Preskočiť na obsah

Dionýz Reismayer

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dionýz Reismayer
rezbársky majster a sochár
Štát pôsob.Habsburská monarchia
Narodeniekoniec 17. alebo začiatok 18. storočia
?
Úmrtieasi pred 5. októbrom 1767
?
Národnosťrakúska
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Dionýz Reismayer

Dionýz Reismayer[1] (iné mená pozri nižšie; * asi koniec 17. alebo začiatok 18. storočia – † asi pred 5. októbrom 1767) bol rakúsky rezbársky majster a sochár činný najmä na Spiši a v Bratislave.[2] Okolo roku 1745 podieľal na sochárskej výzdobe hlavného oltára a vytvoril sochu Immaculaty pre vežu Kostola svätého Jodoka v Lechnici. Ďalej zhotovil hlavný oltár v Kostole svätého Antona Pustovníka v kláštornom areáli Červený kláštor. Jeho tvorba sa vyznačuje rokokovou jemnosťou a vplyvom Georga Rafaela Donnera, ktorá svojou ozdobnosťou mala blízko k bavorskému rokoku.[1]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • V slovenskej odbornej literatúre sa možno stretnúť aj s inými formami mena: Dionýz Reißmaier,[3] Dionýz Raißmeier, Dionýz Reissmayer alebo Dionýz Reissmaier[4][5]
  • V prameňoch sa jeho meno uvádza spolu s prívlastkom: sculptor Varalliensis – sochár z Podhradia[6]
  • lat. Dionysius Reismeier[7]
  • nem. Dionysius Reismeier[8]
  • maď. Reismeier Dionysius[9]
  • poľ. Dionizy Reißmaier alebo Raißmaier[10]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

O Dionýzovi Reismayerovi sa nám nezachovali archívne materiály, ktoré by bližšie mapovali jeho život. Pravdepodobne pochádzal z niektorej oblasti dnešného Rakúska, kde sa vyučil u istého majstra. Po zložení majstrovskej skúške pôsobil najmä na území dnešného severovýchodného Slovenska. Podľa archívnych materiálov tu pôsobil od polovice 40. rokov 18. storočia až do svojej smrti pred 5. októbrom 1767.[6]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
Oltár svätého Jána Krstiteľa, , Kostola svätého Jána Krstiteľa v Spišských Vlachoch

Významnou prácou Dionýza Reismayera na území dnešného Slovenska je hlavný oltár a krucifix pre Kostol svätého Antona Pustovníka v kláštornom areáli Červený kláštor (1745 – 1747).[11][5] Okolo roku 1745 sa podieľal na sochárskej výzdobe hlavného oltára a zhotovil sochu Immaculaty pre vežu Kostola svätého Jodoka v Lechnici. Reismayerovi sa pripisuje podiel na hlavnom oltári Kostola Navštívenia Panny Márie vo Finticiach (1755),[11] ktorý vznikol vďaka finančnej podpore Samuela Dežőfiho. Pravdepodobne tu spolupracoval aj na zhotovení bočného Oltára svätého Jozefa Pestúna a kazateľnicovom Oltári svätého Jána Nepomuckého. Ďalej sa mu pripisuje podiel na hlavnom oltári Kostola Najsvätejšieho Mena Ježiš a Mária v Nižnej Šebastovej (1760 – 1761).[6] Na základe reštaurátorských prác sa Reismayerovi a jeho okruhu dielne pripisujú hlavný oltár a kazateľnica v Kostole svätého Jána Krstiteľa v Spišských Vlachoch (polovica 18. storočia),[6][12] bočný Oltár svätého Jána Nepomuckého v Spišskom Hrhove (1767) a bočné oltáre v Kostole Ducha Svätého v Levoči, ktorých autorstvo je do značnej miery problematické. Neskôr k nim pribudol aj hlavný oltár v Kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Spišskej Novej Vsi (1752), kde sa na zadnej strane podstavcov sôch našli nápisy obsahujúce iniciály A.R.D, ktoré podľa všetkého patrili Dionýzovi Reismayerovi.[6][13]

Na základe štýlovej analýzy je Reismayerovi pripisovaný problematický súbor diel,[6] napríklad hlavný Oltár svätého Kríža v Hrani (1757),[14] sochy dvoch anjelov z Oltára Narodenia a socha Jána Evanjelistu z Kalvárie v Levoči (1750 – 1760), adoranti z kaplnky Biskupského paláca v Spišskej Kapitule (1761), bočný Oltár svätého Kríža z Vrbova (1774) a stalla i spovednica zo Žakoviec. Autorstvo tých to diel je sporné, pretože na Spiši, Above a Šariši pôsobila okrem Reismayera aj významná dvojica sochárov Jozef Hartmann a Anton Kraus, ktorí navzájom reagovali na svoju tvorbu. V prípade tvorby Jozefa Hartmanna bola dlhý čas zamieňaná za diela Dionýza Reismayera a jeho okruhu dielne. Reismayerová tvorba je charakteristická dôslednou prácou rokokových dekoratívnych princípov s typikou tvári postáv alebo jemnou rezbou rúk s prehnutými prstami. Pravdepodobne spolupracoval s levočský pozlacovačom a maliarom Jánom Reichom.[6]

