Wellington

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 41°17′20″J 174°46′38″V / 41.28889°J 174.77722°V / -41.28889; 174.77722
Wellington
mesto
Wellington photo montage.jpg
Wellington z vrchu Mount Victoria
Wellington COA.gif
Erb
Prezývka: Harbour City, Wellywood
Štát Nový Zéland Nový Zéland
Región Wellington
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 41°17′20″J 174°46′38″V / 41.28889°J 174.77722°V / -41.28889; 174.77722
Rozloha 290 km² (29 000 ha) [1]
 - Metropolitná oblasť 1 390 km² (139 000 ha)
Obyvateľstvo 179 463 (2006) [2]
 - aglomerácie 448 956
Hustota 618,84 obyv./km²
Založené 1840
Starosta Kerry Prendergastová
Časové pásmo UTC+12 (UTC+12)
 - letný čas NZDT (UTC+13)
PSČ skupina 6000, série 5000 a 5300
Telefónna prevoľba 04
Poloha mesta
Poloha mesta
Wikimedia Commons: Wellington
Webová stránka: www.wellingtonnz.com

Wellington IPA[wɛlɪŋtən] (maor.:Te Whanganui-á-Tara) je hlavné mesto a významný prístav Nového Zélandu. Nachádza sa na juhozápadnom cípe Severného ostrova na pobreží Cookovho prielivu. Ide o najjužnejšie položené hlavné mesto sveta. Žije v ňom okolo 180 000 obyvateľov,[2] spoločne s okolitými mestami Lower Hutt, Upper Hutt a Porirua tvoria tretiu najväčšiu aglomeráciu Nového Zélandu s celkovým počtom okolo 386 000 obyvateľov.[3] Mesto bolo založené anglickými osadníkmi v roku 1840, status hlavného mesta prevzalo po Aucklande o 25 rokov neskôr. Vo Wellingtone sídlia najvyššie štátne inštitúcie Nového Zélandu ako parlament, vláda a najvyšší súd.

Mesto je z troch strán obklopené morom, takže jeho prístav hrá dôležitú ekonomickú úlohu. Vzhľadom na vysokú tektonickú aktivitu v oblasti Nového Zélandu bol Wellington vo svojej histórii niekoľkokrát zasiahnutý silnými zemetraseniami. V roku 1855 vyvolalo zemetrasenie desaťmetrovú cunami, ktorá zrovnala wellingtonský prístav so zemou. Podnebie v oblasti je pomerne vyrovnané so značným úhrnom zrážok, ktorý je najvyšší v zimných mesiacoch. V horách západne od mesta sa budujú veterné elektrárne.

Obyvateľstvo Wellingtonu tvoria z najväčšej časti Európania, vysoko sú zastúpení Aziati. Počet pôvodných novozélandských obyvateľov, Maorov, je oproti priemernému zastúpeniu na Novom Zélande výrazne menší. Populácia Wellingtonu je v porovnaní s obyvateľstvom celého Nového Zélandu pomerne mladá, ekonomicky aktívne obyvateľstvo tvorí takmer tri štvrtiny populácie mesta. Vysoká je aj úroveň vzdelanosti a ročné príjmy wellingtonských domácností.

Dopravnú obsluhu Wellingtonu zabezpečujú dve štátne diaľnice, prístav a medzinárodné letisko, ktoré ročne prepraví viac ako 5 miliónov cestujúcich. Celý región má veľmi bohatú sieť verejnej hromadnej dopravy. Tú zabezpečujú najmä autobusové spoje, ďalej vlaky, trajekty, niekoľko trolejbusových liniek a turisticky atraktívna lanová dráha s viac ako storočnou históriou. Služby hromadnej dopravy využíva každoročne viac ako 35 miliónov pasažierov.

Osídlenie a názov mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Európski kolonizátori prvýkrát do oblasti Wellingtone priplávali 20. septembra 1839 na lodi menom Tory patriacej Novozélandskej spoločnosti, anglickej organizácii venujúcej sa systematickou kolonizáciou Nového Zélandu.[4] V januári nasledujúceho roku dorazilo na lodi Aurora ďalších 150 osadníkov. Prvé domy boli stavané v rovinatej oblasti okolo ústia rieky Hutt, kde sa v súčasnosti nachádza Petone, šesťtisícové predmestie Lower Hutt. K presunutiu novovybudovanej osady viac do hôr primäl osadníkov močaristý terén a skutočnosť, že svoje prvé obydlia vybudovali v záplavovej oblasti.

