Preskočiť na obsah

Vincent de Paul

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svätý
Vincent de Paul
kňaz a zakladateľ Misijnej spoločnosti
Vincent de Paul
Štát pôsobeniaFrancúzsko Francúzsko
Biografické údaje
Narodenie24. apríl 1581
Pouy, Francúzske kráľovstvo
Úmrtie27. september 1660 (79 rokov)
Paríž, Francúzske kráľovstvo
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka (ako svätec uznávaný aj v anglikánskej cirkvi)
Rehoľník
RehoľaMisijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul
Kňaz
Kňazská vysviacka23. september 1600 (19 rokov)
Svätec
Blahorečenie13. august 1729 (148 rokov)
Benedikt XIII.
Kanonizácia16. jún 1737 (156 rokov)
Klement XII.
Sviatok27. september
Patróncharity, koní, nemocníc, malomocných, stratených predmetov, Madagaskaru, väzňov, Richmondu, Virgínie, duchovnej pomoci, Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, dobrovoľníkov
Odkazy
Spolupracuj na Commons Vincent de Paul

Svätý Vincent de Paul alebo Vincent Depaul[1] (* 24. apríl 1581, Pouy, Francúzske kráľovstvo – † 27. september 1660, Paríž, Francúzske kráľovstvo) bol francúzsky rímskokatolícky kňaz a rehoľník. Je zakladateľom Misijnej spoločnosti (známej aj pod názvami vincentíni či lazaristi), ktorá sa venuje pastoračnej a charitatívnej činnosti. Založil aj ženský rehoľný rád Dcéry kresťanskej lásky (vincentky), ktorý opatroval siroty alebo sa staral o ranených vojakov.

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Benedikt XIII. v roku 1729 a svätorečil ho Klement XII. v roku 1737. Je označovaný za Otca chudobných[2] a v roku 1885 ho pápež Lev XIII. vyhlásil za patróna kresťanských charitatívnych organizácií. Vincentíni majú od roku 1852 svoje zastúpenie aj na Slovensku.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Na ceste stať sa kňazom

[upraviť | upraviť zdroj]

Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 vo francúzskom Pouy (dnes Saint-Vincent-de-Paul) na úpätí Pyrenejí.[1][3][4] Jeho otec bol chudobný roľník.[4][5] Vincent bol tretím dieťaťom zo šiestich, z toho dve boli sestry.[6][7] Už od detstva rád vyhľadával súkromnú modlitbu.[8] Vzdelávali ho františkáni v Dax.[4] Bol temperamentný, mal rád humor a dynamický život.[6] Aby finančne nezaťažoval svojich rodičov, privyrábal si doučovaním, najmä synov sudcu Cometa v Pouy.[4][9] Stade od roku 1597 začal študovať na univerzite v Toulouse.[1][4][10] (Kvôli finančným nákladom jeho otec predal voly aj voz.[4]) V roku 1596 prijal subdiakonské svätenie a tonzúru.[7][8]

Za kňaza bol vysvätený 23. septembra 1600 vo veku 19 rokov.[3][5][11] Primičnú sv. omšu slávil údajne v malej kaplnke v lesoch, aby sa mohol plne sústrediť na tento slávnostný okamih.[8] Pokračoval v ďalších štúdiách v Zaragoze a v Toulouse.[4] Niektoré zdroje uvádzajú, že bol v roku 1605 zajatý tromi moslimskými pirátmi v Stredozemnom mori počas cesty z Marseilles do Narbonne.[6][7][8] Bol predaný do otroctva a následné dva roky slúžil v Tunisku, pričom mal hlásať o Kristovi a učiť okolitých ľudí žalmy.[8] Následne mal ujsť v roku 1607 do Avignonu.[12] Viacerí autori však tieto udalosti považujú za legendu.[1][7][10] Po pobyte vRíme, kde strávil jeden rok,[7] začal slúžiť v roku 1609 ako kňaz na dvore Margity z Valois.[4][6] Väčšinu života prežil v Paríži.[11] Počas desiatich rokov viedol len jednoduchý klerický život, ktorý mu kňazstvo ľahko zabezpečovalo.[5][9] Vystupoval pokorne, ale majestátne.[6]

