Preskočiť na obsah

Ján Branislav Mičátek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť.
Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Ján Branislav Mičátek
básnik, učiteľ, jazykovedec, slovenský národný buditeľ
básnik, učiteľ, jazykovedec, slovenský národný buditeľ
Narodenie19. november 1837
Malé Stankovce (dnes Trenčianske Stankovce), Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie24. január 1905 (67 rokov)
Kysáč, Rakúsko-Uhorsko (dnes Srbská republika)
Náhrobný pomník J. B. Mičátka na kysáčskom cintoríne

Ján Branislav Mičátek (srb. Јан Бранислав Мичатек, * 19. november 1837, Trenčianske Stankovce – † 24. január 1905, Kysáč) bol učiteľ, básnik, jazykovedec, matičiar, národný buditeľ, organizátor kultúrneho života, malostankovský rodák.

Život a pôsobenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa vlastnoručne napísaného životopisu, uschovaného v Historickom archíve Mesta Nový Sad, sa J. B. Mičátek narodil otcovi Petrovi a matke Terézii, rod. Lehotskej, 19. novembra 1837 vo vtedajších Malých Stankovciach pod Inovcom (dnes Trenčianskych Stankovciach). Základy vzdelania dostal od otca, evanjelického učiteľa v rodisku. Neskoršie sa rodina presťahovala do Trenčína, kde otec roku 1848 dostal prácu. V školskom roku 1850/51 navštevoval súkromnú školu trenčianskeho farára Karola Ľudomila Černu a o rok neskôr evanjelické gymnázium v Modre.

V školskom roku 1852/53 opäť navštevoval súkromnú školu v Trenčíne, tentoraz u kaplána Jána Lacka, ktorý o rok neskôr odišiel za kaplána do Kostolného. Spolu s ním opustil Trenčín aj Ján Mičátek. Vo vzdelávaní pokračoval v rokoch 1854 – 1857 štúdiom rétoriky, poézie a filozofie v Modre pod vedením Jána Kalinčiaka. Učiteľský exámen (skúšku) zložil v Trenčíne u dekana Daniela Koléniho, beckovského farára, a hneď 9. októbra 1857, proti vôli svojho otca, odišiel na Dolnú zem do Lalite.[1]

Príchod do Vojvodiny, do Kysáča

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1857 prišiel na miesto učiteľského pomocníka do obce Laliť ku kolegovi Jozefovi Godrovi (21. júl 1809, Bohunice, Slovensko – 11. január 1873, Laliť, Srbsko), kde nadobudol ďalšie významné buditeľské skúsenosti. V Mičátkovi Godra dostal chtivého a usilovného pomocníka nielen v škole, ale aj pri uskutočňovaní rozličných iných podujatí, napr. organizoval peňažnú zbierku na Maticu slovenskú v Martine a osobne sa zúčastnil na zakladateľskom tzv. Memorandovom zhromaždení Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine 6. – 7. júna 1861.[2]

Po piatich rokoch v Laliti 15. októbra 1862, obsadil miesto riadneho samostatného učiteľa v Kysáči a natrvalo tu potom aj zakotvil. S príchodom nového národovca – učiteľa, Kysáč sa zrazu začal z tvrdého zápecníctva a nezainteresovanosti k veciam národným pomaly prebúdzať. Začala sa jeho úzka spolupráca s farárom a národovcom Jurajom Jesenským (15. apríl 1799, Kysáč, Srbsko – 3. február 1864, Kysáč, Srbsko), ktorá roku 1862 vyústila do organizovania zbierky na Maticu slovenskú v Martine.

