Preskočiť na obsah

Pavol Čarnogurský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
O rovnomennom synovi pozri Pavol Čarnogurský (mladší).
Pavol Čarnogurský
slovenský politik a redaktor
Narodenie22. január 1908
Malá Franková, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie27. december 1992 (84 rokov)
Bratislava, ČSFR

Pavol Čarnogurský (* 22. január 1908, Malá Franková – † 27. december 1992, Bratislava) bol slovenský politik, poslanec Snemu Slovenskej krajiny[1] a krátko aj politický náčelník Hlinkovej gardy. Po vojne redaktor Katolíckych novín a správca hradu Červený Kameň. Po komunistickom prevrate 1948 odsúdený a vedený ŠtB ako nepriateľská osoba (disident). Otec politikov Ivana, Jána, emigranta v Kanade Pavla, sinologičky Mariny a prekladateľky Oľgy Slivkovej.[2]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Bol vzdelaním učiteľ a patril medzi umiernené krídlo HSĽS.[3] Po zvolení za poslanca Snemu Slovenskej krajiny 18. decembra 1938[4], ktorý bez zmeny v zložení bol so vznikom prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939 pretransformovaný na Slovenský snem a neskôr na Snem Slovenskej republiky, mal bydlisko vo Vajnoroch[4] a mal na starosti národné školy. Na zasadnutí Slovenského snemu vo februári 1939 k problematike školstva uviedol:

„Odstránili sme v prvom rade 126 židovských učiteľov, ktorí už v dôsledkoch svojej rasovej príslušnosti museli stáť v protive s národnou a kresťanskou výchovou našej mládeže. Slovenské ministerstvo školstva odstránilo z národných škôl 884 učiteľov českej národnosti, ktorí prišli na Slovensko slúžiť svojej existencii, záujmom svojho národa, ale držali dušu slovenskej mládeže ďaleko od teplého ohniska národnej výchovy a krásy národného života držali v skrytosti pred zrakom sverejnej mládeže ... boli odstránení viacerí školskí inšpektori ... správcovia a riaditelia škôl.“ [5]

Rozpor medzi umierneným a radikálnym krídlom v HSĽS bol predzvesťou rozkolu, ktorý na pozadí tzv. „konečného riešenia židovskej otázky“ vyvrcholil salzburskými rokovaniami z leta 1940. [6] Karol Sidor (umiernený) odvolal Karola Murgaša z postu politického[7] náčelníka (šéf propagačného[8] a tlačového oddelenia)[9] Hlinkovej gardy a dosadil naň „umierneného“ Čarnogurského (Slovák, roč. 21, č. 61, 14. 3. 1939. ).[6] Niektorí[3] zdôrazňujú, že Čarnogurský v tejto funkcii pôsobil len krátko.

Traduje sa[10][3], že P. Čarnogurský za niektoré zákony snemu nehlasoval alebo nebol pri hlasovaní, čo je teraz už nemožné alebo ťažké overiť (napríklad za vyhlásenie samostatného Slovenského štátu sa hlasovalo povstaním a 14. marca 1939 predseda Snemu dr. Sokol výsledok vyhlásil bez udania počtu hlasujúcich – prítomných bolo 57 poslancov):

„Zisťujem, že Snem Slovenskej krajiny ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa usniesol sa, že je za samostatný slovenský štát.“ [11]

Overiteľné je, že na 2. schôdzke Slovenského snemu v 25. apríla 1939 prisahal vernosť Slovenskému štátu.[12] Pri hlasovaní o vládnom návrhu ústavného zákona o vysťahovaní Židov, ktorý bol prerokovaný a schválený 15. 5. 1942 tiež nie je možné overiť jeho hlasovanie.[13]

Počas SNP opustil Bratislavu a vrátil sa do rodnej dediny.[3] Po vojne sa zúčastňoval stretnutí skupiny mladej katolíckej inteligencie s cieľom vytvoriť novú katolícku stranu[14], ktorá by bola alternatívou voči len dvom po vojne povoleným stranám (Demokratická strana a KSS). Strana nebola založená, aj pretože DS navrhla katolíkom Aprílovú dohodu, čo napomohlo k jej víťazstvu v parlamentných voľbách 26. mája 1946. Po prehratých voľbách komunisti zostrili taktiku a zosnovali „protištátne sprisahanie“. Čarnugurský bol zatknutý a 16. júna 1946 vypovedal aj o katolíckej skupine pri výsluchu v zaisťovacej väzbe v Ilave.[14]  Stal sa obeťou ťaženia boľševikov proti nekomunistickým politikom a v máji 1948 bol odsúdený v rámci procesov s predstaviteľmi DS (Miloš Bugár, Ján Kempný a ďalší) na 15 mesiacov.