Duchovné obrátenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho vnútorný prerod nastal postupne, pričom ho ovplyvnil Pierre de Bérulle (ktorý sa neskôr stal kardinálom), ako aj František Saleský, s ktorým sa aj osobne stretol v roku 1618.[1][5][9] O rok neskôr sa stretol aj s Janou Františkou Frémyot de Chantal.[9] Postupne sa Vincent zaviazal slúžiť celý život chudobným.[5] Začal sa viac modliť a intenzívnejšie prežívať slávenie sv. omše.[9]

Kázanie sv. Vincenta de Paul (Antoine Hérisset, 1737, rytina)

V roku 1612 bol Vincent priradený do farnosti Clichy na predmestí Paríža.[6] Na žiadosť kardinála Bérulla sa stal duchovným v talianskej šľachtickej rodine generála Emmanuela de Gondi,[7][11] pričom mal na starosti hlavne vzdelávanie šľachticových detí.[6][8] Zotrval tu zhruba štyri roky.[6] Stres a vyčerpanie mu v roku 1616 spôsobili silné zdravotné problémy.[8] O jeho vplyve na rodinu Gondi svedčí fakt, že jeden zo synov sa stal významným vojvodom a druhý kardinálom.[4]

Z tohto obdobia je zachovaný aj príbeh o umierajúcom mužovi, ktorý bol všeobecne známym kresťanom.[7][2] Vincent de Paul o tom uviedol: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď. Zakrátko zomrel. Madame de Gondi jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na Sviatok obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že si všetci miestni obyvatelia vykonali generálnu svätú spoveď. Nastala taká tlačenica, že sme museli zavolať na výpomoc dvoch pátrov jezuitov, ktorí tiež kázali, katechizovali a spovedali.“[6] Je pravdepodobné, že sa práve tu vo Vincentovi zrodila túžba venovať sa misionárskej činnosti.[6]

Zakladanie spoločenstiev

[upraviť | upraviť zdroj]
„ Uvidíte, že láska je ťažšie bremeno, ťažšie než hrniec polievky alebo košík chleba. Zachovajte si láskavosť a úsmev, nestačí dávať polievku a chlieb, to dokážu aj bohatí. Ale vy ste služobníci chudobných a hriešnych. Oni sú vašimi pánmi a ako čoskoro na vlastnej koži spoznáte, sú to veľmi citliví a nároční páni. Vy ich budete milovať, pretože len kvôli vašej láske vám odpustia, že im dávate chlieb. “
– Vincent de Paul[2]

Od roku 1617 bol farárom v Châtillon-les-Dombes.[4][13] V tejto farnosti si uvedomil, že je potrebné organizovať dobročinnosť ľudí.[11] Vytváral Bratstvá kresťanskej lásky (dnes Medzinárodné združenie spolkov kresťanskej lásky),[6] pričom prvé zdokumentované organizované spoločenstvo založil 23. augusta 1617.[9] Popri tom v roku 1623 ukončil doplnkové štúdiá a získal licenciát z cirkevného práva.[7][2] V roku 1625 založil kňazskú kongregáciu Misijnú spoločnosť (dnes Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul), ktorej cieľom bolo znovunastolenie flexibilnejšieho apoštolského života s kratšími a efektívnejšími kázaniami a misijná činnosť.[1][5][10] Parížsky arcibiskup mu tieto aktivity schválil už 26. apríla 1626.[7] Novyvytvorené bratstvo dostalo pápežský súhlas v roku 1631 od Urbana VIII.[4] Pomenovanie lazaristi pochádza z parížskeho kostola sv. Lazára, ktorý dostali do svojej správy v roku 1633.[1][4] Známi sú aj pod menom vincentíni.[5] Od roku 1636 sa desať misionárov stalo vojenskými kaplánmi.[9]

Vincent de Paul spolu s Lujzou de Marillac (ktorá ho po po smrti šľachtičnej de Gondi požiadala o duchovné vedenie[14]) založil 29. novembra 1633 aj ženskú rehoľu Dcéry kresťanskej lásky (dnes Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul).[5][7][10] Išlo o prvú ženskú "rehoľu", ktorej členky neboli oddelené od sveta klauzúrou a ani nemuseli skladať večné sľuby.[1][4][7] Ich poslaním bola starostlivosť o chorých a chudobných.[1] Práve Lujza de Marillac vedela pohotovo zhmotniť Vincentovu túžbu, aby sa do dobročinných aktivít zapájalo viac žien.[9] Miestny biskup schválil túto rehoľu v roku 1655 a pápež Klement IX. jej dal svoj súhlas v roku 1668.[7]