Ján Mičátek bol členom Matice slovenskej v Martine. V Letopise Matice slovenskej v ročníku 1866 a 1867 sa uvádzajú aj iní členovia z radov vojvodinských Slovákov: Gustáv Belohorský, farár zo Selenče; učiteľ Tobiáš Langhoffer, farár Gábor Belohorský z Nového Sadu; Ferdinand Rohoň, učiteľ z Hložian; Michal Godra, profesor z Nového Vrbasu; Šimon Beniač, farár zo Starej Palanky; farár Juraj Mrva, kaplán Andrej Bukva, učiteľ Ján Kvačala a kupec Jozef Godra z Petrovca; Michal Valach, farár zo Silbaša; Ľudovít Babylon, farár z Bajše a iní, ako aj inštitúcie Čítací spolok z Kysáča a Matica srbská.[3]

V roku svojho príchodu tiež účinkoval aj pri zakladaní Slovenského čítacieho spolku.[4] Založením Slovenského čítacieho spolku ich národnobuditeľská a národnoosvetová práca dostala aj konkrétnu formu.[5] Sám zdôrazňoval, že „Kysáčania boli v národnom ohľade zanedbaní a panovaly tam veľké bezuzdnosti. Kostol na spadnutie, v jedinej škole bolo 258 dietok, cirkevná pokladnica prázdna. Mnohí zo žiakov boli pastieri sviň, kráv, robili doma ako pomocná pracovná sila, do školy riadne nechodili, nuž nie div, že aj povedomie im bolo slabé, také, ako aj rodičov a vzdelancov".[6]

Po smrti farára Juraja Jesenského v Kysáči pôsobil farár Friedrich Steltzer (25. september 1839, Holíč, Slovensko – 16. január 1916, Budapešť, Maďarsko), ktorý tu pôsobil v rokoch 1865 – 1894. Pre šírenie slovenského národného povedomia mal Mičátek rôzne nepríjemnosti so Steltzerom, vyšetrovanie ktorých sa často končilo aj na súdoch.[6] Friedrich Steltzer pred koncom svojho úradovania v Kysáči začal sympatizovať so slovenským dolnozemským ľudom a sám mal nepríjemnosti s cirkevnými a štátnymi úradmi. Kvôli tomu musel opustiť Kysáč a bol aj väznený. Prišiel z Pešti len kvôli účasti na pohrebe Jána Mičátka.

Zúčastnil sa aj pri volebných kampaniach poslancov do uhorského snemu, spoločných slovensko-srbských kandidátov: Miloša Dimitrijevića (1865), Viliama Paulinyho-Tótha (1869), Michala Mudroňa (1875), Miloša Štefanoviča (1896).

Ján Mičátek sa osobne zúčastňoval mnohých manifestácií národného a slovanského rázu organizovaných na Dolnej zemi v druhej polovici 19. storočia. Na večierku, ktorý bol usporiadaný 25. novembra 1866 v Petrovci v krčme Karola Slavku pri príležitosti osláv dvojstého výročia smrti Mikuláša Šubića Zrinského (chorvátskeho a uhorského vojvodcu, ktorý sa preslávil v boji proti Turkom), mal príležitostný prejav a predniesol Sládkovičovu báseň Nehaňte ľud môj! Kvôli tomu bol prenasledovaný a vyšetrovaný v čase 25. – 28. marca 1867 spolu s riaditeľom petrovského divadla Viktorom Rohoňom (1845 – 1923), ktorý na spomínanom večierku recitoval Chalupkovu báseň Mor ho![2] Rohoň po peripetiách odišiel na štúdiá embryológie do Prahy a pre naše prostredie bol stratený.

