Preskočiť na obsah

Janis Joplinová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Janis Joplinová
Janis Joplinová v roku 1970
Janis Joplinová v roku 1970
Základné informácie
Popis umelca americká speváčka
Rodné meno Janis Lyn Joplin
Narodenie 19. január 1943
Port Arthur, Texas, USA
Úmrtie 4. október 1970 (27 rokov)
Los Angeles, Kalifornia, USA
Pôsobenie 1963 – 1970
Žáner Blues-rock, Hard rock,
Psychedelický rock
Hrá na nástrojoch spev, gitara, perkusie
Typ hlasu mezzosoprán/alt
Vydavateľstvá Columbia
Súvisiace
články
Big Brother and the Holding Company,
Kozmic Blues Band,
Full Tilt Boogie Band
Webstránka Janisjoplin.net

Janis Joplinová, celým menom Janis Lyn Joplinová (neprechýlene: Janis Lyn Joplin; * 19. január 1943, Port Arthur, Texas, USA  – † 4. október 1970, Los Angeles, Kalifornia, USA), bola americká speváčka, skladateľka a hudobná aranžérka. Známou sa stala koncom 60. rokov ako speváčka formácie Big Brother and the Holding Company, neskôr ako sólová umelkyňa. Pre jej spev bol typický výrazný expresívny prejav spojený so schopnosťou spievať černošské blues, na základe čoho bola považovaná za prvú rockovú speváčku. Zároveň sa stala pionierkou na scéne, ktorej dovtedy dominovali muži [1] a jednou z prvých speváčok na ktoré sa nenahliadalo len ako na sexuálny symbol.

Janis Joplin bola v roku 1995 uvedená do Rockenrolovej siene slávy. V roku 2004 sa v časopise Rolling Stone dostala na 46. miesto zoznamu Stovky najvýznamnejších umelcov všetkých čias[2] a v tom istom magazíne v roku 2008 na 28. miesto zoznamu Stovky najväčších spevákov všetkých čias.[3]
Široká verejnosť ju považovala za jednu z najvýznamnejších osobností hnutia hippies, aj keď sa sama skôr stotožňovala s hnutím beat generation. Zomrela vo veku 27 rokov na predávkovanie heroínom v kombinácii s alkoholom.

Janis Joplin sa stala jedným zo symbolov 60. rokov a jej osud bol naplnením hesla „Live fast, love hard, die young.“ (Ži rýchlo, miluj naplno a umri mladý.)

Detstvo a mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Janis Joplin sa narodila v nemocnici St. Mary (St. Mary's Hospital) v meste Port Arthur, v štáte Texas. Na svet prišla ako prvé z troch detí rodičov Setha a Dorothy Joplinovcov. Neskôr pribudli brat Michael a sestra Laura. Seth Joplin (1910 – 1987) pracoval ako inžinier ropnej spoločnosti Texaco a bol považovaný za rozhľadeného muža. S dospievajúcou dcérou neskôr viedol časté rozhovory o živote, pričom na ňu jeho intelekt silno zapôsobil.[chýba zdroj] Matka Dorothy Joplinová, rodená Eastová (1913 – 1998), pracovala ako notárka v univerzitnej agende.

Janis sa ako sedemročná nepridala len k dorasteneckej skupine dievčenských skautiek, Bluebirds. Spolu s rodinou bola tiež pravidelnou návštevníčkou Kostola Krista, ktorý spadal pod hnutie autonómnych kresťanov. Dostávalo sa jej riadnej výchovy, aj napriek tomu sa jej matka Dorothy neskôr vyjadrila, že to bolo práve ich najstaršie dieťa, ktoré si vyžadovalo najviac pozornosti a lásky: „Bola nespokojná a smutná. Bežná empatia bola nepostačujúca.“[4]

V roku 1958 objavila prvé zmienky o beatnickej generácii. Článok o Jackovi Kerouacovi a beate vyšiel v magazíne Time. Neskôr ju však ovplyvňovali aj bluesové speváčky ako Bessie Smith, Odetta a Big Mama Thornton, pričom Bessie Smith neskôr označila za impulz, ktorý ju priviedol k rozhodnutiu stať sa speváčkou.[5] Prvé spevácke skúsenosti však už nabrala v miestnom zbore.

