Pinkovce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°36′25″S 22°11′05″V / 48,6069°S 22,1847°V / 48.6069; 22.1847
Pinkovce
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický kraj
Okres Sobrance
Región Dolný Zemplín
Nadmorská výška 108 m n. m.
Súradnice 48°36′25″S 22°11′05″V / 48,6069°S 22,1847°V / 48.6069; 22.1847
Rozloha 3,14 km² (314 ha) [1]
Obyvateľstvo 172 (31. 12. 2017) [2]
Hustota 54,78 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1343
Starosta Ján Kočiš[3] (SMER-SD)
PSČ 072 54 (pošta Lekárovce)
ŠÚJ 522911
EČV SO
Tel. predvoľba +421-56
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad Pinkovce 29
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Košického kraja
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Košického kraja
Webová stránka: www.pinkovce.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Pinkovceobec na Slovensku v okrese Sobrance.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Pinkovce leží v juhovýchodnej časti okresu Sobrance, v najvýchodnejšej časti Východoslovenskej nížiny na nánosovom vale rieky Uh. Jej poloha je podmienená smerom toku menovanej rieky. Je to jedna ulica z dvoch tretín skoro priama až tretia tretina sa ohýba do pravého uhla na tom mieste, kde sa týmto smerom ohýba aj tok rieky. Na východ a juhovýchod od obci prebieha štátna hranica medzi Slovenskom a Ukrajinou. Sčasti tvorí hraničnú čiaru rieka Uh.

Susedné obce[upraviť | upraviť zdroj]

Na juhozápad od obce je pomerne veľká obec Lekárovce, s ktorou sú Pinkovce spojené cestou, ktorá vedie po hrádzi rieky. Na severozápad leží obec Bežovce, s ktorou sú Pinkovce spojené cestou buď cez Lekárovce alebo obec Záhor, ktorá leží na severovýchod od Pinkoviec. Pinkovce sú v porovnaní s menovanými obcami položené najvyššie. Majú chotár s rozlohou 318 hektárov. Je to odlesnená rovina s nevýraznými pieskovými presypmi.    

Mená obce[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá zmienka o obci je z roku 1343. V tomto roku sa spomína už ako vyvinutá obec pod názvom Pynkouch. Pomenovanie obce sa menilo. O 20 rokov neskoršie v roku 1363 je uvedená ako Pynkoch. Pod tým istým názvom je aj v roku 1394. O niekoľko storočí neskoršie konkrétne v roku 1786 sa menuje Pinkócz a v roku 1808 Pinkowce. V rokoch maďarskej okupácie sa uvádza pod názvom Pinkóc. Od oslobodenia v roku 1944  jej názov sa ustálil do dnešnej podoby Pinkovce. Obec ako zemiansky majetok patrila najprv rodine Pinkocziovcov, podľa ktorej obec dostala aj svoje pomenovanie. Z rôznych prameňov sa dá usúdiť, že tento rod mal významnú úlohu nielen v Užskej župe, ku ktorej obec patrila, ale aj v celej krajine. Na vývoj obce to však nemalo asi veľký vplyv. Kým bola vo vlastníctve tejto rodiny, nezaznamenala nijaký väčší pokrok. Významný obrat k lepšiemu v živote obce nastal v roku 1718, keď sa tu usadil zemepán Adam Horváth svojou manželkou Annou, rodenou Draveckou. Prišli sem z neďalekých Pavloviec nad Uhom. Zveľadili tunajší majetok aj celú obec, o čom svedčí skutočnosť, že v roku 1828 mala obec okrem kaštieľa s priľahlými želiarskymi domčekmi a hospodárskymi budovami už 44 domov a 387 obyvateľov.  Počet obyvateľov sa menil v jednotlivých obdobiach. V roku 1880 sa počet zvýšil na 424. V roku 1900 bol v histórii obce najvyšší počet obyvateľov 439. Potom už počet obyvateľov mal prevažne klesajúcu tendenciu.

Kaštieľ[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti dominantou obce bol kaštieľ, ktorý vybudovali spomínaní Horváthovci. Stál na ohybe obce oproti reformovanému kostolu. Na tomto mieste stojí teraz niekoľko rodinných domov. Horváthovci ho postavili po roku 1740. Tento rok sa nachádza na tehlách ako rok ich výroby. Tento údaj bol zistený pri asanácii kaštieľa po druhej svetovej vojne. K asanácii došlo preto, že kaštieľ bol vo veľmi schátralom stave, lebo dlho ho už nikto neudržiaval. Bola to jednoposchodová budova štvorcového pôdorysu. Na troch rohoch bol ozdobený vyčnievajúcimi vežami. Štvrtý roh bol bez veže. Podľa nepodloženej povesti sa tak stalo na rozkaz samotného panovníka, lebo viac než 3 veže mohlo mať iba panovnícke sídlo. V kaštieli bolo 24 obytných miestností. Pod celým kaštieľom boli pivnice. Vo dvore boli hospodárske budovy a obytné budovy pre služobníctvo. Jedna z budov stojí až doposiaľ. Vo dvore bol park s cudzokrajnými stromami a okrasnými kríkmi, ako aj ovocná záhrada. Podľa ďalšej nepodloženej povesti viedla z kaštieľa podzemná chodba jednak do kostola a tiež aj mimo obec. Celý kaštieľ bol obohnaný vysokým kamenným múrom, v ktorom bola červená brána ako vchod do kaštieľa.  V 19. storočí odkúpil od Horváthovcov majetok Žid Weinhäudler. Neskoršie sa nechal pokrstiť na katolíka a prijal meno Borsay. Na vtedy ešte prázdnych pozemkoch medzi kaštieľom a Uhom zriadil kvetinárstvo a zeleninárstvo. Vybudoval skleníky vyhrievané parou. Viac ľudí z obce tu malo svoje zamestnanie aj za 1. ČSR, lebo v blízkom Užhorode bol dobrý odbyt na všetko, čo sa tu vypestovalo.

Reformovaný kostol[upraviť | upraviť zdroj]

Oproti kaštieľu na opačnej strane cesty stál reformovaný kostol postavený z dreva. Namiesto neho v roku 1795 bol vybudovaný nový kostol, ale bez veže. Pod východnou časťou kostola, ktorá je menšia a má neskorogotickú klenbu, je údajne rodinná hrobka Horváthovcov. V roku 1861 bola ku kostolu pribudovaná veža, a tak dostal kostol taký vzhľad, aký má až do dnes. Odvtedy neboli urobené na ňom nijaké zásadné zmeny. Kazateľnica je zapísaná v štátnom zozname historických pamiatok.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2017 [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-03-27. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]