Eva Perónová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Evita pozri Evita (rozlišovacia stránka).
Eva Perónová
Eva Perónová
Eva Perónová, podpis
Bývalá prvá dáma Argentínskej republiky
V úrade
4. jún 1946 – 26. júla 1952
PrezidentJuan Perón
Predchodca Conrada Victoria Torniová Farrellová Mercedes Villadaová Achávalová Nástupca
Biografické údaje
Narodenie7. máj 1919
Los Toldos, statok La Unión alebo Junín, Argentína
Úmrtie26. júl 1952 (33 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaPeronistická strana
Ženská peronistická strana
Profesiapolitička, herečka, aktivistka, spisovateľka
Národnosťargentínska
Vierovyznanierímskokatolícke
Rodina
RodičiaJuan Duarte (1858 - 1926)
Juana Ibargurenová (1894 - 1971)
Manžel
Juan Perón (1945 – 1952)
Odkazy
www.evitaperon.org
Spolupracuj na CommonsEva Perónová
(multimediálne súbory)

María Eva Duarteová Perónová (špa. María Eva Duarte de Perón[1][2]) alebo Eva María Duarteová Perónová (špa. Eva María Duarte de Perón[3][4]), rodená María Eva Duarteová alebo Eva María Ibargurenová, známa ako Eva Perónová a Evita (slov. Evička) (* 7. máj 1919, Los Toldos, statok La Unión alebo Junín – † 26. júl 1952, Buenos Aires[5]) bola argentínska politička, herečka, aktivistka a spisovateľka. Bola prvá dáma Argentíny v období rokov 1946 až 1952 a druhá manželka argentínskeho prezidenta Juana Peróna. Spolu s ním je považovaná za zakladateľku a súčasne hlavnú predstaviteľku politickej filozofie nazvanej Peronizmus.

Pôsobila ako predsedníčka tzv. Ženskej peronistickej strany a prezidentka Nadácie Evy Perónovej. Už pred sobášom s Juanom Perónom v roku 1945 sa aktívne zapájala do jeho politickej činnosti, po svadbe sa však jej politická činnosť ešte zintenzívnila, pričom sa stala prvou argentínskou ženou, ktorá sa aktívne venovala celoštátnej politike. V roku 1947 presadila spolu s Juanom Perónom všeobecné volebné právo aj pre ženy, keďže toto mali v Argentíne do tej doby iba muži. Následne presadila zavedenie rovnoprávnosti mužov a žien v manželstve a rodičovských právach, čo bolo taktiež legislatívne upravené v novej ústave schválenej v roku 1949. Prostredníctvom svojej nadácie vytvorila a financovala projekty na pomoc najviac znevýhodneným skupinám spoločnosti, budovala nemocnice, školy, poskytovala štipendiá pre študentov z chudobných rodín a zameriavala sa na posilnenie postavenia žien vo všetkých oblastiach. Stala sa fakticky spojením medzi prezidentom Perónom a odborovými zväzmi, aktívne sa venovala podpore pracovných a sociálnych práv pracujúcich. V roku 1951 bola vážnou kandidátkou na viceprezidentku Argentíny, no v auguste daného roka svoju kandidatúru vzdala pre veľké nezhody v Peronistickej strane a spoločnosti, ktoré jej kandidatúra vyvolala.

26. júla 1952 zomrela na rakovinu krčka maternice vo veku 33 rokov, jej pohrebu sa zúčastnili milióny ľudí v uliciach Buenos Aires. Po vojenskom prevrate zo septembra 1955, ktorý zvrhol prezidenta Peróna, boli jej telesné pozostatky vojenskou chuntou ukryté a ďalších šestnásť rokov držané na neznámom mieste v snahe zabrániť, aby sa jej hrob stal pútnickým miestom Peronizmu a odporu voči vojenskej vláde. Napriek tomu, že zomrela veľmi mladá, patrí v Argentíne historicky medzi najpopulárnejšie a najvýznamnejšie osobnosti. Časť autorov a historikov dokonca tvrdí, že v čase svojej smrti bola najmocnejšou ženou sveta a súčasne je považovaná za najvýznamnejšiu ženu v dejinách Latinskej Ameriky.[6]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodenie a pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Evita (vpravo) so svojimi staršími súrodencami počas karnevalu v roku 1921.

Podľa úradných záznamov sa narodila 7. mája 1922 v meste Junín v provincii Buenos Aires ako María Eva Duarte. Súčasní historici však uvádzajú, že tieto záznamy sú falošné, pričom boli sfalšované na žiadosť samotnej Evy Perónovej v roku 1945, keď sa v Juníne vydávala za Juana Peróna. Tieto skutočnosti sa podarilo preukázať v roku 1970, kedy historici začali zisťovať jej pravé miesto narodenia. Zamerali sa teda na jej krstný list, podľa ktorého sa narodila 7. mája 1919, teda tri roky pred jej oficiálnym dátumom narodenia ako Eva María Ibarguren a bola dcérou otca Juana Duarteho a matky Juany Ibargurenovej. Postupne sa ale historikom podarilo ustáliť jej dátum narodenia na 7. máj 1919.[7][2]

Rovnako však rozpory vyvoláva aj miesto narodenia Evy Perónovej. Exitujú tri varianty, podľa jednej sa narodila v mestečku Los Toldos v provincii Buenos Aires, podľa druhej na statku La Unión vzdialenom približne 20 km od Los Toldos a podľa tretej v meste Junín v rovnakej provincii. Hlavne jej životopisci presadzujú teóriu o statku La Unión, pretože tu žila jej rodina od roku 1908 do 1926. La Unión bola v tom čase už osada, kde žilo asi 3 000 ľudí. Historici Borroni a Vacca dokázali identifikovať pôrodnú asistentku, ktorá mala byť pri pôrode Evy Perónovej a pôsobila práve v oblasti okolo Los Toldos.[8] Ďalšia časť historikov, ktorí zas presadzujú teóriu o meste Junín vychádzajú z oficiálnych dokumentov ako rodný list, či sobášny list. Taktiež získali svedectvá, ktoré zas potvrdzujú ako miesto jej narodenia mesto Junín, kde mala jej matka odísť, pretože tu mala získať lepšiu starostlivosť počas tehotenstva. V čase narodenia Evy bolo bežné, že ženy s rizikovým tehotenstvom z oblasti okolo mesta Junín sa sťahovali priamo do tohto mesta kvôli lepšej zdravotnej starostlivosti. Tejto časti historikov sa podarilo určiť aj konkrétny dom, kde sa mala Eva v Juníne narodiť, ako aj meno pôrodnej asistentky, ktorá sa jej pôrodu mala zúčastniť. V Juníne mala jej matka zostať, až kým sa po pôrode úplne nezotavila.[9]

Otec Evy Perónovej Juan Duarte bol baskického pôvodu z oblasti francúzskeho Baskicka, vlastnil statok a bol konzervatívnym politikom v meste Chivilcoy v provincii Buenos Aires, ktoré sa nachádza blízko mestečka Los Toldos. Práve Juan Duarte bol vlastníkom statku La Unión, kde žila rodina Evy Perónovej a kde sa podľa jednej z teórii narodila.[10] Jej matka Juana Ibargurenová bola kreolka, jej predkovia boli Baskovia pôvodom zo španielskeho Baskicka. Je o nej málo známych informácii, zrejme aj preto, lebo k statku La Unión nemala trvalejší vzťah, dokázateľne však patrila ku komunite v mestečku Los Toldos. Juan Duarte žil fakticky s dvoma rodinami, s oficiálnou v meste Chivilcoy, kde mal manželku a niekoľko detí a neoficiálnou v La Unión, kde žil s Juanou Ibargurenovou, matkou Evy Perónovej. V tej dobe bolo na argentínskom vidieku bežné, že muži z vyššej triedy mali fakticky dve rodiny. Juan Duarte a Juana Ibargurenová mali spolu päť detí a to Blancu, Elisu, Juana Ramóna, Ermindu Luján a najmladšia bola práve Evita.[11] Juan Duarte svoju neoficiálnu rodinu úplne opustil už rok po narodení Evy a nechal túto rodinu v úplnej finančnej núdzi. Juana Ibargurenová tak financovala rodinu úplne sama z peňazí, ktoré zarobila šitím šiat pre susedov. Kvôli tomu, že rodinu opustil otec a tiež z dôvodu, že všetky deti sa narodili mimo manželstva, bola rodina vystavená izolácii okolia. Na vidieku žila rodina do roku 1926, kedy Juan Duarte zomrel pri autonehode a rodina zostala bez ochrany, miesto musela preto opustiť. Rodine nebolo umožnené sa zúčastniť pohrebného obradu v kostole, pretože si to neželala oficiálna rodina Duarteho, no vďaka pomoci od starostu Chivilcoy mohla sprevádzať aspoň pohrebný sprievod. Táto udalosť v ďalšom živote Evu veľmi poznačila, pretože to brala ako súhrn všetkých nespravodlivostí jej dovtedajšieho života. Práve diskriminácia nemanželských detí a rodín, kde takéto deti vyrastali, výrazne ovplyvnili Evu Perónovú. Aj vtedajšie zákony takéto deti oficiálne označovali ako ”nelegitímne deti”, pričom skutočnosť, že dieťa sa narodilo mimo manželstva musela byť povinne uvedená v rodnom liste.[12]

Detstvo a dospievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Eva Duarteová v roku 1926 počas prvého svätého prijímania.