Ján Mičátek v mene Dolnozemcov odoslal svoj chýrečný „prípis vďačnosti“ k biskupovi Štefanovi Moyzesovi, resp. Matici slovenskej do Martina, kam každoročne odchádzal na oslavy, a jeho synovia nasledovali otcove vychodené chodníčky aj tak, že jeho syn, tiež Ján, šiel na Slovensko z Kysáča pešo a urobil aj veľký výlet na Devín. Prípis vďačnosti učiteľ Ján Mičátek ako jeden zo zakladateľov Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine bol aj povereníkom pre Báčku a vôbec Dolnú zem, zberateľom predplatného ale i organizátorom kultúrnych podujatí a veľkým matičiarom – národovcom. Ján Mičátek uverejnil svoj prvý publicistický príspevok v Pešťbudínskych vedomostiach roku 1863, z čoho vyplýva, že verejne začal pôsobiť iba po svojom príchode do vojvodinského prostredia.[7] Neskôr bol korešpondentom niekoľkých časopisov a novín. Uverejňoval v Konfessionálnej škole, Národných novinách, Národnom hlásniku, v Lichardovom Obzore, v druhom ročníku Školy domácej, v pedagogickom dvojtýždenníku Slovenský Národný učiteľ v Trenčíne, v Lichardovom Slovenskom kalendári. V Orle uverejnil roku 1871 cestovné zlomky, v ktorých opísal svoju vychádzku do Vojenskej hranice a do Belehradu.[8] Používal pseudonymá: Báťa Jano, Branislav z Kysáča, Janko Branislav. Uverejňoval aj v srbských časopisoch Javor a Neven. Jedna z mála jeho publikovaných básní je príležitostná báseň venovanú Jovanovi Jovanovićovi Zmajovi, podľa Kutlíka prvýkrát uverejnená v časopise Javor roku 1874 v čísle 3.[9] Neskoršie bola publikovaná v časopise Náš život (1933, roč. I, č. 3 – 4, s. 117 – 118). Touto básňou Mičátek, poverený Maticou slovenskou v Turčianskom Sv. Martine, pozdravil Zmaja pri pripomínaní si jubilea jeho dvadsaťpäťročnej básnickej činnosti. Matičné poverenie dostal oneskorene, takže sa slávnosti osobne nezúčastnil.[10]

Po období slovenského národného obrodenia, najmä počas matičného obdobia, Ján Mičátek zaznamenal 42 prevažne autorských valedikcií (pohrebných básní) písaných v biblickej češtine a dobovej slovenčine pod názvom Morena / Čili odobierky pri príležitostách pohrebních / V cirkvách ev. dla A. vyz. v úžitku / V národe Slovenskom. / Z vätša póvodne spísal a skladal Ján Mičátek slovenský národní učitel na Kisáči / V Srbskej Vojvodine Roku Pána 1862. Túto zbierku považujeme za svojrázny príspevok k pozdvihovaniu slovenského národného povedomia vo vojvodinskom prostredí. V tom kontexte je – najmä v pohrebných básňach venovaných konkrétnym zosnulým – zaznamenaný vzťah k rodnému kraju, k minulosti národa, ako aj slovensko-slovanský patriotizmus, historické danosti súvisiace s osobami a situáciami. Hoci pohrebné básne boli určené úzkemu kruhu recipientov a nemali širší spoločenský dosah, sú významným literárnym dedičstvom dolnozemských vojvodinských Slovákov evanjelikov v druhej polovici 19. storočia.[11] Kvôli „nedostatočnej vlasteneckej oddanosti voči zákonitej vlasti“ a proti svoje vôli bol v čase tvrdej maďarizácie roku 1894 pozbavený učiteľského úradu.[2]

Jozef Maliak považuje Jána Mičátka za jedného zo zaslúžilých mužov, ktorí sa svojou horlivou činnosťou pričinili o mohutný prejav cirkevno-národného povedomia nášho slovenského ľudu v Báčke. Vyzdvihuje, že „svojou spisovateľskou činnosťou bol vítanou podporou literárnych podnikov a slovenských novín".[12] Ján Čajak zaraďuje Jána Mičátka medzi roduverných vodcov, znamenitých učiteľov a „neohrožených“ Slovákov spolu s petrovským učiteľom Karolom Lehotským a hložianskym Ferdinandom Rohoňom.[13] Vďaka svojej neúnavnej národnobuditeľskej a kultúrno-osvetovej činnosti Ján Mičátek bol jednou z ústredných osobností kultúrneho a osvetového života Kysáčanov a vojvodinských Slovákov v druhej polovici 19. storočia.

Ján Branislav Mičátek a Alžbeta Maršallová (1840 – 1878) sa sobášili 26. novembra 1863 v Petrovci a mali spolu deväť detí: Jána Svätopluka (1864 – 1919), Teréziu (1866 – 1929), Oľgu (1867 – 1883), Karola Imricha (1869 – 1871), Vladimíra (1871 – 1922), Alžbetu (1872 – 1951), Ľudovíta Miloslava (1874 – 1928), Karola (1876 – 1877) a Ľudmilu (1878 – 1937). Náhľady a činnosť Jána Mičátka v podstatnej miere ovplyvnili aj náhľady a konanie jeho detí, ktoré dokonale plnili otcov odkaz. Vladimír a Eržika pokračovali vo veľmi intenzívnej verejnej činnosti v Kysáči, Ľudovít s manželkou Štefániou v Novom Sade, kým Ján Svätopluk pôsobil ako farár[14][15] medzi americkými Slovákmi.