Mesto bolo osadníkmi pomenované podľa Arthura Wellesleyho, 1. vojvodu z Wellingtonu a víťaza bitky pri Waterloo, ktorého titul pochádza z mestečka v anglickom Somersete. Maorský názov pre mesto Wellington znie Te Whanga-nui-a-Tara, čo v preklade znamená "veľký prístav Tary" podľa jedného z prvých domorodých obyvateľov tohto územia.[5] Možno sa tiež stretnúť s názvom Pōneke[6] alebo Te Upoko-o-te-Ika-a-Maui, "Hlava Máuiho ryby", tradičným označením najjužnejšej časti Severného ostrova. To sa viaže k legende, podľa ktorej bol celý Severný ostrov vylovený z vody polobohom Máuim.[7]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Wellington z vtáčej perspektívy z východnej strany (2009)

Wellington sa rozkladá v strednej časti Nového Zélandu, na juhozápadnom cípe Severného ostrova na pobreží Cookovho prielivu. Voda obklopuje mesto z troch strán, čo mu poskytuje ideálnu polohu pre stavbu a prevádzku prístavu. Smerom na západ sa dvíhajú kopce, na ktoré sa už tiež rozširuje mestská zástavba a konštruujú sa tu veterné elektrárne. So svojou južnou zemepisnou šírkou 41° 17' je podľa Guinnessovej knihy rekordov najjužnejšie položeným hlavným mestom sveta.[8] Vzhľadom na malý priestor pre rozvoj mesta medzi morom a okolitými kopcami má v porovnaní s ostatnými mestami Nového Zélandu veľmi vysokú hustotu zaľudnenia. Spoločne s mestami Lower Hutt, Upper Hutt a Porirua tvorí Wellington rozsiahlu aglomeráciu s celkovým počtom 386 000 obyvateľov.[3]

V zátoke wellingtonského prístave sa nachádzajú tri ostrovy. Najväčší z nich, Somes Island (domorodcami nazývaný Matiu), bol v minulosti využívaný ako karanténna oblasť, za prvej a druhej svetovej vojny ako internačný tábor pre nemecké, neskôr aj japonské a talianske obyvateľstvo Nového Zélandu.[9] V súčasnosti funguje ako prírodná rezervácia pre ohrozené živočíšne druhy. Ostatné ostrovy, Makar a Mokopuna, sú neobývané.

Klíma[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločne s celým Novým Zélandom má Wellington typické oceánske podnebie, vďaka čomu sú priemerné ročné teploty pomerne vyrovnané. Priemerná teplota v letných mesiacoch (december až február) sa pohybuje okolo dvadsiatich stupňov Celzia a zriedkakedy prekročí hranicu 25 °C. V zime zvyčajne teploty stúpajú maximálne na 14 stupňov Celzia a neprepadnú sa hlbšie než na štyri stupne. Maximálna nameraná teplota vo Wellingtone bola 31,1 °C, najnižšia 1,9 stupňa pod nulou.

Úhrn ročných zrážok je tiež pomerne vyrovnaný a vcelku vysoký. V meste najviac prší v zimných mesiacoch, v júni priemerný úhrn zrážok dosahuje 147 milimetrov. Jún spolu s júlom patrí k najvlhkejším mesiacom v roku. Za celý rok naprší vo Wellingtone v priemere 1249 milimetrov. V období od mája do septembra sa v kopcoch okolo mesta objavuje inovať. Sneh sa v meste a jeho okolí vyskytuje len zriedka.

Podnebie v meste je veľmi veterné, a to najmä z dôvodu celoročnej tlakovej níže v celej oblasti okolo štyridsiateho stupňa južnej zemepisnej šírky. Wellington je tak vystavený západnému prúdeniu prichádzajúcemu k mestu z Tasmanovho mora.[10] Veterné podnebie v okolí Wellingtonu sa využíva pre výstavbu veterných elektrární. Na konci roka 2009 bol dokončený projekt West Wind, ktorého cieľom bola výstavba 62 veterných turbín s celkovou kapacitou 143 MW.[11] Ďalším podobným projektom je Mill Creek, ktorého cieľom je vybudovať ďalších 31 veterných elektrární.[12][13]

Počasie Wellington, Nový Zéland
Mesiac Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec Rok
Najvyššia priemerná °C (°F) 20.3
(68.5)
20.6
(69.1)
19
(66)
16.7
(62.1)
14.2
(57.6)
12
(54)
11.4
(52.5)
12
(54)
13.5
(56.3)
15
(59)
16.6
(61.9)
18.5
(65.3)
15,8
(60,4)
Najnižšia priemerná °C (°F) 13.4
(56.1)
13.6
(56.5)
12.6
(54.7)
10.9
(51.6)
8.8
(47.8)
6.9
(44.4)
6.3
(43.3)
6.5
(43.7)
7.7
(45.9)
9
(48)
10.3
(50.5)
12.2
(54)
9,9
(49,8)
Zrážky mm (palce) 72
(2.83)
62
(2.44)
92
(3.62)
100
(3.94)
117
(4.61)
147
(5.79)
136
(5.35)
123
(4.84)
100
(3.94)
115
(4.53)
99
(3.9)
86
(3.39)
1 249
(49,17)
Slnečný svit 246 209 191 155 128 98 117 136 156 193 210 226 2 065
Zdroj: NIWA[14]

