Preskočiť na obsah

Tabríz

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Tabríz
Tebríz, Tauris
4. najväčšie mesto Iránu
Štát Irán Irán
Región Východný Azerbajdžan
Nadmorská výška 1 278 m n. m.
Súradnice 38°4′S 46°18′V / 38,067°S 46,300°V / 38.067; 46.300
Rozloha 324 km² (32 400 ha)
Obyvateľstvo 1 398 060 (2006)
Hustota 4 315 obyv./km²
Časové pásmo UTC +3:30
 - letný čas UTC +4:30
Poloha mesta na mape Iránu
Poloha mesta na mape Iránu
Wikimedia Commons: Tabriz
Webová stránka: https://tabriz.ir
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Tabríz (iné mená pozri nižšie) je štvrté najväčšie mesto v Iráne, hlavné mesto provincie Východný Azerbajdžan. Mesto s bohatou históriou sa nachádza v severozápadnej časti krajiny.[1] Leží na úpätí sopky Sahend[2][3], z troch strán je obklopené horami.[1] Asi 50 kilometrov juhozápadne od neho sa nachádza Urmijské jazero.[4][5]

Tabríz je významným komerčným centom. V minulosti ležal na Hodvábnej ceste a slúžil ako hlavné mesto Ílchanátu, zväzu Kara Kojunlu a safíjovskej Perzie. V modernom období bol hlavným strediskom obchodu Perzie s Európou. Začiatkom 20. storočia v meste vzniklo konštitucionálne hnutie, ktoré vyústilo do perzskej revolúcie.[3] Medzi dnešné hlavné priemyselné produkty patria koberce, textílie, cement, poľnohospodárske stroje, motocykle a domáce spotrebiče.[1] Mesto je železnicou spojené s iránskym hlavným mestom Teheránom. Nachádza sa v ňom medzinárodné letisko. V roku 2006 malo 1 398 060 obyvateľov.[1] Väčšina z nich je turkického (azerbajdžanského) pôvodu.[2] Tabrízsky bazár je súčasťou zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO.[6]

Tabríz má kontinentálne podnebie, letá v ňom sú teplé a suché, zimy sú studené s hustým snežením. V dôsledku podzemnej činnosti sopky Sahend sú v Tabríze veľmi časté zemetrasenia. Najsilnejšie zasiahli mesto v rokoch 858, 1042, 1641, 1727 a 1780.[1][7]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • perz. تبریز, v prepise dnes výlučne[5]: Tabríz[8], staršie aj: Tebríz[8] a Tibríz (historická výslovnosť podľa historika Jákúta)[5]
  • azerb. تبريز, v prepise: Təbriz[9], v turkickom dialekte aj Tarbíz[5], v arménčine: T’avréž[5].
  • historicky: Tauris[1][10][4]

Názov Tabríz je zrejme odvodený od tap-ríz („spôsobujúci prúdenie tepla“ alebo „ten čo spôsobuje, že teplo mizne“)[5], čo je podľa hypotéz odvodené od prítomnosti sopky Sahend, resp. mnohých termálnych prameňov v oblasti.[1][7][10]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Identifikácia Tabrízu s niektorým zo starovekých miest Médie je sporná. Podľa arménskeho historika Vardana (14. storočie) založil Tabríz arménsky Arsakovec Husrav (217 – 233), ako akt pomsty proti prvému sásánovskému vládcovi Ardašírovi. Tento príbeh sa však nenachádza v žiadnom starovekom prameni.[5][7][10]

Antickú históriu mesta zrejme ukončilo spustošenie, ktoré spomína Faustos z Byzancie (4. storočie). Keďže pramene hovoriace o arabskom obsadení Perzie mesto nespomínajú, Tabríz musel v tomto období zostať iba obyčajnou dedinou. Všetky arabské ťaženia boli totiž namierené proti väčšiemu Ardabílu.[5][7]