Hlavný Oltár svätého Antona Pustovníka (Červený kláštor)

[upraviť | upraviť zdroj]
Oltár svätého Antona Pustovníka, 1745 – 1747, Kostol svätého Antona Pustovníka v Červenom Kláštore

Hlavný Oltár svätého Antona Pustovníka pre kamaldulský kostol v Červenom kláštore zhotovil Dionýz Reismayer medzi rokmi 1745 – 1747. V spolupráci s levočským maliarom Jánom Reichom zavŕšili obnovu Kostola svätého Antona Pustovníka. Z pôvodného oltára sa zachovala iba časť sochárskej výzdoby bez sekundárnych zásahov, hoci sochy boli umiestnené v expozícií múzea. Pôvodne celú šírku presbytéria kostola pokrývalo retabulum oltára. Pravdepodobne išlo o rozšírený stredoeurópsky typ s trojosovým podlažím, bočnými interkolumniami a nadstavcom. Jeho varianty okrem rôznych priestorových rozvinutí do podoby kolonády. Tento typ oltára bol dominoval na území dnešného severovýchodného Slovenska až po záver 18. storočia. Ikonografický program okrem nadživotných sôch uhorských patrónov svätého Štefana I., Ladislava I. a Panny Márie obsahoval sochu patróna kostola svätého Antona Pustovníka. Ďalej sochy zakladateľa kamalduského rádu svätého Romualda ako aj svätého Benedikta.[15]

Hlavný Oltár Najsvätejšieho Mena Ježiša a Márie (Nižná Šebastová)

[upraviť | upraviť zdroj]

Oltár Najsvätejšieho Mena Ježiša a Márie pre bývalý františkánsky kostol v Nižnej Šebastovej zhotovil Dionýz Reismayer a jeho dielňa medzi rokmi 1760 – 1761. Ide o hlavný oltár s retabulom prispôsobeným uzáveru presbytéria.[16] Oltárny korpus predstavuje identický variant staršieho hlavného oltára vo Finticiach (1755).[6] Na menze je umiestnené dvojstupňové tabernákulum doplnené po stranách o sochy adorujúcich anjelov. Za menzou je jednopodlažné trojosové retabulum s nadstavcom opatrené interkolumniami bočných osí, ktorý predstavuje obľúbený stredoeurópsky typ rozšírený na našom území v druhej polovici 18. storočia. Jadro oltára tvorí sekundárne osadená maľba Panny Márie medzi anjelmi s datovaním a nápisom radového kňaza: „Pinxit Fr. Conradus Ord. S. Franc. Sebesini 1888“.[16] Po bokoch sú umiestnené sochy svätého Štefana I. a Ladislava I.,[16] ktoré svojou charakteristikou sú rozdielne so sochami na hlavnom oltári v Červenom kláštore. Pravdepodobne boli spôsobené sekundárnymi zásahmi.[6] Oltárny nadstavec so symbolom Božieho oka a IHS lemujú sochy svätého Františka z Assisi a Antona Paduánskeho s malým Ježiškom v náručí.[16]

Pravdepodobnými donátormi hlavného oltára boli hlavní mecenáši kostola barón Samuel Dežőfi a jeho manželka Františka (rod. Szentiványiová).[6] V archívnych materiáloch sa nachádza kópia zmluvy konventu s istým sochárom z Podhradia (sculptor Varalliensis) z 18. januára 1760, v ktorom je stručný opis a približný dátum zhotovenia oltára.[16] Sochár sa v zmluve zaviazal, že v prípade jeho smrti bude oltár dokončený jeho príbuzní alebo spolupracovníci. Prípadne odstráni nedostatky alebo vzniknuté škody. Dole v zmluve sa nachádza podpis vicesyndika frátra Jozefa Sirineka a sochárov podpis v podobe „Dionysius Reiβmaier bildhauer“. Podľa archívnych materiáloch obdržal po podpise prvú platbu a vierohodnosť zmluvy bola potvrdená farárom Andrejom Kežmarským v Spišskej Kapitule. Ďalší záznam o oltári je z roku 1767, ktorého výsledkom bolo preskúmanie dodržanie zmluvných podmienok po smrti Dionýza Reismayera. O mesiac neskôr vznikol ďalší záznam v súvislosti s neuzavretou otázkou platby za sochárske práce na hlavnom oltári. Pravdepodobne ho kaplán konventu adresoval barónovi Samuelovi Dežőfimu. Z obsahu vyznieva nespokojnosť s vyhotovením oltára. Na prácach na oltári sa podieľal aj fráter Peter Haus a istý prešovský nekatolícky maliar. Do podoby dnešného hlavného oltára zasiahlo niekoľko remeselníkov, a bol niekoľkokrát upravovaný na základe čoho bol mylne pripísaný košickej dielni Jozefa Hartmanna. Problematiku autorstva sťažuje aj fakt, že hlavný oltár v Nižnej Šebastovej a vo Finticiach ma okrem autora spoločného donátora. Rozdielnosť sa prejavila aj na rezbárskom prevedení oproti hlavnému oltáru v Červenom kláštore.[16][6]