Po smrti Juana Duarteho odišla rodina do neďalekého mestečka Los Toldos do malého dvojizbového domu, tu Juana Ibargurenová pracovala ako krajčírka. Ešte pred smrťou však Duarte úradne uznal deti, ktoré mal s Juanou Ibargurenovou za svoje, vďaka čomu mohla rodina začať používať jeho priezvisko. Los Toldos bolo v tomto období malou osadou, kde žili hlavne gaučovia venujúci sa chovu hovädzieho dobytka a pestovatelia pšenice a kukurice. Komunitu ovládali miestni statkári, akým bol aj vtedy už nebohý Juan Duarte.[2] Eva mala na základnej škole problémy, druhú triedu musela opakovať. Jej sestry si však všimli, že už v tomto veku prejavila talent pre dramatické umenie a naučila sa žonglovať. Od okolia dostala prezývky Chola a Negrita, ktoré vychádzali z jej charakteru, keďže zvykla tráviť veľa času s členmi pôvodného obyvateľstva z kmeňa Mapuče a zostali jej po zvyšok života.[5]

V roku 1930 sa Juana Ibargurenová rozhodla presťahovať aj s deťmi do neďalekého mesta Junín, Evita mala vtedy už 11 rokov.[1] Vtedy okrem matky už pracovali aj tri najstaršie deti a rodine sa začalo finančne viac dariť. V roku 1932 sa rodina vďaka práci viacerých členov dokázala presťahovať do väčšieho domu, v ďalších dvoch rokoch sa presťahovali ešte dvakrát. V roku 1934 vo veku 15 rokov Eva dokončila základnú školu, kde už nemala žiadne problémy okrem matematiky, no naplno prejavila záujem o herectvo, keď sa zúčastňovala školských divadelných hier, prípadne divadelných hier organizovaných v miestnej akadémii, či kine. Do improvizovaného lokálneho rozhlasu v blízkosti bydliska rodiny raz týždenne recitovala básne, práve vtedy prvýkrát hovorila do mikrofónu.[7] V tomto období prvýkrát viedla nejakú skupinu ľudí, keď viedla skupinu spolužiakov zo svojho ročníka. Keď 3. júla 1933 zomrel bývalý prezident Hipólito Yrigoyen, ktorý bol zvrhnutý tri roky pred tým vojenským prevratom, ako jediná v škole nosila na jeho počesť čiernu stuhu. A to napriek tomu, že krajine stále vládol druhý z generálov, ktorí viedli spomenutý vojenský prevrat. Eva chcela už v tomto období odísť do federálneho hlavného mesta Buenos Aires, kde plánovala pôsobiť ako herečka.[11] Podľa zistení jednej argentínskej historičky mala byť Evita spolu s jednou priateľkou v roku 1934 terčom sexuálneho útoku dvoch mladých mužov, ktorí dievčatá pôvodne pozývali do prímorského strediska. K znásilneniu nakoniec nemalo prísť, no nahé dievčatá mali útočníci nechať na okraji Junínu, kde ich mal nájsť vodič nákladného vozidla, ktorý ich odviezol domov.[13] V tomto roku však mala podľa historikov Eva svoju prvú milostnú skúsenosť s mladým anarchistickým odborárom, ktorý však bol krátko po začiatku ich vzťahu zatknutý, prevezený do Buenos Aires, kde zomrel vo väzení na následky mučenia. Ešte pred jeho smrťou ho však Eva mohla vo väzení navštíviť.[14]

Eva Duarteová v roku 1935 vo veku 15 rokov po presťahovaní sa do Buenos Aires.

Ešte pred definitívnym ukončením základnej školy však Eva skúsila odísť do Buenos Aires hľadať prácu, no bola neúspešná a tak sa vrátila späť. Junín a okolie vnímala ako miesto, kde je oveľa viac chudobných, než bohatých, no Buenos Aires vnímala v tomto čase ako úplný opak, už však bola rozhodnutá, že bude herečkou. Do Buenos Aires nakoniec Eva odišla, no podľa zistení historikov ju tam doprevádzala jej matka a zostala tam s ňou až do času, kým nezískala prácu.[8]

Odchod do Buenos Aires[upraviť | upraviť zdroj]

Eva Duarteová vyobrazená na svojej prvej obálke časopisu. Časopis Sintonía, október 1939.

Na začiatku januára 1935 sa vo veku 15 rokov presťahovala do Buenos Aires, aj ona sa tak stala súčasťou rozsiahlej vnútornej migrácie v rámci Argentíny, kedy množstvo ľudí z regiónov odchádzalo do hlavného mesta. Už krátko po príchode získala prácu v divadelnej spoločnosti Evy Francovej, ktorá patrila v tej dobe medzi najvýznamnejšie argentínske herečky. Už na konci marca mala profesionálny debut v divadle, keď hrala v hre La senora de los Pérez v divadle Teatro Comedia, pričom kritika jej krátke vystúpenie pochválila.[5] Napriek tomu žila v ďalších rokoch v chudobe a musela čeliť ponižovaniu zo strany okolia, ktorému vadil jej nemanželský a vidiecky pôvod a nízke vzdelanie. Striedala tak lacné bývania a striedavo hrala v rôznych divadelných hrách. Žil tu s ňou jej brat Juan Duarte, ktorý bol o päť rokov starší. S Juanom mala veľmi blízky vzťah, do Buenos Aires sa presťahoval ešte pred ňou. V roku 1936 ju najala divadelná spoločnosť Companía Argentina de Comedias Cómicas, ktorú viedli herci Pepita Munozová, José Franco a Eloy Álvarez. Absolvovala s nimi štvormesačné turné po rôznych mestách Argentíny, kde si ju postupne všimli viaceré regionálne denníky. V tejto dobe sa spriatelila s herečkami a rovesníčkami Anitou Jordánovou a Josefinou Bustamantovou, s ktorými zostala blízkymi priateľkami po zvyšok svojho života.[15] Taliansko-argentínska herečka Pierina Dealessiová, ktorá Evu Duarteovú najala v roku 1937 ju opísala ako talentovanú, skromnú a veľmi chudobnú.[16]

Postupne získavala uznanie a dostala sa do filmu, najprv však ako herečka vo vedľajšej úlohe v nízkorozpočtových filmoch. Súčasne sa začala živiť ako modelka, keď sa objavila na obálke niekoľkých zábavných časopisov. V tomto období vystriedala niekoľko vzťahov s rôznymi mužmi, ktorí jej sprostredkovali niektoré z jej prác v modelingu. V tomto období si nechala zmeniť farbu vlasov z čiernej na blond, ktorá jej zostala už do konca života. Hlavne však začala pôsobiť ako rozhlasová hlásateľka a herečka v rozhlasových reláciách a hrách, kde získala svoju prvú úlohu v auguste 1937. Jednalo sa o hru na rádiu Belgrano nazvanú Oro blanco, ktorá sa zaoberala životom zberačov bavlny v chudobnej časti krajiny zvanej Chaco.[7] Postupne nadobudla väčšiu profesionalitu a získala aj nové angažmán v ďalších divadlách, jej rádiové vysielania boli stále viac populárne a mali veľa poslucháčov. Postupne začínala byť populárnou herečkou.[12] V apríli 1938 sa dostala do divadelnej spoločnosti Companía de Teatro del Aire junto, ktorú viedol herec Pascual Pellicciotta. Táto spoločnosť pripravovala rozhlasové hry, Eva Duarteová získala úlohu v rozhlasovej hre Los jazmines del ochenta, ktorá sa vysielala od pondelka do piatka na rádiu Mitre. Krátko pred tým bola prijatá do Argentínskeho združenia hercov. Súčasne však začala hrať vo filmoch, v roku 1937 vo filme Segundos afuera, následne v ďalších rokoch vo filmoch La carga de los valientes, El más infeliz del pueblo a Una novia en apuros. V roku 1941 získala konečne ekonomickú stabilitu, keď získala angažmán v divadelnej spoločnosti Companía Candilejas, ktorá každé ráno vysielala rozhlasové hry v rádiu El Mundo. V roku 1943 získala niekoľkoročnú zmluvu na vysielanie vlastnej rozhlasovej relácie o slávnych ženách, v ktorej Eva Duarteová hrala dramatizované životy týchto žien. Vysielalo ju rádio Belgrano a jednalo sa o veľmi populárny program.[17]

Eva Duarteová v roku 1944 vo veku 25 rokov.

Vďaka ekonomickej sebestačnosti si už v roku 1942 kúpila vlastný byt neďaleko rádia Belgrano. V auguste 1943 sa podieľala na založení prvého odborového zväzu rozhlasových pracovníkov Argentínského rozhlasového zväzu, kde bola zvolená za prvú prezidentku.[18]

Politický život[upraviť | upraviť zdroj]

Stretnutie s Juanom Perónom[upraviť | upraviť zdroj]

Evita vo filme La cabalgata del circo v roku 1945.

Argentína v 40. rokoch 20. storočia zažívala veľký hospodársky rozmach, kedy v roku 1943 prvýkrát v histórii prekonala priemyselná výroba poľnohospodársku. Do Buenos Aires sa tak sťahovalo obrovské množstvo ľudí, no veľa z nich bolo tiež z provincii Argentíny a mali neeurópsky pôvod, čo čiastočne zmenilo štruktúru hlavného mesta. Elita Buenos Aires týchto ľudí hanlivo nazývala ”čierne hlavy”, práve kvôli ich neeurópskemu pôvodu a veľmi tmavým vlasom. Veľkú vnútornú migráciu charakterizovala aj prítomnosť veľkého počtu žien, ktoré sa snažili vstúpiť na nový trh práce, ktorý vytvorila industrializácia. Od roku 1930 krajine vládla po vojenskom prevrate najprv vojenská, neskôr civilno-vojenská a naposledy civilná vláda, ktorá sa vyznačovala veľkou mierou korupcie a klientelizmu. Táto etapa dejín Argentíny sa nazýva Hanebná dekáda. 4. júna 1943 armáda zvrhla prezidenta Ramóna Castilla, ktorý bol posledným zo štyroch prezidentov Hanebnej dekády, čím toto obdobie ukončila. Revolúcia roka 43, ako sa prevrat nazýva, zmenila situáciu. Odborové zväzy dostali šancu nadväzovať kontakty s vojenskými predstaviteľmi, ktorí tvorili novú vojenskú vládu, kde našli viacero vplyvných dôstojníkov, ktorí boli ochotní presadzovať reformy v prospech robotníkov. Medzi týchto patrili Juan Perón a jeho blízky priateľ Domingo Mercante, ktorí vytvorili spojenectvo s odbormi na podporu programu, ktorý argentínske odborové hnutia a ich predchodcovia navrhovali od konca 19. storočia.[19] Perón začal propagovať a presadzovať nové pracovnoprávne inštitúty ako právo na kolektívne vyjednávanie, dôchodky a pod., ktoré mu získali ľudovú podporu a následne potrebnú silu na presadzovanie svojich spojencov do vlády. Národný úrad práce, ktorý Perón viedol tak získaval čoraz väčší vplyv a význam. O pár mesiacov neskôr bol Perón vymenovaný za sekretára novovytvoreného Sekretariátu práce a lesníctva, čo bola funkcia fakticky na úrovni ministra. Perón však súčasne získal aj veľa vplyvných nepriateľov v podobe statkárov a priemyselníkov, ktorým sa nové pracovnoprávne a sociálne opatrenia nepozdávali. Opozíciu voči Perónovi však viedol americký veľvyslanec, ktorý mal sám svoje ekonomické záujmy v Argentíne.[20]