Čarnogurský bol počas vojny aj v správnej rade Slovenskej všeobecnej úverovej banky, kde prišiel do styku s Magdou Husákovou-Lokvencovou, prvou Husákovou manželkou. Keď Husáka v marci 1944 opätovne zadržala bezpečnosť, jeho manželka požiadala okrem iných práve Čarnogurského, aby intervenoval u ministra vnútra Alexandra Macha. Čarnogurský tak urobil a neskôr sa vyjadril, že zachránil Husákovi život. Nebola to celkom pravda, pretože vtedajšia justícia neuplatňovala v prípade politických obvinení trest smrti a navyše za Husáka vtedy intervenovalo viacero osôb.[15]

Po februári 1948 Husák s Novomeským zariadili, aby Čarnogurský mohol pracovať najprv v knižnici Slovenskej vysokej školy technickej a neskôr ako správca na hrade Červený Kameň.[15]

JÁN ČARNOGURSKÝ: „Naša rodina žila v dome na Palisádoch niekedy do leta 1949. Vtedy bol otec menovaný za riaditeľa hradu Červený kameň a dostal za úlohu opraviť poškodenia hradu a zriadiť na hrade múzeum nábytku. Celá rodina sme sa odsťahovali na Červený kameň. V januári 1951 Štátna bezpečnosť otca na Červenom kameni zatkla v rámci stíhania buržoáznych nacionalistov. Mamu s piatimi deťmi z Červeného kameňa vykázali a ona sa s nami presťahovala do Malej Frankovej v Zamagurí.“ [16]

V januári 1951 bol znovu uväznený. Po prepustení z takmer ročnej vyšetrovacej väzby už nachádzal zamestnanie len v robotníckych profesiách ako vodoinštalatér, kotlár a nakoniec betonár.[17] Niet sa čo diviť, že Čarnogurský zostal antikomunista (na ŠtB bol vedený ako nepriateľská osoba dokonca štyri krát[18] „po línii slovenský separatizmus“[19]), čo deklaroval aj po politických zmenách v roku 1989. Jeho syn Ján, ktorý sa vydal v jeho politických šľapajach ho charakterizuje ako „novinára, štátnika a disidenta“ a pripomína okrem iného aj jeho členstvo v tajnej cirkvi v 80. rokoch minulého storočia.[20]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Neúspešná žiadosť o navrátenie domu v Bratislave

[upraviť | upraviť zdroj]

