkovia, ale svoje menšinové zastúpenie tu majú aj netopiere, vtáky až do veľkosti drozda čierneho (Turdus merula) alebo škorca (Sturnus sp.) (hoci tu prevládajú malí speváci, ako sú vrabce (Passer sp.) alebo pinkovité (Fringillidae),[9] hmyz (napr. chrobáky) a obojživelníky (najčastejšie žaby). Na svoju korisť pritom číha z vyvýšeného miesta a potom, čo ju zaznamená, na ňu veľmi rýchlo útočí. Následne ju usmrcuje pomocou svojich ostrých pazúrov a silného zobáka a pokiaľ je to možné, tak ju prehĺta celú naraz, ak nie, odnáša ju vo svojich pazúroch na vyvýšeného miesto, kde ju postupne požiera.[11][8]

Nestráviteľné zvyšky, ako sú napr. kosti alebo srsť, sa následne zbavuje zhruba dvakrát za 24 hodín[12] v podobe 5,1 x 1,9 cm veľkých,[11] pozdĺžnych, šedých chuchvalcov známych ako vývržky (pozri obrázok). Tieto vývržky sú nielen dobrým zdrojom informácií o jeho hojnosti v rôznych lokalitách, ale aj ide na základe nájdených zvyškov v nich zistiť, aká korisť je v jeho potrave v danej oblasti zastúpená najpočetnejšie.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Opustená hniezda krkavcovitých vtákov (tu hniezdo straky obyčajnej) pre myšiarku predstavuje preferované miesto na zahniezdenie.

Pohlavne dospieva vo veku jedného roka. Už v novembri pritom samce začínajú vyhľadávať vhodné miesto na zahniezdenie. Pri dvorení, ktoré občas začína už počas januára,[4] samec v tesnej blízkosti hniezda vo vzduchu tlieska krídlami pod telom a klape zobákom a snaží sa tak upútať pozornosť samice. Počas obdobia hniezda myšiarka ušatá obhajuje len malé teritórium v tesnej blízkosti hniezda, občas hniezdi aj niekoľko párov neďaleko od seba. Sú pritom monogamne, bola u nich však pozorovaná už aj polygamia.[4]

Mláďa

Hniezdi obvykle raz, v prípade veľkej hojnosti potravy aj dvakrát ročne, a to v rozmedzí od marca do júna. Vlastné hniezdo takmer vždy nestava, na miesto toho využíva už opustená hniezda krkavcovitých vtákov (prevažne vrán, havranov a strák), ale aj kanie, veveričie a volavčie, zriedkakedy zahniezdia aj v trhline v skale, v dutine stromu alebo na zemi.[9][8]

Samica kladie každý druhý deň, 3 – 7 bielych, zaoblených, 40 x 32 mm veľkých a 23 g ťažkých (z toho 7 % tvorí škrupina)[13] na vajciach, sedí sama po dobu 27 – 28 dní. Keďže však začína sedieť už na prvom vajci, medzi mláďatami je následne dobre viditeľný vekový rozdiel. Počas obdobia, kedy samica vykonáva inkubáciu, jej samec do hniezda nosí potravu a následne z veľkej časti obstaráva potravu aj pre už vyliahnuté mláďatá, zatiaľ čo samica sa obvykle nevzďaľuje ďaleko od hniezda. V prípade, že je v blízkosti hniezda predátor výhražne syčí a našuchorí perie alebo predvádza známu obrannú techniku, kedy predstiera neschopnosť letu a predátora odláka do bezpečnej vzdialenosti od vajec alebo mláďat. Vo veku 3-4 týždňov pomaly začínajú mladé Myšiarky opúšťať hniezdo a zdržujú sa na konároch v jeho blízkosti, po ktorých dokážu šplhať aj pomocou svojho silnému zobáku. Vo veku približne 5 týždňov sú už dokáže vzlietnuť a o 1 – 2 týždne neskôr sa plne osamostatňujú.[13][4][9]

Myšiarka ušatá sa vo voľnej prírode dožíva priemerne 4 rokov,[13] v zajatí sa však môže dožiť aj viac ako 20 rokov.[4] Zatiaľ najstarší vo voľnej prírode zaznamenaný jedinec pochádza z Fínska s vekom celých 17 rokov a 11 mesiacov.[14]

Taxonómia[upraviť | upraviť zdroj]