Zemetrasenia[upraviť | upraviť zdroj]

Nový Zéland leží v tektonicky aktívnej oblasti na rozhraní Pacifickej a Austrálskej tektonickej platne. Je súčasťou pacifickej oblasti Ohnivého kruhu, ktorý sa vyznačuje hojným výskytom sopiek a zemetrasení.[15] Nie inak je tomu aj v oblasti mesta Wellington, ktorého obchodným centrom prechádza veľký tektonický zlom.[15] V jeho blízkosti sa nachádza niekoľko ďalších výraznejších zlomov, v celej oblasti Wellingtonu je potom niekoľko stoviek menších tektonických porúch. Z toho dôvodu zaznamenávajú obyvatelia Wellingtonu každoročne niekoľko otrasov, ktoré sú najviditeľnejšie vo výškových budovách.[16]

Stará chatrč, Cuba Street (1883)

Najväčšie škody Wellingtonu spôsobila séria otrasov v roku 1848 a ďalšie veľké zemetrasenie v januári 1855, keď v meste akurát prebiehali oslavy 15. výročia jeho založenia. Zemetrasenie dosahovalo silu 8,2 stupňa Richterovej stupnice a spôsobilo vertikálny pohyb zeminy až o 3 metre. Wellingtonský prístav zasiahla desaťmetrová vlna cunami prichádzajúca z Cookovho prielivu a premenila ho na blatistý močiar.[17] Boli zničené kamenné budovy väznice a banky, otrasy neustála ani dvojposchodová budova vlády a vedľajšie kancelárie mestskej rady. Väčšina domov však zemetrasenie s väčším či menším poškodením prežila, pretože po skúsenostiach z roku 1848 sa v meste stavali najmä jednoposchodové stavby z dreva.

Počas zemetrasenia sa o niekoľko metrov zdvihol terén v miestach, ktoré boli pôvodne zatopené vodou a slúžili wellingtonskému prístavu. To významne prispelo k rozšíreniu obchodného centra mesta (CBD – Central Business District). Následkom toho sa napríklad ulica Lambton Quay, predtým vedúca pozdĺž pobrežia a často zaplavovaná prílivom, stala srdcom obchodného centra Wellingtonu a v súčasnosti je od pobrežia vzdialená asi 250 metrov.[18][19][20]

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Politický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Novozélandský parlament vo Wellingtone prvýkrát zasadal 7. júla 1862, ale v tom čase Wellington ešte nebol oficiálne hlavným mestom krajiny. V novembri 1863 navrhol pri zasadnutí parlamentu v Aucklande vtedajší premiér Alfred Domett uznesenie, podľa ktorého "sa stalo nevyhnutným, že sídlo vlády by malo byť prenesené do vhodnejšej lokality pri Cookovom prielive". Panovali totiž obavy, že južné oblasti Nového Zélandu, kde sa vyskytovali náleziská zlata, by sa mohli odtrhnúť a vytvoriť samostatnú kolóniu. Pre výber najvhodnejšej oblasti boli kvôli svojej nezávislosti zvolení komisári z Austrálie. Tí za vhodnú lokalitu zvolili Wellington najmä vďaka jeho polohe a strategickému prístavu. Wellington sa tak v roku 1865 stal hlavným mestom Nového Zélandu, keď prevzal tento štatút od Aucklandu, ktorý ako hlavné mesto fungoval od roku 1841 (krátko po založení v septembri 1840). Prvé oficiálne zasadnutie parlamentu v novom hlavnom meste sa konalo 26. júla 1865. V meste vtedy žilo okolo 4900 obyvateľov.[21]

Okrem parlamentu a vlády sídli vo Wellingtone aj Najvyšší súd Nového Zélandu. V meste žije novozélandský generálny guvernér, sir Anand Satyanand, vymenovaný do funkcie v auguste 2006.[22]

Administratíva mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasť spravovaná wellingtonskou mestskou radou (Wellington City Council) je rozdelená na päť hlavných mestských štvrtí. Každá z nich zahŕňa niekoľko oficiálnych oblastí, ktoré fungujú napríklad ako volebné okrsky pri voľbách do mestskej rady. V rámci štvrtí však existujú aj neoficiálne oblasti, ktoré obývajú uzavreté komunity ľudí. Mestská rada má štrnásť členov, ktorí v nej zastupujú jednotlivé štvrte. Starostkou Wellingtonu je Kerry Prendergastová.[23][24]

Mestské štvrte[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa jednotlivých oblastí Wellingtonu

Nasleduje zoznam mestských štvrtí a ich rozdelenie:

  • Northern Ward
    • Okrsky: Broadmeadows, Churton Park, Glenside, Grenada, Grenada North, Horokiwi, Johnsonville, Khandallah, Newlands, Ohariu, Paparangi, Tawau, Takapu Valley, Woodridge
    • Neoficiálne oblasti: Greenacres, Redwood, Linden
  • Onslow-Western Ward
    • Okrsky: Karori, Northland, Crofton Downs, Kaiwharawhara, Ngai, Ngauranga, Makara, Makara Beach, Wilton.
    • Neoficiálne oblasti: Cashmere, Chartwelle, Rangoon Heights, Te Kainga
  • Lambton Ward
    • Okrsky: Brooklyn, Aro Valley, Kelburn, Mount Victoria, Oriental Bay, Te Aro, Thorndon, Wadestown, Highbury, Pipitea, Roseneath
  • Southern Ward
    • Okrsky: Berhampore, Island Bay, Newtown, Vogeltown, Houghton Bay, Kingston, Mornington, Mount Cook, Owhiro Bay, Southgate
    • Neoficiálne oblasti: Kowhai Park
  • Eastern Ward
    • Okrsky: Hataitai, Lyall Bay, Kilbirnie, Miramar, Seatoun, Breaker Bay, Karak Bays, Maupuia, Melrose, Moa Point, Rongotai, Strathmore
    • Neoficiálne oblasti: Crawford, Seatoun Bays, Seatoun Heights, Miramar Heights, Strathmore Heights

Turistické zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Parlamentné budovy[upraviť | upraviť zdroj]

V meste stojí novogotická budova parlamentnej knižnice, ktorá ako jediná z komplexu parlamentných budov nebola zničená požiarom v roku 1907. Postavená bola architektom Thomasom Turnbull v dvoch etapách v rokoch 1883 a 1899, knižnica tu sídli od roku 1901. Hoci veľký požiar prežila, nezaobišla sa bez poškodenia a po ďalšom požiari v roku 1992 prešla nákladnou trojročnou reštauráciou. Medzi zaujímavosti knižnice patria okrem iného pôvodné železné dvere, ktoré úspešne chránili uložené zväzky pred požiarom. V budove sa nachádza originálne rozetové okná, ktoré sú v súčasnosti v nočných hodinách presvetlené.[25]

Budova parlamentu a "Včelí úľ"

Požiaru parlamentného komplexu v roku 1907 podľahla aj pôvodná drevená budova, v ktorej zasadal vlastný parlament. Vo februári 1911 vyhlásil vtedajší novozélandský premiér Joseph Ward súťaž o podobu novej budovy, ktorej sa zúčastnilo 33 návrhov. Víťazom sa stal architekt John Campbell, ktorý prišiel s návrhom neoklasicistickej parlamentnej budovy a novej knižnice, ktorá mala nahradiť onú pôvodnú novogotickú. Výstavba začala v roku 1914 a dokončená bola v roku 1922. Parlament sa však do novej budovy premiestnil už o štyri roky skôr, aby mohol ukončiť svoje pôsobenie v starej budove novozélandskej vlády, ktorá pre obe inštitúcie kapacitne nevyhovovala.[26]

Najnovšou budovou tohto komplexu je moderná stavba prezývaná Beehive Building, v preklade "včelí úľ". Tú navrhol v roku 1964 britský architekt Sir Basil Spence. Výstavba začala v roku 1969 a dokončená bola o desať rokov neskôr. Štrnásťposchodová budova, ktorej štyri spodné poschodia ležia pod zemou, je 72 metrov vysoká a slúži ako sídlo novozélandskej vlády. Podzemným tunelom je spojená s objektom Bowen House, v ktorom sa nachádzajú kancelárie rady ministrov i poslancov.[27] V prízemí "včelieho úľa" funguje návštevnícke centrum parlamentu. Hlavná parlamentná budova spolu s knižnicou sú v dňoch, kedy sa nekoná zasadnutie parlamentu, voľne prístupné verejnosti.[28]

Lanová dráha a múzeum[upraviť | upraviť zdroj]

Lanová dráha vo Wellingtone

Jedným z hlavných turistických symbolov Wellingtonu je pozemná lanová dráha spájajúca centrum mesta s prímestskou časťou Kelburn, kde sídli mestská botanická záhrada. Lanovka je 612 metrov dlhá a stúpa do výšky 120 metrov. Medzi konečnými stanicami ležia ešte tri ďalšie. Celá dráha je priama, len s jedným miestom pre stretávanie sa protiidúcich vozňov. Vozový park lanovky tvoria dva vozne, ktoré sú navzájom prepojené lanom. Kapacita lanovky je zhruba 100 cestujúcich, z toho 30 sediacich a 70 stojacich pasažierov. Po dráhe sa pohybuje priemernou rýchlosťou 18 kilometrov za hodinu.[29]

