Rozprávanie o dávnych časoch
Rozprávanie o dávnych časoch alebo Nestorov letopis | |
---|---|
Повѣсть врємѧнныхъ лѣтъ | |
14. strana Radziwilskej kroniky obsahujúcej letopis, zobrazuje Olega vedúceho koňmi ťahané loďstvo proti Konštantínopolu roku 907 | |
| |
Pôvodný jazyk | Stará ruština |
Krajina vydania | Kyjevská Rus |
Dátum 1. vydania originálu | 12. storočie |
Literárne obdobie | stredoveká literatúra |
Literárny žáner | kronika |
Rozprávanie o dávnych časoch[1] (iné názvy: Povesť dávnych liet, Povesť vremionnych let[2]/Povesť vremennych let[1] (=prepis ruského názvu), Nestorov letopis, Nestorov Letopis ruský[2], Nestorova kronika, Prvý letopis ruský, Kyjevský letopis, Staroruská kronika, Povesť z dávnych čias, Počiatočný ruský letopis, Povesť o zašlých časoch[3]; rus. Повесть временных лет, Первоначальная летопись, Несторова кроника) je jedno zo základných diel stredovekej ruskej a slovanskej literatúry a historiografie a najstarší známy letopis na územi Kyjevskej Rusi. Je nazvaný podľa incipitu (prvých slov textu), ktoré znejú: „Se povesti vremiaňnych let, otkudu jesť pošla Ruskaja zemľa, kto v Kijeve nača perveje kňažati i otkudu Ruskaja zemľa stala jesť“[3]. Pre mnohých historikov je základným prameňom, z ktorého čerpajú informácie o príslušnom období.
Autor[upraviť | upraviť zdroj]
Autorom je podľa tradície ruský mních pečerského kláštora v Kyjeve a hagiograf Nestor. Toto meno bolo každopádne dopísané do textu v 13. storočí. Predtým bolo vynechané asi z politických príčin. Autorstvo Nestora nie je isté.
Obsah[upraviť | upraviť zdroj]
Letopis opisuje predovšetkým dejiny Kyjevskej Rusi zhruba pre obdobie 850 – 1110. Snaží sa ich zasadiť do rámca svetových dejín od prvopočiatkov.
Pôvod Slovanov[upraviť | upraviť zdroj]
Letopis radí Slovanov po biblickej potope sveta a rozdelení Zeme medzi národy z Jafetovho rodu. Slovákov (resp. ich predkov) pod názvom „uhorskí Slovania“ resp. len „Slovania“ letopis uvádza ako pôvodných Slovanov (majúcich aj meno „Slovania“) a menuje ich na prvom mieste v zozname slovanských „kmeňov“.
„ | Po dlhom čase usídlili sa Slovania pri Dunaji, kde je teraz zem uhorská a bulharská. Z týchto Slovanov sa potom Slovania rozišli po zemi a pomenovali sa podľa miest, ktoré osídlili. Potom tí, ktorí sa usídlili pri rieke Morave, sa nazvali Morava(nia), iní sa volali Čechmi; a Slovania s[ rovnako: Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď potom Vlachovia napadli dunajských Slovanov, usídlili sa medzi nimi a utláčali ich. Títo Slovania odišli a usadili sa na Visle a nazývali sa Lechmi, a z tých Lechov sa (niektorí) nazvali Poľanmi, a iní Lechovia sú Lutici, iní Mazovčania ... Tak sa rozišiel národ slovanský a podľa jeho mena sa aj písmo nazvalo slovanským. | “ |
– [4]:25 |
Uhri, Moravania, Konštantín a Metod[upraviť | upraviť zdroj]
Veľkú pozornosť venuje autor činnosti slovanských apoštolov Konštantínovi a Metodovi a spomína aj príchod Uhrov.[4]:38
„ | Tiahli Uhri vrchmi okolo Kyjeva, ktoré sa teraz nazývajú kyjevskými. Prišli ku Dnepru a usadili sa tu v stanoch. Prichádzali vtedy práve tak, ako teraz Polovci. Prišli z východu, prekonali veľké hory, ktoré pomenovali uhorskými, a začali tam obsadzovať tých, čo tam žili, Vlachov a Slovanov. ... A potom Uhri Vlachov vyhnali, túto zem zdedili a usadili sa tu so Slovanmi, ktorých si podmanili. Od tých čias sa nazýva táto zem uhorskou. | “ |
– V roku 6406 (898)[4]:38 |
„ | Veď pre nich, pre Moravanov, boli prvýkrát preložené knihy do slovanského písma, a toto písmo majú aj Rusi a dunajskí Bulhari. Keď už boli Slovania pokrstení, ich kniežatá Rastislav, Svätopluk a Koceľ poslali k cisárovi Michalovi (posla) so slovami: „Naša zem je pokrstená, no nemáme učiteľa … ”.