V rokoch 791 Tabríz zničilo zemetrasenie. Podľa legendy bol znovu vybudovaný Zubajdou, manželkou Harúna ar-Rašída. Kalifova žena mala na území historického Azerbajdžanu naozaj isté pozemky, Tabríz však zrejme nanovo nanovo vystaval rod ar-Rawwád al-Azdí. Historik Al-Tabarí spomína vo svojom diele istého Muhammada ibn Ba’ítha, ktorý mal začiatkom 9. storočia vlastniť akýsi hrad Tabríz. Ibn Churradádhbih (840) zase spomína, že Tabríz patril Muhammadovi ibn Rawwádovi a že ho v 9. storočí postihlo ďalšie zemetrasenie. Podľa al-Istachrího (951) územie patrilo kmeňu Banú Rudajní, ktorý sa však v prameňoch z neskoršieho obdobia už neobjavuje. Spojenie Tabrízu s azerbajdžanskými Sádžiovcami sa v prameňoch výslovne nespomína.[3][5][7]

Masdžed pri mieste odpočinku Hamzáha, syna Músu al-Kázima, siedmeho imáma šiitizmu

Po páde moci Sadžiovcov sa územie Azerbajdžanu dostalo do chaosu a moci sa v roku 938 ujali Zijárovci. Tí boli vytlačení kurdským vodcom Dajsamom a ten Musáfirovcami. Pád novej dynastie je nejasný. V roku 1054 sa ako vládcovia v meste spomínajú Rawwádovci, ktorí ale ale v tomto roku iba uznali nadvládu nového hegemóna, Seldžuckej ríše. V zmienkach islamských historikov 9. a 10. storočia možno badať trend postupne sa zvyšujúcej prosperity Tabrízu. Zmienky z 11. storočia sú strohé, nad mestom panovali príslušníci seldžuckej dynastie. Jeho význam postupne rástol a do 12. storočia sa stal najdôležitejším mestom azerbajdžanského regiónu. V mene Seldžukov mu vládli príslušníci rôznych turkických rodov. Z nich najvýznamnejším boli Ildegízovci, ktorí vládli celej azerbajdžanskej provincii v rokoch 1140 až 1225. Za ich vlády v Tabríze pôsobili viacerí básnici, medzi najvýznamnejšími Nizámi a Chákáni. Hoci boli Ildegízovci veľkí mecenáši kultúry, z ich staviteľskej činnosti sa v meste nezachovala žiadna pamiatka. Ich mocenskými protivníkmi boli emírovia z Marághy, ktorí mesto ovládli v roku 1174. Okolo roku 1210 sa do okolia mesta dostali počas bojovej výpravy Gruzínci, ktorí zažívali mocenskú expanziu za vlády kráľovnej Tamary. V roku 1225 sa stal Tabríz hlavným sídlom Džalála ad-Dína, posledného vládcu Chórezmskej ríše, ktorý sa doň utiahol na úteku pred Mongolmi. Už o šesť rokov neskôr však Mongoli dobyli aj Tabríz.[5][7]

Citadela (argh) v Tabríze, exteriér

V 13. storočí sa mesto stalo hlavným sídlom ílchána Abaku.[10] V roku 1294 bolo dejiskom povstania v dôsledku zavedenia papierovej meny čao.[5] Najväčší rozmach mesto zažilo za vlády Maḥmúda Gházána (1295 – 1304)[1], ktorý nechal vystavať rozsiahlu sieť historických budov vrátane vlastného mauzólea, mešity, dvoch madras pre šáfíovský a hanafský smer islamskej právnej tradície, ako aj observatórium, nemocnicu či kúpele. Miestne budovy boli najväčšie v moslimskom svete. Mesto tiež ílchán nechal nanovo opevniť. Rozvoju mesta významne prispel vezír Tádž ad-Dín ’Alí Šáh Džílání Tabrízí, ktorý nechal v meste vybudovať nový mešitový komplex. Tabríz sa sta centrom umenia, vzdelanosti a islamskej spirituality. Po Gházánovej smrti však jeho význam mierne poklesol po tom, čo sa nový chán Öldžejtü rozhodol ako nové hlavné sídlo vybudovať Sultánijju. I napriek tomu však Tabríz zostal vyhľadávaný veľvyslancami a tešil sa priazni elitných vrstiev perzsko-mongolskej spoločnosti.[5][7]