Aj keď bola vo všeobecnosti považovaná za slušné dieťa, v jej povahe nastal zlom v deviatom ročníku. Začala byť až priveľmi otvorená.[chýba zdroj] Následne na to nastúpila na strednú školu Thomas Jefferson High School. V škole bola neobľúbená a šikanovaná. Na margo spolužiakov sa neskôr vyjadrila: „Nemali ma radi…prečo? Neviem…spýtajte sa ich. Nehodila som sa tam. Čítala som, maľovala a nebola jednou z tých čo nenávideli negrov.“[4] Navyše, prechod do puberty na nej zanechal škaredé stopy. Trpela nadváhou a jej pleť bola natoľko zničená, že potrebovala medicínsku liečbu.[4] Spolužiaci ju nelichotivo prezývali: „prasa“, „plazivec“, alebo „feťák“[4]. Aj napriek tomu sa jej sestra Laura v rozhovore pre Garyho Jamesa (r. 1993) vyjadrila: „Cítila sa ako outsider…(…)…odcudzene, ale nebola osamelá.“[6] Aj keď sa študentov v škole stránila, objavila skupinu chlapcov „vyvrheľov", ktorí jej dovolili aby sa k nim pripojila.[7] Jedným z nich bol aj futbalista Grant Lyons, ktorý ju prvýkrát oboznámil s blues a jeho afroamerickými predstaviteľmi, medzi ktorých patril aj Leadbelly, ktorého starú nahrávku jej vtedy pustil. Janis Joplinová síce pôvodne viac inklinovala k výtvarnému umeniu, ale práve na strednej škole začala spievať bluesové a folkové skladby s kamarátmi. Maturovala v júni 1960, kedy si po diplom prišla v podguráženom stave.[chýba zdroj] Na školský ples nešla, nebola ani pozvaná. Ešte v tomto mesiaci sa hlásila na Lamar State College of Technology v Beaumonte. V lete medzitým navštívila Houston a potulovala sa po Venice v Kalifornii. Tu zapadla do lokálnej beatnickej scény. V jeseni sa vrátila do Port Arthur v kabáte z ovčej kože „šíriť slovo“.[7]

Prvý spevácky angažmán získala na Nový rok, 31. decembra 1961. Spievala v Halfway House v Beaumonte. V januári 1962 už začínala spievať v Purple Onion v Houstone, pričom sa jej podarilo nahrať aj znelku pre banku v Nacogdoches „Táto banka je tvojou bankou“ (This Bank Is Your Bank). Stále však navštevovala technickú lamarskú školu. V lete pracovala ako čašníčka, pričom sa túlala po louisianských baroch na druhej strane rieky Louisiana. Spolu s Jackom Smithom odišla do Austinu a presťahovala sa do folk/beatového nájomného domu, známeho ako Ghetto. Podala si tiež prihlášku do študijného programu krásnych umení (Fine Arts Program) na The University of Texas at Austin. Školský časopis o nej vtedy napísal profil s titulkom: „Trúfla si byť odlišná.“[8] Zároveň sa pridala k lokálnej bluegrassovej skupine The Waller Creek Boys v ktorej spievala a samu seba sprevádzala hrou na autoharfe (Powell St. John na harmonike a Larry Wiggins na base). Ich vystúpenia sa odohrávali v Union Building, počas nedeľných popoludní. Stredajšie večery zase ako speváčka trávila na prerobenej benzínovej pumpe Threadgill's Bar & Grill. Jej repertoár pozostával z bluesových hudobníkov ako Leadbelly, Bessie Smith, Jean Ritchie, Rosie Maddox, či bluegrassovej hudby. Ako sa neskôr vyjadrila, jej prvé vystúpenia síce boli „za pivo“[chýba zdroj], ale privyrábala si aj iným spôsobom. V jeseni, už ako devätnásťročná distribuovala na školskej pôde marihuanu, pričom sama experimentovala s peyotom a brala veľké dávky seconalu. V tom čase bola zvolená za „najškaredšiu osobu na univerzite.“[7] Práve vtedy sa do San Francisca vrátil Chet Helms, Janisina stará austinská známosť, ktorý jej hovoril o beatnickej scéne.