Cisár ich (Konštantína a Metoda) … vyslal do slovanskej zeme k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď sem bratia prišli, začali zostavovať slovanské písmo a preložili Skutky apoštolské a evanjelium. Slovania boli veľmi radi, že počuli o majestátnosti božej v svojom jazyku. |
“ |
– [4]:38 |
Založenie Kyjeva, ťaženia do Byzancie, christianizácia[upraviť | upraviť zdroj]
Letopis opisuje založenie Kyjeva a pozvanie Varjagov na kniežací stolec.
„ | A boli traja bratia: jeden sa volal Kyj, druhý Šček a tretí Choriv a mali sestru Lybeď. Kyj sídlil na hore, kde je dnes Boričov, Šček sídlil na hore, ktorá sa teraz nazýva Ščekovica a Choriv na tretj hore, pomenovanej po ňom Chorivicou. A postavili tu mestečko, dali mu názov podľa mena najstaršieho brata a nazvali ho Kyjevom. | “ |
– [4]:27 |
Veľkú pozornosť venuje výpravám Rusov na Byzanciu a zmluvám medzi Rusmi a Grékmi.[4]:43,53 Opisy panovania prvých Rurikovcov zahŕňajú detaily christianizácie krajiny započatej pokrstením kňažnej Oľgy a dovŕšenej za Vladimíra I. zavrhnutím islamu, judaizmu a západného kresťanstva a výberom pravoslávia.[4]:91-98
Boje s Polovcami a vnútorné rozbroje[upraviť | upraviť zdroj]
Značná časť rozprávania sa venuje bojom s pohanskými kmeňmi a vojnám medzi Rusmi a Polovcami, ktorí útočili na Rus od roku 1061, a vzťahom so susednými krajinami.
„ | 20. júla vydali Volodarovu dcéru za cisároviča Alexiniča do Carihradu. 21. augusta toho istého roku sa vydala Predslava, dcéra Svjatopolkoviča, do Uhorska, za kráľoviča. | “ |
– V roku 6612 (1104). Svadba nitrianskeho kniežaťa Álmoša s Predslavou[4]:185 |
Bratovražedné boje ruských kniežat, do ktorých sa často na pozvanie kniežat zapájali aj Polovci, Poliaci a Uhri (viď detailný opis bitky na Wiare[4]:179) sú komentované so zármutkom a so snahou nabádať k zjednocovaniu síl v prospech budovania blaha ruskej zeme.[4]:16
Datovanie[upraviť | upraviť zdroj]
Datovanie a chronológia udalostí je rôzna a závisí od toho, odkiaľ bol údaj do letopisu prevzatý. Po prijatí kresťanstva začali na Rusi používať byzantský letopočet od stvorenia sveta, za ktoré sa považoval rok 5508 pred Kristom. V Byzancii sa ale rok začínal 1. marca, na Rusi sa zachovalo tradičné počítanie od 1. septembra. Zároveň údaje prevzaté z bulharských textov a starých byzantských kroník môžu používať alexandrijský kalendár, kde roku stvorenia sveta prislúchal rok 5500 pred Kristom.[4]
Redakcie letopisu[upraviť | upraviť zdroj]
Existujú tri redakcie letopisu. Prvá redakcia (1110 – 1113) z Pečorského kláštora (možno od Nestora) sa zachovala len v skrátenom prepise z rokov 1113 – 1116, ktorý napísal Vasilij v Prezemyšli alebo v Terebovli.