22. januára 1944 sa 24-ročná Eva Duarteová stretla so 48-ročným vdovcom Juanom Perónom, ktorý bol už vtedy sekretárom práce a súčasne vplyvným členom vlády.[21] Stretnutie sa uskutočnilo na štadióne Luna Park na bankete, na ktorom sekretariát práce oceňoval hercov a herečky, ktorým sa podarilo získať najviac finančných prostriedkov do fondu solidarity pre obete zemetrasenia v meste San Juan, ktoré sa udialo na začiatku daného roka. Perón po zemetrasení inicioval celoštátnu kampaň na podporu solidarity s mestom San Juan a toto bol jeden zo spôsobov, ako získať peniaze. Perón na bankete verejne ocenil Evitu, že bola druhá najaktívnejšia zo všetkých osobností v získavaní peňazí pre solidárnu kampaň.[22] Moderátor večera následne vzájomne Peróna s Evou Duarteovou predstavil, pár spoločne odišiel už z tohto večierka, pričom sa z nich hneď stali milenci. Už vo februári žila Eva prakticky spolu s Perónom, ktorý sa presťahoval do bytu vedľa nej. Súčasne však pokračovala vo svojej rozhlasovej kariére, mala dokonca až tri programy za deň. Jeden z nich sa volal Smerom k lepšej budúcnosti, kde propagovala úspechy sekretariátu práce a lesníctva, ktoré viedol práve Perón. Taktiež sa objavila vo filme La cabalgata del circo, ktorý bol premietaný v roku 1945.[23]

Vstup do politického života[upraviť | upraviť zdroj]

Demonštranti na Májovom námestí v Buenos Aires počas tzv. Dňa vernosti na podporu uväzneného Peróna.

Rok 1945 sa ukázal ako kľúčový pre ďalší politický vývoj Argentíny, ale aj život Evy Duarteovej a Juana Peróna. Eva zatiaľ pokračovala vo svojej normálnej činnosti, v apríli natočila film La pródiga, kde získala svoju úplne prvú hlavnú úlohu. Jednalo sa však o jej posledný film. Natáčanie sa skončilo v septembri 1945, kedy už vrcholil politický boj medzi zástancami a odporcami Peróna. Svoju umeleckú kariéru neskôr Evita zhodnotila nasledovne: ”vo filme zlá, v divadle priemerná a v rádiu prijateľná”.[24] Odporcov, tzv. Antiperónistov viedol americký veľvyslanec Spruille Braden, ktorý spoluvlastnil v susednom Čile banskú spoločnosť a bol proti industrializácii Argentíny a posilneniu postavenia robotníkov, kvôli čomu bol veľkým odporcom Juana Peróna.[25] Opozícia zvolala v septembri veľkú demonštráciu nazvanú Pochod ústavy a slobody, na ktorej sa zúčastnilo až 200 000 ľudí, ktorí patrili k odporcom Peróna. Práve táto demonštrácia spustila snahy o odstránenie Peróna z vlády. Perón však bol stále chránencom a najbližším spojencom prezidenta generála Edelmira Juliána Farrella, napriek tomu sa jeho odporcom podarilo toto spojenectvo narušiť.[26]

Fotografia zachytáva civilný sobáš Juana Peróna a Evy Duarteovej, ktorý sa konal 22. októbra 1945.

8. októbra 1945 Perónovi nepriatelia v armáde na čele s generálom Eduardom Ávalosom naliehali na prezidenta Farrella, aby Peróna odvolal, s čím Farrell pod nátlakom súhlasil a vyzval Peróna k rezignácii, čo Perón hneď na druhý deň urobil a rezignoval na všetky svoje pozície. Súčasne s podpisom demisie podpísal aj opatrenie zabezpečujúce zvýšenie platov pre všetkých obyvateľov Argentíny. Zároveň mal dovolené prehovoriť v rozhlase, čo bola veľká chyba jeho odporcov, lebo aj toto vystúpenie mu iba zvýšilo podporu. Perón v týchto dňoch zostal s Evitou, viackrát kvôli bezpečnosti zmenili miesto, kde prespali. Následne bol 12. októbra Perón zatknutý a prevezený do väzenia na ostrove Martín García.[20] Perón v týchto dňoch napísal list svojmu priateľovi Domingovi Mercantemu, kde uviedol, že hneď ako ho prepustia si Evu Duarteovú vezme. Z väzenia na ostrove Martín García napísal Perón list aj Eve, kde jej oznámil, že požiada prezidenta Farrella, aby ho uvoľnil do dôchodku a potom spolu s ňou odíde do odľahlej provincie Chubut, kde zostanú v pokoji žiť. Tiež uviedol, že hneď ako ho pustia z väzenia, si Evu vezme za ženu.[27] V tomto období sa voči vláde začali búriť odbory, ktoré boli Perónovi spojenci. Snaha odborov vyvrcholila 17. októbra, kedy sa uskutočnil mohutný pochod robotníkov na Buenos Aires, ktorý sa nazýva Deň vernosti (Día de la lealtad). Podľa tradičnej verzie ho organizovala predovšetkým Eva Duarteová, no v súčasnosti historici jej účasť na organizovaní Dňa vernosti spochybňujú, časť pripúšťa jej obmedzenú účasť, no časť jej účasť úplne vylučuje. Eva nemala v tej dobe ešte dostatočnú politickú podporu, ani dôveru okolia Juana Peróna a jej kontakty na odbory boli obmedzené. Deň vernosti tak podľa súčasných historikov zorganizovali predovšetkým odborové zväzy. Eva Duarteová mala byť podľa niektorých historikov v deň konania tejto demonštrácie dokonca v Juníne v dome svojej matky a teda nie v Buenos Aires.[28] Deň vernosti sa stal zlomovým momentom celej situácie. Demonštrácie sa zúčastnilo 500 000 ľudí, ktorí požadovali prepustenie Juana Peróna. Demonštrantov tvorili predovšetkým robotníci a odborári, boli tu taktiež tzv. Descamisados (teda bez košieľ), čo bolo označenie pre chudobných ľudí, ktorí patrili medzi najhorlivejších podporovateľov Peróna a neskôr aj Evy.[29] Vláda nebola jednotná, ako na demonštráciu reagovať, odporcovia Peróna navrhovali strieľať na demonštrantov, no napríklad generál Ávalos to odmietol, pretože dúfal, že demonštrácia sa sama rozpustí. Polícii velil priateľ Juana Peróna, a tak policajti nezasiahli voči demonštrantom, ktorí sa tak presunuli do centra mesta. Zasiahnuť odmietla nakoniec aj armáda, prezident Farrell a vláda preto rozhodli o prevoze Peróna do prezidentského paláca, z ktorého mal tento podľa ich predstáv demonštráciu upokojiť. Po príchode Peróna do prezidentského paláca začali rokovania, pri ktorých bolo dohodnuté, že Perón verejne vystúpi na demonštrácii, no na druhej strane bude prepustený z väzenia, vláda rezignuje a generál Ávalos pôjde do dôchodku. Do dôchodku sa však zaviazal odísť aj Perón, no požadoval vypísanie slobodných volieb na začiatok roka 1946. Juan Perón následne vyšiel triumfálne na balkón prezidentského paláca na Májovom námestí a prehovoril k prítomným demonštrantom, ktorých vyzval, aby sa vyhli násiliu a súčasne ohlásil prechod z armády do civilného života.[30]

O päť dní neskôr, teda 22. októbra 1945 sa v civilnom obrade oženil za Evu Duarteovú v meste Junín. 10. decembra 1945 sa uskutočnil tiež cirkevný sobáš v meste La Plata.[7]

Rast politického vplyvu, prezidentské voľby a európske turné[upraviť | upraviť zdroj]

Eva Perónová zdraví priaznivcov počas volebnej kampane k prezidentským voľbám v roku 1946.

Po svadbe sa Eva naplno zapojila do prezidentskej kampane svojho muža Juana Peróna. Účasť ženy v kampani bola pre Argentínu úplnou novinkou, najmä preto, lebo ženy nemali stále volebné právo. V Argentíne síce už niekoľko desaťročí bojovalo niekoľko ženských aktivistiek za ženské práva, vrátane volebného práva, no bez väčších úspechov. Vo vtedajšej Argentíne sa ženy nepovažovali za dostatočne kvalifikované na politickú kariéru. Práve Juan Perón začal poukazovať na nespravodlivé postavenie žien v otázke volebného práva ešte pred zapojením Evy do politického života. Eva sa tak stala prvou manželkou prezidentského kandidáta v argentínskej histórii, ktorá sa aktívne zúčastňovala kampane svojho manžela a to osobne ale aj prostredníctvom rozhlasových vystúpení plných populistických prejavov na podporu Peróna. Práve počas kampane sa vo verejnosti vžilo jej pomenovanie Evita.[31] Práve politika Juana Peróna a jeho ženy Evy Perónovej o niekoľko rokov neskôr dosiahli, že žiadna krajina Latinskej Ameriky nemala v parlamente viac žien, než práve Argentína.[32] 8. februára 1946 zorganizovali ženské a študentské združenia veľkú manifestáciu na podporu Peróna v prezidentských voľbách. Perón toto podujatie pre vyčerpanosť nemohol navštíviť, nahradila ho tak práve Eva Perónová, pričom táto udalosť bola jej vôbec prvé politické vystúpenie. Zhromaždenie však volalo po prítomnosti samotného Peróna a Eva tak nemohla nakoniec vystúpiť s prejavom.[33]

Eva Perónová a Juan Perón po prílete do Španielska.