V priebehu reštaurátorských prácach boli odstránené sekundárne zásahy. Práce odhalili pôvodnú rokokovú polychrómiu s mramorovaním na modrom a tmavšom zelenomodrom podklade. Doplnenú o leštenú kriedu a zlátenie na sochách alebo rezbách ornamentov. Odstránenie sekundárnych nánosov tiež dalo vyniknúť pôvodnú kvalitu sôch, napríklad detailne prepracované tradičnými odevy uhorských kráľov. Svätý Štefan I. a Ladislav I. sú v tanečných až vratkých pózach s mäkko nariasenými plášťami, ktoré evokujú ťažké a drahé látky. Ikonografický program je v súlade s tradičnou formou, ako napríklad odevy alebo gestá. Sochy sa vyznačujú štíhlymi postavami s presvedčivým výrazom tváre a dynamikou pohybu.[16][13]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Krucifix pravdepodobne od Dionýza Reismayera, polovica 18. storočia, Kostol svätého Antona Pustovníka v Červenom Kláštore
    Krucifix pravdepodobne od Dionýza Reismayera, polovica 18. storočia, Kostol svätého Antona Pustovníka v Červenom Kláštore
  • Bočný oltár , Kostol Ducha Svätého v Levoči
    Bočný oltár , Kostol Ducha Svätého v Levoči
  • Socha Anjel II. pravdepodobne od Dionýza Reismayera, 1750 – 1760, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava
    Socha Anjel II. pravdepodobne od Dionýza Reismayera, 1750 – 1760, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava
  • Socha Anjel I. pravdepodobne od Dionýza Reismayera, 17501760, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava
    Socha Anjel I. pravdepodobne od Dionýza Reismayera, 17501760, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava
  • Socha Mater Dolorora pravdepodobne od Reismayera a jeho dielne, 1750 – 1800, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava
    Socha Mater Dolorora pravdepodobne od Reismayera a jeho dielne, 1750 – 1800, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava
  • Socha svätého Jána Evanjelistu pravdepodobne od Reismayera a jeho dielne, 1750 – 1800, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava
    Socha svätého Jána Evanjelistu pravdepodobne od Reismayera a jeho dielne, 1750 – 1800, dnes Slovenská národná galéria, Bratislava