O výstavbe pôvodnej lanovej dráhy bolo rozhodnuté na sklonku 19. storočia, keď bolo v súvislosti s výstavbou domov v kopcoch oblasti Kelburnu potrebné zabezpečiť spoľahlivé a rýchle spojenie medzi novovznikajúcou štvrťou a centrom mesta. V roku 1898 vypracoval James Fulton projekt budúcej lanovky, na ktorej výstavbe okrem iného pracovali aj skupiny odsúdených z väznice Terrace Gaol. 22. februára 1902 vyšiel na dráhu prvý vozeň. Nová lanovka vzbudila vlnu nadšenia a bol o ňu obrovský záujem. Počas prvého víkendu prevádzky prepravili jej vozne štyri tisícky pasažierov, za prvý rok viac ako 425 tisíc ľudí. Vtedajšia dráha bola dlhá 785 metrov, jej súčasťou boli tri tunely a viadukty.[30]

V roku 1933 bola vykonaná elektrifikácia dráhy, keď elektrina nahradila doterajší veterný pohon lanovky.[31] To prinieslo vodičom lepšiu kontrolu nad jazdou, pretože mohli teraz stroj riadiť priamo z kabíny. Dovtedy mali vo vozidle k dispozícii len signalizačný zvon. Staré drevené vozne sa však postupne stávali nevyhovujúcimi a nespĺňali moderné bezpečnostné normy. V roku 1973 sa jeden z robotníkov pri stavbe cesty postavil do cesty klesajúcemu vozňu lanovky a bol vážne zranený.[32] Pri následnej kontrole vyšli najavo technické i bezpečnostné nedostatky historickej lanové dráhy a 22. septembra 1978 staré vozne za veľkého záujmu verejnosti vyrazili naposledy. Pôvodná trasa lanovky sa však stále javila ako najpraktickejšia, preto bola nová modernejšia trať následne postavená v miestach dráhy pôvodnej. Otvorená bola 22. októbra 1979 a staré drevené vozne nahradili modernejšie vozne švajčiarskej výroby, ktoré sú na dráhe ešte v prevádzke. Pôvodná budova, v ktorej sa vozne lanovky predtým otáčali, mala byť v minulosti už dvakrát strhnutá, ale obidva pokusy o demoláciu prežila a 5. decembra 2000 tu bolo otvorené múzeum lanovej dráhy.[33]

Botanická a zoologická záhrada[upraviť | upraviť zdroj]

Výbeh pre šimpanzov v zoologickej záhrade

Zoologická záhrada bola vo Wellingtone založená v roku 1906, išlo o prvú zoologickú záhradu na území Nového Zélandu. Záhrada chová v súčasnosti približne 500 zvierat, ktoré zastupujú viac ako stovku živočíšnych druhov.[34] Prvým oficiálne chovaným zvieraťom v novej zoo bol lev prezývaný "Kráľ Dick". K nemu sa postupom času pridali lamy, emu a kengury. Wellingtonská zoologická záhrada sa zapísala aj do Guinessovej knihy rekordov, keď sa jej pelikán Percy dožil veku 62 rokov. Najdlhšie žijúce zviera wellingtonskej zoo bol však gibon Nippy, ktorého záhrada získala v roku 1949 a žil v nej až do roku 2008, kedy uhynul. Zoologická záhrada je preslávená najmä svojím chovom šimpanzov, ktorý sa začal v roku 1956. Do sedemdesiatych rokov dokonca ZOO organizovala čajové posedenia so svojimi šimpanzmi, ktorých sa zúčastnilo až dvetisíc návštevníkov. Od roku 2007 obývajú wellingtonské šimpanzy nový priestranný výbeh.[35]

V meste funguje aj botanická záhrada, ktorá sa rozkladá na ploche 26 hektárov v Kelburne, neďaleko konečnej stanice wellingtonskej lanovej dráhy. Funguje od roku 1868 a okrem iného sa tu nachádza veľká ružová záhrada lady Norwoodovej s tromi tisíckami druhov ruží.[36] Súčasťou botanickej záhrady je cintorín "Bolton Street Memorial Park", kde sú pochované významné osobnosti mesta.[37]