Napriek tomu začínalo byť čoraz jasnejšie, že Eva chce mať vlastnú a autonómnu politickú úlohu a to napriek tomu, že ženám nebola politická činnosť povolená. Ona sama sa o rok neskôr vo svojom prejave vyjadrila, že nebude iba manželkou prezidenta.[34] 24. februára 1946 sa uskutočnili voľby, ktorých sa zúčastnilo 83% oprávnených voličov. Perón získal viac ako 52% hlasov a stal sa tak víťazom volieb, jeho Strana práce získala súčasne väčšinu v oboch komorách parlamentu a okrem jednej aj kontrolu nad všetkými provinciami.[35] V roku 1947 sa Eva Perónová rozhodla kúpiť denník Democracia, ktorý ako jediný vo voľbách v roku 1946 aktívne podporoval Juana Peróna. Denník sa postupne stal ″hovorcom″ Evy Perónovej s denným nákladom 300 000 kusov. Eva do tohto denníka raz týždenne aj sama prispievala.[36]

Juan Perón sa 4. júna 1946 ujal funkcie prezidenta a Eva sa stala prvou dámou. Aby Perón podporil povesť svojej vlády v Európe, rozhodol sa tam v roku 1947 vyslať svoju manželku na turné. Oficiálne pozvanie zaslala španielska vláda a práve tu Evita začala svoju cestu nazvanú Dúhové turné. Nasledovala návšteva Talianska, Francúzska, Švajčiarska, Portugalska a Monaka. Následne sa vrátila do Južnej Ameriky, kde navštívila Brazíliu a Uruguaj. Do Európy s Evou odletel aj jej muž Juan Perón, ktorý mal okrem zámeru podporiť týmto turné svoju vládu, aj zámer posilniť popularitu Evy mimo Argentíny, ktorá by mohla posilniť jej politické postavenie doma aj v zahraničí.[37] Turné trvalo 64 dní, do krajiny sa Eva vrátila na konci augusta 1947. Oficiálnym dôvodom cesty bolo pôsobenie Evy ako veľvyslankyne dobrej vôle a súčasne mala spoznávať európske systémy sociálnej pomoci, vďaka čomu mala po návrate do Argentíny prevziať zodpovednosť za nový sociálny systém. V Španielsku jej diktátor Francisco Franco udelil najvyššie vyznamenanie Rad Izabely Kastílskej, spolu v Španielsku navštívila 9 miest. Všade ju vítalo množstvo ľudí, španielska vláda dokonca v tej dobe zvýšila dennú dávku prídelu chleba. Franca dokonca požiadala, aby prepustil politických väzňov a kritizovala vzájomný boj medzi Španielmi, zlé postavenie robotníkov a nedostatok demokracie. Na žiadosť matky komunistického partizána odsúdeného na smrť požiadala Franca o revíziu tohto trestu, čo Franco aj urobil.[38][39] Vo Francúzsku Eva podpísala vzájomnú dohodu medzi Argentínou a Francúzskom, na základe ktorej boli Francúzsku poskytované potraviny. Súčasne obdržala Rad čestnej légie a stretla sa s Charlesom de Gaullom.[40] V Portugalsku vyjadrila znepokojenie nad spôsobom vlády Antónia de Oliveira Salazara a životom najchudobnejšej časti obyvateľstva.[41] V Taliansku sa strela s ministrom zahraničných vecí a navštevovala materské školy, prijal ju tiež pápež Pius XII.[42]

Posilňovanie práv žien[upraviť | upraviť zdroj]

Eva Perónová vystupuje s prejavom, v ktorom podporuje volebné právo pre ženy v septembri 1947.

Aj súčasní historici sa zhodujú na tom, že Eva Perónová mala rozhodujúci podiel na uznaní rovnosti politických a občianskych práv medzi ženami a mužmi v Argentíne. Sama uviedla, že 20. storočie nebude storočím atómu, ale ″storočím víťazného feminizmu″.[43]

Oficiálny portrét Evy Perónovej ako prvej dámy z roku 1948.

27. februára 1946, teda iba pár dní po voľbách uskutočnila Eva Perónová svoj úplne prvý politický prejav, v ktorom poďakovala ženám za podporu Perónovi vo voľbách, v tom čase mala stále iba 26 rokov. Počas tohto prejavu požadovala rovnaké práva pre mužov a ženy, no najmä volebné právo pre ženy, čo bol aj jeden z predvolebných sľubov Juana Peróna počas volebnej kampane. Perón sa snažil o uzákonenie volebného práva žien už v roku 1945, kedy bol viceprezidentom Argentíny, no pre odpor armády sa mu tento zámer nepodarilo presadiť.[44] Už počas volebnej kampane Juana Peróna sa Eva zasadzovala o uznanie práva žien na volebné právo, čo hovorila aj na stretnutiach s voličmi, vo svojich rozhlasových vystúpeniach a článkoch, ktoré písala do novín. Jej popularita a vplyv tak rástli. Vytvorila skupinu ženských politických líderiek, čo bolo v rámci tejto časti sveta úplne ojedinelé. Eva Perónová tvrdila, že ženy nemajú len hlasovať, no musia hlasovať za ženy. Vďaka tejto kampani sa o niekoľko rokov do argentínskeho parlamentu dostalo viacero žien.[32] 1. mája 1946 bol návrh na uzákonenie volebného práva pre ženy predložený už v senáte, ktorý vzišiel po posledných voľbách. Proti však bola konzervatívna opozícia, jej poslanci dokonca prostestovali proti tomu, že Eva Perónová aktívne vplývala na poslancov a senátorov, aby tieto zmeny podporili. Diskusie trvali dlho, volebné právo pre ženy sa podarilo ustanoviť až 9. septembra 1947, kedy ho poslanecká snemovňa nakoniec jednomyseľne schválila a ustanovila tak rovnosť politických práv mužov a žien a všeobecné volebné právo rozšírila aj na ženy. Keď prezident Perón zákon podpísal, podal listinu symbolicky Evite. O dva týždne neskôr sa na Májovom námestí v Buenos Aires zišla veľká odborová manifestácia na oslavu schválenia týchto zmien, kde vystúpila ako prvá práve Eva Perónová.[45]

Ďalším spôsobom, ktorým chcela Eva Perónová posilniť vplyv žien na politické dianie bolo založenie Ženskej peronistickej strany (Partido Peronista Femenino, v skratke PPF). 26. júla 1949 iniciovala založenie tejto strany, ktorú založili a riadili výlučne ženy. V rámci Peronizmu bola táto strana úplne autonómna, mala vlastné ženské bunky po celej krajine, ktoré organizovali politické aktivity žien naprieč Argentínou.[46] V nasledujúcich voľbách v novembri 1951 vďaka týmto aktivitám hlasovalo až 64% žien za Peróna, v tomto období mala strana až 500 000 členiek. Evita sa síce nepovažovala za feministku, no práve kvôli jej osobe sa do politiky začalo zapájať množstvo argentínskych žien. Peronistická strana tak mala následne 23 poslankýň v poslaneckej snemovni a 6 senátoriek v senáte, čo boli súčasne jediné ženy v kongrese.[47]

Ďalším opatrením bolo zrovnoprávnenie mužov a žien v manželstve a v rodičovských právach. Toto Eva Perónová presadila do ústavnej reformy v roku 1949, od kedy bolo aj ústavnou zaručené, že sú si v manželstve právne rovní a majú spoločnú a rovnú rodičovskú autoritu a právo. Súčasťou ústavnej reformy boli aj ďalšie zmeny v prospech žien, ale aj dôchodcov a detí, ktoré presadzovala Eva Perónová, pričom časť z nich aj sama navrhla.[48] Vojenský prevrat v roku 1955 zrušil túto ústavu a s tým aj rovnosť mužov a žien v manželstve a rodičovských právach a opätovne obnovil prednosť muža pred ženou. Táto diskriminácia trvala až do roku 1985.[49]

Vzťahy s odbormi, presadzovanie práv robotníkov a dôchodcov[upraviť | upraviť zdroj]

Ikonická fotografia Evy Perónovej počas jej prejavu pri príležitosti 1. mája 1951.

Eva Perónova si postupne vybudovala veľmi blízky vzťah k odborovým zväzom, čo sa stalo jedným z jej charakteristických čŕt. Na konci roka 1946 sa strany, ktoré v prezidentských voľbách podporili Juana Peróna zjednotili do novej Peronistickej strany. Práve odbory sa stali prakticky súčasťou tejto strany, keďže sa stali blízkymi spojencami. Keď Eva Perónová vytvorila Ženskú peronistickú stranu, nadobudol Peronizmus tri zložky, politickú, odborovú a ženskú. Tým Peronizmus obsiahol viaceré zložky spoločnosti sa stal sa celospoločenským fenoménom. Vďaka svojmu blízkemu vzťahu k odborom sa Eva Perónová stala spojením medzi nimi a prezidentom. O niečo neskôr, v roku 1951, odbory dokonca podporili kandidatúru Evity na post viceprezidentky a v tejto podpore vytrvali aj napriek silnému odporu z viacerých častí spoločnosti.[50]

Eva Perónová a odbory mali taktiež veľmi podobný pohľad na sociálnu a pracovnú problematiku, vystupovali proti oligarchii, ″dehumanizovanému kapitalizmu″ a imperializmu, ktoré považovali za najväčšie nebezpečenstvo pre výdobytky Perónovej politiky. Evita sa vo svojich prejavoch zameriavala okrem boja za práva žien najmä za práva pracujúcich. Keď Eva Perónová so svojimi spolupracovníkmi vytvorila Nadáciu Evy Perónovej, za jej sídlo vybrala práve miesto vedľa budovy odborového zväzu CGT, ktorú jej nadácia aj financovala. Po jej smrti mali byť v sídle odborového zväzu CGT dokonca uložené jej pozostatky až do času, kým by nebol postavený pamätník.[51]

Eva Perónová tiež iniciovala úzku spoluprácu medzi odbormi a ministerstvom práce a sociálnych vecí, ktoré vzniklo z bývalého sekretariátu práce a lesníctva. Osobne sa dokonca zúčastňovala niektorých kolektívnych vyjednávaní v továrňach. Každú stredu Evita sprevádzala odborovú delegáciu pri pravidelných rokovaniach s prezidentom. Práve jej vplyv a práca výrazne pomohli k tzv. ″peronizácii odborov″ v Argentíne, ktorá trvá v podstate do súčasnosti. Lídri odborových zväzov v roku 1948 vyhlásili, že práve Eva Perónová mala rozhodujúci vplyv na presadenie nových pracovnoprávnych a sociálnych opatrení, ktoré prijala Perónova vláda.[52]

28. augusta 1948 vydala Eva Perónová tzv. Deklaráciu práv starších ľudí. Od tohto okamihu bol v tento deň v krajine každoročne oslavovaný deň venovaný starším. Následne verejne požiadala prezidenta Peróna, aby deklaráciu implementoval do legislatívy. Deklarácia obsahovala právo na pomoc, bývanie, stravu, oblečenie, telesné zdravie, morálne zdravie, rekreáciu, prácu a rešpekt. Argentína prijala v tomto období Deklaráciu OSN a pri tejto príležitosti zástupca Argentíny navrhol, aby OSN prijala normu uznávajúcu ľudské práva starších ľudí. Na podporu ochrany práv starších ľudí napísala Eva Perónová aj dva články do francúzskych novín. OSN nakoniec práva starších ľudí upravila až v roku 1991. V roku 1949, keď bola prijatá nová argentínska ústava, boli do nej začlenené aj články deklarácie, ktorú predstavila Evita.[53]

Nadácia Evy Perónovej a humanitárna politika[upraviť | upraviť zdroj]

Eva Perónová počas stretnutia s verejnosťou vo svojej kancelárii v sídle nadácie.

