Svante August Arrhenius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Svante August Arrhenius
Svante August Arrhenius
švédsky fyzik a chemik

Narodenie 19. február 1859
Uppsala, Švédsko
Úmrtie 2. október 1927 (68 rokov)
Štokholm, Švédsko

Svante August Arrhenius (* 19. február 1859, Uppsala – † 2. október 1927, Štokholm) bol švédsky fyzik a chemik, jeden zo zakladateľov fyzikálnej chémie a chemickej termodynamiky. V roku 1903 získal Nobelovu cenu za chémiu ako uznanie za výnimočné služby, ktoré poskytol pri pokroku v chémii svojou elektrolytickou teóriou disociácie.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Arrhenius sa narodil vo obci Vik pri Uppsale, Švédsko, ako syn Svante Gustava a Carolina Thunberg Arrheniusových. Jeho otec bol zememerač na Univerzite v Uppsale, kde sa dostal až na kontrolnú pozíciu. Keď mal Svante 3 roky, napriek rodičovským prianiam, sa naučil čítať pozorovaním otcových prác s číslami a jeho kníh, a tým sa stal aritmetickým zázračným dietaťom.

V ranom veku, Arrhenius si osvojil používanie širokých vedomostí na objasnenie matematických vzťahov a zákonov. Vo veku 8 rokov, začal navštevovať miestnu katolícku školu rovno od 5. ročníka. Vyznačoval sa neobvyklým nadaním vo fyzike a matematike a zmaturoval ako najmladší a najtalentovanejší študent v roku 1876.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Bol ženatý dvakrát. Prvýkrát so Sofiou Rudbeckovou (ktorá mu porodila syna) od 1894 do 1896 a druhýkrát s Mariou Johanssonovou (ktorá mu porodila syna a dve dcéry) od 1905 až do smrti.

Škola[upraviť | upraviť zdroj]

Na Univerzite v Uppsale bol nespokojný s hlavným profesorom fyziky a s jediným členom fakulty, ktorý by ho vedel viesť v chémii. Preto začal študovať na Fyzikálnom Inštitúte na Švédskej akadémii vied v Štokholme u profesora fyziky Erika Edlunda v roku 1881. Svoju prácu upriamil na vodivosť elektrolitov. V roku 1884, na základe tejto práce, napísal 150 stranovú dizertačnú prácu o vodivosti elektrolitov na Univerzitu v Uppsale. Profesorov to však nezaujalo a tak dostal najnižšie možné hodnotenie. Neskôr, vďaka tejto práci, získal Nobelovu cenu za chémiu.

Dizertačná práca profesorov na Univerzite v Uppsale nezaujala, ale Arrhenius ju poslal viacerým vedcom v Európe ktorý pracovali na poli fyzikálnej chémie, ako Rudolf Clausius, Friedrich Wilhelm Ostwald a Jacobus Henricus van ’t Hoff. Boli ohromení prácou a Ostwald prišiel do Uppsaly presvedčiť Arrheiusa, aby sa pridal k jeho výskumnému tímu. Arrhenius odmietol i keď súhlasil, že zostane vo Švédsku ešte nejaký čas (jeho otec bol veľmi chorý, zomrel v roku 1885). Arrhenius neskôr dostal grant od Švédskej Akadémie Vied, ktorý mu umožnil študovať s Ostwaldom v Rige (Lotyšsko), s Friedrichom Kohlrauschom vo Würzburgu (Nemecko), s Ludwigom Boltzmannom v Grazi (Rakúsko) s van 't Hoffom v Amsterdame (Holandsko).

Mnohé tézy, ktoré napísal vo svojej dizertačnej práci, sú stále akceptované bezozmeny alebo s minimálnymi korekciami. Najdôležitejšia myšlienka v tejto dizertačnej práci bolo jeho vysvetlenie faktu, že čistá soľ a destilovaná voda nie sú vodičmi, ale roztok soli vo vode už áno.

V roku 1891 sa stal lektorom na Univerite v Štokholme (Stockholms Högskola) kde sa v roku 1895 stal profesorom fyziky a v 1896 sa stal rektorom Univerzity.