Sólové začiatky

[upraviť | upraviť zdroj]

V januári 1963 s ním vzápätí odišla stopom do San Francisca. O dva dni na to už spievala „za pivá“ v kaviarni na North Beach v San Franciscu. Často vystupovala bez hudobného sprievodu aj v Coffee Confusion a v Coffee Gallery. Príležitostne ju dopĺňal Jorma Kaukonen, budúci gitarista Jefferson Airplane. Jej repertoár sa stále pohyboval v bluesovom duchu, spievala Bessie Smith a Ma Rainey s folkovými spevákmi Rogerom Perkinsom a Larry Hanksom. S Davidom Crosbym a Nickom Gravenitesom sa zase poflakovala po uliciach. Žila z peňazí, ktoré dostávala od ľudí, z príležitostných prác na polovičný úväzok a zo štátnych dávok. V tom čase už začínala intenzívne piť a brať syntetickú drogu speed.

V Coffee Gallery, kde všetci polopravidelne vystupovali, spoznala Jima Gurleyho, budúceho hlavného gitaristu Big Brother and the Holding Company a Petra Albina, basgitarového hráča Big Brother, ktorý v tom čase hral v progresívnej bluegrassovej kapele.

Na jar toho roku už Peter Albin formoval so svojím bratom Rodneym svoju prvú skupinu Liberty Hill Aristocrats, pričom prvý koncert odohrali na Sanfranciskom folkovom festivale. Janis zase spievala v lete na Montereyskom folkovom festivale. Okrem tejto udalosti sa stala jedným z účastníkov motocyklovej nehody, bola tiež zbitá pri pouličnej bitke a zatknutá pre krádež v obchode. V jeseni sa už vrátila do San Francisca, kde vystúpila v rádiu KPFA v programe Midnight Special.

O rok na to, v lete 1964 už žila v New Yorku v Lower East Side. V tomto období čítala Hesseho a Nietzscheho, okrem intelektuálnych záujmov si však pichala aj pool a speed. Spievala iba príležitostne v Slug´s. Svoju drogovú záťaž si plne uvedomovala, preto sa v máji 1965, síce neúspešne, ale pokúšala, dostať samu seba do nemocnice San Francisco General Hospital. V júni sa kajúcne, zdanlivo zmenená[7], vrátila do Port Arthur. Registráciou v odbore sociológie na Lamar Tech College sa opäť prinavrátila k štúdiám, ale opäť len na krátky čas.

Big Brother & the Holding Company

[upraviť | upraviť zdroj]

V jeseni spievala v Eleventh Door v Austine. Medzitým, späť v San Franciscu, Peter Albin a „Čudný“[7] Jim Gurley, začali na ulici 1090 Page zostavovať skupinu Blue Yard Hill. Prvé „angažmány“ absolvovali na najatých párty, konajúcich sa v suteréne s novým členom Samom Andrewom, študentom zo sanfranciskej štátnej školy.

Peter, Rodney, Chuck Jones (prvý bubeník Big Brother) a Chet Helms z hippie komúny nazývanej Family Dog už žili všetci v obrovskom viktoriánskom dome na 1090 Page, pôvodne írskom palubnom dome, ktorý v tom čase ešte patril Albinovým rodičom. Cez víkendy organizoval Chet v suteréne jamovacie a tanečné párty. Zhodou okolností je Sam Andrew (budúci gitarista Big Brother) kamarátom kohosi, kto sa po 1090 Page pofľakuje tiež.