K hlavným zameraniam Evy Perónovej potom, čo sa stala prvou dámou v roku 1946 patrili pomoc zameraná na riešenie chudoby a sociálnu pomoc. V Buenos Aires podobnú humanitárnu pomoc tradične vykonávalo združenie žien z vyššej triedy, ktoré vytvoril ešte v 19. storočí Bernardino Rivadavia. Toto združenie sa nazývalo Sociedad de Beneficencia de Buenos Aires, no v čase, kedy sa krajina industrializovala a súčasne výrazne menila, sa jej činnosť ukázala ako zastaraná a nedostatočná. Členky tohto združenia, ktoré patrili k najvyššej triede v Buenos Aires navyše pohŕdali Evou Perónovou pre jej pôvod, vzdelanie, bývalú kariéru herečky a promiskuitu.[54] Čestnou predsedkyňou tohto združenia bola vždy prvá dáma Argentíny, Eve Perónovej to však členky nedovolili a tak založila vlastnú nadáciu. Perónistické hnutie úplne reorganizovalo sociálnu činnosť štátu. Tieto zmeny boli vytvorené predovšetkým na úrovni ministerstva zdravotníctva a Národného riaditeľstva pre sociálnu pomoc, ktoré sa neskôr pretranformovalo na ministerstvo sociálnej starostlivosti. Práve v súvislosti s inštitucionálnym usporiadaním sociálnej činnosti, ktorú Eva Perónová vykonávala v rámci ministerstva práce a sociálnych vecí, bola vytvorená Nadácia Evy Perónovej v júli 1948.[55] Tejto nadácii predsedala práve Eva Perónová a postupne sa z nej stala dominantná organizácia, ktorá mala kontakt s väčšinou detí, žien a dôchodcov v krajine. Perónová sa chcela zamerať na individuálne prípady, kde bolo potrebné pomôcť, pretože štát podľa nej nevedel pomáhať konkrétnym ľuďom, ale iba skupinám.[56]

Nadácia vykonávala široké spektrum spoločenských aktivít, od výstavby nemocníc, škôl, azylových domov, lacných bytov, domovov dôchodcov, tzv. dovolenkových táborov, až po poskytovanie štipendií pre študentov z chudobných rodín. Podporovala taktiež drobných vidieckych výrobcov, slobodné matky a ženy všeobecne. Nechala postaviť dvanásť moderných polikliník, kde bola bezplatná zdravotná starostlivosť a robotnícke domy v meste Ciudad Evita, ktoré bolo pomenované priamo po Eve Perónovej. Vďaka činnosti nadácie sa prvýkrát s histórii Argentíny nevyskytovala pri zdravotnej starostlivosti nerovnosť. Nadácia organizovala taktiež Národné hry Evity, ktorých sa zúčastňovali stovky tisíc detí z chudobných rodín. Pri tejto príležitosti boli týmto deťom zdarma poskytované lekárske prehliadky, ku ktorým inak nemali prístup. Každý rok tiež nadácia rozdávala chlieb najchudobnejším, čím súčasne získavala ich podporu pre prezidenta Peróna. Nadácia Evy Perónovej tak mala čoskoro až 14 000 zamestnancov, Eva Perónová však osobne podpisovala a schvaľovala každé rozhodnutie nadácie.[57] Vďaka nadácii získalo prácu až 13 000 žien, skoro 9 000 detí mohlo navštevovať školy, 2 300 dôchodcov mohlo byť umiestnených v domovoch dôchodcov (všetky tieto inštitúcie prevádzkovala samotná nadácia) a poskytovala humanitárnu pomoc v rôznych štátoch sveta. Peniaze nadácie pochádzali z rôznych zdrojov, z dane z lotérii, kasín a pod., z osobných darov, poplatkov stanovených v kolektívnych zmluvách, atď. Štát prispel nielen finančnými prostriedkami, ale aj nehnuteľnosťami, personálom a dopravnými prostriedkami. Nadácia fungovala v množstve budov, sídlo mala v budove ministerstva komunikácie, kde mala Eva Perónová kanceláriu. Tu postupne trávila niekedy až 20 hodín denne. Niektorí jej činnosť a snahu o pomoc chudobným prirovnávali až k fanatizmu. Na konci roka 1950 daroval kongres nadácii pozemok vedľa budovy odborového zväzu CGT, kde sa postavila centrála nadácie. Práve pre činnosť nadácie si začalo množstvo ľudí v Argentíne Evu Perónovú idealizovať, časť ju dokonca začala považovať za svätú, niektorí dokonca verili, že ich dokáže uzdraviť. Faktom ale je, že vďaka činnosti nadácie sa počet nemocničných lôžok v krajine skoro zdvojnásobil a o jednu štvrtinu narástol počet miest v školách. Opozícia však projektu vyčítala, že sa jedná hlavne o posilňovanie popularity Evy Perónovej a jej manžela Juana Peróna. Kritici tiež nadáciu obviňovali, že časť získaných peňazí bola tajne presúvaná na tajné účty Perónovcov vo Švajčiarsku. Podozrenia zo sprenevery sa však nikdy nedokázali a to napriek tomu, že v Argentíne vládla od roku 1955 vojenská chunta, ktorá Peróna, Evitu a Peronizmus úplne zakázala a hľadala akýkoľvek dôvod na ich diskreditáciu.[58][54] Sama Eva Perónová na svoju obranu povedala iba, že: ″Celý svet vie, že som poctivá″.[59]

Eva Perónová počas stretnutia s Goldou Meirovou.

Perónova vláda bola prvá spomedzi latinskoamerických vlád, ktorá začala spolupracovať s novým štátom Izrael, s ktorým už krátko po jeho vzniku uzatvorila aj obchodné dohody. Eva Perónová prostredníctvom svojej nadácie poslala do Izraela humanitárnu pomoc, aby zmiernila ťažkú situáciu pre množstvo migrantov, ktorí po druhej svetovej vojne odišli do tohto nového štátu. V roku 1951 navštívila Argentínu vtedajšia izraelská ministerka práce a neskoršia predsedkyňa vlády Golda Meirová, aby sa osobne stretla s Evou Perónovou a poďakovala jej za humanitárnu pomoc. Pri vzájomnom stretnutí Perónová označila vytvorenie štátu Izrael za mimoriadnu udalosť pre ľudstvo a vyjadrila odmietnutie voči zločinom, ktoré boli na Židoch počas druhej svetovej vojny páchané.[60] Perónová aj neskôr tvrdo vystupovala proti antisemitizmu.[61] V roku 1950, kedy zasiahli hlavné mesto USA Washington D.C. veľmi nízke teploty, poslala tam kabáty, topánky a jedlo pre chudobné deti.[62]

Po vojenskom prevrate v septembri 1955 do sídla nadácie vtrhla armáda, zničila celú dokumentáciu a vyplienila budovu. Následne tu bola umiestnená fakulta jednej z miestnych univerzít. Nadácia bola po prevrate rozpustená, nemocnice, školy, domovy dôchodcov, či azylové domy prevádzkované nadáciou boli zrušené a ich obyvatelia vysťahovaní. Armáda nechala zničiť dokonca krv v krvných bankách, pretože obsahovali ″perónistickú krv″. Majetok nadácie bol zhabaný štátom, časť si však rozdelili predstavitelia novej vojenskej vlády. Z jednej z budov, kde boli umiestnené deti bez domova, boli tieto armádou vyhnané a v budove bolo následne otvorené kasíno.[63]

Kandidatúra na viceprezidentku Argentíny[upraviť | upraviť zdroj]

Odborová demonštrácia z 22. augusta 1951 na podporu kandidatúry Evy Perónovej na viceprezidentku.

V novembri 1951 sa mali konať nové prezidentské voľby. Boli to vôbec prvé voľby, v ktorých mohli ženy nie len voliť, ale i byť volené. Vďaka veľkej popularite navrhol hlavný odborový zväz CGT Evu Perónovú na viceprezidentku krajiny. To jednak posilňovalo boj za práva žien, no súčasne aj postavenie samotných odborov, keďže Eva Perónová bola ich spojenec. Tento návrh ale vyvolal veľký boj dokonca aj vo vnútri Peronizmu, ktorý sa v otázke jej kandidatúry rozdelil na dve skupiny. Viceprezident v prípade smrti prezidenta automaticky preberal jeho funkciu, aj armáda tak proti jej nominácii ostro protestovala. V tomto období bola u Evy Perónovej diagnostikovaná rakovina krčka maternice, ktorá nakoniec ovplyvnila rozhodnutie Evity. 22. augusta 1951 sa konalo zhromaždenie, ktoré zvolal odborový zväz CGT. Zúčastnili sa ho dva milióny ľudí, aby vyjadrili podporu kandidatúre Evy Perónovej na viceprezidentku.[64] Na zhromaždení vodcovia odborov vyzvali Evu, aby prijala nomináciu, na to reagoval tak Juan Perón, ako aj samotná Evita, ktorí naznačili, že nominácia nie je dôležitá, lebo Eva už zaujíma nadradené miesto pri obhajobe práv obyvateľov. Tieto slová ale vyvolali silný odpor prítomného davu, ktorý začal znova požadovať, aby Eva nomináciu prijala práve tam, dav začal volať dokonca po generálnej stávke, ak Eva nomináciu neprijme. Evita však prítomných požiadala o čas na rozmyslenie. Dáv však prijal tieto slová ako jej záväzok, že nomináciu príjme a rozišiel sa. Nikdy v dejinách sa vo svete nezišlo také veľké množstvo ľudí, aby vyjadrili podporu ženskej političke.[65]

Známa fotografia Evy Perónovej zo 17 októbra 1951, kedy po svojom prejave od dojatia plače a objíma Juana Peróna.