2. mája 1990 požiadal s manželkou Kristínou Mestský národný výbor v Bratislave „o navrátenie domu do vlastníckeho práva“. Ide o dom na začiatku ulice Palisády v Bratislave. Dôvodom malo byť, že predchádzajúci vlastníci Dr. Eugen Neumann a jeho manželka Alica o kúpu ich domu vraj Pavla Čarnogurského výslovne požiadali, aby im dom nebol násilím odňatý. Riadna kúpna cena, podľa kúpnej zmluvy z 18. 3. 1941 na 280 000,- Ks im bola v celosti vyplatená..[16] Pavol Čarnogurský kúpu financoval z požičaných peňazí. Predávajúci po odpredaji domu naďalej v dome bývali v jeho hlavnej časti. Pavel Čarnogurský s rodinou obývali menšiu časť domu. Eugen Neumann neskôr zahynuli v koncentračnom tábore. V tomto dome sa neskôr narodil Pavlov syn Ján. Vo svojej žiadosti Pavol a Kristína Čarnogurskí žiadali zrušiť rozhodnutie okresného súdu v Bratislave zo dňa 25. apríla 1950, ktorým tento súd priznal reštitučný nárok Ivete Novákovej (dcére Dr. E. Neumanna) na základe toho, že „pôvodní odpredávatelia a majitelia boli z rasových dôvodov nútení odpredaj uskutočniť“[21] Ani Iveta Nováková a ani československý štát nikdy nevrátili Pavlovi Čarnogurskému kúpnu cenu za dom.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Čarnogurský, Pavol. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 29-30.
  2. ↑ ČARNOGURSKÝ, Pavol. In: Biografický lexikón Slovenska III G-H. Martin: Slovenská národná knižnica, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. s. 107-108.
  3. ↑ a b c d FELIX CORLEY: Obituary: Pavol Carnogursky [online]. The Independent, 1993-01-25, [cit. 2015-06-11]. Dostupné online. (anglicky)
  4. ↑ a b NIŽŇANSKÝ, Eduard: VOĽBY DO SNEMU SLOVENSKEJ KRAJINY V ROKU 1938[online]. niznanskyedo.host.sk, [cit. 2015-06-11]. Dostupné online
  5. ↑ Tesnopisecká zpráva o 2. schôdzke Snemu Slovenskej krajiny v Bratislave v dňoch 21., 22. a 23. februára 1939 [online]. Bratislava: Snem Slovenskej krajiny, [cit. 2019-08-20]. Kapitola Reč posl. Čarnogurského, s. 50. Dostupné online.
  6. ↑ a b PhDr. Peter Sokolovič, PhD.: Marcová kríza roku 1939 a Hlinkova garda, online, 14. 03. 2011 
  7. ↑ Peter Sokolovič HLINKOVA GARDA 1938 – 1945, UPN , Bratislava 2009. str. 10. Online
  8. ↑ "Náčelníkom propagačného ústredia bol Pavel Čarnogurský a jeho zástupcom Jozef Ilečko."Pavel Šípoš: Organizácia a činnosť Hlinkovej gardy v tatranskej župe, KU, Ružomberok 2003, str. 37 citované z SNA Ba, archívny fond Hlinkova garda, inventárne číslo: 604 – 66 – 4
  9. ↑ Organizačná štruktúra Hlavného veliteľstva HG, UPN, Online
  10. ↑ "Čiže historická pravda je, že nehlasoval a takto nehlasovali aj ďalší poslanci slovenského snemu, ktoré, historické pramene uvádzajú, organizoval poslanec Pavol Čarnogurský"  V. Oberhauser: 47. schôza NRSR 29. marec 2001
  11. ↑ Digitální knihovna › S SR 1939-1945 › Stenoprotokoly › 1. schůze › 14. března 1939. Dostupé online
  12. ↑ Digitální knihovna › S SR 1939-1945 › Stenoprotokoly › 2. schůze › Úterý 25. dubna 1939
  13. ↑ Stenoprotokoly, Snem Slovenskej republiky 1942, I. volebné obdobie. 7. zasadanie. Digitální knihovna › S SR 1939-1945 › Stenoprotokoly › 87. schůze › Pátek 15. května 1942 Online
  14. ↑ a b Šutaj, Š.: Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 – 1948). Spoločenskovedný ústav SAV, Košice 2002, 1020 strán, ISBN 80-967182-2-3
  15. ↑ a b JANCURA, Vladimír. Husákov profil dokresľujú archívne objavy. (Rozhovor s českým historikom Michalom Macháčekom). Pravda.sk, 2016-03-23. Dostupné online [cit. 2018-02-27].
  16. ↑ a b JÁN ČARNOGURSKÝ. Vrany sa zlietavajú III., Osobný weblog o spoločnosti, politike, morálke a iných témach [online]. www.jancarnogursky.sk, [cit. 2018-02-27]. Dostupné online. Archivované 2017-04-17 z originálu.
  17. ↑ Pavol Čarnogurský [online]. Spišský dejepisný spolok, [cit. 2024-01-28]. Dostupné online.
  18. ↑ Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti. Vyhľadávanie: Varšava, Kapucín, Pavol
  19. ↑ Vladimír Palko: Boj o moc a tajná služba, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004
  20. ↑ Čarnogurský: Môj otec veril v zázrak – slovenský národ, TASR, 13. mája 2008
  21. ↑ Žiadosť fin. odboru MsNV, Primaciálne nám. 1 Bratislava, podaná 3. mája. 1990 pod č. 88/90
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pavol_Čarnogurský&oldid=7785040“