Fritz Haber

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Fritz Haber
nemecký chemik
Fritz Haber
Narodenie 9. december 1868
Vroclav, vtedy Prusko
Úmrtie 29. január 1934 (65 rokov)
Bazilej, Švajčiarsko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Fritz Haber
Nositeľ Nobelovej ceny

Fritz Haber (* 9. december 1868, Vroclav, vtedy Prusko – † 29. január 1934, Bazilej, Švajčiarsko) bol nemecký chemik. V roku 1918 získal Nobelovu cenu za chémiu za syntetizovanie amoniaku, ktorý je dnes dôležitou surovinou na výrobu umelých hnojív a výbušnín.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1886 študoval na univerzite v Heidelbergu pod vedením Roberta Bunsena a na Humboldt-Universität zu Berlin v skupine Augusta Wilhelma von Hoffmanna, neskôr v skupine Carla Liebermanna. Tu v roku 1891 promoval s dizertačnou prácou Über einige Derivate des Piperonals.[1][2]

V roku 1901 sa oženil s priateľkou Clarou Immerwahrenovou. Pred tým ako začal vyučovať, pracoval v otcovej chemickej továrni a v Technologickom Inštitúte v Zürichu spolu s Georgom Lungem.

Napriek tomu, že konvertoval z judaizmu, naďalej ho považovali za Žida a v roku 1933 musel emigrovať z Nemecka. Pár mesiacov strávil v Cambridge a zvažoval, že prijme post v meste Rehovot v Palestíne (dnes Izrael), ale nikde nepobudol dlho. Zomrel na infarkt v hoteli v Bazileji.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Počas pôsobenia v Karlsruhe spolu s Carlom Boschom navrhli takzvaný Haberov proces (alebo Haber-Boschov proces) na syntézu amoniaku z vodíka a atmosférického dusíka za pomoci katalyzátora a za vysokého tlaku a teploty.

V roku 1918 získal za tento objav Nobelovu cenu. Haber-Boschov proces bol míľnikom v priemyselnej chémii pretože dusíkaté látky sa už nemuseli získavať z prírodných zdrojov ako napríklad čilský liadok. Má sa za to, že tento objav procesu výroby amoniaku odvrátil maltuziánsku krízu.

Zaoberal sa tiež výskumom reakcií počas horenia, separáciou zlata z morskej vody, mechanizmami adsorpcie a elektrochémiou. Veľkú časť svojich prác urobil v rokoch 19111933 na Inštitúte fyziky a elektrochémie v Berlíne.

1. svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Haber sa významne podieľal na výskume chemických zbraní počas 1. svetovej vojny. Časť jeho práce zahrňovala vývoj plynových masiek s účinnými filtrami. Šéfoval tímu ktorý pracoval na príprave chlóru a iných smrtiacich plynov pre zákopovú vojnu.

Boj chemickými zbraňami v 1. svetovej vojne bol vlastne bojom chemikov – Haber proti francúzskemu držiteľovi Nobelovej ceny za chémiu Victorovi Grignardovi. Haberova manželka bola proti jeho práci na vývoji bojových plynov a tak spáchala samovraždu s jeho služobnou zbraňou počas slávnostnej večere na oslavu prvého použitia chlóru ako bojovej látky v Ypres. Strelila si do srdca a zomrela na ďalšie ráno. V to ráno Haber odišiel na východný front aby dohliadal nad vypustením plynu proti Rusom. Haber bol nemeckým patriotom, ktorý bol hrdý na svoju prácu počas 1. svetovej vojny.

V jeho štúdiach pôsobenia plynu poznamenal, že dlhodobé vystavenie malým koncentráciám smrtiaceho plynu má podobné účinky ako krátkodobé vystavenie vysokým koncentráciam. Sformuloval jednoduchý matematický vzťah medzi koncentráciou plynu a časom potrebným na usmrtenie. Tento vzťah sa volá Haberov zákon.

Haber obhajoval použitie chemických zbraní proti námietkam o ich nehumánnosti s vysvetlením, že smrť je smrť a je jedno čím bola spôsobená. V 20. rokoch 20. storočia, vedci pracovali na vývoji kyanidového plynu Cyklon B, ktorý sa používal ako insekticíd, špeciálne ako fumigant v pšeničných skladoch. Neskôr ho použili na vraždenie ľudí v nacistických vyhladzovacích táboroch.

Haberova rodina taktiež opustila Nemecko. Jeho druhá žena Charlotte a dve deti sa usadili v Anglicku. Haberov syn, Hermann, z jeho prvého manželstva emigroval do USA počas 2. svetovej vojny. Spáchal samovraždu v roku 1946. Mnoho členov Haberovej rodiny bolo zabitých v koncentračných táboroch pomocou metódy ktorú vyvinul, Cyklonu B.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Biografie Fritz Habers [online]. Nobelprize.org, [cit. 2014-07-05]. Dostupné online. (anglicky)
  2. F. Haber: Ueber einige Derivate des Piperonals. in Berichte der deutschen chemischen Gesellschaft. 24, S. 617–626 (1891).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]