Obrovská podpora nominácie Evity prekvapila aj samotného Juana Peróna. O deväť dní neskôr v rozhlase Eva Perónová vyhlásila, že nomináciu nemôže prijať a zriekla sa kandidatúry. Priaznivci Peronizmu tento deň nazvali Deň odrieknutia, teda Día del Renunciamiento. Dôvody, pre ktoré tak nakoniec urobila nie sú presne známe ani v súčasnosti a sú predmetom historického výskumu. Predpokladá sa však, že rozhodujúcu úlohu v jej rozhodnutí mala rakovina, ktorú jej v tej dobe diagnostikovali. CGT však tvrdil, že svoju úlohu tu zohrali aj vnútorné boje medzi Perónistami, ktoré spočívali v tom, že žena by sa mohla stať viceprezidentkou a neskôr možno aj prezidentkou krajiny, pričom k rodovým predsudkom ako dôvodu sa prikláňajú aj niektorí súčasní historici.[66]

Približne o mesiac neskôr sa časť ozbrojených síl a opozície pokúsila o neúspešný štátny prevrat, ktorý bol potlačený rýchlou reakciou vlády a odborov, ktoré vyhlásili generálny štrajk. Deň po pokuse o prevrat zhromaždila Eva Perónová lídrov odborových zväzov a veliteľov armády a spoločne začali organizovať robotnícke milície, ktoré by boli schopné brániť vládu v prípade prevratu. 17. októbra, kedy si už Eva Perónová bola jasne vedomá svojho zdravotného stavu, prehovorila na Májovom námestí v Buenos Aires z balkóna prezidentského paláca, kedy požiadala zhromaždený dav, aby sa staral o Juana Peróna, keď toho už ona nebude pre svoje zdravie schopná. Následne sa rozplakala, otočila k Perónovi a objala ho, čo bola scéna, ktorá sa stala veľmi známou vďaka jej odfotografovaniu. Prejav, ktorý na mieste urobila je považovaný za jej politický testament. 11. novembra 1951, teda v deň prezidentských volieb, sa Evita nachádzala v nemocnici po operácii.[67]

Choroba a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Eva Perónová hlasuje v prezidentských voľbách v novembri 1951, krátko po operácii v snahe zabrániť rozširovaniu rakoviny.

Eva Perónová ochorela na rakovinu krčka maternice, už v roku 1949 sa pri rozhovore s americkým vojenským atašé priznala, že za posledný rok schudla až 10 kg. V januári 1950 na verejnosti omdlela a následne podstúpila operáciu akútnej apendicitídy, pričom jej bola diagnostikovaná rakovina v pokročilom štádiu.[68] Podľa svedectiev trpela mdlobami, občasnými stratami vedomia a dokonca niekedy krvácala z pošvy, no odmietala si oddýchnuť. Jej zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Eve Perónovej následne ponúkli zahraničné veľvyslanectvá, aby podstúpila liečbu v ich krajinách, kde by poskytli svojich najlepších lekárov. 15. októbra 1951 vydala knihu Dôvod pre môj život (La razón de mi vida), na ktorej pracovala tri roky spolu so španielskym novinárom Manuelom Penellom a argentínskym spisovateľom Raúlom Mendém. Neskôr uverejnila ešte jednu knihu nazvanú Moje posolstvo (Mi mensaje), ktorá bola jej poslednou. Pre pokročilé štádium rakoviny však už túto knihu nepísala, ale musela ju diktovať, bola dokončená krátko pred jej smrťou a niektoré jej časti čítané verejne po jej smrti na Májovom námestí v Buenos Aires.[69]

Fotografia ukazuje Evu Perónovú krátko pred jej smrťou pri prejave 1. mája 1952. Je už viditeľne zoslabnutá a Juan Perón ju musí pridržiavať.
Pohreb Evity.

6. novembra 1951 ju tajne operoval americký onkológ George T. Pack, kedy podstúpila hysterektómiu v snahe o odstránenie rakoviny. O niekoľko dní neskôr 11. novembra hlasovala prvýkrát v živote vo voľbách, keďže v tento deň sa uskutočnili prezidentské voľby. Hlasovať však mohla iba z nemocničného lôžka. Neskôr sa objavili aj tvrdenia, že podstúpila tiež prefrontálnu lobotómiu na konci života na zmiernenie bolesti.[70][71] 4. júna 1952 sa ešte zúčastnila osláv znovuzvolenia Peróna za prezidenta, bola však už taká slabá, že nemohla bez podpory ani stáť. Počas inaugurácie Peróna jej bol udelený titul duchovný vodca národa.[72] Napriek operácii došlo k recidíve a rakovina ďalej metastázovala. Po niekoľkých sériách chemoterapie, ktorú podstúpila ako prvá v Argentíne, upadla 18. júla 1952 prvýkrát do kómy, v tom čase už vážila iba 36 kg.[73]

Zomrela 26. júla 1952 v čase 20:23 hod. vo veku 33 rokov. Vláda však zverejnila čas 20:25 hod. aby si verejnosť čas ľahšie zapamätala.[1][74] Telesné pozostatky už krátko po smrti Evity prevzal lekár Pedro Ara, ktorý bol známym balzamovačom. Nie je jasné, či niekdy Eva Perónová chcela, aby jej telo bolo zabalzamované, je možné, že o tom rozhodol až Juan Perón. Ara následne zabalzamoval jej telo, ktoré malo byť vystavené v polohe predstavujúcej spánok.[75]

O niečo viac ako hodinu neskôr bola rozhlasom oznámená smrť Evy Perónovej. Súčasne bolo oznámené, že jej pozostatky budú na druhý deň vystavené v budove ministerstva práce a sociálnych vecí, kde bude vybudovaná dočasná kaplnka. Odborový zväz CGT vyhlásil tri dni bez práce a súčasne Evitu označil za ″mučeníčku práce″, taktiež požiadal vládu, aby jej udelila najvyššie štátne vyznamenania a vyhlásila 30-dňový štátny smútok a počas nasledujúcich dvoch dní sa mali vykonávať iba najnutnejšie činnosti. Vláda následne vyhlásila dva dni štátneho smútku a rozhodla o prenesení rakvy s telom Evy Perónovej do budovy argentínskeho kongresu. Počas nasledujúcich dní chodil prezident Perón na miesto každé ráno a zostal tam až do noci. Dva dni po jej smrti boli vypredané všetky kvety v Buenos Aires a širokom okolí. Ďalšie kvety tak boli privezené niekoľkými lietadlami z Čile, ale aj tie sa minuli za pol dňa. Všetky úrady a inštitúcie vybudovali vlastné dočasné pamätníky na jej počesť. Po celej krajine sa konali pochody s pochodňami.[76]

V okolí ministerstva práce, kde bolo uložené telo Evity sa zhromaždilo toľko ľudí, že tisíce z nich museli byť následne ošetrené v nemocnici, niekoľko ľudí dokonca zomrelo v tlačenici. Dva týždne bolo okolie plné ľudí, spolu ich pozostatky Evity videlo 2 milióny. Vláda rozhodla, že Eva Perónová bude pochovaná prostredníctvom štátneho pohrebu a to aj napriek tomu, že nemala žiadnu oficiálnu štátnu funkciu. 9. augusta sa telesné pozostatky podľa predchádzajúceho rozhodnutia vlády presunuli do budovy kongresu. Na druhý deň bola rakva položená na katafalk, ktorý ťahali vodcovia odborových zväzov vlastnými silami. Za rakvou išiel Perón, rodina, vláda a ďalšie osobnosti spojené s Evou Perónovou, pohrebu sa zúčastnili 3 milióny ľudí. Telo bolo prevezené do sídla odborov CGT, kde malo zostať, kým nebude vybudovaný jej pamätník.[5]

Krádež a ukrytie tela Evy Perónovej[upraviť | upraviť zdroj]

Dr. Pedro Ara balzamoval telo Evy Perónovej.
Hrobka rodiny Duarte na citoríne La Recoleta v Buenos Aires, kde je pochovaná Eva Perónová.

