Lev III. (Byzantská ríša)

Lev III. Sýrsky (nesprávne Isaurijský, okolo 675 – † 18. jún 741) bol jedným z najvýznamnejších byzantských cisárov, ktorí kedy na Bospore panovali. Počas svojej vlády (717 – 741) začal boj proti uctievaniu obrazov. Sýrska dynastia, ktorú založil (nesprávne isaurská alebo isaurijská), zotrvala na byzantskom tróne až do roku 797.

Kariéra vojvodcu a nástup na trón[upraviť | upraviť zdroj]

Konon, ako znelo Levovo rodné meno, pochádzal z východnej časti Byzantskej ríše, narodil sa kdesi v sýrskom pohraničí. Predtým ako bol vymenovaný za byzantského cisára, sa osvedčil v mnohých vojenských funkciách a ako stratég themy Anatolikon.

V roku 717, keď Konštantínopol obliehalo mohutné arabské vojsko, rezignoval cisár Theodosios III. a prenechal obranu hlavného mesta schopnému Kononovi. Lev III. dobre poznal z osobnej skúsenosti vojenské taktiky Arabov (súčasníci ho nazývali Sarakénofron), preto začal okamžite pracovať na záchrane Konštantínopola. Napriek veľkému rozsahu ročnej blokády a obetiam, ktoré Arabi podstúpili, skončila sa pre nich táto akcia neúspechom. Prispela k tomu Levova obratná a ľstivá politika, pri ktorej sa osvedčilo aj jeho diplomatické umenie. Dohodol vojenský zásah bulharského chána Tervela na strane Byzancie a pomoc Chazarov, ktorí napadli arabských bojovníkov zozadu. Svoj podiel na neúspechu Arabov mala aj dezercia kresťanských otrokov, zima, hlad a epidémia.

Nový kalif, ktorým sa stal Umar II., nariadil v auguste 718 svojim vojskám ustúpiť od mesta. Arabská flotila pozostávajúca z 1800 lodí, bola takmer zničená "gréckym" ohňom, ktorý Lev prikázal proti nej použiť, a prudkou búrkou v Egejskom mori. Zvyšok pozemnej armády, ktorý dopadol trocha lepšie, odtiahol do Sýrie.

Levova úspešná obrana Konštantínopolu zabránila Arabom v prieniku z východu hlbšie dovnútra kresťanského územia (podobne ako víťazstvo Karola Martela pri Poitiers na západe v roku 732), a mala preto veľký význam zo strategického aj z politického a morálneho hľadiska.

Arabi sa však z grandiózneho neúspechu pod Konštantínopolom onedlho spamätali a už začiatkom dvadsiatych rokov začali podnikať lúpežné vpády do Malej Ázie. Napriek svojmu vojenskému umeniu nedokázal Lev za celé dve desaťročia túto expanziu zastaviť. Obrat prinieslo až jeho víťazstvo pri Akroine v roku 740, ktorým donútil útočníkov uvoľniť západnú časť polostrova.

Reformy[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od svojich predchodcov vládol Lev takmer štvrťstoročie. Bol to dostatočne dlhý čas na to, aby mohol zaviesť celý rad reforiem, ktorých cieľom bolo posilniť Byzantskú ríšu a priniesť jej väčšiu vnútornú a medzinárodnú stabilitu. Pozornosť venoval právnemu systému ríše, mincovníctvu, vojenstvu. Roku 726 vydal vo svojom mene a mene svojho syna Konštantína nový právny kódex, nazvaný Ekloga.

Lev III. bol úspešný v snahe založiť vlastnú dynastiu. Najznámejšia je jeho reforma cirkevnej praxe (zákaz uctievania obrazov – ikonoklazmus), ktorá bola podľa súčasnej anglickej historičky Judith Herrinovej, "z dlhodobého hľadiska najmenej dôležitá, napriek tomu však bol kvôli nej označený za heretika a prenasledovateľa cirkvi."

Boj o uctievanie obrazov[upraviť | upraviť zdroj]

Iniciátorom odmietnutia uctievania obrazov (ikonodulia, ikonofilia) sa stal cisár osobne, keď roku 726 nariadil, aby z kostolov odstránili všetky obrazy anjelov a svätých. V roku 730 vydal ikonoklastický edikt, ktorým sa obrazoborectvo uviedlo do života a ktorý prikazoval biskupom, aby odstránili z kostolov všetky ikony – zobrazenia členov svätej rodiny a biblických postáv, mučeníkov, svätcov a biskupov aj žijúcich svätých mužov. Patriarchu Germana, ktorý neposlúchol a nechcel odstrániť ikony z hlavného konštantínopolského chrámu Hagia Sofia, zosadil a nahradil ho sympatizujúcim spolupracovníkom Anastasiom. Za Levovym rozhodnutím bola určite zložitá motivácia. Podľa anglického osvietenského historika Edwarda Gibbona, ktorý svojimi názormi na mnoho desaťročí predznamenal bádanie o byzantských dejinách, sa „nevyznal v náboženskej ani svetskej literatúre, ale výchova a rozum a možno aj kontakt so Židmi a Arabmi prebudili v bojovnom sedliakovi nenávisť voči obrazom“. Tento názor vychádza z dobových historických prác, tie však boli napísané autormi, ktorí sa prikláňali k uctievaniu. Na formovanie názorov cisára, ktorý pochádzal z východu, mohli mať vplyv maloázijskí biskupi rovnako ako opatrenia chalífu Jazída II., ktorý krátko predtým nariadil odstrániť z mešít figurálnu výzdobu.

