Náboženstvá Ruska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

V dejinách Ruska bolo od 10. storočia náboženstvo spojené so štátnou mocou.

V roku 1411 ruská pravoslávna cirkev neprijala možnosť spojiť sa so západnou, ktorej centrom sa stal Rím a východnou cirkvou s centrom v Byzancii. Rusko sa po páde Konštantinopolu v roku 1453 považovalo za nástupcu Byzantskej ríše a pokračovateľa byzantskej pravoslávnej tradície. Dlhé roky sa Ruské cárstvo považovalo za ochrancu pravoslávnych kresťanov na Balkáne, Kaukaze i na Blízkom východe.

17. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 17. storočia Moskva zakázala latinskému duchovenstvu vstup do krajiny, ale latinskej delegácii sa aj napriek zákazu podarilo v Moskve otvoriť niekoľko jezuitských škôl. Ich existenciu potvrdil cár Peter I., ktorý ich svojim príkazom z roku 1721 podriadil Synode.

18. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Od 18. storočia tohto času bola cirkev zrovnoprávnená so štátnymi inštitúciami a cirkevní predstavitelia (metropoliti a od roku 1589 patriarchovia) boli vždy súčasťou blízkeho okruhu ruského cára. Pravoslávie bolo uznané za štátne náboženstvo v Ruskom impériu.

19. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Rozvoj katolicizmu v Rusku nastal začiatkom 19. storočia po pripojení poľských a bieloruských území k Rusku. V roku 1801 vznikla v Petrohrade Rímskotolícka duchovná škola a Dom jezuitského rádu. Na území Moskvy právo vykonávať svoju činnosť dostali ľudia iba po uznaní manifestu zo 17. októbra 1905, keď sa v Petrohrade začal stavať rímskokatolícky katedrálny chrám a po vzniku 12 diecéz na území západných gubernii Ruska.

K Rusku sa obracali najmä zraky nábožensky utláčaných pravoslávnych Slovanov na Balkáne (Bulhari, Srbi), ale aj kresťanských národov na Kaukaze (Arméni, Gruzínci). Iba vďaka včasnej pomoci mohli prežiť na Kaukaze kresťanskí Arméni a Gruzínci, ktorým hrozil v Osmanskej ríši a v Perzskej ríši zánik. Veľkú pomoc poskytli Rusi aj Grékom, keď povstali v 20. rokoch 19. storočia proti tureckému jarmu.

Obdobie 1917 - 1940[upraviť | upraviť zdroj]

Až do roku 1917 bola Ruská pravoslávna cirkev štátnou cirkvou Ruského impéria. Po páde monarchie sa pre ruskú pravoslávnu cirkev začalo obdobie skúšok. Po nástupe boľševikov v marci roku 1917 Dočasná vláda boľševikov oslabila štátnu kontrolu nad pravoslávnou cirkvou[1]. Avšak už v novembri 1917 boľševici zaviedli tzv. politiku násilného prijatia ateizmu. V januári roku 1918 po vydaní dekrétu o odluky cirkvi od štátu a školy od cirkvi sa začali veľké represálie a vylúčenia z cirkevných organizácii sprevádzané znárodňovaním cirkevných majetkov, obzvlášť v roku 1921 v roku tzv. Veľkého hladu. Tieto činnosti pretrvávali do 50. rokov 20. storočia. Výsledkom činnosti Zväzu bojujúcich bezbožníkov existujúceho v rokoch 1925 - 1947 bolo ničenie mnohých chrámov (do roku 1930 bola zničená asi polovica chrámov na vtedajšom území Ruskej federácie), prenasledovanie mníchov a ich vysťahovanie z kláštorov. Od apríla roku 1929 bolo zakázané právo veriacich združovať sa na námestiach a uliciach miest a o rok neskôr (1930) na 75 % znížili podporu v štátnom rozpočte pre pravoslávnu cirkev.

V roku 1937 po sčítaní obyvateľstva sa k pravoláviu z 98 400 000 obyvateľov hlásilo okolo 42 200 000.

Obdobie 1941 - 1949[upraviť | upraviť zdroj]

Tlak štátu na cirkev sa v roku 1941 oslabil. Príčinou bol neúspech v rade vojen sovietskej armády proti Nemecku. Veľká vlastenecká vojna v rokoch 1941 - 1945 spojila veriacich a neveriacich v boji proti nemeckej armáde. Ako pomoc zozbierala pravoslávna cirkev peniaze na výrobu 150 tankov, z časti ktorých sa sformoval i tankový pluk Dmitrija Donského. Od roku 1943 sa vzťah k pravoslávnej cirkvi a sovietskej moci vyvíjal novým smerom. Sovietska moc sa snažila využiť patriotický duch veriacich. Počas vojny a v období po nej počet chrámov na území Ruského impéria vzrástol 1,5 krát. Otvorených bolo vyše 100 kláštorov.

Už v roku 1949 sa vzťah štátu k cirkvi znova zmenil. Sovietsky parlament prijal zákon o slobode vierovyznania. V Najvyššom Soviete vznikla Komisia pre slobodu svedomia a vierovyznania. Pravoslávie sa v tomto období prijímalo ako náboženstvo šíriace pesimizmus.

Obdobie 1989 -[upraviť | upraviť zdroj]

Chrám zmŕtvychvstania Krista v Chanti-Mansijsku

V roku 1989 po stretnutí Michaila Gorbačova a pápeža Jána Pavla II. sa obnovili diplomatické vzťahy Sovietskeho zväzu s Vatikánom a legalizoval sa vznik niekoľkých diecéz.

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa ruská pravoslávna cirkev stala najdôležitejšou spoločenskou silou, ktorá konsolidovala a chránila práva ruských rodákov v nových štátoch, ktoré boli členmi Spoločenstva nezávislých štátov.

V januári 2003 bolo podľa štatistiky na území Ruskej federácie 268 katolíckych organizácii, na čele 90% z nich stáli kňazi.

Hoci je v Rusku okolo 7 % rímskokatolíkov, rímskokatolícke náboženstvo nikdy nebolo štátnym náboženstvom na území Ruskej federácie.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^  Väčšina Rusov až do roku 1917 patrila k nábožensky založeným. Po boľševickej revolúcii a skončení občianskej vojny sa boľševici, hlásiaci sa k ateizmu zamerali aj na boj proti cirkvi. Tento proces vyvrcholil ničením pravoslávnych kostolov i kláštorov v 30. rokoch 20. storočia, keď bol v Moskve zničený Chrám Krista Spasiteľa. Stalinská diktatúra tvrdo prenasledovala a dokonca aj fyzicky likvidovala pravoslávnych popov i veriacich laikov. Napriek tomu, že záujem o náboženstvo v krajine výrazne zoslabol zostala stále značná časť obyvateľstva verná svojím náboženským tradíciám. Dnes sa pravoslávna cirkev zotavuje z týchto rán a snaží sa opäť osloviť ruské obyvateľstvo.