Po rozpade Ílchanátu sa moci v Tabríze chopili Čúpánovci a po nich Džalájirovci. V roku 1389 ho získali Turkméni z kmeňového zväzu Kara Kojunlu na čele s Kara Júsufom, ktorí z neho urobili svoje hlavné mesto. V roku 1392 ho ale dobyl Tímúr, ktorý ho spolu s okolitými krajinami ako léno (tacht-e Húlágú) udelil svojmu synovi Míránšáhovi. Tímúrovská ríša sa však v západnej Perzii dlho neudržala. Kara Júsuf mesto znovu obsadil a v bitke pri Tabríze (1410) porazil aj svojho bývalého spojenca, Džalájírovca Ahmeda, ktorý chcel mesto dobyť.[8][10] Za vlády Kara Kojunlu bola v Tabríze vystavaná tzv. Modrá mešita, ktorá v meste stojí dodnes.[1] Neskôr mesto získali kmene Ak Kojunlu. V tomto období ho navštívilo niekoľko cestovateľov z Európy.[3][5][7]

Mapa Tabrízu v 16. storočí, Matrakçı Nasuh

Významné postavenie si mesto udržalo aj za vlády raných Safíjovcov, ktorí sa v ňom usadili v roku 1501.[11] V tomto období sa pod nátlakom novej dynastie zmenilo náboženské vyznanie väčšiny obyvateľstva, ktoré bolo prinútené prijať šiitizmus. V roku 1514 vtrhli do mesta osmanské vojská a odviezli z neho šáhov poklad i stovky miestnych umelcov. Nepríjemná skúsenosť presvedčila perzských vládcov o potrebe presunúť svoje sídlo do bezpečnejšieho Kazvínu.[1] Počas nasledujúcich dvesto rokov Tabríz počas perzsko-osmanských vojen mnohokrát dočasne zmenil majiteľa.[1] Vojenské besnenie spôsobilo, že mesto bolo opakovane vyplienené. Pravdepodobne najťažšie škody spôsobila kampaň Murada IV., ktorý ho nechal v roku 1635 úplne zdemolovať. Historické zmienky však spomínajú rýchlu obnovu mesta, ktoré malo už v roku 1673 vyše pol milióna obyvateľov.[3][5][7]

Afganská invázia vniesla do Perzie nepokoj. Tahmásp II. utiekol z Isfahánu do Tabrízu, kde bol prehlásený za panovníka. Svoje požiadavky voči krajine prejavili Rusi i Osmani, pričom Afgánec Ašráf profitujúci zo situácie Osmanom postúpil územie západnej Perzie vrátane Tabrízu. V roku 1727 sa k Ṭahmáspovi pripojil Nádir Šáh, vodca kmeňa Afšárovcov, ktorý krajine priniesol pokoj a z veľkej časti obnovil pôvodné sáfijovské hranice. Dejiny územia v polovici 18. storočia sú stále málo známe. V 90. rokoch 18. storočia sa moci v Perzii zmocnili Kádžárovci, proti ktorým však v Afganistane povstal Sádik Šáh, vodca kmeňa Šikákí. Centrálna vláda povstanie potlačila a do Tabrízu dosadila Dža’fara Kulí Chána. Dža’far však Kádžárovcov zradil a spolu so Sádikšáhom povstal. Odpor bol kruto potlačený.[5][7]

Jules Laurens, Modrá mešita v Tabríze, maľba, 1872, Musée Fabre, Montpellier

Začiatkom 19. storočia význam mesta vzrástol. V meste pravidelne sídlili nástupcovia perzských šáhov a živý záujem o mesto prejavovali európske krajiny. Postupne boli všetky osmanské, ruské, britské a francúzske konzuláty presunuté z hlavného mesta do Tabrízu, kde sa nachádzali v bohatej arménskej štvrti. Prepojenie na Európu mestu prospelo aj po ekonomickej stránke. Rozvíjala sa v ňom priemyselná výroba, ktorá využívala moderné európske technológie. Briti postavili za mestom zlievareň, kde sa odlievali zbrane a strelivo každého druhu, stavali sa vozíky na zbrane a vyrábal sa pušný prach. Okolo roku 1830 začal v Tabríze istý anglický obchodník s mechanickou výrobou súkna. Okolo roku 1816 bola v meste uvedená prvá tlačiareň kníh v Perzii.[12]

