Staroslovienčina
Slovienčina, staroslovienčina, stará cirkevná slovančina, staroslovenčina, stará slovenčina sú všetko názvy pre najstarší slovanský spisovný jazyk. Spisovná norma vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. S určitými zmenami sa používa dodnes, nie už však ako živý jazyk, ale ako bohoslužobný jazyk katolíckej cirkvi byzantského obradu (tzv. gréckokatolíckej) a pravoslávnych cirkví.
Staroslovienčina sa nesmie zamieňať s praslovančinou. Zatiaľ, čo z praslovančiny, ktorej hypotetickú podobu možno len odhadovať, sa vyvynuli všetky slovanské jazyky, slovienčina je už súčasťou jednej z troch vývojových vetiev, ktoré z praslovančiny vychádzajú: juhoslovanskej vetvy. Všeobecne sa však predpokladá, že v dobe vzniku prvých písomností v staroslovanských jazykoch v 9. storočí sa tieto ešte od seba výraznejšie neodlišovali.
Názov
Pôvodný názov bol словѣньскъь ѩзъıкъ - slověnьskъjь językъ (vyslov: slovänɪskʊjɪ jẽzykʊ; výslovnosť ě,ь,ъ nie je istá).
Od 18. storočia sa používa označenie cirkevná slovančina (čiže stará aj nová), nekôr cirkevnoslovančina, potom vznikol názov stará slovančina až napokon roku 1837 Slovák Pavol Jozef Šafárik prvýkrát použil - z dnešného pohľadu v každom ohľade nesprávny - termín nárečj starobulharské (starobulharčina), ktorý sa v Bulharsku (z vlasteneckých dôvodov) používa dodnes. S tým však nesúhlasil ďalší smer výskumu, ktorý tento jazyk označil za staroslovinčinu, teda pôvodnú verziu slovinčiny. Neskôr bolo aj toto odmietnuté a presadil sa neutrálny názov cirkevná slovančina. V Česku je však viac rozšírený názov staroslověnština, na Slovensku prv z toho odvodené „staroslovienčina“, dnes niekedy aj „slovienčina“, hoci správny názov je jedine (staro)slovänčina či (staro)slovenčina, pretože pomocný transliteračný znak ě neznamená -ie- ale -ä- alebo -e-. Názov staroslověnština bol špeciálne vytvorený v medzivojnovom Česko-Slovensku v Prahe preto, aby sa v češtine nepoužíval jedine správny fonetický názov staroslovenština (staroslovenčina).
Označenie staroslovienčina sa väčšinou používa na pomenovanie jazyka v 9. a 10. storočí a niekedy dokonca len k písomným pamiatkam Veľkej Moravy. Termínom cirkevná slovančina (teda nie stará cirkevná slovančina) sa na rozdiel od toho pomenúva neskorší jazyk, kedy sa už odlišoval od živých slovanských jazykov. I tak však existoval ako spisovný jazyk mnohých slovanských národov a štátov a po vzniku spisovných jazykov jednotlivých slovanských národov sa ďalej používal ako liturgický jazyk.
História
Staroslovienčina má zo všetkých slovanských jazykov najstaršie písomné pamiatky 9. storočie a to najmä zásluhou vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí do nej ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu preložili množstvo cirkevných kresťanských textov. Jednalo sa najmä o tieto diela:
- všetky knihy Biblie (okrem knihy Makabejcov)
- Breviár
- liturgické predpisy
- spevníky
- Súdny zákonník pre svetských ľudí
- žaltáre (žalmové spevníky)
Ďalej spolu napísali knihy o slovienskej gramatike. Konštantín (Cyril) napísal svoj slávny Proglas, čo je veršovaný predslov k Svätému Písmu. Rozdiely medzi jednotlivými jazykmi ešte neboli také veľké ako v súčasnosti a preto aj Moravania rozumeli slovienčine, ktorej základy boli v juhoslovanskom dialekte.
Po páde Veľkej Moravy staroslovienčinu z jej územia vytlačila latinčina, staroslovienčina sa však udržala na Balkáne a vBulharsku nahradila ako liturgický jazyk gréčtinu (aj vďaka úsiliu Klimenta Ochridského). S pravoslávnym vierovyznaním sa ďalej šírila do Srbska, Rumunska a na Kyjevskú Rus. Z Kyjevskej Rusi sa ďalej rozšírila do Ruska.
Staroslovienčina v týchto krajinách dlho pôsobila aj ako úradná reč (najmä pri písomnom styku), podobne ako latinčina v katolíckej Európe, keďže národné jazyky ešte nemali svoje spisovné normy. V každej krajine však podliehala miestnym vplyvom, ako vo výslovnosti, tak i pravopise. Napríklad: nosovky, ktoré existovali v praslovanskom jazyku i pôvodnej staroslovienčine, sa dodnes uchovali len v poľštine. V pôvodnej staroslovienskej abecede sú im venované znaky Ѧ (ę) a Ѫ (ą) (malý a veľký jus). V ruskej cirkevnej slovančine sa malý jus vyslovuje „ja“ (ako analógia k hláskovým zmenám u podobných slov v ruštine), veľký jus sa viac menej vytratil.
