Sýkorka veľká

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sýkorka veľká
Sýkorka veľká
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Letce Neognathae
Rad (ordo) Spevavce Passeriformes
Čeľaď (familia) Sýkorkovité Paridae
Rod (genus) Sýkorka Parus
Druh (species) Sýkorka veľká P. major
Vedecký názov
Parus major
Linnaeus, 1758
Synonymá:
sýkorka bielolíca
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Sýkorka veľká alebo Sýkorka Bielolíca (Parus major) je naša najväčšia a najrozšírenejšia sýkorka z čeľade sýkorkovité (Paridae). U nás je zákonom chránená.

Pôvodne dávala prednosť listnatým lesom, ale dnes žije aj v parkoch a záhradách a veľmi dobre sa naučila využívať vo svoj prospech blízkosť ľudí. Sýkorka veľká je pomerne výrazne sfarbená. Má žlté bruško s pozdĺžnym čiernym pruhom, čiernu čiapočku a čierne lemované biele líca (v niektorých publikáciách sa označuje ako sýkorka bielolíca). Má veľmi rozmanité hlasové prejavy a je pomerne dobrý imitátor hlasov iných druhov. V lete sa živí hmyzom, ale v zime musí prejsť na semená s vysokým obsahom tuku, ktoré často nachádza v krmidlách (najlepšie slnečnice) a sú ochotné si pre ne priletieť až na ľudskú ruku. Ďalej konzumujú rôzne živočíšne tuky (napr. hovädzí loj) a v Anglicku sú známe tým, že sa naučili preďobať hliníkové uzávery fliaš s mliekom a vyzobať smotanu pod ním.

Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]

Sýkorka veľká

Sýkorka veľká má palearktické rozšírenie (Európa, Ázia a sever Afriky) a delí sa na tri skupiny poddruhov (celkovo asi 20 poddruhov). Naša sýkorka veľká európska (P. major major) obýva väčšinu Európy a západnú Sibír. U nás hniezdi v podstate na celom území, ale so stúpajúcou nadmorskou výškou sa početnosť znižuje. Vyhľadáva najmä listnaté lesy, ale objavuje sa aj v ihličnatých. Bežne sa vyskytuje v blízkosti ľudských sídlisk, v záhradách, parkoch, sadoch a pod.

Prirodzené hniezdenie je v dutinách stromov, veľmi často obývajú búdky, ale sú veľmi prispôsobivé a môžeme ich nájsť v hromadách dreva, kovových trúbkach, dutinách múrov, starých hniezdach strák a veveričiek, ale aj v dierach v zemi. Hniezdo stavia iba samica a potom do neho kladie okolo desať vajíčok, ktoré vážia asi 1,6 g a sú červenohnedo bodkované na bielom podklade. Na vajciach sedí iba samička, ktorú samec kŕmi. Dĺžka sedenia je 12 až 16 dní, potom obidvaja rodičia 14 až 23 dní kŕmia mláďatá na hniezde a ďalších 8 až 14 dní sú mláďatá kŕmené po vyvedení z hniezda. Sýkorky veľké často hniezdia dvakrát v jednej sezóne. Mláďatá ostávajú s rodičmi aj cez zimu a ešte v prvom roku života pohlavne dospievajú. Najvyšší zistený vek bol asi 15 rokov.

Počas leta sa živí prevažne živočíšnou potravou. Hlavnú zložku tvorí hmyz v rôznych vývojových štádiách (vajíčka, larvy a u menších druhov aj dospelé jedince). Zaznamenané však boli aj útoky sýkoriek na hibernujúce netopiere[1] či menšie druhy spevavcov[2].Na jeseň a v zime vyhľadávajú olejnaté semená slnečnice a buku, orechy a niekedy aj semená hrabu. Môže aj objedať dužinaté plody drevín, púčiky a listy. Mláďatá sú kŕmené najmä húsenicami (viac ako 80 %), pavúkovcami a rôznymi larvami hmyzu. Pre svoje mláďatá bežne zoženú 500 ks húseníc denne, čím veľmi úspešne regulujú výskyt škodcov. Potravu zbierajú na vetvách stromov a krov, na zemi a výnimočne ju chytajú aj pri lete.

Sýkorka veľká je prevažne stály druh, ale časť populácie vykonáva krátke ťahy. Z Poľska, Ukrajiny a Nemecka prilietajú na zimu na Slovensko, niektoré zo Slovenska odlietajú ďalej na juh.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Sýkorka veľká je veľká asi ako vrabec, ale štíhlejšia. Je to naša najväčšia sýkorka, je 14 cm dlhá a 20 g ťažká. Hlavu má čiernu iba na lícach a pri ušiach je biela. Čierna farba pokračuje aj na prsiach a zužuje sa do čierneho pruhu, ktorý sa tiahne cez brucho (u samíc je tento pruh tenší a menej výrazný). Chrbát je žltkavý až zelený, brucho žlté, vrchné krovky chvosta sú modro-šedé, krídla sú tmavomodro-šedé s nevýrazným bielym pruhom. Zobák je silný, kužeľovitý a čierny. Mladé vtáky sú bledšie a líca majú žltkavé, zobák hnedo-šedý.

Lieta vlnkovito a pomerne rýchlo.

Hlas[upraviť | upraviť zdroj]

Hlas má veľmi premenlivý, poznáme až 40 rôznych zvukov, vie napodobniť iné vtáky. Obe pohlavia majú rovnaký repertoár ale samce sa ozývajú častejšie. Jednotlivé mäkké "pit" alebo "čit" používajú ako kontaktný hlas. Hlasným "tink" sa ozývajú dospelé samce pri nebezpečenstve alebo pri teritoriálnych sporoch. Najznámejší je ich dvojslabičný spev "ci-be ci-be ci-be ci-be" (pozri ukážku v galérii) alebo "cici-trn cici-trn cici-trn", ktorým si ohraničujú územie.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Great Tit na anglickej Wikipédii.

  1. Estók, P., Zsebők, S., & Siemers, B. M. (2010). Great tits search for, capture, kill and eat hibernating bats. Biology Letters, 6, 59-62.
  2. Saunders, H. (1899). An illustrated manual of British birds. Gurney & Jackson, London.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]