Viera Hladká

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Viera Hladká
Celé menoViera Hladká Vávrová
Narodenie 30. apríl 1943
Trnava, Slovenská republika
Povolanieherečka, pedagóg
Roky pôsobenia1961 – 1993
ManželVladimír Vávra
DetiNora (* 1972)
Veronika (* 1976)
RodičiaViliam Hladký
Ľudmila, rod. Cocherová
Ostatné ocenenia
Neumannovy Poděbrady
1965 – II. miesto v celoštátnej súťaži profesionálnych interpretov poézie
1966 – III. miesto súťaže
1967 – III. miesto v kategórii čs. profesionálnych umelcov
1970 – ocenená Medailou S.K.Neumanna

Viera Hladká (* 30. apríl 1943, Trnava[1]) bola slovenská divadelná, filmová a televízna herečka, recitátorka a pedagogička javiskovej reči.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa 30. apríla 1943 v Trnave, v rodine stavebného robotníka Viliama Hladkého a poštovej úradníčky Ľudmily, rod. Cocherovej. Mala troch súrodencov Boženu, Viliama a Eduarda. Prvý kontakt s divadlom zažila už v rodnej Trnave, kde sa stala členkou chodbového detského bábkového divadla „Na pošte“, ktoré viedol p. Jozef Mihina, dramaturg, režisér, scénograf a výrobca bábok v jednej osobe. V roku 1957 odchádza do Bratislavy, kde ju prijali na Školu umeleckého priemyslu (Strednú umeleckú školu), na oddelenie sochárstva prof. Ludwiga Korkoša. Popri výtvarníctve sa však naďalej venovala i dramatickému umeniu. Už v roku 1950 tu prof. Miroslav „Mireček“ Fikari založil bábkarský súbor. V tvorbe sa uplatňovali princípy blízke Bauhausu – symbióza výtvarného umenia so slovom, dramaturgiou, scénografiou. Členmi „šupkárskeho“ dramatického krúžku boli totiž ľudia, ktorí sa neskôr stali pojmami, ako napríklad známi výtvarníci Vladimír Popovič (s ktorým Viera ako tatranská kráľovná Rúna účinkovala v hre Radúz a Mahuliena), ďalej Katarína Šujanová, Melánia Jakubisková (sestra režiséra Juraja Jakubiska), ďalej slávni režiséri Juraj Herz, Elo Havetta, či mím Milan Sládek.

Ešte pred skončením strednej školy uspela Viera v konkurze do Krajového divadla Trnava (v súčasnosti Divadlo Jána Palárika), kde po maturite aj nastúpila ako herečka- elévka v roku 1961.[2] V tej dobe tu pôsobili slávne osobnosti divadelného sveta Eva Rysová, či režiséri Juraj Svoboda a Karol Strážnický. V Trnave stvárnila napríklad postavu Tetrachovej v inscenácii Morálka pani Dulskej (1961) a Barkanovovú v hre Je na svete jedna žena (1962).[1]

V nasledujúcom roku ju prijali na Vysokú školu múzických umení, odbor herectva. Jej spolužiakmi boli napríklad Ľubo Roman, Karol Čálik, Eva Mária Chalupová, Hela Húsková a viedli ju vynikajúci pedagógovia a umelci Andrej Bagar, Karol L. Zachar, Viliam Záborský a ďalší[1]. Absolvovala v roku 1966 absolventskými predstaveniami Husári od P-A Breala (seňora Baglioni) v réžíí Karola L. Zachara a Andorra od Maxa Frischa (postava Seňory) v réžii prof. Jozefa Budského/Bohuša Zvrškovca.

Po skončení školy nastúpila do dnešného Divadla Andreja Bagara v Nitre[1]. Počas piatich rokov angažmá v tomto divadelnom súbore stvárnila rôzne postavy, zväčša osudových, exaltovaných žien. Vyniká medzi nimi titulná rolu Pútničky v predstavení Pani úsvitu (rež. Karol Spišák, 1968), alebo úlohy v inscenáciách Bál zlodejov (rež. Anton Ulický, Lady Hurfová, 1966), Mohérový pléd (rež. Zdeno Kraus, 1967, I. herečka), Tridsať sekúnd lásky (rež. Sándor Beke, 1968), Luhárka (rež. Ondrej Rajniak, 1969, Maggie Scottová), Malé námestie (rež. Karol Spišák, 1970, Novinárka) a iných. Popri klasickom divadle sa významne angažovala v predstaveniach inscenovanej poézie a šansónu v priestoroch starého nitrianskeho divadla pod názvom Večery pri petrolejových lampách (spolu s Milkou Došekovou, Ivanom Matulíkom a Ivanom Palúchom).