Anglický filozof a kultúrny historik Christopher Dawson poukazuje na súvislosť medzi ikonoklazmom a christologickými herézami a tiež paulikiánstvom ako spojovacím článkom medzi nimi. V ich pozadí stál podľa jeho názoru „pod povrchom hlboko usadený kontrast dvoch kultúr a dvoch duchovných tradícií“ a „latentný protiklad orientálnych a gréckych zložiek v náboženskom živote ríše“, pričom pre kresťanstvo byzantského východu bolo dlhé storočia typické sektárstvo, ktoré odmietalo všetko hmotné, sviatosti, používanie vonkajších znamení a obrady ako idolatriu a uznávalo iba duchovný náboženský ideál. Lev bol bezpochyby vedený tiež úmyslom zastaviť prílišný rozmach kláštorov a v záujme jednoty ríše sa znovu presadiť ako hlava byzantskej cirkvi. Neskôr sa k tomu určite pridala snaha získať bohatstvo, ktoré predstavovali ikony a drahocenné bohoslužobné predmety, a využiť ich v záujme nutnej obrany pred vonkajším nepriateľom.

Bezprostredným podnetom prvého Levovho zákazu bola podľa Judith Herrinovej prírodná katastrofa v roku 726 – obrovská podvodná erupcia v Egejskom mori, ktorá vyvrhla nový ostrov. To považovali v stredoveku za Božie varovanie, preto sa cisár snažil zistiť, prečo k výbuchu sopky došlo. Jeho teológovia mu potom vysvetlili, že Boh sa hnevá na kresťanov, pretože sa prílišným uctievaním obrazov dopúšťajú modloslužobníctva, zatiaľ čo moslimovia odmietajú akékoľvek zobrazovanie živých bytostí a zakazujú to aj kresťanom a židom, ktorí žijú na ich území. Odtiaľ bol už len krôčik k vysvetleniu, prečo neveriaci Arabi už dlhodobo víťazia vo vojnách s kresťanskou Byzanciou.

Opatrenia proti uctievaniu obrazov boli zo začiatku mierne, ich zástancami sa stali predovšetkým obyvatelia Malej Ázie, zatiaľ čo ľudové vrstvy európskej časti ríše sympatizujúce s mníchmi sa postavili na odpor. Takmer bezprostredne po prvých ikonoklastických opatreniach vypuklo povstanie v strednom Grécku. Povstalci provolali cisárom akéhosi Kosmu, ktorý sa roku 727 dokonca pokúsil dobyť Konštantínopol. Oveľa závažnejší bol razantný nesúhlas cirkvi a pápeža. Zo začiatku zaujal Gregor II. voči opatreniam Leva III. umiernený kritický postoj a bezvýsledne ho napomínal. Jeho lojalita pramenila z potreby získať pomoc Byzancie proti Longobardom, rozširujúcim svoje dŕžavy v Itálii. Po vydaní ediktu však jeho nástupca Gregor III. obrazoborectvo odsúdil, pretože bol šokovaný spôsobom, akým cisár zasahoval do záležitostí cirkvi – to bolo v Byzancii, kde bol nastolený cézaropapizmus, celkom bežné, ale na západe si pápež tvrdo bránil svoju nezávislosť na svetskej moci. Roku 731 zvolal Gregor III. synodu talianskych biskupov, ktorá odmietla ikonoklastický dekrét a uvrhla na všetky ikonoklasty vrátane cisára a patriarchu kliatbu, čo znamenalo otvorenú roztržku medzi pápežskou kúriou a Byzanciou. Nešlo v nej len o spor o uctievanie obrazov, ale aj o právo cisára zasahovať do cirkevných záležitostí.

V Itálii vypuklo protibyzantské povstanie a Lev pristúpil k ráznym protiopatreniam. Roku 732 vyňal z pápežskej právomoci rozsiahle byzantské oblasti, Sicíliu, Kalábriu, východné Illyricum (Epeiros, Macedóniu, Tráciu) a zrejme aj Krétu a podriadil ich konštantínopolskému patriarchovi. Na tomto území skonfiškoval pápežské statky. Rada mníchov sa potom uchýlila do Ríma, kde vzniklo niekoľko gréckych kláštorov. Tento zásah do dovtedy panujúcich pomerov výrazne prispel k prehĺbeniu stále zreteľnejšie sa rysujúcej hranice medzi gréckym Východom a latinským Západom.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 532 s. ISBN 80-200-0454-8.
HRADEČNÝ, Pavel akol., Dějiny Řecka, (dějiny států), Praha, NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. - (Dějiny států). ISBN 80-7106-192-1
DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6.
HERRINOVÁ, Judith, Ženy v purpuru. Přel. Vladimír Vavřínek. Praha, Mladá fronta, 2004. - (Kolumbus ; sv. 173). Přel. z: Women in purple. ISBN 80-204-1191-7
HAVLÍK, Lubomír Emil, Přehledné dějiny Byzance. Brno, Universita J. E: Purkyně, 1970 (skriptum).
HAVLÍK, Lubomír Emil, Přehledné dějiny Byzance. Brno, Universita J. E: Purkyně, 1979 (skriptum).