21. septembra 1955 ozbrojené sily zosadili prezidenta Juana Peróna, ktorý musel ujsť z Argentíny. 22. novembra prikázal generál Pedro Eugenio Aramburu, jeden z vodcov prevratu, aby v noci námorné komando pod velením plukovníka Carlosa de Moori Koeniga, veliteľa vojenskej tajnej služby, vzalo telesné pozostatky Evy Perónovej. Vojsko nechcelo, aby sa jej telo stalo pútnickým miestom Peronizmu a jeho stúpencov. Komando tak vtrhlo do budovy odborového zväzu CGT, zrazilo jej bustu a vyrazilo dvere na kaplnke, kde sa nachádzala jej rakva. Tam spálili argentínske vlajky položené na jej telesných pozostatkoch a následne na ne močili. Telo potom zobrali preč, ďalšie tri dni bolo uložené v nákladnom vozidle a presúvalo sa na rôzne miesta, aby nevzbudilo žiadne podozrenie. Bývalý vojenský dôstojník Jorge Dansey Gazcón však tvrdil, že to on odniesol telo Evy Perónovej.[77][78] Carlos de Moori Koenig následne telo Evity nechal v dodávke, ktorú niekoľko mesiacov preparkovával na rôzne miesta v Buenos Aires. Nejaký čas ho dokonca ukryl vo vlastnej kancelárii.[79] Neskôr dostal telo na starosti plukovník Héctor Cabanillas. Nasledovala Operácia prevod, pri ktorej asistovali aj predstavitelia katolíckej cirkvi. Telo následne zmizlo na ďalších 16 rokov až do roku 1971. Vojenská chunta zakázala Peronizmus vrátane vyobrazení Peróna a Evity, zakázané bolo dokonca iba vysloviť ich mená. 23. apríla 1957 bolo telo tajne loďou presunuté do talianskeho Janova v rakve, ktorá patrila žene s menom Maria Maggi de Magistris. Pod týmto menom bolo telo pochované na jednom z cintorínov v Miláne. Existujú aj teórie, podľa ktorých mala armáda poslať po jednej voskovej kópii jej tela na cintoríny do Belgicka a Západného Nemecka. V roku 1970 perónisitcká gerilová organizácia Montoneros uniesla bývalého prezidenta generála Aramburua, ktorý bol zodpovedný za zmiznutie tela Evy Perónovej a žiadala, aby bolo vrátené do Argentíny. Keďže vtedajšia vojenská chunta nesúhlasila, Montoneros Aramburua zavraždili.[80]

V roku 1971 armáda priznala, že telo Evy Perónovej je pochované v talianskom Miláne pod menom María Maggi. Toto bolo následne vrátené Juanovi Perónovi do Madridu, kde vtedy žil v exile. Jej telo bolo počas transportov a skladovania na rôznych miestach poškodené. Negatívne sa tiež podpísalo to, že bolo istý čas vo vzpriamenej polohe. Pri vrátení tela Perónovi mu chýbal jeden prst a bol mierne poškodený nos, inak bolo v pomerne dobrom stave. 17. novembra 1974 bolo telo Evy Perónovej vrátené do Argentíny a umiestnené do prezidentskej krypty v meste Olivos. Opravu poškodeného tela mal na starosti lekár Domingo Tellechea, ktorému sa podarilo aj vďaka veľmi dobrej práci jeho predchodcu Dr. Aru pri prvotnom balzamovaní vzniknuté poškodenia opraviť.[81] Vláda následne začala plánovať vybudovanie mauzólea pre Evitu a ďalšie osobnosti štátu. Ale po ďalšom vojenskom prevrate v roku 1976 odovzdala nová vojenská chunta telo Evy Perónovej jej rodine Duarte, ktorá ho uložila do rodinnej hrobky na cintoríne La Recoleta v Buenos Aires, kde zostalo do súčasnosti. Tu nechala armáda telo tak zabezpečiť, aby bolo veľmi náročné jeho vybratie. Hrobka by mala údajne vydržať až výbuch jadrovej bomby.[2] V roku 1995 vydal spisovateľ Tomás Eloy Martínez knihu Santa Evita, v ktorej popisoval, čo samalo diať s telom Evy Perónovej po jeho krádeži. Okrem iného uviedol, že malo byť terčom nevhodného správania sa, ktoré spočívalo možno až v určitej forme nekrofílie. Tieto teórie sú však odmietané historikmi, ktorí uvádzajú, že rozširovanie podobných mýtov spôsobili poškodenia jej tela.[82]

Meno[upraviť | upraviť zdroj]

Meno Evy Perónovej sa niekoľkokrát zmenilo. Narodila sa ako Eva María Ibarguren, potom čo ju jej otec uznal za svoju dcéru, používala meno Eva Maria Duarte, čo bolo zaznamenané aj v škole v meste Junín, ktorú navštevovala. Pred svadbou s Juanom Perónom nechala sfalšovať svoj rodný list, kde už bolo ako jej rodné meno uvedené María Eva Duarte. Potom, čo sa presťahovala do Buenos Aires, používala meno Eva Duarte, v niektorých prípadoch dokonca Eva Durante. V roku 1945, kedy sa vydala za Juana Peróna začala používať meno María Eva Duarte de Perón. Potom, ako Juana Peróna zvolili o rok neskôr za prezidenta, začala používať meno Eva Perón. Najviac však využívala iba zdrobneninu svojho krstného mena Eva, teda Evita, týmto pomenovaním ju volali všetci jej stúpenci.[83]

Umelecké stvárnenia[upraviť | upraviť zdroj]

Život Evy Perónovej sa stal predlohou pre množstvo umeleckých diel všetkého druhu. Čo sa týka hudby, zrejme najznámejším dielom je muzikál Evita z roku 1976 od Andrewa Lloyda Webbera a Tima Ricea, ktorý bol v roku 1996 spracovaný v známej filmovej adaptácii Evita.[84] Ďalšie hudobné dielo z roku 1983 je pomenované Quien quiera oír que oiga a napísal ho argentínsky spevák a textár Litto Nebbia. Hudba z neho bola použitá v roku 1984 v argentínskom dokumentárnom filme Evita, quien quiera oír que oiga. V roku 1986 mal premiéru argentínsky muzikál Eva od argentínskych autorov Pedra Orgambideho a Alberta Faveroho. V roku 1990 mala premiéru opera Evita od skladateľa Andrésa Pedra Rissa a v roku 2014 divadelná tanečná hra s názvom La Duarte od Silvie Vladimivskej a Eleonory Cassanovej.[85]

Prvým filmom, ktorý bol o Eve Perónovej nakrútený bol argentínsky krátky film Eva Perón inmortal z roku 1952, ktorý režíroval argentínsky režisér Luis César Amadori. V roku 1984 bol nakrútený dokumentárny film Evita, quien quiera oír que oiga, ktorý režíroval Eduardo Mignogna. V roku 1996 bol nakrútený známy muzikálový film Evita režiséra Alana Parkera v hlavnej úlohe s Madonnou, Antoniom Banderasom a Jonathanom Pryceom.[86] Jedná sa zrejme o vôbec najznámejšiu umeleckú adaptáciu života Evy Perónovej. V rovnakom roku bol nakrútený argentínsky film Eva Perón od režiséra Juana Carlosa Desanza. Ďalší argentínsky film Juan y Eva bol nakrútený v roku 2011 režisérkou Paulou de Luqueovou. V rovnakom roku bol nakrútený tiež argentínsky film Eva de la Argentina režisérky Maríe Seoaneovej. O rok neskôr zas španielsky film Carta a Eva režiséra Agustího Villarongu.[87] V roku 2015 bol nakrútený režisérom Pablom Agüerom argentínsky film Eva no duerme.[88]

V roku 1969 mala v Argentíne premiéru divadelná hra Eva Perón, ktorá sa zaoberá posledným obdobím jej života a bojom s rakovinou. Ďalšími divadelnými hrami sú Eva y Victoria, Eva (1986), La razón de mi Eva (2012) a Tibio está el pañuelo todavía.[89]

Pri príležitosti 59 výročia jej smrti dňa 26. júla 2011 boli na budove federálneho ministerstva verejných prác v Buenos Aires na križovatke ulíc Trieda 9. júla a Belgrano argentínskym umelcom Alejandrom Marmom nainštalované veľké podobizne Evy Perónovej z jej najznámejších vyobrazení. Prvé vyobrazenie bolo nainštalované na južnej stene budovy a jedná sa obraz Evity z jej oficiálneho portrétu z roku 1948, ktorý bol súčasne použitý aj na obálke jej knihy Dôvod pre môj život (La razón de mi vida). Na konci augusta 2011 bolo nainštalované aj druhé vyobrazenie, tento raz na severnej stene budovy, kde sa jedná o zachytenie jej podoby z prejavu z 1. mája 1951. Obe nástenné vyobrazenia sú vyrobené z ocele majú rozmery 31 x 24 metrov. Cieľom projektu bolo vytvoriť z postavy Evy Perónovej kultúrnu ikonu, čo malo súčasne posilniť národnú identitu občanov.[90]

Umelecké vyobrazenia Evity na budove ministerstva verejných prác v Buenos Aires

Pocty[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1951, teda krátko pred koncom svojho života, začala Eva Perónova premýšľať o vybudovaní pamätníka, ktorý by pripomínal Deň vernosti zo 17. októbra 1945. Potom, čo sa dozvedela o závažnosti svojej choroby a o tom, že pravdepodobne zomrie, vyjadrila túžbu byť po smrti uložená v krypte, ktorá by sa nachádzala v tomto pamätníku. Poverenie na návrh stavby dostal taliansky sochár León Tomassi, ktorého Evita požiadala o prípravu návrhu pamätníka, ktorý mal byť podľa jej želania najväčší na svete. Na konci roka 1951 mal hotový návrh, následne ho Eva Perónová požiadala, aby interiér hrobky vyzeral ako hrobka Napoleona Bonaparteho, ktorú videla v Paríži počas svojej návštevy v roku 1947.[91] Podľa schváleného návrhu mala mať centrálna socha výšku až 60 metrov a mala stáť na podstavci vysokom ďalších 77 metrov. Okolo malo byť námestie trikrát väčšie ako parížsky park Champ-de-Mars, okolo ktorého malo byť postavených šestnásť sôch predstavujúcich lásku, sociálnu spravodlivosť pre všetky deti a práva starších ľudí. V strede stavby mal byť umiestnený sarkofág podobne, ako je tomu v prípade Napoleona v Invalidovni. Samotná stavba mala byť po dokončení väčšia ako Bazilika svätého Petra v Ríme a centrálna socha jeden a pol krát vyššia ako Socha slobody v New Yorku. Dokončenú stavbu malo obsluhovať štrnásť výťahov. 20 dní pred smrťou Evity vláda schválila výstavbu tohto pamätníka, ktorý mal stáť v mestskej časti Buenos Aires Palermo.[92] V roku 1955 už boli položené základy stavby, no v septembri daného roka bol prezident Juan Perón zvrhnutý vojenským prevratom a armáda následne zničila všetko, čo sa stihlo postaviť. Vojenský prevrat znamenal definitívny koniec tomuto projektu.[93]

V roku 1999 bol schválený zákon, ktorý nariadil stavbu pamätníka Evy Perónovej, ktorý sa mal postaviť v Buenos Aires na uliciach Avenida del Libertador a Agüero y Austria v priestoroch Národnej knižnice Argentínskej republiky. Stavbu pamätníka dostal na starosti umelec Ricardo Gianetti, malo sa jednať o 20 metrov vysokú bronzovú sochu, ktorá mala stáť na žulovom podstavci. Prezident Carlos Menem slávnostne odhalil dielo v decembri 1999.[94][95]