V tom čase sa Peter Albin učil sám hrať na basgitaru a Paul Ferraz (tiež nazývaný Beck), ktorý bol pôvodným manažérom Big Brother, navrhol podať inzerát do novín obzerajúci sa po gitaristovi. Odpovedal naň David Eskeson a skupina (Peter a Rodney Albin, Chuck Jones, Sam Andrew a David Eskeson) začala vymýšľať meno pre skupinu. Medzi pôvodnými návrhmi sa tak ocitli pomenovania ako Tom Swift and the Electric Grandmother, Greenleaf Boys, Acapulco Singers a pod. Ďalšími dvomi možnými menami boli aj Big Brother a tiež Holding Company, ktoré vznikli počas hrania Monopoly. Konečný názov však vznikol spojením oboch nápadov. Peter oznámil Big Brother & the Holding Company úlohu skupiny: „Hovoriť k všetkým deťom Zeme.“[7] Skupina začala hrať v lokálnych baroch a kluboch blues, bluegrass, R&B štýl Rolling Stones, Dylana, a nimi uznávané folk/rockové jednotky ako: „I Know You, Rider". Prvý problém sa však vyskytol s vekom Davida Eskesona. Ten mal pod dvadsaťjeden rokov, čo ich ako skupinu vylučovalo z hrania na istých koncertných miestach, ktoré mali povolenie na tvrdý alkohol. Časom ho nakoniec nahradil bubeník Dave Getz, ktorý bol počas dňa učiteľom na umeleckom inštitúte a v noci čašníkom v Spaghetti Factory. Jim Gurley, ktorý poznal Cheta z domu Family Dog na ulici Page, začínal taktiež sedávať na stretnutiach skupiny v suteréne. Hral na akustickej gitare s prilepeným mikrofónom. Gurley, tiež známy ako „najrýchlejšie prsty západu“[7], priviedol do skupiny „nesporný dotyk bláznovstva“[7] spolu s jeho vlastnou predstavou, ako hrať „freak (tzv. feťácky, bláznovský, hipisácky) rock“. Išlo o psychedelickú syntézu progresívneho jazzu, raga rifov, hard rocku a zvukových efektov. Ku koncu roku 1965 hrali Big Brother & the Holding Company svoj debut na benefícii pre nekryté divadlo (Open Theater) v Berkeley. Naďalej však ostávali v pivnici na 1090 Page.

Janis medzitým stále spieva v austinských kluboch. Aj v januári roku 1966 tvorila jej repertoár prevažne Bessie Smith a folk/bluesové jednotky vtedajšej doby. Big Brother & The Holding Company zatiaľ odohrali svoj prvý oficiálny koncert, ktorý sa konal 22. januára. Na legendárnom Trips festivale v Longshoreman's Hall hrala skupina za sprievodu Donalda Buchla, hráča na syntetizátor a skupinou Grateful Dead. Ich repertoár pochádzal z nápaditého jazzu ako Sun Ra, Coltrane, Pharoah Sanders – R&B, hudby z Mystic East a jemného rozmanitého tónu a jeho spätného deformovania. Úspech sa zrejme dostavil, keďže už v polovici februára hrali Big Brother na prvom „Tribal Stomp“ vo Fillmore. Na tomto koncerte hral naposledy bubeník Chuck Jones, pričom vzápätí bol nahradený Daveom Getzom. Nasledujúcich štyri až päť mesiacov hrala skupina koncerty v okruhu Bay Area. O jednom z nich sanfranciský novinár napísal: „…kvinteto z Liverpoolu v prevedení spevákov a dlhých vlasov a hlasných gitár.“[7] Skupina sa medzitým dohodla s Chetom Helmsom, ktorý ich začal zastupovať ako manažér. Vďaka tomuto kroku mali pravidelný víkendový koncert ako rodinná kapela v tančiarni Avalon Ballrom, pre ktorý Chet zabezpečoval kapely.

