4 Vesta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
4 Vesta ⚶
planétka
4 Vesta
Objav
ObjaviteľHeinrich Wilhelm Olbers
Dátum objavu29. marec 1807
Miesto objavuBrémy
Označeniažiadne
Kategóriaplanétky hlavného pásma (Vestoidy)
Elementy dráhy
Epocha 26. november 2005 (JD 2453700,5)
Excentricita (e)0,08902
Veľká polos (a)353,268 Gm (2,361 AU)
Perihélium (q)321,82 Gm (2,151 AU)
Afélium (Q)384,72 Gm (2,572 AU)
Obežná doba (P)1325,46 d (3,63 a)
Priemerná obežná rýchlosť19,34 km/s
Uhol sklonu dráhy
k ekliptike (i)
7,133°
Dĺžka výstupného uzla (Ω)103,926°
Argument perihélia (ω)150,297°
Stredná anomália (M)205,652°
Fyzikálne vlastnosti
Rozmery578×560×458 km [4]
Hmotnosť2,7×1020 kg[1]
Hustota3,4 g/cm³
Povrchová gravitácia0,22 m/s²
Úniková rýchlosť0,35 km/s
Rotačná perióda0,2226 d
Spektrálna triedaPlanétka typu V
Absolútna veľkosť3,20
Albedo0,423 [2]
Priemerná povrchová teplota85 K až 255 K

4 Vesta je tretia najväčšia planétka v hlavnom pásme planétok s priemerom od 468 do 530 km a čo sa týka hmotnosti dokonca druhá najhmotnejšia. Je to jediná planétka viditeľná za priaznivých podmienok zo Zeme voľným okom. Podľa charakteru obežnej dráhy patrí do skupiny I v hlavnom pásme. Súčasne je materským telesom rodiny Vesta.

Vesta je zatiaľ jedinou známou kamennou protoplanétou (s diferencovaným vnútrom), ktoré vytvárali terestriálne planéty.[1][2][3] Preskúmaná bola kozmickou sondou Dawn.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Planétku objavil 29. marca 1807 v Brémach nemecký astronóm Heinrich Wilhelm Olbers. V tom čase bola ešte považovaná za planétu a dostala dokonca aj grafický symbol (pozri hore v tabuľke). Ani objav ďalšej planétky 5 Astraea o 38 rokov neskôr na tom nič nezmenil; až v 50. rokoch 19. storočia, keď objavov planétok rýchlo pribúdalo, začala byť spolu s ostatnými podobnými telesami pokladaná iba za obyčajnú planétku.

Pôvod mena[upraviť | upraviť zdroj]

Planétka bola pomenovaná podľa rímskej bohyne Vesty, ochrankyni cnosti, čistoty a domáceho krbu. Vesta bola tiež sestrou Cerery, podľa ktorej bola pomenovaná prvá z objavených planétok, 1 Ceres. Na žiadosť objaviteľa meno vybral významný nemecký matematik C. F. Gauss, ktorý vypracoval matematickú metódu umožňujúcu určiť elementy dráhy z menšieho počtu pozorovaní, čo bolo dôležité práve v prípade novoobjavených planétok.

Opis objektu[upraviť | upraviť zdroj]

Planétka Vesta patrí vzhľadom na svoju veľkosť a relatívnu blízkosť k Zemi k najlepšie preskúmaným objektom pásma planétok. Na rozdiel od väčšiny planétok má veľmi vysoké albedo (0,423), čo spôsobuje, že pri blízkej opozícii, keď sa môže priblížiť k Zemi až na 1,14 astronomických jednotiek (AU), môže dosiahnuť maximálnu možnú zdanlivú hviezdnu veľkosť 5,5m. Vďaka tomu je výnimočne na hranici viditeľnosti voľným okom.

Čo do veľkosti a hmotnosti je najväčšou planétkou vo vnútornej časti hlavného pásma planétok, medzi dráhou Marsu a Kirkwoodovou medzerou vo vzdialenosti 2,50 AU od Slnka.

Vesta rotuje pomerne rýchlo okolo svojej osi; rotačná perióda je 5 h 20 min 31 s.

Vzhľad planétky[upraviť | upraviť zdroj]

Tvarovo sa vďaka rozmerom a hmotnosti dostala do izostázy a jej tvar sa blíži trojosému elipsoidu. Jej rozmery a tvar boli v minulosti zisťované na základe zákrytov hviezd týmto telesom. Podrobnejšie znalosti o vzhľade, vrátane rozlíšenia povrchových útvarov, priniesli až Hubblov vesmírny ďalekohľad a najmodernejšie pozemné ďalekohľady, ako napr. Keckov ďalekohľad na Havajských ostrovoch. Najpodrobnejší pohľad poskytla kozmická sonda Dawn, ktorá ju skúmala v rokoch 2011 a 2012.[4]

Výškový profil Vesty pri pohľade od južného pólu. Čierna = najnižšia, biela = najvyššia (HST, 1996)

Najdlhšie známym útvarom na povrchu Vesty je veľká tmavá oblasť s veľkosťou približne 200 km, líšiacou sa od svojho okolia významne nižším albedom. Bola na počesť objaviteľa planétky nazvaná Olbers. Jej geometrický stred slúži ako referenčný bod začiatku vestografických súradníc (0º vestografickej dĺžky).