Učiteľ Ján Mičátek zomrel v roku 1905, v roku veľkých Hodžovských volieb, nadšený, že v týchto významných voľbách znova zvíťazil spoločný kandidát Srbov a Slovákov Milan Hodža a stalo sa to na druhý deň po voľbách. Na jeho pohrebe sa zúčastnil aj pán Milan Hodža a mnohí významní dejatelia tak zo strany Slovákov, ako aj Srbov. Obyčajný kysáčsky ľud ho vyprevádzal húfne, žialiac za svojím nebojácnym, bojovným a láskavým učiteľom.[16]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Ostavšina Mičatek (Rodosoznam rodu Mičátek). Istorijski arhiv Grada Novog Sada, fond 20.
  2. 1 2 3 VALIHORA, Jozef. Ján Mičátek v kultúrnych dejinách vojvodinských Slovákov. Zborník Spolku vojvodinských slovakistov (Nový Sad: Spolok vojvodinských slovakistov), 1979, roč. 1, s. 105 – 114.
  3. ↑ PAULÍNY-TÓTH, Viliam (Ed.). Letopis Matice slovenskej [online]. 1867, [cit. 2025-03-19]. S. 136. Dostupné online.
  4. ↑ KRAJČOVIČ, Milan. Z národnopolitických dejín vojvodinských Slovákov do r. 1918. In: Petrovské gymnázium vo vývine Slovenskej kultúry vo Vojvodine. vyd. Nový Sad : Obzor, 1970. S. 127-148.
  5. ↑ PORUBSKÁ-JESENSKÁ, Zlata. Storočný Čítací spolok v Kysáči. Nový život, 1963, roč. 15, čís. 4, s. 264.
  6. 1 2 Dolnozemský Slovák, 1905, roč. 3, čís. 2, s. 10.
  7. ↑ RIZNER, Ľudovít Vladimír. Bibliografia písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca r. 1900 s pripojenou bibliografickou, archeologickou, historickou, miestopisnou a prírodovedeckou. Zväzok 3. Turč. sv. Martin : Matica slovenská, 1932. S. 199.
  8. ↑ ORMIS, Ján. Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii. Petrovec : Kníhtlačiareň úč. spol, 1935. S. 39.
  9. ↑ KUTLÍK, Félix. Báč-sriemski Slováci (Ján Babiak, Ed.). Kulpín : MOMS, 1998. S. 46.
  10. ↑ ČAJAK, Ján. Zmaj Jovan Jovanović. Nový život, 1933, roč. 1, čís. 3-4, s. 116-117.
  11. ↑ MARČOKOVÁ, Daniela (Ed.). Morena : zbierka pohrebných básní Jána Mičátka z roku 1862. Nový Sad : SEAVC v Srbsku, 2024. ISBN 978-86-905998-1-3. S. 19.
  12. ↑ MALIAK, Jozef. Daniel Kolényi a jeho doba. 2. vyd. Kulpín : Miestny odbor Matice slovenskej, 2000. S. 14.
  13. ↑ ČAJAK, Ján. Storočná pamiatka narodenia Juraja Mrvu. Náš život, 1936, roč. 4, čís. 3-4, s. 129-143.
  14. ↑ Holy Trinity Lutheran Church celebrates centennial in June. The Tribune Press Reporter. Dostupné online [cit. 2018-11-27]. (po anglicky)
  15. ↑ The Bohemian Flats. Saint Paul : Minnesota Historical Society Press, 1986. Dostupné online. ISBN 9780873512008. S. 27. (po anglicky)
  16. ↑ KŇAZ, [Karol Langhoffer]. Ján Mičátek (1837 – 1905). Cirkevné listy, február 1905, roč. 19, čís. 2, s. 48-50.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Branislav_Mičátek&oldid=8004660“