Cyperské kráľovstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Cyperská kráľovstvo
Royaume de Chypre
11921489
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Cyperské kráľovstvo tmavočervené - väčšina obdobia, svetločervené - okolo roku 1360
Rozloha
okolo 9 251 km²
Najvyšší bod
Najdlhšia rieka
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
latinčina, gréčtina, stará francúzština, arabčina a ďalšie križiacke jazyky
Štátny útvar
Vznik
územie dobyté križiakmi (Richard I.) od cyperského uzurpátora Izáka Komnéna
Zánik
po vymretí rodu Lusignanov bolo územie predané Benátkam
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Rád templárov Rád templárov
Nástupnícke štáty:
Benátska republika Benátska republika

Cyperská kráľovstvo (fr. Royaume de Chypre, gr. Βασίλειο της Κύπρου) bol križiacky feudálny štátny útvar rozprestierajúci sa na rovnomennom ostrove v Stredozemnom mori v rokoch 11911489. Štát vznikol počas tretej križiackej výprave na území, ktoré pred tým de iure podliehalo Byzantskej ríši a de facto vzbúrenému správcovi Cypru Izákovi Komnénovi. V roku 1191 ostrov dobyl anglický kráľ Richard I. Levie srdce a ostrov predal templárom, od ktorých ostrov kúpil bývalý jeruzalemský kráľ Guy z Lusignanu, a stal sa prvým cyperským kráľom. Rod Lusignanov ostrovu následne vládol až do roku 1474, keď zomrel kráľ Jakub III. Ostrov následne kúpou od kráľovnej Kataríny Cornaro v roku 1489 získala Benátska republika.

História[upraviť | upraviť kód]

V roku 1185 na Cyprus z arménskeho väzenia pricestoval Izák Komnénos, pravnuk byzantského cisára Jána II. Na Cypre sa Izák s falošnými dokladmi predstavil ako nový guvernér menovaný cisárom a s pomocou armády sa zmocnil moci, čím sa stal de facto nezávislým vládcom. Izákova vláda trvala až do roku 1191, keď ostrov dobyl anglický kráľ Richard I. na svojej ceste do Svätej zeme. Dobytím Cypru križiakmi malo za následok príchod latinského vplyvu do oblasti.[1] Richard ostrov nevrátil pod moc Byzantskej ríše, ale predal za 100 000 bezantov templárskemu rádu. Templárska vláda nad ostrovom však bola pomerne nešťastná a po povstaní Cyperčanov na Veľkú noc v roku 1192 sa rád sa nakoniec z ostrova stiahol a požiadal Richarda I. o anuláciu kúpy. Richard preto po neúspechu tretej križiackej výpravy vládu na ostrove prenechal bývalému jeruzalemskému kráľovi Guyovi z Lusignanu, ktorý sa tým stal prvým cyperským kráľom.[2] V roku 1194, po Guyovej smrti sa kráľom stal jeho brat Amaury, ktorý korunu získal od rímsko-nemeckého cisára Henricha VI.[1] Amaury pokračoval v rozvoji feudálnej štruktúry kráľovstva a udelil na ostrove panstvá viacerým latinským rytierom. Začala sa výstavba viacerých hradov západného typu a rozvinula sa katolícka cirkevná hierarchia na čele s biskupom v Nikózii - hlavnom meste. Amaury bol v roku 1197 zvolený aj za jeruzalemského kráľa.[3] Po Amauryho smrti únia kráľovstiev skončila a moc v kráľovstvách získal rod Ibelinovcov, ktorého členovia vládli ako regenti neplnoletých panovníkov.

Až do piatej križiackej výpravy kráľovstvo žilo s moslimskými krajinami v mieri. Cyperčania sa následne zúčastnili dvoch ťaženia do egyptskej Damietty (neúspešného vrokoch 1219 – 1221 a úspešného v 1249). Až do konca výprav sa Cyprus naďalej zapájal do križiackych bojov o Orient.[3]

Za vlády Huga III. si Cyperské kráľovstvo prisvojilo aj titul jeruzalemskej koruny a oficiálny názov kráľovstiev v personálnej únii sa zmenil na Kráľovstvo Cypru a Jeruzalema. V roku 1291 mamlúci dobyli Akkon a Jeruzalemské kráľovstvo zaniklo. Cyprus sa preto stal hlavným obchodným centrom pre obchod s Orientom a začali doň utekať kresťania z moslimami dobytej Sýrie a Palestíny.[3]

Po tom, čo v roku 1393 bez dedičov zomrel Levon V. Lusignan, posledný latinský kráľ Malej Arménie sa cyperský kráľ Jakub I. prehlásil arménskym kráľom. Šlo však o de facto prázdny titul a jeho jediným ziskom bola prístavná pevnosť Korykos v Malej Arménii.[3][4] Oficiálny titul kráľovstiev v personálnej únii znel Kráľovstvo Cypru, Jeruzalema a Arménie.