Geopolitický záujem o oblasť prejavovali najmä Rusi, ktorí v predchádzajúcom období ovládli Gruzínsko. V roku 1826 nakoniec Tabríz obsadili a z mesta sa stiahli až po uzavretí turkmančajského mieru v roku 1828. V roku 1830 vypukla v meste cholera, no nej malo mesto v roku 1842 vyše stotisíc obyvateľov.[5][13]

Tabrízski konštitucionalisti, účastníci perzskej revolúcie

Britské obchodné firmy začali v 19. storočí prepravovať tovar parníkmi do osmanského čiernomorského prístavu Trabzon a odtiaľ po súši do Tabrízu. Čoskoro sa po trase prepravoval tovar s ročnou hodnotou 1 000 000 libier. Významnou exportnou komoditou boli koberce. Britský konzul v meste okolo roku 1850 poznamenal, že mesto sa stalo hlavným sídlom obchodu v celej Perzii. Asi dve tretiny tovaru dovezeného do Tabrízu boli prepravené ďalej do strednej Perzie a jedna tretina zostala v Azerbajdžane. Obchod prerušila až rusko-osmanská vojna v roku 1875, ktorá podnietila mnohé firmy, aby prešli pri obchodovaní s Perziou na cestu vedúcu cez Suezský prieplav.[12] V reakcii na udelenie tabakového monopolu Britom, stal sa Tabríz v roku 1891 domovom prvých demonštrácií protestného tabakového hnutia. Protesty sa rozšírili aj do Mašadu a Isfahánu, a vyvrcholili celoštátnym bojkotom tabaku.[3]

Začiatkom 20. storočia sa Tabríz stal centrom konštitucionalistického hnutia, ktoré prerástlo do perzskej revolúcie.[1][7] V rokoch 1900 a 1901 distribuovali tajné spoločenstvá v uliciach mesta šabnámy – nočné listy a protivládne letáky. 23. júna 1908 vypuklo v meste povstanie, ktorého vedúcimi postavami boli Sattár Chán a Bákir Chán. Do situácie intervenovalo Rusko, ktoré po porade s Veľkou Britániou vyslalo do Tabrízu vojenské sily, ktoré mali chrániť konzuláty, cudzincov a pomôcť tým, ktorí si to želali mesto opustiť. Počas prvej svetovej vojny Tabríz dočasne obsadili turecké a neskôr ruské vojská. Rusi mesto v roku 1916 napojili na železnicu. Po vypuknutí ruskej občianskej vojny sa však ruské vojská stiahli a mesto opäť obsadili Turci. Po vojne sa mesto vrátilo Perzii.[1][3][5]

Budova paláca Sá’at, tabrízskej mestskej radnice
Sovietski tankisti 6. obrnenej divízie jazdia ulicami Tabrízu

Pahlávíovci sa voči Azerbajdžancami obývanému mesto stavali s nedôverou a hoci bol význam mesta značný, nestalo sa ich hlavným sídlom. V 30. rokoch prešlo mesto rozsiahlymi inováciami a stalo sa najvýznamnejším perzským obchodným centrom a hlavným odbytiskom tovaru do Európy. Boli vystavané široké ulice a verejné záhrady. Miestna železnica spojila Teherán s Istanbulom. Mesto bolo opäť okupované počas druhej svetovej vojne, keď ho obsadili spojenecké jednotky chrániace vojenské zásobovacie cesty vedúce do Sovietskeho zväzu. Hoci strany súhlasili s tým, že sa vojská po vojne stiahnu, Sovietsky zväz zvýšil svoju prítomnosť a pomohol separatistickému hnutiu na čele s Dža’farom Píšawarím vytvoriť v azerbajdžanskú autonómnu oblasť s hlavným mestom v Tabríze (tzv. azerbajdžanská kríza). Separatisti začali so znárodňovaním a založili Azerbaycan Universiteti (neskoršia Tabrízska univerzita, 1946). Situácia bola pre Perziu vážna a hrozilo reálne začlenenie územia k sovietskemu Azerbajdžanu. Po intervencii USA a OSN v marci 1946 bola ale medzi Perziou a Sovietskym zväzom uzavretá dohoda, ktorá požadovala stiahnutie sovietskych vojsk výmenou za vytvorenie akciovej ropnej spoločnosti. [1][3][5][10]