Myšiarka ušatá je typickým zástupcom radu sov (Strigiformes), čeľade Sovovitých (Strigidae) a rodu Asio, kam zaraďujeme celkom 7 druhov „ušatých“ sov. Jej binomické meno, Asio otus, ktoré druhu prisúdil švédsky prírodovedec Carl Linné roku 1758 vo svojom diele Systema naturae, je pritom odvodené z gréckeho asio, názvu použitom pri popise myšiarky ušatej Plíniusom starším, a otus, z latinského výrazu pre sovu s výraznými ušami.[13]

Podľa fosílnych záznamov sa tu pritom vyskytoval už v období poslednej doby ľadovej, teda pred 10 000 – 120 000 rokmi.[13] Bol prečítaný mitochondriálny génom Myšiarky ušatej a močiarnej;[15] na základe týchto a ďalších dát sa zatiaľ javí ako najpríbuznejší myšiarke ušatej druh myšiarka krikľavá (Asio clamator), ale podpora je slabá a dát nie je veľa.[16]

Tvorí celkom 4 poddruhy[17][13] (niektoré zdroje však uvádzajú poddruhov až šesť, z toho posledný – Asio (otus) madagascariensis – býva niektorými zoológmi považovaný za samostatný druh),[4] z toho 2 sú zastúpené na východnej a 2 na západnej pologuli (v SR sa vyskytuje prvý zmieňovaný):

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c COLLIN, Didier. Hibou moyen–duc [online]. . Dostupné online. (po francúzsky)
  2. Long–eared Owl [online]. The Cornell Lab of Ornithology. Dostupné online. (po anglicky)
  3. BURNIE, David. Vták: Unikátna obrazová encyklopédia. Preklad Mirko Boháč. Bratislava : Ikar, 2008-08-24. ISBN 978-80-551-1754-6. (po slovenský)
  4. a b c d e f g h i KIRSCHBAUM, Kari; IVORY, Alicia. Asio otus long-eared owl [online]. Michigan, USA : University of Michigan Museum of Zoology. Dostupné online. (po anglicky)
  5. BEZZEL, Einhard. Ptáci. Dobřejovice : Rebo Productions CZ, 2003. ISBN 978-80-7234-292-1. (česky)
  6. DIERSCHKE, Volker. Ptáci. Praha : Euromedia Group, k. s., 2009. ISBN 978-80-242-2193-9. (po česky)
  7. a b The IUCN Red List of Threatened Species [online]. Asio otus. Dostupné online. (po anglicky)
  8. a b c WHITFIELD, Philip. 2000 zvířat: velká obrazová encyklopedie. Preklad Romana Anděrová et al. Praha : Euromedia Group – Knižní klub, 2003. ISBN 978-80-242-0009-5. (po česky)
  9. a b c d e Waldohreule [online]. AG Eulen – Arbeitsgemeinschaft zum Schutz bedrohter Eulen. Dostupné online. (po nemecky)
  10. a b c DUNGEL, Jan; HUDEC, Karel. Atlas ptáků České a Slovenské republiky. Praha : Academia, 2001. ISBN 978-80-200-0927-2. (po česky)
  11. a b LEWIS, Deane P. Long-eared Owl – Asio otus [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  12. BÁRTOVÁ, Eva. Kalous ušatý [online]. PtačíSvět.cz. Dostupné online. (po česky)
  13. a b c d e f Long-eared Owl Asio otus [Linnaeus, 1758] [online]. British Trust for Ornithology. Dostupné online. (po anglický)
  14. European Longevity Records [online]. European Union for Bird Ringing. Dostupné online. (po anglicky)
  15. SUN, Yi; MA, Fei; XIAO, Bing, Junjie Zheng, Xiaodong Yuan, Minqian Tang, Li Wang, Yefei Yu, Qingwei Li The complete mitochondrial genomes sequences of Asio flammeus and Asio otus and comparative analysis. Science in China. Series C, Life Sciences / Chinese Academy of Sciences, 12 2004, roč. 47, čís. 6, s. 510-520. Dostupné online. ISSN 1006-9305.
  16. WINK, Michael; SAUER-GURTH, Hedi; FUCHS, Marc. Phylogenetic relationships in owls based on nucleotide sequences of mitochondrial and nuclear marker genes [online]. Chancellor, R.D. & B-U. Meyburg, Raptors Worldwide, WWGBP/MME, 2004. Dostupné online. (po anglicky)
  17. Long-eared Owl (Asio otus) [online]. The Internet Bird Collection (IBC). Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kalous ušatý na českej Wikipédii.