Drugetovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Drugetovci
Coa Family Drugeth.svg
erb rodu Drugetovcov
KrajinaUhorské kráľovstvo, Habsburská monarchia
Titulyžupan, hlavný pokladník, krajinský sudca, hlavný stolník, kapitán, hlavný komorník, hlavný čašník, radca
ZakladateľFilip I. Druget
Rok založenia
dynastie
1315
Posledná hlava dynastieŽigmund II. Druget
Rok zániku dynastie1684 rod vymrel po meči
Štátna príslušnosťfrancúzska, uhorská
Ďalšie vetvy dynastieHumenská (uhorská)
Drugeth de Homonna Gabriel 1551 Zalskej stolice župan

Drugetovci (staršie Drugethovci[1] alebbo Drughetovci[2], maď. Drugethok, Drugeth család) sú šľachtický rod francúzsko-neapolského pôvodu zo Salerna pri Neapole. Jeho členovia Filip a Ján prišli v 14. storočí do Uhorska na Slovensko spolu s kráľom Karolom Róbertom z Anjou. Majetok Drugetovcov sa nachádzal v severovýchodných častiach kráľovstva najmä Zemplínskej a Spišskej župe. Počas vlády Anjuovcov boli viacerí členovia rodu zvolení za uhorských palatínov. V pomoháčskom období členovia rodu zastávali úrady zemplínskych a užských županov. Ich sídlo bolo hrad v Humennom a Užhorode. Rod vymrel Žigmundom II. Drugetom v roku 1684.

Dejiny rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Drugetovci boli pôvodne francúzska šľachtická rodina, ktorá sa usadila v Salerme pri Neapole. V kostole svätej Kataríny v Neapole sa nachádzajú sarkofágy rodiny Drugetovcov. Je tam pochovaný Drugo de Merlot, člen rodiny Merlotovcov, ktorí používali v rôznych obmenách aj meno Druget. Podobnosť erbov v tomto kostole ukazujú na možné prepojenie rodiny de Merloto a Drugetovcov. Do Uhorska sa Drugetovci dostali prostredníctvom Filipa I. Drugeta v roku 1307 keď sa uhorským kráľom stal Karol Róbert z Anjou. Spolu s novým panovníkom prichádzajú do Uhorska viacerí šľachtici a rytieri, medzi nimi aj Drugetovci. Jedna z pozitívnych udalostí v prospech Karola Róberta bolo napríklad aj to, že pred touto bitkou zaútočil Matúš Čák Trenčiansky na Spišský hrad, ktorý v tom čase už patril Filipovi I. Drugetovi. Matúš Čák sa tohto hradu nezmocnil. Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312, keď panovníkove vojská pod vedením Filipa I. Drugeta a Petra Peteňa porazili vojská domácej šľachty vedenej Matúšom Čákom Trenčianskym sa Filip ujal významných funkcií po Omodejovcoch. Po tejto udalosti, a víťazstve nad Omodejovcami obdaroval Karol Róbert svojich prívržencov rôznymi majetkami. Filip a Ján Drugetovci dostali rozsiahle majetky na Zemplíne, vrátane mesta Humenné, podľa ktoré vznikla humenská vetva. Tým sa Drugetovci stali majiteľmi takmer celého majetku Abovcov na celom východnom Slovensku.[3][2]

V roku 1317 sa majetky Drugetovcov ešte rozrástli, po zrade Petra Peteňa, ktorý nebol spokojný so svojimi odmenami, a ktorý nabádal ostatných šľachticov k neposlušnosti. Vzbúrenci pod vedením Boršu Holého (Kopasz Borsa) vyhlásili kráľa za zosadeného a rozhodli sa pozvať na uhorský trón Juraja, vnuka uhorského kráľa Belu IV., syna haličského kniežaťa Leva. Pre vážnosť situácie považoval kráľ za nutné, aby začal vyjednávať. Touto úlohou poveril Filipa I. Drugetha. Vyjednávania nepriniesli pozitívny výsledok a boj proti kráľovi vyvrcholil v máji 1317 pri Bačkove pod hradom nazývaným Castrum Purustyan. V tomto boji proti kráľovi sa zúčastnili aj Boršodská, Zemplínska, Sabolčská, Biharská, Užská, Satmárska stolica, mesto Szolnok a iné mestá. Kráľovské vojsko zvíťazilo a panovník následne potrestal svojich niekdajších prívržencov. V roku 1317 Karol Róbert skonfiškoval Petrovi Peteňovi za účasť na vzbure všetok majetok a daroval ho Drugetovcom.[2]

Počas 14. storočia sa zvyšovala moc a vplyv rodu Drugetovcov v Uhorsku, hlavne kvôli Anjouovcom na tróne, ktorým stále verne slúžili. Mikuláš I. syn Jána I. Drugeta zastával na dvore až tak významnú pozíciu, že dostal pozíciu vychovávateľa Ľudovíta a Andreja, synov Karola Róberta. Pri atentáte Feliciána Zacha, zvaného Merc zo 17. apríla 1330 na kráľa Karola Róberta chránil Mikuláš I. Druget kráľove deti vlastným telom. Následne vplyv rodiny ešte vzrástol, keď sa Mikuláš po boku Ľudovíta I. zúčastnil druhého neapolského ťaženia, po ktorom bol vymenovaný za kapitána mesta Salerno. Túto funkciu zastával 3 roky, po ktorých, v roku 1354, ho kráľ povýšil na krajinského sudcu. Po smrti Ľudovíta I. začala rodina Drugetovcov mierne upadať. Postavili sa na stranu Ladislava I. Neapolského v zápase o uhorský trón, proti Žigmundovi Luxemburskému. Ich postavenie teda mierne upadlo, pretože nepatrili k vládnucej elite. V Uhorsku bol ale Žigmund pomerne nepopulárny, a tak si Drugetovci zachovali ešte pomerne vysoké postavenie. Nasledoval pokus o zosadenie Žigmunda z trónu, z ktorého sa tak poučili do budúcnosti a snažili zasahovať len tam, kde mali možnosť presadiť svoje záujmy a výhody.[3][2]