V 14. storočí sa Cyprus pre obchodné záujmy talianskych mestských štátov dostal pod vplyv Janova a Benátok a moc kráľov začala upadať. Spočiatku sa darilo najmä Janovu, ktorý v roku 1372 porazil Benátky. V roku 1374 následne Janovčania s podporou cyperských obyvateľov vtrhli do pevností Famagusta a Nikózia a vymohli si od Cypru 90 rokov trvajúce privilégiá, ktoré republike zabezpečili obchodnú hegemóniu.[3] V roku 1426, za vlády Janusa sa Cyprus navyše po invázii mamlúckeho sultána Barsbaja dostal do podriadeného postavenia voči mamlúkom, ktorým sa kráľovstvo zaviazalo platiť ročný tribút 8000 florénov. Nikózia bola vyplienená a Cyprus zaplatil 200 000 florénov.[3]

V roku 1448 padol do rúk Karamanu arménsky prístav Korykos. Do ďalších bojov sa ostrovný štát dostal po tom, čo na trón nastúpila kráľovná Šarlota. Jej nevlastný brat Jakub II. ju s mamlúckou pomocou vyhnal. Aby sa zbavil janovského tlaku, vzal si kráľ za ženu Benátčanku Katarínu Cornaro.[3]

Po tom, čo v roku 1474 zomrel neplnoletý kráľ Jakub III., sa moci ujala jeho matka, predtým regentka Katarína Cornaro. Ostrov sa dostal pod výrazný vplyv Benátok, ktoré ostrovu poskytli pomoc proti rozpínavej moci Osmanskej ríše. Po tom, čo sa v roku 1488 pred Fatmagusou objavila osmanská flotila,[3] Katarína ostrov odovzdala Benátskej republike. 26. februára 1489 sa Benátčania ujali ostrova a vyslali k Osmanom správu o udalosti.[5] Cyperské kráľovstvo po takmer 300 rokoch zaniklo.

Ústredná a miestna správa kráľovstva[upraviť | upraviť kód]

Podobne ako v Jeruzalemskom kráľovstve, aj na Cypre fungoval tzv. Vysoký dvor (Haute Cour/Cour de liges), ktorý disponoval zákonodarnou, výkonnou i súdnou mocou. Na jeho čele stál cyperský kráľ. Krajina však bola viac feudalizovaná ako Jeruzalem a moc orgánu preto nebola podobne silná ako v Jeruzaleme, naopak veľkú moc mal kráľ. V kráľovstve existovali typické európske tituly ako senešal, komorník, kancelár, zvláštnym titulom bol tzv. grand bailli pre civilné záležitosti. Z vojenských hodností sa uplatňovali pozície maršala, konstábla a grand turcoplier (veliteľ ľahkej jazdy).[3]

Významné postavenie v kráľovstve mali najmä mestá Nikózia (hlavné mesto) a Famagusta. Na ich čele stáli vikomti, ktorým pomáhali mactasibsi. Najmä Famagusta sa stala medzinárodným prístavom, ktorý spájal veľké európske krajiny s Orientom a preto v ňom významný vplyv mali aj západné krajiny.[3]

Obyvateľstvo a spoločnosť[upraviť | upraviť kód]

Na vrchu spoločenstva stála malá vrstva aristokratov na čele s kráľom. Príslušníci šľachty pochádzali najmä zo starých francúzskych rodov. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrili Ibelinovia, či rod de Nores. Druhú privilegovanú vrstvu (tzv. fondachi) tvorili zahraniční obchodníci - najmä z Janova a Benátok (ale aj z územia Provensálska, či Katalánska), ktorí postupne získavali väčší a väčší vplyv. Pôvodné grécke ortodoxné obyvateľstvo malo horšie postavenie. Prislúchalo buď medzi tzv. lefterov alebo tzv. perpiriari, ktorí boli slobodní, alebo medzi neslobodnú vrstvu parici (väčšina obyvateľstva).[3][6] Okrem Grékov na ostrove žila aj arménska a neskôr aj maronitská menšina (väčšina z nich prišla zo Sýrie a Libanonu v 14. storočí).

Z cirkevného hľadiska existovala dvojitá štruktúra cirkevných úradov (katolícke a pravoslávne). Na čele cirkvi však od roku 1196 stál jeden latinský biskup so sídlom v Nikózii. Podriadenie gréckych ortodoxných duchovných latinskému biskupovi v roku 1260 ustanovil aj pápež Alexander IV. vo svojej bule Constitutio Cypria.[3]

Zoznam vládcov[upraviť | upraviť kód]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Cyprus History: Cyprus under Richard I - cypnet.co.uk [online]. www.cypnet.co.uk, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online.
  2. Cyprus History: Cyprus under The Knights Templars - cypnet.co.uk [online]. www.cypnet.co.uk, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online.
  3. a b c d e f g h i j k l KUBRUS In:BOSWORTH, Clifford Edmund a spol. The Encyclopaedia of Islam. Zväzok 5. New York : Leiden, 1993. 1056 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 303 – 304. (anglický jazyk)
  4. Cyprus History: Lusignan Period - The Reign of Jacques I [online]. www.cypnet.co.uk, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online.
  5. Cyprus History: Lusignan Period - The Reign of Queen Caterina Cornaro [online]. www.cypnet.co.uk, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online.
  6. Cyprus History: Lusignan Period - Foundations & The Rule of Guy de Lusisgnan [online]. www.cypnet.co.uk, [cit. 2019-11-06]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]