Staurolit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Staurolit
Staurolit
(Fe2+,Mg)2Al9(Si,Al)4O20(O,OH)4
Všeobecné informácie
Trieda Silikáty
Zaradenie VIII/B.03-10
Rok objavenia starovek
Pôvod názvu z gréc. stauros
IMA status prijatý (1959)
Kryštalografia
Kryšt. sústava monoklinická (pseudorombická)
Bodová grupa 2/m
Priestorová grupa B2/m
Mriežkové param. a=7,86 Å
b=16,6 Å
c=5,65 Å
β=90,45 °
V=737,17
Z=3
Morfológia
Habitus prizmy
Zrasty podľa plochy {231} - dvoj až cyklické zrasty, menej časté zrasty podľa {031}
Optické vlastnosti
Farba(y) hnedý, červenohnedý až hnedastočierny
Farba vrypu biely
Lesk sklený až voskový
(na čerstvých plochách)
matný až zemitý
(ak je navetraný alebo znečistený)
Pleochroizmus bez pleochroizmu
Priesvitnosť priesvitný
2V 88 ° (vypočítaný 84-88 °)
Fyzikálne vlastnosti
Tvrdosť (Mohs) 7-7,5
Hustota 3,65-3,75 kg.dm−3
Štiepateľnosť nedokonalá
Lom lastúrovitý, nerovný
Ostatné
Rozpustnosť nie je rozpustný v kyselinách
Pozri aj portál Vedy o Zemi
zoznam minerálov

Staurolit je minerál zo skupiny nesosilikátov. Chemicky je to zásaditý hlinitokremičitan železa, horčíka a zinku - (Fe2+,Mg)2Al9(Si,Al)4O20(O,OH)4.

Názov staurolit má pôvod v gréckom slove stauros - kríž, kvôli častým krížovým zrastom.

Na kobalt bohatá odroda staurolitu je označovaná ako lusakit.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Tento minerál obyčajne tvorí krátko alebo dlhostĺpcovité kryštály červenkastohonedej alebo hnedočiernej farby. Často vytvára typické krížové zrasty kryštálov. Tvar kríža môže byť pravouhlý alebo šikmý. Je to nepriehľadný minerál so skleným až voskovým leskom[1].

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Vzniká predovšetkým v metamorfovaných horninách ako sú svory a ruly pri stredných až vyšších teplotách a tlakoch. Je indikátorom strednoteplotnej časti amfibolitovej fácie. Spolu s kremeňom vzniká pri reakciách chloritoidu s kyanitom, alebo spolu s biotitom pri reakciách granátu a chloritoidu[2]. Je preto významným indexovým minerálom, na základe ktorého možno určiť podmienky premeny. Často asociuje s almandínom a kyanitom[3]. Často vzniká v horninách pri regionálnej metamorfóze sedimentov, predovšetkým ílovitých, ktoré sú bohaté na hliník[4]. Ako minerál odolný zvetrávaniu často prechádza do ťažkej frakcie a môže sa hromadiť v sedimentoch, hlavne v naplaveninách. Veľmi zriedkavo sa vyskytuje v pegmatitoch a žulách alebo kontaktne premenených horninách[1].

Diagnostické vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Netaví sa a nie je rozpustný v kyselinách. Charakteristické sú krížové kryštálové zrasty. V polarizačnom mikroskope má (svetlo- i tmavo-) žltý pleochroizmus, výrazný reliéf. Má rovnobežné zhášanie[5]. Na rozdiel od podobného andaluzitu, ktorý má štvorcové prierezy kryštálov, staurolit tvorí kryštály s obdĺžnikovým prierezom[3].

Lokality[upraviť | upraviť zdroj]

Známy je z oblasti Monte Campione a Pizzo Forno vo Švajčiarsku. Vo Francúzsu je častý v Bretónskom departmente Morbihan. Vyskytuje sa tiež v Škótsku, Španielsku, Portugalsku a na polostrove Kola v Rusku[6]. Známy je aj z Hrubého Jeseníku v Českej republike. V Severnej Amerike je známy z Maine, Severnej Karolíny, Georgie, Tennessee, Virgínie, Nového Mexika a Montany[3].

Na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Staurolity možno nájsť na viacerých lokalitách v metamorfitoch Malých Karpát, napríklad v Bratislavskej Dúbravke a Slnečnom údolí pri Limbachu. Pri Dubovej sa nachádza v kontaktne metamorfovaných horninách. Ďalšie výskyty sú z Vysokých (napr. Jalovecká dolina) a Západných Tatier, Braniska, Čiernej hory a veporického kryštalinika[1].

Ekonomický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Nemá veľký ekonomický význam. Jeho prerastlice sú niekedy predávané ako talizmany a šperky, väčšina z nich však zvyknú byť falzifikáty, vyrezané z iných materiálov a zafarbené na tmavo hnedo[3]. Niekde sa tiež využíval ako abrazívum a leštiaci materiál, tiež na prípravu zlievarenských foriem a ako plnidlo[6].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c http://www.mineraly.sk prístup: 26.8.2008
  2. Putiš, M.; Petrografia metamorfovanýh hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 2004, 131 s.
  3. a b c d Klein, C., 2006. Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.
  4. http://www.geology.cz prístup: 26.8.2008
  5. http://www.sci.muni.cz prístup: 26.8.2008
  6. a b http://www.velebil.net prístup: 26.8.2008

Ďalšie zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Mineraly.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]