U staroslovienskych písomných pamiatok sa teda rozlišuje odkiaľ pochádzajú. Rozlišujeme napr. srbskú, chorvátsku, bulharskú (používala sa aj na území Rumunska) či ruskú redakciu. Vzhľadom k rastúcemu politickému vplyvu Ruska v 18. storočí má dnes najväčšiu prestíž ruská redakcia, ktorá ovplyvňuje aj súčasné používanie slovienčiny (resp. jej novšej formy: cirkevnej slovančiny) na Balkáne.
Rozšírenie
Stará cirkevná slovančina (slovienčina) sa už niekoľko storočí žiadnym národom nepoužíva ako materinský jazyk.
Iba jeho nástupca, cirkevná slovančina, sa ešte používa ako druhý jazyk, ktorý navyše stratil funkciu dorozumievacieho jazyka a používa sa už len ako bohoslužobný jazyk. Používatelia jazyka (pravoslávni popi a veriaci) však jazyk užívajú prevažne pasívne a obmedzene. Jazyk používa približne 80 miliónov pravoslávnych veriacich vo východoeurópskych krajinách a na Balkáne.
Abeceda a výslovnosť
Hlavný článok: Hlaholika)
Konštantín (Cyril) pre slovienčinu vytvoril na podklade gréckej abecedy hlaholiku. Tá sa používala na Veľkej Morave, do 11. storočia sa učila na učilišti v Ochride (Bulharsko) a dalmátskych ostrovoch (Chorvátsko); veľmi ojedinele ešte aj v 14. storočí (napr. Sázavský kláštor v Čechách), najdlhšie sa však používala v Chorvátsku aj napriek tomu, že tam prevládalo rímskokatolícke vierovyznanie a latinka.
Približne o polstoročie neskôr vznikla v Bulharsku cyrilika, ktorú vytvorili pravdepodobne Cyrilovi žiaci (Kliment Ochridský), táto sa už používala pre cirkevnú slovančinu.
Táto bola praktickejšia, pretože jej písmená boli jednoduchšie a naviac sa viac podobali gréckym písmenám, podľa ktorých boli vytvorené; grécku abecedu totiž vtedajší bulharskí duchovní dobre ovládali. Cirkevná slovanština, ktorá sa z Bulharska šírila spolu s pravoslávnym vierovyznaním, už bola písaná výhradne cyrilikou. Vďaka tomu sa cyrilika presadila u väčšiny spisovných jazykov pravoslávnych krajín.
Vzorový text
Otče náš
|
cirkevná slovančina |
Отчє на́шъ, и́жє єси́ на нєбєсѣ́хъ, да свѧти́тсѧ и́мѧ Твоє́, да прїи́дєтъ ца́рствїє Твоє́, да бу́дєтъ во́лѧ Твоѧ́, я́кѡ на нєбєси́ и на зємли́. Хлѣ́бъ на́шъ насу́щный да́ждь на́мъ днє́сь: и ѡста́ви на́мъ до́лги на́шѧ, я́кожє и мы́ ѡставлѧ́ємъ должникѡ́мъ на́шымъ: и нє ввєди́ на́съ во искушє́нїє, но изба́ви на́съ ѿ лука́вагѡ. |
|
prepis |
Otče našă, îže esî na nebesěhă, da svętîtsę îmę Tvoe, da priîdetă carstvie Tvoe, da budetă volę Tvoę, jakô na nebesî î na zemlî. Hlěbă našă nasuštnyj dažd' namă dnes': î ôstavî namă dolgî našę, jakože î my ôstavlęemă dolžnîkômă našymă: î ne vvedî nasă vo îskušenie, no îzbavî nasă ôt lukavagô. |
|
po slovensky |
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi, chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. |
Slovníky
- heslo Starosloviensky jazyk. Ottov náučný slovník XXIII, p. 1062
Pozri tiež
Referencie
- Prof. PhDr.Mikuláš Štec, DrSc.: Staroslovienčina a cirkevná slovančina, Vydavateľ: Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU v Prešove, Prešov 1997. ISBN: 80-88885-20-5
- Alexandr Stich, Jaroslava Janáčková, Jan Lehár, Jiří Holý: Česká literatura od počátků k dnešku. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 2000. ISBN 80-7106-308-8.
- Josef Vašica 1940
- Jan Máchal: Slovanské literatury. I-II. Praha, 1922.
- Glanville Price et al.: Encyklopedie jazyků Evropy. Volvox Globator, 2002 (originál Blackwell 1998). ISBN 80-7207-450-4.
- Josef Kurz: Učebnice jazyka staroslověnského. Praha, 1969
Externé odkazy
- Old Church Slavonic na University of Texas
- Staroslověnština na Omniglotu
- Help Me Learn Church Slavonic
- Church Slavonic E-Tutor
- Staroslavenski institut, Zagreb (vrátane tabuliek pre hlaholiku)