V nasledujúcich rokoch boli perzskí Azerbajdžanci teheránskou vládou upodozrievaní zo separatistických snáh, v dôsledku čoho silnel štátny tlak na miestnu komunitu. Prejavoval sa napríklad v školstve pri výuke azerbajdžančiny. V 70. rokoch 20. storočia sa situácia postupne uvoľnila.[3] Modernizácia Tabrízu sa od druhej svetovej vojny zrýchlila. Boli rozšírené úzke ulice a vystavané verejné záhrady s fontánami a bazénmi. Medzi novšie budovy mesta patria železničná stanica a budovy univerzity. Mesto má medzinárodné letisko. Dodnes zohráva dôležitú úlohu v iránskej politike.[1][10]

Pamiatky

[upraviť | upraviť zdroj]
Mauzóleum básnikov

Tabríz má viacero pozoruhodných starobylých i moderných budov.

Tabrízska citadela (argh)

Citadela (arg, argh, archa, Arg-e ’Alí Šáh) bola postavená pred rokom 1322. Ide o jedinú zachovanú budovu v meste z obdobia vlády Ílchánovcov. Jej mecenášom bol vezír Tádž ad-Dín ’Alí Šáh Džílání Tabrízí. Je charakteristická svojou jednoduchosťou, mohutnosťou a vynikajúcim stavom tehlového muriva. Pozostáva z obrovskej haly s valenou klenbou. Pôvodne bola súčasťou veľkého mešitového komplexu, ktorý sa nachádzal hneď za južnou bránou do mesta. Pýchou budovy bol klenutý íván, ktorý bol väčší ako slávna klenba Ajván-e Kesra v Ktésifóne.[7] V 19. storočí v súvislosti s nárastom napätia medzi Perziou a Ruskom sa stavba rýchlo zmenila na mestskú pevnosť a k pôvodnej stavbe boli pridané ďalšie vojenské zariadenia. V priebehu 20. storočia boli objekty odstránené a okolie citadely sa zmenilo na park. Koncom dvadsiateho storočia bola vedľa postavená veľká mešita. Vzácne sú aj pozostatky 12-hrannej hrobky Maḥmúda Gházána, vládcu mongolskej dynastie Ílchánovcov.[1]

Modrá mešita v Tabríze, exteriér

Modrá mešita (alebo Masdžed-e Kabúd; 1465 – 1466) je známa pre nádhernú výzdobu z modrých dlaždíc.[1] Pôvodne bola súčasťou väčšieho komplexu náboženských a charitatívnych budov[14] vystavaných Chátún Džánou, manželkou Džáhánšáha, vládcu turkického zväzu Kara Kojunlu. Podľa inskripcie v miestnom píštáku bola vystavaná v roku 1465. Komplex však bol dokončený až neskôr, počas vlády ríše Ak Kojunlu. Zahŕňal madrasu, súfijský kláštor (kánakáh), podzemný kanál (kanát), ako ja záhrady Begom-ábád (aj Bág-e Begom). Nie je isté, kedy bola mešita poškodená najviac, či počas osmansko-perzských vojen alebo počas ničivých zemetrasení. Už v 17. storočí však bola opustená a v 19. storočí jej ruiny vyplienilo miestne obyvateľstvo. Obnova pamiatky prebehla v 20. storočí.[15][7]