„ Byť kresťanom a vidieť trpiaceho brata bez toho, aby sme vedeli trpieť s ním, znamená byť bez lásky a byť kresťanom iba podľa mena. “
– Vincent de Paul[13]

Už počas svojho života sa Vincent de Paul stal legendárnym.[1] Jeho charizma priťahovala ľudí zo všetkých sociálnych skupín.[1] Snažil sa v každom chudobnom vidieť Ježiša Krista.[1] Ku ľuďom v akejkoľvek núdzi pristupoval s čo najväčšou pokorou a vierou v Božiu Prozreteľnosť.[5] V jeho charitatívnych dielach mu pomáhali svojimi milodarmi hlavne bohaté ženy.[1] Konal tiež zbierky pre obete vojen v Lotrinsku, ktoré zároveň sužoval veľký hladomor.[1][7][8] Keďže jeho spoločenstvo vyvolalo v spoločnosti nadšenie a vstupovalo do neho mnoho ľudí,[8] poslal misionárov do Poľska, Írska, Škótska, Tuniska, Alžírska či na Madagaskar.[1][8][9] Svojim misionárom pripomínal, aby k protestantom pristupovali ako k bratom s rešpektom a láskou.[5]

Vincent počas celého života evanjelizoval bohatých, ale venoval sa aj chudobným, utláčaným, sirotám, prostitútkam a i.[1][10] Vždy keď videl niekoho ležať na ceste, zohol sa k nemu a ak bol dotyčný chorý, zaviezol ho do nemocnice.[8] Zakladal tiež detské domovy.[9] Dbal o každodenné rozjímanie, čítanie breviára a slávenie sv. omše.[4] Niektorí mu vyčítali jeho pomalosť v rozhodovaní, ale Vincent dával priestor Božej vôli, ktorá mu mala ukázať potrebný smer.[8]

Spor s kardinálom Mazarinom

[upraviť | upraviť zdroj]
Sv. Vincent de Paul navštevuje Ľudovíta XIII. na jeho smrteľnej posteli (Antoine Hérisset, 1737, rytina)

Vincent sa vyhraňoval proti jansenizmu, ktorý vo Francúzsku rozosieval pesimizmus.[1][4][13] Stal sa vplyvným aj na dvore francúzskej regentky Anny Habsburskej, ktorá si veľmi vážila jeho rady.[1] Po smrti kráľa Ľudovíta XIII., pri ktorého smrteľnej posteli Vincent stál, ho kráľovná-vdova ho vymenovala za člena Rady pre cirkevné záležitosti, ktorej cieľom bolo vymenovávanie nových biskupov.[9] Vincentovým hlavným kritériom bola Božia sláva. Na čele tejto komisie stál kardinál Mazarin, ktorého však Vincent de Paul často konfrontoval.[8] Vincentovo pôsobenie vo vrcholnej politike sa skončilo po odvolaní kardinálom Mazarinom, ktorého Vincent žiadal o odstúpenie pre jeho obkľúčenie Paríža a všeobecnú neobľúbenosť.[9]

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Zhruba od roku 1650 trpel Vincent bolestivou zimnicou.[4] V roku 1656 dostal maláriu, ktorá z neho po pár rokoch spravila imobilného.[7][8] Zomrel ako 79-ročný v Paríži 27. septembra 1660 po prijatí sviatostí.[3][8] Keď ho po 50 rokoch exhumovali, našli jeho telo neporušené.[4]

Uctievanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XIII. 13. augusta 1729.[3] Svätorečil ho Klement XII. 16. júna 1737.[1][3] Pápež Lev XIII. ho 12. mája 1885 vyhlásil za patróna kresťanských charitatívnych spoločností.[1][7][11] V roku 1833 Frederick Ozanam vytvoril Spoločnosť sv. Vincenta de Paul, ktorá je hojne zastúpená po celom svete.[1][5] Vincentove telesné pozostatky sú od roku 1830 vystavené k verejnej úcte v Paríži v kaplnke kňazov Misijnej spoločnosti.[2]

Vincentov sviatok bol kedysi 19. júla,[5] v súčasnosti (2023) je slávený v deň jeho úmrtia 27. septembra.[1] Je patrónom charitatívnych spoločností a aktivít, podnikov, kňazov, väzňov a detských domovov.[4] Býva zobrazovaný v dobovom kňazskom odeve.