Úmrtie[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 1927 dostal akútny črevný katar a 2. októbra zomrel. Pochovaný je v Uppsale.

Práca[upraviť | upraviť zdroj]

V 1901 bol Arrhenius zvolený do Švédskej Akadémie Vied. V roku 1903 sa stal prvým Švédom, ktorý bol ocenený Nobelovou cenou za chémiu. V roku 1905, po založení Nobelovho Inštitútu pre Fyziku, bol zvolený za rektora inštitútu, kde zostal až do roku 1927.

Arrheniusove teórie sa stali všeobecne akceptované, a tak sa začal venovať iným vedeckým smerom. V roku 1902 sa začal zaujímať o fyzikálne problémy v chemických teóriách. Zistil, že reakcie v organizmoch a v skúmavkách pracujú podľa rovnakých zákonov. Taktiež upriamil svoju pozornosť na geológiu, astronómiu, kozmológiu a astrofyziku.

Predpokladal, že život môže putovať z planéty na planétu pomocou spór, čo je teória, ktorú dnes poznáme ako panspermia. Taktiež sa pohrával s myšlienkou univerzálneho jazyka, ktorý by bol podobný ako Angličtina s malými zmenami.

V roku 1884 spolu s Ostwaldom sformuloval definíciu kyselín a zásad (pozri Arrheniova teória kyselín a zásad).

Disociácia roztoku[upraviť | upraviť zdroj]

Arrheniusove vysvetlenie bolo to, že vytvorením roztoku, soľ disociuje na nabité častice (ktorým Michael Faraday dal meno ióny). Faraday veril, že ióny sú produkované počas elektrolýzy. Arrhenius navrhol, že roztok soli obsahuje ióny aj bez pôsobenia elektrického prúdu. Predpokladal, že chemické reakcie v roztokoch sú vlastne reakcie medzi iónami.

Od roku 1895 profesor v Štokholme, od roku 1905 aj riaditeľ tamojšieho Nobelovho inštitútu fyzikálnej chémie. Roku 1887 vytvoril teóriu elektrolytickej disociácie, za ktorú dostal roku 1903 Nobelovu cenu. Neskôr sa venoval geofyzike (búrky, polárna žiara, ľadové doby), kozmickej fyzike a fyziologickej chémii.

Aktivačná energia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1889 Arrhenius vysvetlil fakt, že takmer všetky reakcie potrebujú tepelnú energiu ku pokračovaniu, vytváranie aktivačnej energie, energickej bariéry, ktorá musí vyvrcholiť predtým, ako dve molekuly budú reagovať. Arrheniusova rovnica udáva vzťah medzi aktivačnou energiou a hodnotou, kedy reakcia prebieha.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Svante Arrhenius, 1896a, Ueber den Einfluss des Atmosphärischen Kohlensäurengehalts auf die Temperatur der Erdoberfläche, Bihang till Kongliga Svenska Vetenskaps-Akademiens Handlingar, Stockholm 1896, Band 22 Afd I N:o 1, p1-101.
  • Svante Arrhenius, 1896b, On the Influence of Carbonic Acid in the Air upon the Temperature of the Ground, The London, Edinburgh, and Dublin Philosophical Magazine and Journal of Science [fifth series] April 1896. vol 41, p237-275
  • Svante Arrhenius, 1901a, Ueber die Wärmeabsorption durch Kohlensäure, Annalen der Physik Bd 4. 1901, p690-705.
  • Svante Arrhenius 1901b Über Die Wärmeabsorption Durch Kohlensäure Und Ihren Einfluss Auf Die Temperatur Der Erdoberfläche. Öfversigt af Kongliga Vetenskaps-Akademiens Förhandlingar 58: 25-58.
  • Svante Arrhenius, 1903, Lehrbuch der Kosmischen Physik Vol I and II, Verlag S. Hirschel Leipzig, 1026 pp
  • Svante Arrhenius, 1908 (3. bis 8. tausend), Das Werden der Welten, Akademische Verlagsgesellschaft, Leipzig, 208 pp

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Svante Arrhenius na anglickej Wikipédii.