Prvý lyonský koncil

Miesto konania koncilu - katedrála sv. Jána Krstiteľa v Lyone

Prvý lyonský koncil sa konal v dňoch 28. júna až 17. júla 1245 vo francúzskom meste Lyon. Zvolal ho a predsedal mu pápež Inocent IV. Počet účastníkov bol však nakoniec menší, než pápež očakával (cca 150 biskupov).

Ústrednou témou tohto koncilu bol veľmi dramatický spor o zosadenie sicílskeho kráľa a rímskonemeckého cisára Fridricha II., ktorý vlastne predstavoval už len vyvrcholenie dlhotrvajúceho boja medzi cisárom a rímskymi pápežmi.

Po smrti pápeža Gregora IX. (22. august 1241), ktorý Fridricha v roku 1239 exkomunikoval, začal cisár vkladať nádej do nového pápeža. Stanovisko pápeža Inocenta IV. k sporu s cisárom sa však nijako neodlišovalo od postoja jeho predchodcov. Je celkom pravdepodobné, že Inocent plánoval zosadenie cisára Fridricha už od doby svojho nečakaného úteku z Ríma 29. júna 1244; evidentne mu prestalo záležať na dosiahnutí dohody s týmto panovníkom.

Tadeáš zo Sessy, Fridrichov dlhoročný dôverník a jeho zástupca na lyonskom koncile, pápežovi už pri prvej príležitosti znovu predložil cisárov návrh na urovnanie sporu. Pápež Inocent tejto ponuke nedôveroval, a tak odmietol ju; vraj s poznámkou, že Fridrich toho už nasľuboval dosť, ale nič nakoniec aj tak nedodržal, preto je ortieľ, ktorý nad ním vynesie koncil, už neodvratný. Aj tak bol však za Fridrichom do Verony vyslaný posol, Walter z Ocra, ktorý sa mal do 20 dní vrátiť na koncil buď s cisárom samotným alebo aspoň priniesť jeho oficiálne stanovisko.

Pápež vždy zdôrazňoval, že Fridrich v skutočnosti nebojuje proti nemu, ale proti celej cirkvi. Aby dokázal, že cisárovo konanie je protiprávne, nechal verejne prečítať historické listiny, ktoré definujú, že Fridrich je ako sicílsky kráľ vazalom rímskeho biskupa a má záväzky voči pápežskému štátu (voči Patrimonium Petri). Tadeáš v obhajobe cisára Fridricha zas poukázal na pápežove dokázateľne nesplnené sľuby. Jeho argumentácia zapôsobila na Angličanov, ktorí sa čoskoro priklonili na cisárovu stranu, kým Španieli zostali na strane pápeža.

V rámci druhého zasadnutia koncilu boli voči cisárovi vznesené ďalšie obvinenia: prenasledovanie cirkvi na Sicílii, heretické názory, kontakty so saracénskymi panovníkmi, údajný styk so saracénskym dievčaťom – teda nemorálny spôsob života vôbec. Okrem tohto sa cisárovi vytýkalo ešte aj zatknutie prelátov, ktorí cestovali do Ríma na koncil zvolaný pápežom Gregorom IX. Tadeáš sa pokúšal obhajovať cisára, ako sa len dalo; pápež dokonca Fridrichovi ponúkol možnosť do 17. júla osobne vystúpiť na zasadnutí koncilu.

Napriek tomu si však pápež medzitým už zabezpečil súhlas kardinálov so zamýšľaným zosadením cisára Fridricha a postaral sa dokonca i o sformulovanie oficiálnej buly o tomto akte. Okrem toho si nechal Inocent IV. zozbierať a štyridsiatimi vysoko postavenými účastníkmi koncilu znovu potvrdiť 91 dokumentov obsahujúcich rôzne privilégiá, ktoré jednotliví králi a cisári udelili rímskej cirkvi (bolo medzi nimi aj 35 privilégií vydaných cisárom Fridrichom!). Mal to byť dôkazný materiál v neprospech cisára, ktorý mal však súčasne slúžiť na upevnenie mocenskej pozície rímskej cirkvi a jej, v rámci lénneho systému, nadradeného postavenia vo vzťahu k značnému počtu európskych panovníkov.

Koncil sa však rozhodol, že na cisára či jeho poslov viac čakať nebude, a zišiel sa 17. júla na svojom záverečnom zasadnutí. Pápež Inocent IV. potvrdil schválené konštitúcie a nariadil verejne prečítať lyonské transumpty. Potom si poslednýkrát vzal slovo Tadeáš; spochybnil mnohé zmienené privilégiá, bolo mu však jasné, že zosadenie cisára je neodvratné. A tak aspoň zhrnul dôvody, pre ktoré je, podľa neho, tento pripravovaný akt už vopred protiprávny, a preto neplatný: chýbajúce oficiálne predvolanie cisára, obsahová neurčitosť obžaloby, jasná zaujatosť pápeža v neprospech cisára, pápežova rola žalobcu i sudcu súčasne.

Pápež Inocent IV. ihneď a bez diskusie zamietol Tadeášove námietky, vyhlásil zosadenie cisára Fridricha II. z trónu a po prečítaní oficiálnej buly o vykonaní tohto aktu ukončil koncil. Je potrebné uviesť, že pápež koncilu nepriznal nijaké spolurozhodovacie právo v otázke svojho postupu či formulovania zosadzovacej buly. Pápežovo rozhodnutie padlo v prítomnosti koncilu a nie so súhlasom koncilu. Neskôr Inocent IV. dokonca zdôrazňoval, že samotný akt zosadenia cisára vykonal výhradne on sám ako pápež - z moci svojej najvyššej apoštolskej autority, kým koncil ako taký mal vlastne len dotvárať slávnostný charakter celej udalosti.

Pápež sa v procese Fridrichovho zosadenia striktne držal noriem kánonického práva, do úvahy tak vždy prichádzali len také kroky, ktoré s ním boli v súlade.

Cisár Fridrich II. však nikdy neuznal svoje zosadenie, cisársku hodnosť si ponechal až do smrti. Pápež mu v tom nemohol zabrániť, hlavne preto, že Fridrich vojensky prevažoval nad pápežským štátom.

Okrem sporu s cisárom sa Prvý lyonský koncil zaoberal aj inými témami. Nariadil siedmu križiacku výpravu na znovuzískanie Svätej zeme. Neboli síce schválené žiadne dogmatické kánony, no koncil vydal niekoľko disciplinárnych rozhodnutí. Uložil cisterciánom povinnosť platiť desiatky. Kardinálom nariadil nosiť červený klobúk. Tridsaťosem dekrétov, ktoré neskôr potvrdil i pápež Bonifác VIII., obsahovalo napr. aj nariadenie, aby sa z každého benefícia po dobu troch rokov odvádzal dvadsiatok na podporu Svätej zeme.

Literatúra

• MIETHKE, Jürgen – BÜHLER, Arnold (ed.). Kaiser und Papst im Konflikt. Zum Verhältnis von Staat und Kirche im späten Mittelalter (= Historisches Seminar. Bd. 8). Düsseldorf: Schwann, 1988. ISBN 3-590-18167-2.
• WOHLMUTH, Josef (ed.). Konzilien des Mittelalters. Vom ersten Laterankonzil (1123) bis zum fünften Laterankonzil (1512–1517) (Dekrete der ökumenischen Konzilien. Conciliorum Oecumenicorum Decreta. Bd. 2). Paderborn: Schöningh Verlag, 2000. ISBN 3-506-79804-9.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Erstes Konzil von Lyon na nemeckej Wikipédii.