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Populácia
Wellington Región Štát
počet obyvateľov = 179 466 448 956 4 027 947
Počet mužov 86 931 217 653 1 965 618
Počet žien 92 532 231 303 2 062 329
Národnostné zloženie
Wellington Región Štát
Muži Ženy Muži Ženy Muži Ženy
Európania 69,4 71,0 68,8 70,8 66,7 68,4
Maorovia 7,8 7,8 12,8 12,8 14,6 14,7
Pacifické národy 5,2 5,1 8,1 7,8 7,0 6,8
Aziati 12,7 13,3 8,1 8,5 9,0 9,4
Hispánci, Afričania 2,2 2,0 1,3 1,2 1,0 0,8
Novozélanďania 11,4 10,0 11,7 10,2 11,8 10,4
Vekové zloženie
Wellington Región Štát
Obyvateľstvo pod 15 17,7 20,6 21,5
EAO 73,9 67,9 66,0
Populácia nad 65 8,4 11,5 12,3
Stredný vek (v rokoch) 33,1 35,3 39,9
Úroveň vzdelanosti
Wellington Región Štát
Bez vzdelania 11,2 19,8 25,0
Štandardné vzdelanie 33,3 33,9 35,1
Vyššie vzdelanie 55,5 46,3 39,9
Platové podmienky
Wellington Región Štát
Stredný plat ($) 32 500 28 000 24 400
Menej ako 20 000 $ 35,4 38,8 43,2
Viac ako 50 000 $ 30,2 23,6 18,0
Ak nie je uvedené inak, údaje sú uvedené v percentách. Všetky údaje sú z roku 2006.[38]

V roku 2006 žilo trvalo na území Wellingtonu 179 466 obyvateľov, čo z neho robí šieste najľudnatejšie mesto Nového Zélandu. Od posledného sčítania ľudu v roku 2001 sa tak počet obyvateľov mesta zvýšil o 15 639, teda o 9,5 percenta. Obyvatelia Wellingtonu tvoria 4,5 percenta populácie celého štátu. Mediánový vek obyvateľov Wellingtonu je asi 33 rokov. V porovnaní s populáciou celého štátu, ktorej stredný vek sa blíži 40 rokov, je obyvateľstvo Wellingtonu výrazne mladšie. Ekonomicky aktívne obyvateľstvo tvorí takmer 74 percent wellingtonskej populácie. Najviac obyvateľov mesta má medzi 20 a 34 rokmi,[2] v porovnaní s celým štátom má Wellington výrazne menej dôchodcov a detí do pätnásť rokov.[39]

Prevažnú väčšinu obyvateľstva Wellingtonu tvoria Európania. Nezanedbateľnou národnostnou menšinou sú Aziati, ktorých zastúpenie vo Wellingtone je asi o 4 percentá vyššie ako na území celého štátu. Výrazne menšiu časť obyvateľstva Wellingtonu v porovnaní s celkovým zložením štátu tvoria pôvodní obyvatelia Nového Zélandu Maorovia, ktorých populácia tvorí 7,7 percent obyvateľstva mesta. Viac ako 28 percent súčasných obyvateľov mesta sa narodilo mimo Nový Zéland, prisťahovalci najčastejšie pochádzajú z Veľkej Británie. Okrem úradnej angličtiny je najrozšírenejším jazykom vo Wellingtone francúzština, ktorá z tejto pozície vytlačila maorijčinu, ktorá je druhým najrozšírenejším jazykom na území štátu. 70,5 percenta obyvateľov Wellingtonu však hovorí iba jedným jazykom.[40]

Úroveň vzdelanosti je vo Wellingtone veľmi vysoká. Nadštandardné vzdelanie priznáva 55,5 % jeho obyvateľov, čo je o 15,5 % viac než na celom Novom Zélande a napríklad takmer o 6 % viac ako v najväčšom novozélandskom meste Aucklande.[41] Podiel obyvateľov bez doloženého štandardného vzdelania je v porovnaní s celým štátom nižšia o takmer 14 %. Väčšina obyvateľov Wellingtonu pracuje na pozíciách odborníkov alebo manažérov. Priemerný ročný príjem obyvateľov Wellingtone je 32 500 dolárov, čo je o 8 100 dolárov viac ako priemerný plat na Novom Zélande. Viac ako 30 percent obyvateľov mesta má ročný príjem vyšší ako 50 000 dolárov, asi 9 percent viac než 100 000 dolárov.[42]

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Budova Victoria University

Vo Wellingtone fungovalo v roku 2009 celkom 82 základných a stredných škôl. Prevažnú väčšinu tvoria štátne zmiešané školy, 4 školy sú súkromné, 6 zariadení je dievčenských a štyri len pre chlapcov. Najviac študentov navštevuje chlapčenskú strednú školu Wellington College, ktorá v roku 2008 evidovala 1532 študentov. Najväčšou zmiešanou školou v meste je Tawau College, na ktorej v tom istom roku študovalo 1382 žiakov.[43]

Victoria University[upraviť | upraviť zdroj]

Rutherford House, sídlo obchodných a administratívnych odborov Victoria University

Victoria University of Wellington bola založená v roku 1897 a pôvodne fungovala ako súčasť Novozélandskej univerzity, ktorá sa však rozpadla v roku 1961. Známa je predovšetkým jej právnická fakulta sídliaca v bývalej budove vlády a fakulta humanitných odborov. Univerzita však ponúka aj štúdium pedagogiky, strojárstva, dizajnu, obchodu a prírodných vied. V roku 2009 ju navštevovalo 22 270 študentov a 1 884 zamestnancov. Hlavné sídlo univerzity je v Kelburne, fakulty pedagogiky, práva a biologického výskumu sídlia v troch odlúčených pracoviskách. Spoločne s Massey University prevádzkuje novozélandskú hudobnú školu.[44][45]