Najvýznamnejším povrchovým útvarom však je veľký kráter Rheasilvia s priemerom 460 km blízko južného pólu planétky; jeho priemer teda predstavuje asi 80 % rozmeru Vesty. Jeho dno sa nachádza asi 13 km pod úrovňou okolitého terénu, zatiaľ čo jeho valy okolie prevyšujú o 4 až 12 , teda maximálne prevýšenie je až 25 km. Stredový vrcholok sa týči do výšky až 23 km nad dnom krátera. Vzhľadom na to, že nebol dopadmi meteoroidov výrazne zmenený, odhaduje sa, že nie je starší viac ako 1 miliarda rokov. Dopad telesa, ktorým bol kráter vytvorený, vymrštil do priestoru asi 1 % materiálu Vesty. Tieto horniny sa stali materiálom, z ktorého vznikli telesá rodiny Vesta, nazvané vestoidy a meteoroity, ktoré na Zemi poznáme ako HED meteority. Vďaka ich analýze máme dobré znalosti o chémii, mineralógii a geológii Vesty. Na povrchu planétky bol identifikovaný celý rad ďalších kráterov s priemerom okolo 150 km a hĺbkou až 7 km.

Pologule Vesty sa od seba podstatne líšia. Z analýzy snímok, vyhotovených Hubblovým kozmickým ďalekohľadom vyplýva, že východná pologuľa je pokrytá svetlejším materiálom, regolitom a je na nej veľké množstvo kráterov, zasahujúcich do hlbších vrstiev vyvretých hornín; istým spôsobom je obdobou „horských“ oblastí na našom Mesiaci. Západná pologuľa má nižšie albedo a pripomína mesačné moria; je pravdepodobne tvorená výlevnými bazaltami.

Veľký kráter Rheasilvia so svojím centrálnym vrcholkom na južnom póle planétky (17. júl 2011)

Geológia planétky[upraviť | upraviť zdroj]

Predpokladá sa, že Vesta má vďaka uskutočnenej diferenciácii kovové jadro zo železa a niklu, ukryté v olivínovom plášti. Podľa údajov zo sondy Dawn má toto jadro priemer okolo 220 km. Najvyššiu vrstvu tvorí povrchová kôra, ktorú smerom do hĺbky tvoria štyri základné vrstvy:

Spektrálna (dole) a albedová mapa Vesty (HST, 1994)

Podľa najnovších teórií vývoj Vesty, začatý pred 4,75 miliardami rokov, pravdepodobne prebiehal nasledujúcim spôsobom:

  • vznik Vesty akréciou bol ukončený počas prvých 2 až 3 miliónov rokov jej existencie;
  • úplné, alebo takmer úplné roztavenie vnútra planétky v dôsledku tepla vznikajúceho rádioaktívnym rozpadom 26Al, smerujúce k oddeleniu a vzniku kovového jadra, v dobe 4 až 5 miliónov rokov po vzniku planétky;
  • postupná kryštalizácia hornín v roztavenom plášti so silnými konvektívnymi prúdmi; konvekcia (prúdenie) sa zastavila, keď asi 80 % materiálu kryštalizovalo asi 6 až 7 mil. rokov po vzniku Vesty;
  • extrúzia (vytlačenie) zvyšného roztaveného materiálu hore, ktorý vytvoril kôru planétky a to alebo formou postupných erupcií bazaltovej lávy, alebo krátkodobým vytvorením magmatického oceánu;
  • vznik plutonických hornín kryštalizáciou spodných vrstiev kôry; staršie bazalty metamorfovali v dôsledku tlaku novo vytvorených vyšších vrstiev hornín;
  • postupné chladnutie vnútra planétky.

Zdá sa, že Vesta je jedinou planétkou, u ktorej prebehla táto diferenciácia a ktorá sa dožila súčasnosti. Existencia sideritov (kovových meteoritov) a achondritov však dokazuje, že museli existovať aj iné planétky, pri ktorých prebehla podobná diferenciácia, ale tie boli následnými zrážkami zničené.

Vďaka výnimočne vysokému albedu a prítomnosti pyroxénu na jej povrchu je hlavným predstaviteľom planétok chemickej klasifikácie triedy V.

Animácia poskladaná zo snímok sondy Dawn znázorňujúca rotáciu Vesty (1. august 2011)

Prieskum planétky[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa pôvodných plánov mala byť v júni 2006 vypustená sonda Dawn, ktorá mala doraziť v októbri 2011 k tejto planétke a z dráhy jej družice ju mala až do mája 2012 zblízka skúmať. Potom sonda mala pokračovať k planétke 1 Ceres. Vzhľadom na finančné a technické problémy bolo však rozhodnuté jej štart odložiť. Sonda Dawn napokon odštartovala 27. septembra 2007, po niekoľkoročnom približovaní sa k dráhe planétky Vesta pomocou iónových motorov 16. júla 2011 úspešne zakotvila na jej obežnej dráhe a spustila jej detailný prieskum. Vestu skúmala z viacerých typov obežných dráh, ktoré sa postupne znižovali až na úroveň 210 km nad povrchom (túto dráhu Dawn dosiahla v decembri 2011). Neskôr začala sonda svoju dráhu opätovne zvyšovať a Vestu definitívne opustila 5. septembra 2012 a zamierila k planétke Ceres.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Asteroid or Mini-Planet? Hubble Maps the Ancient Surface of Vesta [online]. hubblesite.org, 1995, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
  2. A look into Vesta's interior [online]. mpg.de, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
  3. Asteroid Vesta is 'last of a kind' rock [online]. Londýn: BBC, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
  4. PLAUCHOVÁ, Jana. Dawn: Konečne pri Cerere [online]. 2015-03-09. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému 4 Vesta

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


… | 3 Juno | 4 Vesta | 5 Astraea | …