Tieto hneď na začiatku normalizačného procesu zrušili a nečudo, že potrestali i ich hlavných protagonistov.

Profesionálna kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Tuláčka, Pani úsvitu, réžia K. Spišák, KD Nitra 1968

Pomohol jej pedagóg, mentor a recitátorský vzor Viliam Záborský. Zobral ju na katedru javiskovej reči VŠMU v Bratislave, kde učila ako asistentka, neskôr odborná asistentka na plný úväzok od roku 1971.[1]

Počas pôsobenia v nitrianskom divadle účinkovala aj na bratislavskej Kolibe. Uviedla sa vo filmovej koprodukcii Siedmy kontinent (rež. Dušan Vukotič, 1966), ďalej vo filme Koliesko (rež. Dimitrij Plichta, 1966), Pasca (rež. Ivan Balaďa, 1967), Páni sa zabávajú (rež. Ján Lacko, 1971), ale najmä v Československej televízii – seriály Príbehy z lepšej spoločnosti (rež. Jaroslav Balík, 1969) a Parížski mohykáni (rež. Igor Cieľ, 1971). V spolupráci s filmom a televíziou pokračovala počas celého ďalšieho obdobia, s výnimkou zákazu činnosti, ktorý na ňu uvalili z politických príčin v rokoch 1983 – 1986. Azda najznámejším sa stalo jej účinkovanie v hudobnom filme Neberte nám princeznú (rež. Martin Hoffmeister, 1981).[1] Jej posledným filmom bola veselohra Dedinka v údolí (rež. Milan Milo, 1988). V Slovenskej televízii hrala v množstve televíznych inscenácii a filmov. Spomenúť treba TV film S Rozárkou (rež. Vido Horňák, 1970), Čln cez jazero (rež. Bedřich Kramosil, 1972), Americká tragédia (rež. Stanislav Párnický, 1976), Strýčkov sen (rež. Miloš Pietor, 1978), Anička Jurkovičová (rež. Ján Lacko, 1983) a ďalšie.

Ako lady Bracknell vo Wildovej komédii Ako dôležité je mať Filipa, 1975
Vychovávateľka, Príhody z lepšej spoločnosti, réžia J. Balík, Čs. televízia, 1969

V rámci svojej pedagogickej práce účinkovala i v študentských divadelných predstaveniach v štúdiu VŠMU Reduta (zarezonovala napríklad jej lady Bracknell v konverzačnej komédii Oscara Wildea Aké dôležité je mať Filipa, 1975). Pamätáme si ju i ako Madlenu (Ján Chalupka, Všetko naopak, 1975), ako aj jej Júliu Tesmanovú v Ibsenovej Hede Gablerovej (1980). Taktiež sa aktívne podieľala na príprave a priebehu prvých ročníkov medzinárodného festivalu študentských divadiel, ktoré VŠMU organizovalo v dvojročnej periodicite od roku 1977.

Základným kameňom jej tvorby bol prednes poézie[3] V rozhlase[1], televíznych nedeľných Chvíľkach poézie, ale aj na rôznych iných kultúrnych podujatiach, vrátane vernisáží výstav výtvarných umelcov. Interpretovala popri slovenských klasikoch (Janko Kráľ, Ján Botto, P.O. Hviezdoslav), svetovej, najmä ruskej poézie (A.S.Puškin, M.J. Lermontov[2], S. Jesenin, V.V. Majakovskij), predovšetkým verše slovenských modernistov (Ivan Krasko, Ján Smrek, Laco Novomeský), ako aj súčasných autorov (Miroslava Válka, Jána Buzássyho, Milana Rúfusa, Vlastimila Kovaľčíka, Jána Stachu a ďalších). Skutočne mimoriadny je rozsah jej príležitostných vystúpení na koncertoch inscenovanej hudby a slova, ktoré organizovala agentúra Slovkoncert po všetkých kútoch vtedajšieho Česko-Slovenska.