Massey University[upraviť | upraviť zdroj]

Massey University funguje od roku 1926, keď bola založená ako poľnohospodárska škola pod patronátom Novozélandskej univerzity. Po jej rozpade existovala ako súčasť Viktóriine univerzity a samostatnú univerzitou je od roku 1963. V roku 2008 študovalo na Massey University 35 509 študentov. Ako jediná vysoká škola na Novom Zélande ponúka okrem obchodu, pedagogiky, estetických a humanitných odborov tiež tituly z oblasti letectva, riešenia sporov alebo veterinárnej medicíny. Tá je navyše akreditovaná Americkou asociáciou veterinárnej medicíny, vďaka čomu sú absolventom Massey University bez problémov uznávané tituly z oblasti veteriny.[46] Univerzitu tvoria tri kampusy, vo Wellingtone sídli fakulka dizajnu a Novozélandská hudobná škola, ktorú vlastní Masseyova univerzita spolu s univerzitou Viktóriinou.[47] V meste pôsobí aj lekárska fakulta Otažskej univerzity a časť wellingtonského technického inštitútu.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Wellingtonské medzinárodné letisko

Diaľničná sieť a letisko[upraviť | upraviť zdroj]

Okolie Wellingtonu je obsluhované dvoma štátnymi diaľnicami SH1 a SH2, ktoré sa stretávajú na mimoúrovňovej križovatke severne od mesta. Diaľnica číslo 1 vedie samotným stredom mesta a končí pri areáli Wellingtonského medzinárodného letiska, fungujúceho v meste od roku 1935. Letisko leží 6 kilometrov juhovýchodne od centra mesta. Začínajú a končia vnútroštátne lety, niekoľko letov z Austrálie a ostrovov Tichého oceánu. Najväčšími strojmi, ktoré na wellingtonskom letisku v roku 2010 pristávajú, sú lietadlá Boeing 737-800 a Airbus A320. Väčšie lietadla musia využívať iné letiská, pretože jediná wellingtonská pristávacia dráha je dlhá iba 2051 metrov. Napriek tomu však Wellingtonské medzinárodné letisko prepraví ročne viac ako 5 miliónov cestujúcich, čo ho radí na tretie miesto medzi najrušnejšími letiskami Nového Zélandu, hneď za letisko v Aucklande a Christchurchu.[48]

Trolejbus vo Wellingtone

Verejná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Verejná doprava je prevádzkovaná spoločne pre celý wellingtonský región. Zabezpečujú ju väčšie množstvo spoločností pod spoločnou značkou Metlink. Každoročne prepraví až 35 miliónov pasažierov a ich počet stále narastá, čo robí z Metlinku najvyťaženejšiu dopravnú sieť Nového Zélandu. Z tohto počtu veľkú väčšinu (23 miliónov) prepravia mestské autobusy, ktorých na 103 linkách regiónu jazdí 470 a obsluhujú 2800 zastávok. Deväť z týchto liniek je obsluhovaných trolejbusmi, ktoré sa z celého Nového Zélandu stále používajú iba vo Wellingtone. 11 miliónov cestujúcich prepravia každoročne miestne železničné spoje, jeden milión cestujúcich jazdí každý rok wellingtonskou lanovkou. Zanedbateľná nie je ani lodná doprava. Dva osobné trajekty využije každoročne asi 150 000 ľudí a miera ich vyťaženie rastie najrýchlejšie z celej wellingtonskej dopravnej siete. V rokoch 1878 – 1964 bola vo Wellingtone prevádzkovaná aj električková doprava.[49]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Panoramatické pohľady[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma centra mesta
Nočný Wellington

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wellington na českej Wikipédii.