Interiér Modrej mešity v Tabríze

Modrá mešita má pre iránsku architektúru nezvyčajný pôdorys v tvare T. Píšták v strede severnej strany lemujú dva minarety v rohoch. Hlavný vchod vedie do predsiene, ktorá tvorí stred galérie. Galéria obklopuje centrálnu kupolovú komoru z troch strán, jej dve ramená vedú k dvom mihrábom na južnej strane budovy. Galéria podopiera deväť kupol, tri na každej strane. Každé rameno končí v klenbe nad mihrábom. Centrálna veľká kupola (22 m) spočíva na ôsmich oblúkoch. Opis dvoch kazateľníc (minbarov) naznačuje, že imám viedol modlitbu z tejto centrálnej miestnosti. V nárožných pilieroch ôsmich oblúkov sú štyri horné galérie. Na južnej strane centrálna kupolová komora prilieha k mauzóleu. Za štvorcovou sieňou na osi hlavného vstupu je menšia kupolová sieň. Kamenný základ mešity podopiera konštrukciu z pálených tehál. Kachličkový obklad mešity je len neprekonateľný v rozmanitosti a technickej virtuozite. Dlaždice vykazujú širokú škálu chromatických odtieňov, od kobaltovej modrej, tyrkysovej, bielej, hnedej a čiernej až po zelenú, žltú, takmer červenú a zlatú. Významná je miestna kaligrafia. Výzdoba zahŕňa nielen štandardné rastlinné a arabeskové vzory, ale aj panely v tvare medailónov s pozadím z neglazovaných tehlových dlaždíc. Sála s mihrábom bola obzvlášť bohato zdobená alabastrom. Dochované dlaždice dokumentujú umelecké prepojenie s dobovou architektúrou v tímúrovskom Chorásáne a v Osmanskej ríši.

Historický bazár v Tabríze, kultúrna pamiatka UNESCO

Tabrízsky bazár (Bázár-e Tabríz) je jeden z najväčších a najstarších bazárov v islamskom svete. Jeho výstavba prebiehala v rámci viacerých historických fáz od 12. storočia. Pozostáva zo série vzájomne prepojených, krytých, tehlových konštrukcií, budov a uzavretých priestorov určených pre rôzne funkcie. Nachádzajú sa v ňom obchody, dielne, modlitebne, zelené dvory, pohostinstvá, historické karavanseraily, sklady, ale aj školy. Jeho rozloha je približne 1 km².[16] V roku 2010 bol zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.[14] Podľa organizácie je „výnimočným príkladom architektúry mestskej obchodnej štvrte, ktorá sa odráža vo veľmi rozmanitých a integrovaných architektonických budovách a priestoroch... jeho zložitosť a členitosť svedčia o bohatstve obchodu a kultúrnej interakcie Tabrízu“.[6]

Behnamov dom

V Tabríze sa nachádza viacero historických domov z kádžárovského obdobia. Jedným z najprestížnejších je Dom perzskej revolúcie (aj Cháneh Mašrúteh). Budova bola v roku 1996 premenená na múzeum venujúce sa perzskej (konštitučnej) revolúcie. Vynikajúcim príkladom perzskej domovej architektúry v podnebí historického Azerbajdžanu ja Ghadakiho dom (iný prepis: K[h]adakiho dom) typický farebnými klenutými oknami a nádhernými vzormi na tehlovej stene. Behnamov dom sa vyznačuje elegantnou architektúrou, oknami, veľkými oblúkmi a verandami.[17] Pri nedávnej rekonštrukcii bolo objavených niekoľko perzských freskových malieb, ktoré sú súčasnosti reštaurované. Azda najvýznamnejším z parkov je El-Gölu. Podľa tradície vznikol koncom 18. storočia, je ale možné, že bol postavený omnoho skôr. Podľa niektorých hypotéz dokonca už v 14. storočí. V parku sa nachádza umelé jazero s rozlohou 210 m².[18]

Významné osobnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Ghadakiho dom
    Ghadakiho dom
  • Veža paláca Sá’at, mestskej radnice
    Veža paláca Sá’at, mestskej radnice
  • El-Gölü
    El-Gölü
  • El-Gölü
    El-Gölü
  • Škola Akbaríjje
    Škola Akbaríjje
  • Arménsky kostol Šogaghat
    Arménsky kostol Šogaghat
  • Dom Amíra Nezáma
    Dom Amíra Nezáma
  • Mešita Džáméh, exteriér
    Mešita Džáméh, exteriér
  • Mešita Džáméh, interiér
    Mešita Džáméh, interiér
  • Mešita Gizilili, exteriér
    Mešita Gizilili, exteriér
  • Modrá mešita, exteriér
    Modrá mešita, exteriér
  • Modrá mešita, interiér
    Modrá mešita, interiér
  • Dom konštitučnej revolúcie
    Dom konštitučnej revolúcie
  • Tabrízsky bazár, interiér
    Tabrízsky bazár, interiér
  • Bazár v Tabríze
    Bazár v Tabríze
  • Tabrízsky bazár, exteriér, vstup
    Tabrízsky bazár, exteriér, vstup

