Preskočiť na obsah

Portál:Astronómia/Obrázky týždňa (2013)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020

1 | 2 | 3 | 9 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52


Zvlnené prúdové vsrtvy vo vnútri slnečnej sústavy. Prúdové vrstvy oddeľujú opačne orientované medziplanetárne magnetické polia.


Slnko v röntgenovom spektre na zábere sondy Yohkoh. Tmavé oblasti sú koronárne diery, svetlé škvrny aktívne oblasti.


Aktívna oblasť na Slnku. Viditeľných je množstvo spikúl, dlhých a širokých výtryskov plazmy z fotosféry. Dosahujú výšku 10 až 16 tisíc kilometrov a ich životnosť je len 5 až 10 minút. Steny spikuly sú tvorené magnetickými poľami.


Jeden z najostrejších pohľadov zo Zeme na slnečnú škvrnu vytvorený švédskym slnečným ďalekohľadom umiestneným na ostrove La Palma. Záber vznikol v roku 2002 a ukazuje časť škvrny v dolnej polovici záberu a slnečné granuly v hornej polovici záberu.


Prvá fotografia predtým nevidenej strany Merkúra vytvorená sondou MESSENGER v roku 2008, počas vôbec prvého priblíženia sa tejto sondy k Merkúru.


Kráter Titan na Merkúri vo falošných farbách. Priemer krátera je 121 km.


Neobvyklý kráter s dvojitým vencom pohorí, ktorý zachytila sonda MESSENGER na Merkúri. Kráter má priemer 160 km a mechanizmus jeho vzniku nie je celkom známy.


Počítačom vygenerovaný trojrozmerný pohľad na kráter na Venuši. Záber vznikol na základe údajov zo sondy Magellan a farby mu boli dodané podľa snímok zo sond Venera-13 a Venera-14.


Venuša v ultrafialovom spektre na zábere Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. V UV spektre sú oveľa výraznejšie jej oblačné štruktúry.


Venuša, ako ju pri večernom súmraku, ako ju vidíme zo Zeme (žltá bodka pod kŕdľom vtákov)


Prechod Venuše popred slnečný disk 5. júna 2012 zachytený sondou Hinode.


Prechod Venuše popred slnečný disk zachytený zo Zeme 6. júna 2012


Súmrak na observatóriu Paranal. Vpravo sa oproti jasnejšej oblohe črtá tmavá silueta ďalekohľadu Very Large Telescope, v ľavom hornom rohu možno vidieť planétu Venušu a Mesiac.


Zem v pravých farbách na zábere zo sondy MESSENGER


Búrkové oblačné formácie vyfotografované z raketoplánu Atlantis STS-30 v máji 1989


Pohľad z kozmu na sedimenty pri pobreží Yucatánskeho polostrova


Kométa Hale-Bopp, jedna z najjasnejších komét pozorovaných v 20. storočí


Železo-niklový meteorit Willamette, jeden z najväčších nájdených meteoritov na svete. Je vystavený v American Museum of Natural History v meste New York.


Popolavý svit Mesiaca, úkaz, kedy u Mesiaca vo fáze kosáčika vidíme (oveľa slabšie) aj jeho slnkom neosvetlenú časť. Popolavý svit vzniká vďaka slnečnému svetlu odrazeného od Zeme, ktorá je pri pohľade z Mesiaca v blízkosti splnu.


Umelecká predstava jednej zo sond programu Fobos nad povrchom mesiaca, po ktorom dostala názov. Sondy v skutočnosti svoj cieľ nedosiahli.


Záber zo sondy Mars Global Surveyor zachytáva kráter vo východnej časti oblasti Argyre Planitia. Kráter pripomína smajlíka a dostal preto prezývku Happy Face Crater. Jeho skutočný názov je Galle Crater a má priemer 215 km.


Arsia Mons, jeden zo štyroch najväčších vulkánov na Marse, na zábere zo sondy Mars Global Surveyor. Čnie sa do výšky 9 kilometrov nd okolité planiny a jej vrchol tvorí kaldera s priemerom približne 110 km.


Blízky záber marťanského krátera v oblasti Terra Sirenum. V kráteri sú stužky, ktoré vyzerajú, akoby nimi kedysi tiekla voda.


Farebná snímka mesiaca Deimos získaná kamerou HiRISE sondy Mars Reconnaissance Orbiter vo februári 2009.


