Sojuz 11

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sojuz 11
Znak misie
Soyuz 11 mission patch.gif
Údaje o misii
Názov misie Sojuz 11
Volací znak: Янтарь (jantár)
Posádka: 3 členovia
Kozmodróm (rampa): (Bajkonur LC1)
Štart: 6. jún 1971
07:55:09 UTC
Pristátie: 30. jún 1971
02:16:52 UTC
Trvanie: 23 dní, 18 h, 21 min, 43 sekúnd
Počet obehov: 383
Apogeum: 237 km
Perigeum: 163 km
Doba obehu: 88,4 min
Inklinácia: 51,5 stupňov
Hmotnosť: 6 790 kg
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia
Soyuz 10 mission patch.png Sojuz 10 Sojuz 12

Pozri aj Kozmonautický portál

Sojuz 11 bol jedenásty let v programe Sojuz a desiaty pilotovaný. Cieľom bolo stretnutie s prvou sovietskou orbitálnou stanicou Saľut 1, na ktorej kozmonauti vykonávali rôzne pozorovania, merania a experimenty. Misia však skončila tragicky. V dôsledku poklesu tlaku v kabíne pri návrate na Zem sa posádka udusila. Išlo o druhú tragédiu v rámci pilotovaných letov Sojuz (prvou bol Sojuz 1).

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

(v zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie)

Letu Sojuz 11 sa zúčastnila záložná posádka. Tú pôvodnú tvorili Alexej Leonov, Valerij Kubasov a Piotr Kolodin, ale neletela z dôvodu zdravotných problémov u Kubasova.

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Kozmická loď Sojuz 11 odštartovala 6. júna 1971 o 5:55 SEČ z kozmodrómu Bajkonur. Štart prebehol dobre, tak ako aj prvá korekcia dráhy o 11:50 SEČ a spojenie so Saľutom nasledujúceho dňa. Približovací manéver riadil ručne Dobrovoľskij. Po preverení systémov oboch telies a vyrovananí vnútorného tlaku 7. júna o 8:45 SEČ kozmonauti prešli do stanice. Boli prvou posádkou, ktorá vstúpila na palubu Saľutu 1 - predchádzajúca misia Sojuz 10 totiž nedosiahla pevné spojenie so stanicou a tak musela misiu predčasne ukončiť. Vnútorný priestor Saľutu predstavoval asi 100 m3 (podľa iných zdrojov len 40 m3), čo je asi desaťnásobne viac v porovnaní so Sojuzom.

Prvé dni letu boli venované preverovaniu a oživovaniu palubných systémov. Prvou úlohou posádky bolo napojenie solárnych panelov zo Sojuzu 11 na elektrorozvodnú sieť Saľutu 1, čím sa dosiahlo zvýšenie príkonu elektrickej energie o 50%. Potom začali prebiehať biologické a lekárske merania, bol vyskúšaný gamma teleskop ANNA, astronomický ďalekohľad ORION, aparatúra pre meranie ionosféry ERA, nové navigačné prístroje a veľa času bolo venovaného najmä pozorovaniu a snímkovaniu zemského povrchu.

Let Sojuz 11 mal však veľa komplikácií. Tou najvážnejšou bol požiar, ktorý vypukol na palube stanice po elektrickom skrate 27. júna. Kozmonauti ho síce uhasili, ale požadovali okamžitý núdzový návrat. Riadiace stredisko im nevyhovelo, napokon však prišlo k záveru, že ďalší pobyt na stanici môže byť riskantný. 29. júna posádka naložila získané materiály a palubné denníky do Sojuzu 11. Uzavrel sa hermetický poklop a po 23 dňoch pobytu o 19:28 SEČ sa vesmírna loď odpojila od prvej orbitálnej stanice. Podľa neoficiálnych zdrojov posádka spozorovala problémy s hermetickým uzavretím medzi pilotnou kabínou a obytným úsekom.

Posádka Sojuzu 11 na poštovej známke

Po oddelení ešte asi hodinu leteli obe telesá vo formácii. Na treťom samostatnom obehu zahájila posádka pristávací manéver. Posádka si s riadiacim strediskom upresňovala podrobnosti pristátia. Podľa moskovského času už bolo 30. júna, keď loď začala pristávací manéver. Motorová a orbitálna sekcia bola odhodená od návratového modulu. Potvrdenie zážihu brzdiaceho motora bolo posledné hlásenie, ktoré dostalo riadiace stredisko od Sojuzu 11. Riadiace stredisko sa bezvýsledne pokúšalo nadviazať kontakt s posádkou, ale zachytený bol jedine signál rádiomajáku. Samotná loď však zostupovala bez problémov, preletela atmosférou a na padákoch dosadla do presne stanovenej oblasti v stepi. V blízkosti miesta pristátia už v tej chvíli dosadal vrtuľník Mi-8 záchrannej skupiny. Ani po pristátí loď nereagovala a tak sa ju technici rozhodli sami otvoriť. Po otvorení kabíny však záchranári našli posádku bez známok života. Záchranári sa ešte pokúšali dávať kozmonautom umelé dýchanie a masáž srdca, ale vzhľadom na spôsob smrti bola možnosť záchrany posádky vylúčená.

Príčina tragédie[upraviť | upraviť zdroj]

12. júla 1971 vydala vyšetrovacia komisia tejto tragédie oficiálnu správu. Podľa nej bol príčinou smrti posádky rapídny pokles tlaku vzduchu. Ten zaznamenali prístroje zhruba 30 minút pred vstupom do atmosféry. Vákuum v kabíne trvalo asi 11 minút, kým sa loď začala plniť vonkajšou atmosférou. Vzduch z kabíny unikal veľmi rýchlo, už približne po 15 sekundách od začiatku úniku do atmosféry kozmonauti upadli do bezvedomia.

Príčinou úniku vzduchu bolo predčasné uvoľnenie vyrovnávacieho ventilu. K tomu došlo vďaka chybnému odpáleniu motorového a orbitálneho bloku. Náraz a otras po explózii spôsobil otvorenie jedného z dvoch vyrovnávacích ventilov, ku ktorých otvoreniu dochádza až vo výške 5 310 metrov. Kozmonauti v kabíne nemali ani ľahké skafandre, ktoré by ich ochránili pred poklesom tlaku. Traja kozmonauti by sa totiž v skafandroch do kabíny nezmestili (kabína Sojuzu bola pôvodne schopná pojať iba dvoch kozmonautov v skafandroch). Dnes sú vnútorné priestory lode Sojuz usporiadané odlišne, poskytujúc tak priestor pre troch kozmonautov aj so skafandrami. Technickými úpravami prešli aj vyrovnávacie ventily.


Predchádzajúca misia:
Sojuz 10
Program Sojuz Nasledujúca misia:
Sojuz 12