Pedagogickú kariéru jej prerušil hyperbolizovaný politický incident v roku 1983, po ktorom nasledoval zákaz pedagogickej činnosti. Ani po roku 1989 nedošlo k náprave tejto krivdy. Nové vedenie VŠMU s ňou rozviazalo pracovný pomer v roku 1992. Viera odišla do veľmi predčasného dôchodku.

Definitívnou bodkou za jej životom dramatickej umelkyne položila mozgová príhoda v roku 1996, ktorá zanechala trvalé následky. Posledné roky života, i v dôsledku postupujúcich následkov, venovala už iba rodine a priateľom.

Výtvarná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

V novej situácii sa akcent jej tvorby presunul späť k výtvarníctvu. Symbolicky pôsobia jej koláže poskladané z rozbitých farebných sklíčok, neskôr i s aplikáciou textilu, kamienkov, mušlí a podobne. Krehké akvarely vyjadrujú jej vnútorný svet, plný poézie, ktorú tak rada a dobre sprostredkúvala svojim poslucháčom. Ponúkla verejnosti tri výstavy, všetky v Bratislave (vo foyer divadla Astorka – 1997, v Horárni Horského parku – 1999, pričom posledná sa konala v Galérii A1, v roku 2001).

Hlava, asambláž, 1992

Filmografia[4][upraviť | upraviť zdroj]

  • 1988 Dedinka v údolí
  • 1987 Vizitka (TV film)
  • 1986 Pytačky (TV film)
  • 1985 Obyčajný deň (TV film)
  • 1985 Praženica (TV film)
  • 1984 A keď som stretol lásku (TV film)
  • 1983 Anička Jurkovičová (TV film)
  • 1983 Svadba bude (TV film)
  • 1983 Výlet do mladosti (TV film)
  • 1983 Zbohom, sladké driemoty
  • 1982 Tri nevesty (TV film)
  • 1981 Neberte nám princeznu (TV film)
  • 1981 Nebráňme vtákom lietať (TV film)
  • 1981 Pomocník
  • 1981 Profesorova dcéra (TV film)
  • 1981 Čudné dievča (TV film)
  • 1980 Hlava druhých (TV film)
  • 1980 Hordubal
  • 1979 Ako si Mišo biedu vyslúžil (TV film)
  • 1978 Gábor Vlkolinský (TV film)
  • 1978 Na vysokej skale: Prekliata (TV film)
  • 1978 Strýčkov sen (TV film)
  • 1978 Článok na prvú stranu (TV film)
  • 1977 Bludička
  • 1977 Dravý prúd (TV film)
  • 1977 Odsúdenie Paganiniho (TV film)
  • 1977 Preloženie (TV film)
  • 1977 Zlatá réva
  • 1976 Americká tragédia (TV film)
  • 1976 Posledný pohárik (TV film)
  • 1974 Don Juan alebo láska ku geometrii (TV film)
  • 1974 Operácia Raketa (TV film)
  • 1974 Príliv bude o dve hodiny (TV film)
  • 1974 Smrť v kufri (TV film)
  • 1974 V každom počasí
  • 1973 Kaucia (TV film)
  • 1973 Odjazd do raja (TV film)
  • 1973 Prípad krásnej nerestnice
  • 1972 Krčmársky král' (TV film)
  • 1972 Plamene (TV film)
  • 1972 Čln cez jazero (TV film)
  • 1971 Cesta zarúbaná (TV film)
  • 1971 Páni sa zabávajú

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g TISCALI.CZ. Viera Hladká - životopis [online]. OSOBNOSTI.cz, [cit. 2021-08-04]. Dostupné online. (po česky)
  2. ↑ a b Herečka Viera Hladká - Vávrová oslavuje [online]. rtvs.sk, [cit. 2021-08-04]. Dostupné online.
  3. ↑ Keď idem okolo divadla, ožijú vo mne spomienky | Novinky z radnice [online]. nzr.trnava.sk, [cit. 2021-08-04]. Dostupné online. Archivované 2021-08-04 z originálu.
  4. ↑ Viera Hladká [online]. csfd.cz, [cit. 2021-08-04]. Dostupné online. (po česky)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viera_Hladká&oldid=7827195“