Západ slnka na Marse vyfotografovaný robotom Spirit z krátera Gusev.


Úpätie svahu marťanského Mount Sharp vyfoteného roverom Curiosity. Farby snímky sú upravené tak, ako by tento terén vyzeral, keby sa pri rovnakom zložení nachádzal na Zemi.


Snímka povrchu asteroidu Vesta urobená v roku 2011 zo vzdialenosti 5200 km sondou Dawn. Trojica dotýkajúcich sa kráterov naľavo dostala neformálne označenie "Snehuliak".


Planétka 253 Mathilde na zábere zo sondy NEAR Shoemaker zo vzdialenosti 2400 km. Obrovský kráter v strede planétky má priemer vyše 30 km.


Montáž fragmentov kométy Shoemaker-Levy 9 padajúcich na Jupiter


Blízky pohľad na Veľkú červenú škvrnu zo sondy Cassini-Huygens, ktorá v roku 2003 prelietala okolo Jupitera. Táto búrka meria od severu na juh 15 000 km, čo je viac ako priemer celej Zeme.


Snímka mesiaca Io nad mračnami Jupitera zo sondy Voyager 1. Sonda v čase získania snímky míňala mesiac vo vzdialenosti 8,3 milióna km.


Jupiterov mesiac Io vo vysokom rozlíšení zo sondy Galileo. Jeho sfarbenie, ktoré sa vyskytuje v rôznych odtieňoch červenej, žltej, bielej, čiernej a zelenej, je spôsobené väčšinou zlúčeninami síry.


Jupiter, ako ho vidia kamery Wide Field and Planetary Cameras a a 2 Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. V zábere je aj známa búrka, Veľká červená škvrna.


Rozlámaná ľadová kôra pokrývajúca povrch Jupiterovho mesiaca Európa. Záber je mozaikou snímok zo sondy Galileo.


Impaktné krátery na mesiaci Kallisto. Predpokladá sa, že krátermi posiate planiny sú okolo 4,5 miliardy rokov staré, čo zodpovedá takmer času vzniku slnečnej sústavy.


Porovnanie veľkosti Saturna a Zeme. Objem planéty je približne 95-krát väčší ako objem Zeme.


Pohľad sondy Cassini na búrlivý pól Saturna. Polárne víry na Zemi, Jupiteri, Marse a Venuši sú chladnejšie než ich okolie, polárny vír v južných šírkach Saturna je však oveľa teplejší než okolie.


Mesiac Helene nad atmosférou Saturna. Snímku zhotovila sonda Cassini v marci 2010.


Pohľad zo sondy Cassini na Saturn. Modrá farba planéty je spôsobená rozptylom slnečného svetla v horných vrstvách atmosféry. V spodnej časti snímky sú prstence, šikmé tmavé pruhy v atmosfére sú tiene prstencov. Na okraji tieňa vidno maličký mesiac Mimas.


Blízky pohľad sondy Cassini na Saturnov mesiac Mimas vo falošných farbách. V zábere je obrovský, 130-km široký kráter Herschel.


Výtrisky materiálu z južnej polárnej oblasti Saturnovho mesiaca Enceladus


Planéta Urán vyfotografovaná v roku 2005 Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom. Viditeľné sú najjasnejšie atmosférické štruktúry a čiastočne aj jeho prstence.


Mesiac Ariel na mozaike snímok sondy Voyager 2 urobenej zo vzdialenosti 130 000 km


Prvá tmavá škvrna objavená na Uráne. Snímku nasnímala kamera ACS Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu v roku 2006. Výrez vpravo má priemer 8 000 km.


Titania, jeden najväčších mesiacov Uránu. Najvýraznejší útvar na jej povrchu je veľký kaňon, ktorý niekoľkonásobne prevyšuje svojou veľkosťou Veľký kaňon v Colorade.


Južná pologuľa Neptúna, fotografia zo vzdialenosti 2,6 milióna km od planéty


Detail Neptúnovho najväčšieho mesiaca Tritonu


Veľká tmavá škvrna, búrka na Neptúne v tvare cyklónu veľká ako Zem


Mraky a ich tiene v atmosfére Neptúna


Pohľad na vzďaľujúci sa Neptún s mesiacom Triton zo sondy Voyager 2


Jadro kométy Tempel 1, ktorú navštívila sonda Deep Impact


Pluto a všetkých päť jeho známych mesiacov: Cháron, Nix, Hydra, P4 a P5 (v krúžku)