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q Tabrīz. In: Encyclopaedia Britannica [online]. [Cit. 2021-11-12]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Tabríz. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 506.
  3. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p HOLLIDAY, Shabnam. TABRIZ. In: Cities of the Middle East and North Africa: A Historical Encyclopedia. Ed. Michael R. T. Dumper; Bruce E. Stanley. Santa Barbara etc. : Abc-Clio, 2007. ISBN 1-57607-919-8. S. 339 – 342.
  4. ↑ a b Šíráz. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. 25. díl T – Tzschirner. Praha : J. Otto, 1906. S. 17.
  5. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r TABRIZ. In: The Encyclopaedia of Islam. 2nd Ed. Vol. X. T – U. Leiden, New York : Brill, 2000. ISBN 90-04-11211-1. S. 41 – 50.
  6. ↑ a b Tabriz Historic Bazaar Complex [online]. Paris: UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2021-11-26]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m TABRIZ. In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : Brill, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 486 – 498.
  8. ↑ a b c Kara Júsuf. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. [Cit. 2023-10-11]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0, 978-80-89524-30-3. S. 161.
  9. ↑ Pozri Təbriz In: Google knihy.
  10. ↑ a b c d e f g TABRIZ. In: Historical dictionary of Iran. 2nd Ed. Lanham etc. : The Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Asia, Oceania and the Middle East; zv. 62.) ISBN 978-0-8108-5330-0, 0-8108-5330-2. S. 322 – 323.
  11. ↑ Ismá’íl I. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. [Cit. 2023-10-31]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3, 978-80-89524-30-3. S. 231.
  12. ↑ a b CLARK, James D. TABRIZ v. The city in the 19th century. In: Encyclopaedia Iranica [online]. New York: Encyclopædia Iranica Foundation, 2014-03-26, [cit. 2021-11-25]. Dostupné online.
  13. ↑ HOLLIDAY, Shabnam. TABRIZ. In: Cities of the Middle East and North Africa: A Historical Encyclopedia. Ed. Michael R. T. Dumper; Bruce E. Stanley. Santa Barbara etc. : Abc-Clio, 2007. ISBN 1-57607-919-8. S. 339 – 342.
  14. ↑ a b iránska architektúra. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. [Cit. 2020-11-10]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3, 978-80-89524-30-3. S. 177 – 180.
  15. ↑ AUBE, Sandra. TABRIZ x. MONUMENTS x(1). The Blue Mosque. In: Encyclopaedia Iranica [online]. New York: Encyclopædia Iranica Foundation, 2011-09-13, [cit. 2021-11-25]. Dostupné online.
  16. ↑ KHAN, Nasir Raza. Art and Architectural Traditions of India and Iran: Commonality and Diversity. London : Taylor & Francis, 2021. ISBN 978-1-000-47757-3.
  17. ↑ Tabriz, Treasure of Iranian Historical Houses [online]. Islamic Republic News Agency, 2019-09-21, [cit. 2021-11-27]. Dostupné online.
  18. ↑ Shah-Goli. In: The Oxford Companion to the Garden. Ed. Patrick Taylor. Oxford : Oxford University Press, 2006. Dostupné online. ISBN 9780198662556.
  19. ↑ Katrán, Abú Mansúr Ásúdí. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. [Cit. 2023-10-31]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0, 978-80-89524-30-3. S. 292.
  20. ↑ Iskandar. In: Encyclopaedia Beliana. Zväzok 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. [Cit. 2023-10-31]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3, 978-80-89524-30-3. S. 209.
  21. ↑ Hedájat, Rizákulíchán. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 5. Galb – Hir. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2008. [Cit. 2021-11-12]. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0982-7, 978-80-89524-30-3. S. 557.
  22. ↑ Báb. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1999. [Cit. 2021-11-12]. Dostupné online. ISBN 80-224-0554-X, 978-80-89524-30-3. S. 516.
  23. ↑ ABEDI, Kamyār; EIr. SHAHRYAR, MOHAMMAD HOSAYN. In: Encyclopaedia Iranica [online]. New York: Encyclopædia Iranica Foundation, 2015-09-02, [cit. 2021-11-27]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tabríz
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Tabríz&oldid=7742198“