V júli 2012 pri príležitosti 60. výročia úmrtia Evy Perónovej bol schválený nový vzhľad argentínskej bankovky v hodnote 100 Pesos. Na tejto bankovke nahradil pôvodný portrét bývalého prezidenta Julia Argentina Rocu portrét Evy Perónovej. Po 200 rokoch existencie Argentíny sa tak Evita stala prvou ženou vyobrazenou na národnej mene. Pôvodne mala byť bankovka iba pamätná, ale vtedajšia prezidentka Cristina Fernándezová Kirchnerová rozhodla o trvalej zmene jej vzhľadu.[96]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c Žena, ktorej sa báli aj po smrti - Eva Perón [online]. sme.sk, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d Duarte de Perón, María Eva (1919-1952) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  3. ↑ Eva Perón [online]. britannica.com, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.
  4. ↑ Eva María Duarte de Perón [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c d BIOGRAFÍA DE EVA PERÓN [online]. historia-biografia.com, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.
  6. ↑ CHALUPA, J., 2012, Dějiny Argentiny, Uruguaye a Chile. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, s. 206
  7. ↑ a b c d Eva Perón [online]. geni.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  8. ↑ a b Eva Perón Evita Perón [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  9. ↑ Junín llora la perdida de su hija dilecta: Eva Perón [online]. juninhistoria.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  10. ↑ 14 hipótesis de trabajo en torno a Eva Perón [online]. revistasudestada.com.ar, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  11. ↑ a b La infancia de Evita [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  12. ↑ a b EVA PERON LA MUJER QUE CAMBIO A ARGENTINA [online]. evitaperonnews.weebly.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  13. ↑ Eva Duarte de Perón [online]. monografias.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  14. ↑ Las razones de Eva Perón [online]. elforjista.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  15. ↑ Mujeres que dejaron huella en la historia. Eva Perón [online]. objetivocastillalamancha.es, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  16. ↑ HISTORIAS, ANECDOTAS y TESTIMONIOS [online]. marianobayona.com, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  17. ↑ Eva Duarte Actress [online]. evitaperon.org, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  18. ↑ Evita: biografía de una mujer influyente que dejó su huella en la sociedad argentina [online]. latecno.com.ar, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
  19. ↑ History of Argentina – Revolution of '43 [online]. liquisearch.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  20. ↑ a b Juan Domingo Perón [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  21. ↑ JUAN PERÓN Y EVA DUARTE [online]. historialunapark.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2018-07-26 z originálu.
  22. ↑ Eva y Perón, el día que comenzó la mayor historia de amor de Argentina [online]. notimerica.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  23. ↑ La famosa Eva Duarte se convierte en Evita [online]. pressreader.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  24. ↑ Biografía de Eva Perón [online]. mujeresnotables.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  25. ↑ Spruille Braden [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  26. ↑ El discurso de Perón del 17 de octubre de 1945 [online]. diariopopular.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  27. ↑ Se casan Eva Duarte y Juan Perón [online]. laopinionpopular.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  28. ↑ Entrevista. Silvia Mercado, autora de “El Relato Peronista”. “El 17 de octubre fue una manipulación de Perón” [online]. clarin.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  29. ↑ 17 de octubre: Día de la Lealtad peronista [online]. elterritorio.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  30. ↑ El significado del 17 de Octubre de 1945 [online]. perio.unlp.edu.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2018-10-28 z originálu.
  31. ↑ Evita y la participación de la mujer [online]. evitaperon.org, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  32. ↑ a b Evita descubrió las mujeres a través de Perón [online]. pagina12.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  33. ↑ Eva Peron [online]. evaperonbiografia.blogspot.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  34. ↑ "El voto femenino, será el arma..." Mensaje de Eva Perón a la mujer argentina (1947) [online]. constitucionweb.blogspot.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  35. ↑ 24 Febrero de 1946: Juan Domingo Perón gana las elecciones presidenciales en Argentina [online]. elintransigente.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  36. ↑ Venden hoy la sede del diario Democracia [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  37. ↑ Evita, la primera dama del pueblo [online]. lavanguardia.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  38. ↑ Se cumplen 69 anos de la llegada de Evita a Espana [online]. europapress.es, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  39. ↑ La comunista que salvó Eva Perón [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2018-07-09 z originálu.
  40. ↑ París recuerda el mito de Eva Perón [online]. lavanguardia.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  41. ↑ Eva Perón le dijo a don Juan: 'Acepte usted la corona [online]. intereconomia.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  42. ↑ Histórico encuentro con Pío XII [online]. larazon.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2007-07-13 z originálu.
  43. ↑ EVA PERON [online]. pjbonaerense.org.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2006-12-09 z originálu.
  44. ↑ Setenta anos de voto femenino [online]. amanza.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2006-08-25 z originálu.
  45. ↑ Anuncio de la Ley del Voto Femenino - Evita [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2016-07-06 z originálu.
  46. ↑ Eva Perón y la organización política de las mujeres [online]. ucema.edu.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  47. ↑ A 65 anos de que las mujeres argentinas votasen por primera vez [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online.
  48. ↑ Maria Eva Duarte de Peron [online]. uchapornuestrosderechos.blogspot.com, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  49. ↑ El Código Civil tuvo varias reformas desde su creación [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-10]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  50. ↑ Renunciamiento de Evita [online]. uom.org.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  51. ↑ Evita en el sindicalismo [online]. latfem.org, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  52. ↑ Sindicalismo y peronismo: una relación que nunca fue lineal [online]. diarionorte.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  53. ↑ Día de la Ancianidad [online]. victorsantamaria.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  54. ↑ a b Evita Perónová nenašla pokoj ani po smrti [online]. sme.sk, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.
  55. ↑ Creación de la Fundación Eva Perón [online]. 26dejulio.org.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  56. ↑ La fundación "Eva Perón": un gigante para dar derechos [online]. cronica.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  57. ↑ Comienzos - Fundación de Investigaciones Históricas Evita Perón [online]. evitaperon.org/f0-es.htm, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  58. ↑ FUNDACIÓN EVA PERÓN [online]. cepid.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  59. ↑ CHALUPA, J., 2012, Dějiny Argentiny, Uruguaye a Chile. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, s. 205
  60. ↑ Las visitas de Golda Meir a la Argentina y su encuentro con Eva Perón [online]. visavis.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  61. ↑ A 70 años de su declaración de independencia: Israel, peronismo y cultura de izquierda [online]. lavoz.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  62. ↑ Evita y la ayuda a los pobres de EE.UU. [online]. auno.org.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  63. ↑ Un lugar segur [online]. pagina12.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  64. ↑ 22 de agosto de 1951 – A 66 años del CABILDO ABIERTO DEL JUSTICIALISMO [online]. jdperon.gov.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online. Archivované 2018-11-12 z originálu.
  65. ↑ Cabildo abierto [online]. beersandpolitics.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  66. ↑ El renunciamiento de Eva Perón a la candidatura a vicepresidente [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  67. ↑ El último discurso de Eva Perón, que inauguró la Televisión Argentina [online]. eldestapeweb.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  68. ↑ Los últimos días de Eva Perón [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online. Archivované 2018-08-11 z originálu.
  69. ↑ Eva Perón: "Mi Mensaje" [online]. agenciapacourondo.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  70. ↑ Enfermedad y muerte - Eva PERON [online]. evitaperonnews.weebly.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  71. ↑ Evita 'given lobotomy while dying of cancer' [online]. telegraph.co.uk, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  72. ↑ Biography of María Eva "Evita" Perón [online]. thoughtco.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  73. ↑ The gruesome, untold story of Eva Peron's lobotomy [online]. bbc.com/, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  74. ↑ Este sábado se cumple el 62° aniversario de la muerte de María Eva Duarte de Perón [online]. diariouno.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  75. ↑ Why did it take more than 20 years to bury Eva Peron? [online]. history.howstuffworks.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  76. ↑ Los 16 fimerales que movilizaron masas [online]. elheraldo.hn, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  77. ↑ Video: cómo vivió Perón la restitución del cuerpo de Evita [online]. infobae.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  78. ↑ Evita: The Life of Eva Perón, s. 229 [online]. books.google.sk, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  79. ↑ Eva Perón. Un cadáver secuestrado, ultrajado y desterrado [online]. depoliticaehistoria.blogspot.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  80. ↑ "Ojalá que el sacrificio de mi padre contribuya a desterrar el odio" [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online. Archivované 2019-02-02 z originálu.
  81. ↑ Ukradený herec a zmizení první dámy aneb Když poslední cesta není poslední [online]. tiscali.cz, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.
  82. ↑ Tomás Eloy Martínez obituary [online]. theguardian.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  83. ↑ Sus nombres - Eva PERON [online]. evitaperonnews.weebly.com, [cit. 2018-11-11]. Dostupné online.
  84. ↑ Andrew Lloyd Webber & Tim Rice:Evita (1976) [online]. lyrics.wikia.com, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online. Archivované 2018-11-13 z originálu.
  85. ↑ EVITA – La Duarte [online]. dietrolanotizia.eu, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online.
  86. ↑ Evita (1996) [online]. imdb.com, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online.
  87. ↑ Carta a Eva [online]. imdb.com, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online.
  88. ↑ Eva no duerme (2015) [online]. imdb.com, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online.
  89. ↑ "Tibio está el pañuelo todavía", La vida de Evita en tiempo de tango en Villa Gesell [online]. todotango.com, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online.
  90. ↑ Evita: el rostro del Desarrollo Social [online]. desarrollosocial.gob.ar, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online.
  91. ↑ Monument to Eva Perón [online]. evitaperon.org, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.
  92. ↑ Leone Tommasi y el Monumento a Evita [online]. marianobayona.com, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.
  93. ↑ Eva Duarte de Perón [online]. patrimonio.com.ar, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.
  94. ↑ Plaza Evita – Monumento a Evita [online]. buenosaires.gob.ar, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.
  95. ↑ Monumento a Eva Perón [online]. waymarking.com, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.
  96. ↑ Argentina vydala k výročí smrti Evy Perónové bankovku s jejím portrétem [online]. idnes.cz, [cit. 2018-11-13]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eva_Perónová&oldid=7769153“