Medzi viacerými existujúcimi modlitbami sa nachádzajú aj litánie k sv. Vincentovi de Paul.[15]

Uctievanie na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]
Kostol sv. Vincenta de Paul v Bratislave (2018)

Jediný slovenský chrám zasvätený tomuto svätcovi sa nachádza v bratislavskom Ružinove.[16][17] Posvätil ho 16. septembra 2000 arcibiskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Mons. Ján Sokol.[16][17] Hlavným architektom bol Eduard Šutek.[17]

Relikvie sv. Vincenta de Paul sa nachádzajú aj v kaplnke relikvií u františkánov v Prešove.[chýba zdroj] V roku 2019 boli z Ríma dovezené relikvie sv. Vincenta de Paul, pričom putovali od 26. septembra do 15. decembra 2019 z Bratislavy po viacerých miestach na Slovensku.[11]

Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Misijná spoločnosť svätého Vincenta de Paul

Na Slovensku začali pôsobiť prví misionári sv. Vincenta v 18. storočí. Natrvalo sem prišli v roku 1852.[18] Ich prvou úlohou boli farské misie. Po útlme počas prvej svetovej vojny sa ich činnosť obnovila v roku 1922 pod vedením Jozefa Danielika.[18] Po uvoľnení pomerov po páde komunistického režimu sa na Slovensku utvorili tri komunity: v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. V súčasnosti (2023) sa znovu venujú farským misiám.[18]

Umenie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Monsieur Vincent (Bernard Luc a Jean Anouilh, 1948), filmo o svätcovom živote[5]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v FARMER, David Hugh. The Oxford Dictionnary of Saints. 5. vyd. New York : Oxford University Press, 2003. S. 1050. (po anglicky)
  2. ↑ a b c d e KRASNOVSKÝ, Branislav. Svätý Vincent de Paul – mystik a patrón diel charitatívnej lásky [online]. 2019-05-27, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d e Saints and Blesseds: Vincent de Paul [online]. www.gcatholic.org, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  4. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r Vincent de Paul, kňaz : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c d e f g h i j k l m ATTWATER, Donald. The Avenel Dictionary of Saints. New York : Avenel Books, 1981. S. 377. (po anglicky)
  6. ↑ a b c d e f g h i j k Svätý Vincent de Paul - 27.9. [online]. Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o CHLUMSKÝ, Jan. Sv. Vincenc de Paul [online]. catholica.cz, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  8. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o Saint Vincent de Paul, Founder of Charitable Orders [online]. [Cit. 2023-07-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ a b c d e f g h i j k l Stal se knězem kvůli dobrému bydlu [online]. Pastorace.cz, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. (po česky)
  10. ↑ a b c d e WATKINS, Basil. The Book of Saints. Comprehensive Biographical Dictionary. 8. vyd. London : Bloomsbury, 2016. ISBN 978-0-567-66414-3. S. 828. (po anglicky)
  11. ↑ a b c d e f Po Slovensku budú putovať relikvie sv. Vincenta de Paul, otca charity [online]. arca.sme.sk, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  12. ↑ Vincent de Paul, kňaz : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  13. ↑ a b c Sv. Vincent [online]. Vincentskí laickí misionári, 2023-05-08, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  14. ↑ Sv. Lujza de Marillac - Vincentini.sk - Misijná spoločnosť sv.Vincenta de Paul, Slovenská provincia [online]. Vincentini.sk, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  15. ↑ Sv. Vincent de Paul – litánie [online]. Združenie Zázračnej medaily, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  16. ↑ a b DZURJANIN, Zdenko. Rímskokatolícky kostol sv. Vincenta de Paul [online]. www.kostolyslovenska.sk, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. Archivované 2023-07-26 z originálu.
  17. ↑ a b c Kostol sv. Vincenta de Paul: Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave [online]. muop.bratislava.sk, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  18. ↑ a b c Dejiny Slovenskej provincie - Vincentini.sk - Misijná spoločnosť sv.Vincenta de Paul, Slovenská provincia [online]. Vincentini.sk, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Hunermann, Viliam: Svätý Vincent de Paul - misionár lásky. Spolok sv. Vojtecha, 2008, 312 s.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vincent_de_Paul&oldid=7898386“