Z ďalších členov Drugetovcov bol významný Štefan II., ktorého v roku 1449 zajal spolu s Bartolomejom II. Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý sa v tom čase dostal takmer až k Zemplínu. Na slobodu sa dostali až o rok neskôr, za pomoci Jána z Perína, ktorý vyjednal prepustenie. Ján Jiskra dostal výkupné v hodnote celoročného príjmu bane v Telkibányi a tiež všetky príjmy z humenskej a stropkovskej tridsiatkovej stanice. V zápase o uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. stáli skôr na neutrálnej strane ale neskôr, aj hlavne vďaka majetkom ktoré dostali, postavili sa na stranu Jána Zápoľského. V rodine panovali roztržky keďže Franitšek II. podporoval stranu Jána Zápoľského a jeho brat Štefan IV. zasa Ferdinanda I. Krátko pred smrťou sa Františkovi II. podarilo zmieriť obe strany. Ostatný bratia neboli až tak politicky aktívni. Posledný mužský člen rodu Drugetovcov bol Žigmund II. Druget. Bol veľmi nadaný, keďže ako osemnásť ročný zložil doktorát na viedenskej univerzite. A v roku 1683 sa postavil proti Imrichovi Tökölimu, na hrade Čičva. Tököli ho nechal popraviť a zhabať jeho majetok.[3][2]

Známi príslušníci rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[2]

Erb rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Farebnosť variuje podľa vetiev rodu. Najstaršia podoba je z pečate Mikuláša z roku 1354: naklonený štít s lemom je delený srdcovým pruhom s tromi sponami. V hornom poli sú štyri havrany (drozdy), v dolnom poli tri (2:1). Klenotom je medzi rohmi šesťuholníková spona, ktorá má hroty ukončené krížikmi. Zrejme koncom 16. storočia sa kly v klenote zmenili na orlie krídla. Zo 16. storočia poznáme najmä štítové pečate. Mária (✳ cca 1590, † 1643), manželka Juraja Széchy, nechala vyhotoviť erb na portáli kaštieľa v Radvani so zlatým štítom s červeným pruhom s tromi zlatými sponami. V hornom poli sú tri čierne drozdy, v dolnom tri čierne drozdy na zelenej pažiti. Klenotom sú otvorené orlie krídla. Pravé čierne krídlo má v strede červený pruh s tromi zlatými sponami, ľavé zlatý pruh so štyrmi čiernymi drozdami. Prikrývadlá sú zlato-čierne a zlato-červené. Najstaršiu pečať, ktorou pečatil v roku 1549 Gabriel. Havrany sú otočené doľava a v dolnom poli sú vedľa seba. Obsahovo zhodná je aj ďalšia Gabrielova pečať z roku 1551. V roku 1606 Ján odtlačil pečať s erbom deleným brvnom so sponami. V hornom poli sú štyri havrany (mali byť znázornené drozdy), v dolnom tri. Klenotom sú otvorené orlie krídla. Na pravom je šesť havranov (3:3), na ľavom brvno s tromi sponami. Ján v roku 1640 odtlačil mierne odlišnú pečať. V dolnom poli je pažiť, v strede krídiel je brvno so sponami, nad a pod ním po tri doprava otočené havrany. Zaujímavá je pruhom delená Ladislavova pečať s tromi havranmi v hornom poli (1645). Klenotom sú v korune otvorené orlie krídla s tromi privrátenými havranmi, vedľa sú iniciály D – L. Juraj v roku 1660 odtlačil erb s brvnom s piatimi sponami. V hornom poli sú štyri havrany, dole takmer do polovice pažiť s tromi havranmi. Klenotom sú krídla s brvnami zo štítu, hore sú štyri doprava otočené havrany, dole tri.[4]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas - Slovensko. [s.l.] : Ottovo nakladateľstvo. ISBN 9788073608347. S. 143.
  2. a b c d e f MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 26-27.
  3. a b c LENČIŠ, Štefan. Šľachtický rod Drugetovcov s Humenného. Humenné : Miestny výbor Matice slovenskej a Vihorlatské osvetové stredisko, 2003. ISBN 80-967302-5-8. S. 181.
  4. PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I.. 1.. vyd. Bratislava : JUDr. M.Trstenský vl.n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 102,103.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • HARDI, Djura: Drugeti : povest o usponu i padu porodice pratilaca anžujskih kraljeva. Novi Sad : Filozofski fakultet u Novom Sadu, odsek za istoriju, 2012, 480 s. ISBN 978-86-6065-108-4
  • LENČIŠ, Štefan: Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné : Miestny odbor MS a Vihorlatské osvetové stredisko, 2003, 180 s. ISBN 80-967302-5-8
  • LENČIŠ, Štefan: Drugetovci a ich vzťah ku katolíckej cirkvi. Ružomberok : Katolícka univerzita , 2009, 144 s. ISBN 978-80-8084-454-7

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Wikizdrojoch Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Drugetovci

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]