Staurolit
| Staurolit | |||
|---|---|---|---|
 |
|||
| (Fe2+,Mg)2Al9(Si,Al)4O20(O,OH)4 | |||
| Všeobecné informácie | |||
| Trieda | Silikáty | ||
| Zaradenie | VIII/B.03-10 | ||
| Rok objavenia | starovek | ||
| Pôvod názvu | z gréc. stauros | ||
| IMA status | prijatý (1959) | ||
| Kryštalografia | |||
| Kryšt. sústava | monoklinická (pseudorombická) | ||
| Bodová grupa | 2/m | ||
| Priestorová grupa | B2/m | ||
| Mriežkové param. | a=7,86 Å b=16,6 Å c=5,65 Å β=90,45 ° V=737,17 Z=3 |
||
| Morfológia | |||
| Habitus | prizmy | ||
| Zrasty | podľa plochy {231} - dvoj až cyklické zrasty, menej časté zrasty podľa {031} | ||
| Optické vlastnosti | |||
| Farba(y) | hnedý, červenohnedý až hnedastočierny | ||
| Farba vrypu | biely | ||
| Lesk | sklený až voskový (na čerstvých plochách) matný až zemitý (ak je navetraný alebo znečistený) |
||
| Pleochroizmus | bez pleochroizmu | ||
| Priesvitnosť | priesvitný | ||
| 2V | 88 ° (vypočítaný 84-88 °) | ||
| Fyzikálne vlastnosti | |||
| Tvrdosť (Mohs) | 7-7,5 | ||
| Hustota | 3,65-3,75 kg.dm−3 | ||
| Štiepateľnosť | nedokonalá | ||
| Lom | lastúrovitý, nerovný | ||
| Ostatné | |||
| Rozpustnosť | nie je rozpustný v kyselinách | ||
| Pozri aj portál Vedy o Zemi zoznam minerálov |
|||
Staurolit je minerál zo skupiny nesosilikátov. Chemicky je to zásaditý hlinitokremičitan železa, horčíka a zinku - (Fe2+,Mg)2Al9(Si,Al)4O20(O,OH)4.
Názov staurolit má pôvod v gréckom slove stauros - kríž, kvôli častým krížovým zrastom.
Na kobalt bohatá odroda staurolitu je označovaná ako lusakit.
Obsah |
Charakteristika [upraviť]
Tento minerál obyčajne tvorí krátko alebo dlhostĺpcovité kryštály červenkastohonedej alebo hnedočiernej farby. Často vytvára typické krížové zrasty kryštálov. Tvar kríža môže byť pravouhlý alebo šikmý. Je to nepriehľadný minerál so skleným až voskovým leskom[1].
Vznik [upraviť]
Vzniká predovšetkým v metamorfovaných horninách ako sú svory a ruly pri stredných až vyšších teplotách a tlakoch. Je indikátorom strednoteplotnej časti amfibolitovej fácie. Spolu s kremeňom vzniká pri reakciách chloritoidu s kyanitom, alebo spolu s biotitom pri reakciách granátu a chloritoidu[2]. Je preto významným indexovým minerálom, na základe ktorého možno určiť podmienky premeny. Často asociuje s almandínom a kyanitom[3]. Často vzniká v horninách pri regionálnej metamorfóze sedimentov, predovšetkým ílovitých, ktoré sú bohaté na hliník[4]. Ako minerál odolný zvetrávaniu často prechádza do ťažkej frakcie a môže sa hromadiť v sedimentoch, hlavne v naplaveninách. Veľmi zriedkavo sa vyskytuje v pegmatitoch a žulách alebo kontaktne premenených horninách[1].
Diagnostické vlastnosti [upraviť]
Netaví sa a nie je rozpustný v kyselinách. Charakteristické sú krížové kryštálové zrasty. V polarizačnom mikroskope má (svetlo- i tmavo-) žltý pleochroizmus, výrazný reliéf. Má rovnobežné zhášanie[5]. Na rozdiel od podobného andaluzitu, ktorý má štvorcové prierezy kryštálov, staurolit tvorí kryštály s obdĺžnikovým prierezom[3].
Lokality [upraviť]
Známy je z oblasti Monte Campione a Pizzo Forno vo Švajčiarsku. Vo Francúzsu je častý v Bretónskom departmente Morbihan. Vyskytuje sa tiež v Škótsku, Španielsku, Portugalsku a na polostrove Kola v Rusku[6]. Známy je aj z Hrubého Jeseníku v Českej republike. V Severnej Amerike je známy z Maine, Severnej Karolíny, Georgie, Tennessee, Virgínie, Nového Mexika a Montany[3].
Na Slovensku [upraviť]
Staurolity možno nájsť na viacerých lokalitách v metamorfitoch Malých Karpát, napríklad v Bratislavskej Dúbravke a Slnečnom údolí pri Limbachu. Pri Dubovej sa nachádza v kontaktne metamorfovaných horninách. Ďalšie výskyty sú z Vysokých (napr. Jalovecká dolina) a Západných Tatier, Braniska, Čiernej hory a veporického kryštalinika[1].
Ekonomický význam [upraviť]
Nemá veľký ekonomický význam. Jeho prerastlice sú niekedy predávané ako talizmany a šperky, väčšina z nich však zvyknú byť falzifikáty, vyrezané z iných materiálov a zafarbené na tmavo hnedo[3]. Niekde sa tiež využíval ako abrazívum a leštiaci materiál, tiež na prípravu zlievarenských foriem a ako plnidlo[6].
Referencie [upraviť]
- ↑ a b c http://www.mineraly.sk prístup: 26.8.2008
- ↑ Putiš, M.; Petrografia metamorfovanýh hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 2004, 131 s.
- ↑ a b c d Klein, C., 2006. Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.
- ↑ http://www.geology.cz prístup: 26.8.2008
- ↑ http://www.sci.muni.cz prístup: 26.8.2008
- ↑ a b http://www.velebil.net prístup: 26.8.2008
Ďalšie zdroje [upraviť]
- Mineraly.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.
Iné projekty [upraviť]
Externé odkazy [upraviť]
- www.mindat.org - staurolit na mineralogickej databáze