Druhá redakcia, je redakcia mnícha Silvestra (tzv. Silvestrovo spracovanie) z roku 1116. Táto sa neskôr stala základom pre mnohé ďalšie letopisy. Na koniec letopisu Silvester napísal svoje meno. Keďže sa Vydubický monastier, v ktorom žil, nachádzal na území Vladimíra II. Monomacha, práve jemu sa venujú posledné časti letopisu. Táto verzia je zachovaná v Lavrentijskom letopise/kódexe (po rusky: Лаврентиевская летопись).[5]
Tretia redakcia z roku 1118, napísaná opäť v Pečorskom kláštore, opisuje udalosti až do roku 1117. Hovorí o následníkovi Vladimíra II. Monomacha - Mstislavovi Veľkom (1125 – 1132). : Autorom tohto prepisu letopisu je pravdepodobne Byzantínec, pretože v texte opravil mnoho informácii týkajúcich sa Byzantskej ríše. Letopis je známy pod menom Ipatievský letopis/kódex (po rusky: Ипатиевская летопись).
Rukopisy letopisu[upraviť | upraviť zdroj]
Originály ako aj dva prepisy rukopisu letopisu sa stratili.
- Prvú kópiu Lavrentijského letopisu urobil mních Lavrentij v Nižnom Novgorode v roku 1377. Predstavuje prepis stratenej kroniky až do roku 1305, ale z nejakého neznámeho dôvodu sú z nej vypustené obdobia od roku 898 – 922, 1263 – 1283 a 1288 – 1294. Rukopis objavil gróf Alexej Puškin v roku 1792.
- Prepis rukopisu Ipatievského letopisu našiel v kláštore v meste Kostroma ruský historik Nikolaj Karamzin. V texte sa zachovala informácia o stratených kronikách z 12. – 13. storočia.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b ROZPRÁVANIE O DÁVNYCH ČASOCH. In: KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 383 – 384.
- ↑ a b Nestorov Letopis ruský. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. (Encyklopédie Obzoru.) S. 604.
- ↑ a b Povesť z dávnych čias. In: Encyklopédia literárnych diel. Ed. Libor Knězek. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1989. 864 s. (Encyklopédie Obzoru.) ISBN 80-215-0010-7. S. 507 – 508.
- ↑ a b c d e f g h i j k Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.
- ↑ Повесть временных лет - úvodný komentár
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
Preklady[upraviť | upraviť zdroj]
- Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.
- Nestorův letopis ruský. Preklad Karel Jaromír Erben. V Praze : Nákladem Musea království českého, 1867. 327 s. (Spisů musejních; zv. 88.) Dostupné online.
- Nestorův letopis ruský. Ed. Julius Heidenreich; preklad Karel Jaromír Erben. V Praze : Melantrich, 1940. 360 s. (Dílo Karla Jaromíra Erbena; zv. 5.)
- Nestorův letopis ruský : pověst dávných let. Ed. Julius Dolanský; preklad Karel Jaromír Erben. 3. vyd. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1954. 320 s. (Živá díla minulosti; zv. 8.)
- Vyprávění o minulých letech : Nestorův letopis ruský : nejstarší staroruská kronika. Ed. Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2014. 276 s. (Pro Oriente; zv. 38.) ISBN 978-80-7465-119-9.
Sekundárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- 142. POVESŤ DÁVNYCH LIET. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 230 – 233.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rozprávanie o dávnych časoch
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Vyprávění o minulých letech aneb Nestorův letopis ruský ukážka z knihy
- Povesť vremennych let a jej koncepcia Slovienskoj zemli[nefunkčný odkaz]
- Povesť dávnych liet - ruský preklad
- Повесть временных лет - Originálny text, ruský preklad a komentáre
- Povesť dávnych liet - v ruskom preklade D. S. Lichačova
- Originály dvoch prepisov Povesti dávnych liet