Sojuz 1

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sojuz 1
Znak misie
Soyuz-1-patch.png
Údaje o misii
Názov misie Sojuz 1
Kozmická loď: Sojuz 7K-OK
Nosná raketa: Sojuz
Volací znak: Рубин (Rubin – rubín)
Posádka: 1
Kozmodróm (rampa): Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart: 23. apríl 1967, 00:35:00 UTC
Pristátie: 24. apríl 1967, 03:22:52 UTC
51°21′41″S 59°33′44″V / 51.3615°S 59.5622°V / 51.3615; 59.5622
Trvanie: 1 deň, 2 hodiny, 47 minút, 52 sekúnd
Počet obehov: 18
Apogeum: 223 km
Perigeum: 197 km
Doba obehu: 88,7 minút
Inklinácia: 50,8°
Hmotnosť: 6 450 kg
Fotografia posádky
Vladimir Komarov
Vladimir Komarov
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia
Voskhod-2 patch.svg Voschod 2 Sojuz 2

Pozri aj Kozmonautický portál

Sojuz 1 (rusky: Союз 1, Zväz 1) bol prvý let sovietskeho kozmického programu Sojuz. Loď štartovala 23. apríla 1967 s jediným kozmonautom na palube, plukovníkom Vladimirom Komarovom, ktorý zahynul pri návrate návratového modulu kozmickej lode na Zem. Bola to prvá smrteľná nehoda v histórii kozmických letov s ľudskou posádkou.

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Pred letom[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od iných predchádzajúcich typov kozmických lodí s ľudskou posádkou (Vostok, Voschod), bezpilotné testovacie lety lodí Sojuz neboli nikdy celkom úspešné – na všetkých sa vyskytli problémy. Záložným kozmonautom pre Sojuz 1 bol Jurij Gagarin. Pretože si bol vedomý dizajnových problémov a veľkého politického tlaku politbyra, údajne sa snažil „vyhodiť“ Komarova z misie vediac, že sovietski lídri nebudú riskovať národného hrdinu pre tento let.

Pôvodné plány počítali so štartom druhého Sojuzu 2 s troma kozmonautmi (Valerij Bykovskij, Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev) hneď na druhý deň a pre dvoch z nich bol naplánovaný výstup do otvoreného priestoru a prechod na Sojuz 1.

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po štarte Sojuzu 1 sa však začali problémy, keď sa neotvoril jeden slnečný panel, čo viedlo k zníženiu dodávok elektrickej energie pre systémy kozmickej lode. Loď mala kvôli tomu problémy zo stabilizáciou a ručné manévrovanie Komarovovi zároveň komplikovali problémy s detektormi orientácie. Bolo rozhodnuté, že let sa predčasne ukončí a štart druhého Sojuzu bol zrušený (fámy o tom, že posádka druhého Sojuzu sa pripravovala na opravu solárneho panela Sojuzu 1, ale silný dážď na kozmodróme Bajkonur znemožnil jej štart, sa nezakladajú na pravde). Komarovovi sa podarilo ručným manévrovaním správne zorientovať loď a vďaka tomu bol na 19. oblete Sojuz 1 úspešne navedený na zostupnú dráhu. Po prechode atmosférou sa však hlavný padák kvôli problému s tlakovým senzorom neotvoril a záložný sa pri otvorení zamotal, čo viedlo k nekontrolovanému pádu. Nepribrzdený pristávací modul tak dopadol rýchlosťou vyše 50 m/s do stepi neďaleko mesta Orsk v Orenburskej oblasti a Komarov zomrel.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Dodnes sú rozšírené fámy, podľa ktorých Komarov počas zostupu (pádu) preklial konštruktérov a letovú obsluhu, s veľkou pravdepodobnosťou sa však nezakladajú na pravde. Neskoršia inšpekcia kozmickej lode Sojuz 2 ukázala, že aj táto mala rovnaký problém s padákom, čo by viedlo k smrti všetkých štyroch kozmonautov, ak by sa let predsa len uskutočnil. Pôvodný plán misií Sojuz 1 a 2 bol neskôr uskutočnený Sojuzom 4 a 5.

Komarov mal 26. apríla štátny pohreb a bol pochovaný pod Kremeľský múr na Červenom námestí v Moskve. Niektoré správy (vrátane knihy Deka Slaytona Moon Shot) uvádzali, že letoví kontrolóri mu počas pokusu o pristátie povedali, že sa mu dostane takej pocty (tiež nepravdepodobná fáma).

Konštruktéri odhalili 200 dizajnových chýb na kozmickej lodi pred štartom, ale vládni predstavitelia si štart vynútili, aby si Sovietsky zväz udržoval vedenie pred Spojenými štátmi vo vesmírnych pretekoch a dostal sa ako prvý na Mesiac. Problémy Sojuzu 1 oddialili štart Sojuzu 2 a Sojuzu 3 až do 25. októbra 1968. Toto osemnásťmesačné zdržanie a následná explózia nepilotovanej nosnej rakety N-1, 3. júla 1969, definitívne pochovala sovietske plány vysadiť kozmonauta na Mesiaci.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Predchádzajúca misia:
Program Sojuz Nasledujúca misia:
Sojuz 2