  1. About Wellington: Facts&Figures: Overview [online]. Nový Zéland : Wellington City Council, [cit. 2010-07-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. a b c QuickStats About Wellington City [online]. Statistics New Zeland, [cit. 2010-07-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b Myth 17: Christchurch has overtaken Wellington to become NZ's second largest city. [online]. Nový Zéland : Statistics New Zealand Statistics House. Population Statistics Unit., [cit. 2010-09-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. 1839: The New Zealand Company arrives in Wellington [online]. Nový Zéland : National Library of New Zealand, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. Wellington Places: Wellington Harbour: Settlement [online]. Nový Zéland : Ministry for Culture and Heritage, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. Poneke: Wellington places to visit [online]. Nový Zéland : Department of Conservation, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Maori Name [online]. Nový Zéland : Victoria University of Wellington, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Guinnessova kniha rekordov 2009. Londýn, Spojené kráľovstvo : Guinness World Records Ltd, 2008. ISBN 9781904994367.
  9. Te Ara Encyclopedia of New Zealand: nearshore islands - Quarantine centres and prisons [online]. Nový Zéland : Ministry for Culture and Heritage, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. Školní atlas světa. Praha : Kartografia Praha, 1998. ISBN 8070115823. S. 11.
  11. West Wind [online]. Meridian Energy, [cit. 2010-07-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. Mill Creek [online]. Meridian Energy, [cit. 2010-07-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. Wind Farms [online]. Wellington City Council, [cit. 2010-07-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. NIWA Climate Data 1971-2000 [online]. . Dostupné online.
  15. a b Školní atlas světa. Praha : Kartografia Praha, 1998. ISBN 8070115823. S. 6.
  16. Earthquakes in the Wellington region [online]. Nový Zéland : Greater Wellington Regional Council, [cit. 2010-09-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. Te Ara Encyclopedia of New Zealand: Historic Earthquakes [online]. Nový Zéland : Ministry for Culture and Heritage, [cit. 2010-07-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. NZHistory.net.nz: Today in History [online]. Nový Zéland : Ministry for Culture and Heritage, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. The Story of Wellington Harbour [online]. Nový Zéland : Great Harbour Way, [cit. 2010-12-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. DOWNES, G.L., John Townend, Rob Langridge, Andrew Jones The 1855 Wairarapa Earthquake Symposium. Wellington : Greater Wellington Regional Council. Dostupné online. ISBN 0-909016-87-9. Kapitola What Contemporary Accounts Tell Us About It, s. 6. (po anglicky)
  21. TEMPLE, Phillip. New Zealand yesterday series vol 4: Wellington Yesterday. [s.l.] : John McIndoe, Limited, 1980. 32 s. ISBN 0868680125. (po anglicky)
  22. Biography of The Right Honourable Sir Anand Satyanand [online]. Nový Zéland : The Government House, [cit. 2010-09-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. Mayor and Councillors [online]. Nový Zéland : Wellington City Council, [cit. 2010-07-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. Wellington Neighborhoods [online]. TravelMuse, Inc., [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  25. Buildings: Parliamentary Library [online]. Nový Zéland : New Zealand Parliament, [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. Buildings: Parliament [online]. Nový Zéland : New Zealand Parliament, [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. Buildings: The Beehive Buildings [online]. Nový Zéland : New Zealand Parliament, [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. Parliament Buildings [online]. Nový Zéland : Wellington City Council. Positively Wellington Tourism., [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. Technical Information [online]. Nový Zéland : Wellington City Council. Wellington Cable Car, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. Early Beginnings [online]. Nový Zéland : Wellington Cable Car Museum, [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  31. 1902 Onwards [online]. Nový Zéland : Wellington Cable Car Museum, [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. The current system [online]. Nový Zéland : Wellington Cable Car Museum, [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  33. Historical Milestones [online]. Nový Zéland : Wellington Cable Car Museum, [cit. 2010-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  34. Animals: Our collection [online]. Nový Zéland : Wellington Zoo, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  35. History [online]. Nový Zéland : Wellington Zoo, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. Lay Norwood Rose Garden [online]. Nový Zéland : Wotzon.com Wellington, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. Wellington Botanic garden [online]. Nový Zéland : Wotzon.com Wellington, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  38. Údaje zo sčítania ľudu v roku 2006 [online]. Nový Zéland : Statistic New Zealand. Dostupné online. (po anglicky)
  39. Štatistiky z roku 2006: Populácia [online]. Nový Zéland : štatis New Zealand, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  40. Štatistiky z roku 2006: Kultúrna diverzita [online]. Nový Zéland : Statistic New Zealand, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. Štatistiky z roku 2006: Auckland City – vzdelanosť [online]. Nový Zéland : Statistic New Zealand, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. Štatistiky z roku 2006: Wellington City – príjmy [online]. Nový Zéland : Statistic New Zealand, [cit. 2010-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  43. Register škôl vo Wellingtone [online]. Nový Zéland : NZ Ministry of Education, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  44. History and identity [online]. Nový Zéland : Victoria University of Wellington, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  45. FAculties and Schools [online]. Nový Zéland : Victoria University of Wellington, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  46. Institute of Veterinary, Animal and Biomedical Sciences [online]. Nový Zéland : Massey University, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  47. History of Massey University [online]. Nový Zéland : Massey University, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. Factsheets [online]. Nový Zéland : Wellington International Airport, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  49. štatistiky 2008/2009 [online]. Nový Zéland : Metlink, [cit. 2010-07-16]. Dostupné online. (po anglicky)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • SINCLAIR, Keith. Dejiny Nového Zélandu. Praha : Nakladatelství Lidové Noviny, 2003. ISBN 80-7106-556-0.