Spolu s Big Brother & the Holding Company: 1966

[upraviť | upraviť zdroj]

V marci toho roku spieva Janis na podpore pre texaskú bluesovú speváčku Teodar Jackson skladby „Going to Brownsville“, „I Ain't Got To Worry" vrátane piesne z repertoáru Buffy St. Marie: „Codeine". O dva mesiace na to sa jej naskytla ponuka ktorú zvažovala, pridať sa k texaskej blues-rockovej skupine 13th Floor Elevators, neskôr považovanú za prvú psychedelickú kapelu vôbec. Aj Chet so skupinou vidiac úspechy iných kapiel ktoré majú v zostave ženu ako vedúcu speváčku (Jefferson Airplane so Signe Andersonovou a The Great Society s Grace Slickovou), spravili rozhodnutie prijať jednu do skupiny. Chet navrhol starú kamarátku z austinských dní: Janis Joplinovú. Do Texasu teda poslali Travisa Riversa, kamaráta zo stredoškolských čias v Port Arthur ktorý mal za úlohu Janis prehovoriť aby skúsila šťastie v San Franciscu ako vedúca speváčka Big Brother & The Holding Company. Tá s nápadom súhlasila a do San Francisca dorazila 4. júna. O šesť dní neskôr už so skupinou prvýkrát vystupovala v Avalon Ballroom, o deväť dní na to prišiel druhý koncert v St. Francis Hoteli počas benefície pre Tima Learyho.

V júli sa už Janis Joplinová presťahovala do domu v Lagunitas, do údolia v San Geronime s členmi Big Brother, ich ženami a priateľkami. Nasledujú ďalšie dva koncerty, pričom na tretí v California Hall sa prišiel pozrieť aj Bob Shad z Detroitu, ktorý do San Francisca pricestoval za účelom hľadať nové kapely. Zaujali ho práve Big Brother, s ktorými chcel podpísať zmluvu, Chet Helms ju však nakoniec vetoval. Skupina tak strávila nasledujúce augustové dni koncertne. V sálach a tančiarniach Kalifornie hrali deň po dni, až kým v polovici augusta nezačali svoj štvortýždňový angažmán v Mother Blues v Chicagu. Na jeho konci však pociťovali len beznádej a dno, na základe čoho sa upísali vydavateľstvu Mainstream Records a spomínanému Bobovi Shadovi. Cheta Helmsa prepustili z postu manažéra, problémy však riešili aj naďalej. Po podpísaní zmluvy im Shad odmietal dať zálohu či spiatočné letenky do San Francisca. Album sa nakoniec nahrával v Chicagu a Los Angeles. Urobiac zo seba producenta, Shad odmietal skupinu pripustiť do štúdia počas záverečného mixovania. Album pritom vyšiel až po triumfálnom vystúpení skupiny na Monterey Pop Festivale nasledujúceho roku. Po udalosti Big Brother & The Holding Company získali nového manažéra Juliusa Karpena, ktorý skupine navrhol vrátiť sa späť do San Francisca. Do konca roka skupina striedavo vystupovala predovšetkým v tančiarni Avalon, či známom klube Matrix. Zahrali si však aj na Love Pageant Rally v Golden Gate Parku. Z miest sa objavili v San Franciscu, Chicagu, Los Angeles, Bostone, ale aj vo Vancouveri či Seattli.