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b REISMAYER, Dionýz. In: Slovenský biografický slovník: od roku 833 do roku 1990. Zväzok V. R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. 592 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 61.
  2. ↑ K. Lyka. Reismeier, DIONYSIUS. In: VOLLMER, Hans. Allgemeines Lexikon der Bildenden Künstler von der Antike bis zur Gegenwart. Band. 28. Ramsden – Rosa. Leipzig : E. A. Seemann, 1934. S. 141.
  3. ↑ KOLBRIAZ CHMELINOVÁ, Katarína. Ars inter Arma: umenie a kultúra raného novoveku na východnom Slovensku. Bratislava : SNG, 2008. Katalóg výstavy. ISBN 978-80-8059-135-9. S. 60.
  4. ↑ Historia Scepusii: dejiny Spiša od roku 1526 do roku 1918. Ed. Martin Homza, František Žifčák, Stanislaw Andrzej Sroka. Vol. II.. Bratislava : Katedra slovenských dejín FiF UK, 2016. ISBN 978-80-223-4210-0. S. 1149.
  5. ↑ a b SPALEKOVÁ, Eva. Oblastný reštaurátorský ateliér v Levoči 1983 – 2013. Levoča : PÚSR – ORA Levoča, 2013. Reštaurátorská tvorba 2008 – 2013. ISBN 978-80-89175-57-4. S. 101.
  6. ↑ a b c d e f g h i j k KOLBRIAZ CHMELINOVÁ, Katarína. Ars inter Arma: umenie a kultúra raného novoveku na východnom Slovensku. s. 74 – 75.
  7. ↑ REISMEIER, Dionysius. In: Benezit Dictionary of Artists. Vol. 11. Pinchon – Rouck. Paris : Gründ, 2006. (Éditions Gründ.) ISBN 2-7000-3081-8. (po anglicky)
  8. ↑ Reismeier, Dionysius. In: Deutscher Biographischer Index. Ed. Victor Herrero Mediavilla. Berlin : De Gruyter Saur, 2018. ISBN 9783110960037. S. 4661. (po nemecky)
  9. ↑ KAPOSSY, János. A magyarországi barokk európai helyzete. Edit. Pál Majovszky. Magyar művészet (Budapest: Athenaeum Irodalmi és Nyomdai R.-T.), 1931, roč. 7, čís. 1, s. 22. (po maďarsky)
  10. ↑ KOLBRIAZ CHMELINOVÁ, Katarína; BETLEJ, Andrzej, et al. Skarby baroku: między Bratysławą a Krakowem. Ed. Joanna Zwolańska, Tomasz Zaucha. Krakow : Muzeum Narodowe w Krakowie, 2017. Katalog wystawy. ISBN 978-83-7581-236-7. S. 316. (po poľsky)
  11. ↑ a b Sochárstvo 18. storočia na východnom Slovensku. In: RUSINA, Ivan, et al. Barok. Bratislava : SNG, 1998. (Dejiny slovenského výtvarného umenia.) ISBN 80-8059-014-1. Kapitola III. Cestou reformiem 1740 – 1800, s. 86.
  12. ↑ SPALEKOVÁ, Eva. Oblastný reštaurátorský ateliér v Levoči 1983 – 2013. s. 61.
  13. ↑ a b KOLBRIAZ CHMELINOVÁ, Katarína. Ars inter Arma: umenie a kultúra raného novoveku na východnom Slovensku. s. 76 – 77.
  14. ↑ SPALEKOVÁ, Eva. Oblastný reštaurátorský ateliér v Levoči 1983 – 2013. s. 65 – 66.
  15. ↑ KOLBRIAZ CHMELINOVÁ, Katarína. Ars inter Arma: umenie a kultúra raného novoveku na východnom Slovensku. s. 73.
  16. ↑ a b c d e f g Katarína Chmelinová, Hlavný Oltár Najsvätejšieho Mena Ježiša a Márie In: Arslexicon [online]. Príprava vydania Barbara Balážová, Bibiana Pomfyová. www.arslexicon.sk, [cit. 2022-01-19]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • NEUBERT, Karel; ROYT, Jan; TYKVA, Bedřich. Poklady minulosti: umělecké a historické pamatky Československa. Praha : Odeon, 1990. ISBN 80-207-0125-7. S. 261. (po česky)
  • Katarína Kolbriaz Chmelinová. Nové poznatky k tvorbe Dionýza Reißmaiera. In: Acta Musaei Scepusiensis: Pohľady do minulosti VII.. Ed. Mária Novotná. Levoča : SNM – Spišské múzeum v Levoči, 2007. ISBN 9788080604684. S. 151 – 170.
  • Poklady môjho srdca [online]. Príprava vydania Alica Battyányiová. Bratislava: Nadácia VÚB, 2010, [cit. 2023-01-27]. S. 60 – 61. Dostupné online. Archivované 2023-01-27 z originálu.
  • BEŇOVÁ, Katarína; CHMELINOVÁ, Katarína. Pamiatky františkánskeho rádu v 19. storočí na Slovensku a Konrád Švestka. Martin, Bratislava : Matica slovenská, SNG, 2013. 207 s. ISBN 978-80-8115-154-5.
  • LIPTÁK, Michal; MATEJ, Ján. Aká si prekrásna... Ľubica : Občianske združenie Leibic, 2018. Publikácia vychádza ako výstup projektu KEGA č. 017KU-4/2018: „Stav sakrálneho umenia na Slovensku v programe Ústavu sakrálneho umenia TF KU“. ISBN 978-80-8217-023-1. S. 118.

Heslá v slovníkoch a encyklopédiách

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ČERVENÝ KLÁŠTOR. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok I A – J. Bratislava : Obzor, 1968. 536 s. S. 275.
  • ČERVENÝ KLÁŠTOR. In: ABC kulturních památek Československa. Praha : Panorama, 1985. (Pyramida – encyklopedie.) S. 88. (po česky)
  • Slovensko: ilustrovaná encyklopédia pamiatok: historická architektúra, pamiatky výtvarného umenia, pamätihodnosti. Ed. Stanislav Jakubek. Bratislava : Simplicissimus, 2009. (Simplicissimus encyclopaedia.) ISBN 978-80-969839-0-2. S. 752.
  • Reismeier, Dionysius. In: Český a Slovenský Biografický Index. Berlin, Boston : De Gruyter Saur, 2012. ISBN 9783110968217. S. 1110.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dionýz_Reismayer&oldid=7700890“