Big Brother & the Holding Company: 1967

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncertmi pokračovali aj v januári 1967. Zahrali si napríklad s Grateful Dead, Digger´s Band a Orkustra, objavili sa však aj na novoročnej ďakovnej párty Hell´s Angels, Wail/Whale v Panhandle parku, ktorá oslavovala vylievanie sa „čokoládového Georga“[7] Haight-Ashburskej komunity. 14. januára už vystupovali na prvom Human Be-In happeningu, ktorý sa konal v Golden Gate Parku. Okrem opakovaných vystúpení s Grateful Dead sa popri skupine objavili aj Jefferson Airplane, Loading Zone, či Sir Dougles Quintet. Nasledovali tri koncerty v klube Matrix, pričom z posledného sa zachovala nahrávka „Amazing Grace/High Heel Sneakers Medley“, ktorá sa objavila na Joplinovej kompilácii Farewell Song Tá vyšla už po jej smrti v roku 1983. Február patril koncertom s Blue Cheer, ktorý opäť sponzorovali Hell´s Angels, ale aj koncertom na Univerzite kalifornského práva či v Golden Sheaf Bakery v Berkley. Na tomto mieste stretla Janis Joplinová hudobníka Country Joe McDonalda, ktorý bol toho času so svojou skupinou Fish na špičke psychedelickej rockovej a folkovej scény. Krátko po tomto stretnutí sa Janis ku Country Joeovi presťahovala. Jej súkromný život však nenarušil chod skupiny. Tá aktívne koncertovala aj naďalej, druhý výročný koncert Tribal Stomp oslavujúci prvé výročie sanfranciskej hippie komunity Family Dog sa konal v Avalon Ballroom. Na špičku sa v tomto čase dostávala aj ďalšia sanfranciská skupina Quicksilver Messenger Service. Chet Helms v tom čase už skupinám sľuboval „tanečných provokatérov“, ktorí by mali publikum podnietiť k väčšej aktivite na koncertoch. Big Brother and the Holding Company sa okrem koncertov v sálach akou bola aj Fillmore objavovali aj na tradičných podujatiach, ktoré s dobou súviseli. Skladbu Amazing Grace odohrali spolu s ďalšími účastníkmi na Jarnom obrade (Rite of Spring event) v tzv. Neviditeľnom Cirkuse (Invisible Circus), ktorý bol pod záštitou Glide Memorial Church. V marci zase išlo o podujatie Cesta na Koniec Noci (Journey to the End of Night) so skupinou Steve Miller Band. Do 11. júna 1967 sa striedali predovšetkým koncerty v známych kluboch, tančiarňach a sálach.

17. júna, v sobotu popoludní ich však čakalo prvé vystúpenie na Monterey Pop Festivale spolu s kapelami ako Canned Heat, Al Kooper, Steve Miller Band, Paul Butterfield Blues Band, Mike Bloomfield či Electric Flag. Festival v Monterey bol vydareným popovým festivalom, ktorý sa udial v čase hlavnej hippie éry, ktorá sa do dejín zapísala aj pod názvom Leto lásky. Spočiatku nedôveryhodný festival plný hipíkov a alternatívnej kultúry ktorá tu vyvierala mal však aj pozitívnu dohru. Okrem policajtov ktorí boli pre poriadok na festivale stiahnutí z areálu sa do memoárov hudby zapísali aj úspešne vystúpenia muzikantov, ktorým po festivale začala široká verejnosť pripisovať status hviezdy. Patril k nim napríklad legendárny gitarista Jimi Hendrix, či mladá expresívna speváčka s emocionálnym nábojom, Janis Joplinová. Špeciálne koncert Big Brother and the Holding Company zaznamenal úspech do takej miery, že bol v nedeľu v noci opätovne zaradený do programu. Vďaka tomuto kúsku organizátorov mohlo byť vystúpenie zaznamenané a skupina sa spolu s Byrds, Jimim Hendrixom, Blues Project, The Who a The Mamas and the Papas zaradili na videozáznam pre D. A. Pennebaker´s Monterey Pop Festival. O tri dni na to sa po úspešnom ťažení skupina objavila už na oslavách Summer Solstice v Golden Gate Parku, pričom vybavenie mala zapožičané z Monterey Pop Festivalu.

Nasledovali koncerty v Avalone, či vystúpenie pre sanfranciskú bezplatnú kliniku Free Clinic, ktorá sa snažila riešiť narastajúce problémy drogovo závislých ľudí. Na koncerte sa okrem Big Brother & The Holding Comapny objavili aj Blue Cheer, či Charlatans, ktorých koncertný plagát je považovaný za prvý psychedelický plagát vôbec. V auguste vyhlásil putovné sanfranciské domorodé turné zakladateľ hereckej skupiny Digger´s, Emmet Grogan, na ktorom vystupovala aj skupina. Tá sa v lete ešte párkrát mihla v Avalone a v septembri už putovala do Colorada. Priebeh koncertov narušila iba potýčka v klube Matrix, kde v priebehu koncertu Big Brother polícia klub zatvorila. Skupina však vystupovala do konca októbra pravidelne. Posledný októbrový deň podpísala zmluvu o manažovaní zoskupenia so známym americkým promotérom a manažérom Albertom Grossmanom a v decembri už Janis Joplinová mierila domov na Vianoce. Do konca roka sa skupina objavila už len posledné dva dni starého roka v tanečnej sále Winterland.

Diskografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Big Brother & the Holding Company

Kozmic Blues Band

Full Tilt Boogie

Big Brother & the Holding Company / Full Tilt Boogie

Neskoršie kompilácie

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1974 – Janis (The Way She Was)
  • 1979 – The Rose
  • 1981 – Nine Hundred Nights
  • 1981 – American Pop
  • 1983 – Cool Cats – 25 Years Of Rock 'N' Roll Style
  • 1987 – Casey Kasem's Rock n' Roll Goldmine: The San Francisco Sound
  • 1988 – Dominoes: An Uncensored Journey Through the Sixties
  • 1988 – MTV Closet Classics
  • 1988 – Comin' Home
  • 1989 – Casey Kasem's Rock n' Roll Goldmine: The Sixties
  • 1989 – California Screamin' Series (Vol. 1, 2, 3, 4)
  • 1990 – When the Applause Died
  • 1990 – Death in Hollywood/When the Applause Died
  • 1991 – Women in Rock
  • 1992 – Woodstock
  • 1992 – Woodstock: The Lost Performances
  • 1994 – Rolling Stone Presents: Twenty Years of Rock And Roll
  • 1994 – Ball And Chain
  • 1994 – Janis Joplin Slept Here
  • 1995 – Dark Side of Hollywood
  • 1995 – The Creation of the Woodstock 1969 Music Festival
  • 1997 – Woodstock: Three Days of Peace and Music (The Director's Cut)
  • 1997 – Monterey Pop: The Film
  • 2000 – Intimate Portrait: Janis Joplin (TV film)
  • 2000 – Music Scene: The Best of 1969 – 1970 (Vol.1)
  • 2001 – Music Scene: The Best of 1969 – 1970 (Vol.2)
  • 2002 – The Complete Monterey Pop Festival – Criterion Collection
  • 2002 – Ed Sullivan's Rock 'n' Roll Classics Boxed Set
  • 2003 – Janis Et John
  • 2003 – Rock 'N' Roll Forever: Ed Sullivan's Greatest Hits
  • 2003 – The Very Best of the Ed Sullivan Show: Unforgettable Performance
  • 2004 – Festival Express
  • 2004 – The History of Rock and Roll
  • 2005 – Rockin' at the Red Dog: The Dawn of Psychedelic Rock
  • 2005 – The Dick Cavett Show: Rock Icons
  • 2006 – Petulia
  • 2007 – This Is Tom Jones
  • 2007 – Kozmic Blues
  • 2009 – Janis Joplin with Big Brother: Ball and Chain
  • When the Music's Over

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. www.wolfgangsvault.com Archivované 2009-10-11 na Wayback Machine Prístup: 14.10.2009
  2. The Immortals: The First Fifty [online]. Rolling Stone, [cit. 2008-05-12]. Dostupné online.
  3. The 100 Greatest Singers of All Time [online]. Rolling Stone, [cit. 2008-11-12]. Dostupné online. Archivované 2008-12-03 z originálu.
  4. a b c d Jacobson, Laurie (October 1984). Hollywood Heartbreak: The Tragic and Mysterious Deaths of Hollywood's Most Remarkable Legends. Simon & Schuster. ISBN 0-671-49998-X.
  5. Amburn, Ellis (October 1992). Pearl: The Obsessions and Passions of Janis Joplin : A Biography. Time Warner. ISBN 0-446-51640-6.
  6. http://www.classicbands.com/LauraJoplinInterview.html Prístup: 14.10.2009
  7. a b c d e f g h i j life : Chronology, www.janisjoplin.net, prístup: 11.10 2009
  8. Hendrickson, Paul (1998-05-05). "Janis Joplin: A Cry Cutting Through Time". Washington Post. http://www.washingtonpost.com/wp-srv/style/features/joplin.htm. Prístup: 12.05.2008

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]