Klement Gottwald

Klement Gottwald
5. prezident Česko-Slovenska
V úrade 14. jún 1948 – 14. marec 1953
Edvard Beneš Antonín Zápotocký
Biografické údaje
Narodenie	23. november 1896 Dědice, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	14. marec 1953 (56 rokov) Praha, ČSR
Politická strana	KSČ
Profesia	stolár
Rodina
Manželka	Marta Gottwaldová (od 1928)
Odkazy
	Klement Gottwald (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Klement Gottwald (* 23. november 1896, Dědice – † 14. marec 1953, Praha) bol česko-slovenský politik a prvý komunistický prezident Česko-Slovenska.

Podporoval príklon politiky Komunistickej strany Československa (KSČ) počas Prvej československej republiky k politike Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) – tzv. boľševizáciu strany. Pod jeho vedením KSČ v roku 1946 vyhrala voľby v Česku, a v roku 1948 nátlakovými akciami vyvolala politickú krízu, ktorá vyústila až do nastolenia totalitnej vlády tejto strany. Pôvodne presadzoval tzv. "špecifickú Československú cestu k socializmu", ktorej sa však po uchopení moci bol donútený vzdať na nátlak Sovietskeho zväzu. V päťdesiatych rokoch pripustil politické procesy, ktoré mali pacifikovať nekomunistickú opozíciu a snahu o nezávislosť od ZSSR. Nakoniec hlavného iniciátora týchto čistiek, Josifa Vissarionoviča Stalina prežil len o deväť dní.

Mladosť

Klement Gottwald, prvý česko-slovenský „robotnícky“ prezident, mal síce robotnícky pôvod, ale fyzicky pracoval veľmi krátko. Narodil sa ako nemanželský syn chudobnej poľnohospodárskej robotníčky v Herolticiach pri Vyškove. Pred prvou svetovou vojnou sa vyučil vo Viedni za stolára. Tam sa aj prvý raz dostal do styku s organizovaným robotníckym hnutím. Zúčastňoval sa na schôdzach českej sociálnodemokratickej mládeže, pracoval v robotníckej telovýchovnej jednote a postupne sa zoznamoval s myšlienkami socializmu. V rokoch 1915 až 1918 bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, ale v lete 1918 dezertoval. Po vzniku samostatného Československa slúžil dva roky v česko-slovenskej armáde. V rokoch 1920–1921 pracoval v Rousínove ako stolársky robotník a fukcionár telovýchovnej jednoty.

Profesionálny revolucionár

Československá delegácia na oslavách medzinárodného dňa detí v Budapešti, roku 1949. Vľavo nesený portrét je Gottwald, vpravo Stalin

V roku 1921 odštiepením zo sociálnodemokratickej strany vznikla Komunistická strana Československa. Aj vo Zväze robotníckych telovýchovných jednôt si jej komunisticky zameraná časť vytvorila v roku 1921 novú organizáciu - Federáciu robotníckych telovýchovných jednôt (FRTJ).  Organizačne boli jednoty FRTJ rozdelené na obvody, okresy a kraje (na Slovensku župy). Gottwald dokázal získať všetky jednoty svojho okresu do novej organizácie a bol starostom 20. okresu FRTJ. V júni 1921 svoje jednoty priviedol na I. robotnícku spartakiádu (nazývanú olympiáda) v Prahe na Maninách. V septembri 1921 z Rousínova odišiel do Banskej Bystrice, kde sa stal redaktorom komunistického časopisu Hlas ľudu. Zároveň začal so zakladaním budovaním telovýchovných jednôt v okrese Banská Bystrica (napríklad v Sásovej). V Bansko-bystrickej jednote bol zástupca primátora a zároveň bol konateľom 47. okresu FRTJ. Na novembrovej konferencii slovenských FRTJ (1921) bol zvolený konateľom XIII. župy so sídlom v Žiline^{[chýba zdroj]} a čoskoro potom sa stal vedúcim redaktorom časopisu FRTJ - Spartakus. V roku 1922 sa presťahoval do Vrútok, kam sa rozhodnutím ÚV KSČ presťahovali redakcie komunistických časopisov. Pribudla k nim aj Pravdu chudoby (od roku 1924 len Pravda a od 1925 ako ústredný tlačový orgán KSČ sa Slovensku) a Proletárka. Často bol Gottwald jediným redaktorom aj autorom článkov. V roku 1923 sa stal členom Krajského výboru KSČ v Žiline a členom Tlačového výboru KSČ pre Slovensko. Vo Vrútkach sídlila aj župa FRTJ pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, ktorej bol konateľom^{[chýba zdroj]}. Na Slovensku sa okrem iných zoznámil s Karolom Bacílkom a Petrom Jilemnickým. V roku 1924 boli redakcie presťahované do Ostravy, kde sa presťahoval aj Gottwald. Jeho kariéra vo vysokej politike zostane spojená so Slovenskom. Ako delegát slovenských komunistov sa zúčastnil na II. zjazde KSČ (1924) a na III. zjazde (1925) ho zvolili za člena najvyšších straníckych orgánov, a preto odišiel do Prahy. V rokoch 1926 už pracoval na sekretariáte KSČ v pražskom Karlíne. Na V. zjazdu KSČ vo februári 1929 s podporou Guttmanna, Švermu, Slánskeho, Kopeckého a Reimana (tzv. karlínskí kluci) sa stal generálnym tajomníkom, keď porazil staršiu generáciu reprezentovanú najmä Bohumírom Šmeralom.

Boľševizácia strany

Gottwald postupne nadobudol presvedčenie, že v strane je stále veľa pozostatkov sociálodemokratizmu, váhavosti a kompromisníctva a jediné východisko videl v boľševizácii KSČ, najmä keď sa v roku 1928 stal členom exekutívy Komunistickej internacionály (Kominterny), vedúceho orgánu medzinárodného komunistického hnutia, ktorý bol ovládaný KSSZ. Heslo boľševizácie komunistických strán vytýčila Kominterna na svojom V. kongrese v roku 1924. Boľševizácia znamenala zosilnenie aplikácie ruských skúseností v komunistických stranách. Jej hlavným cieľom bolo dosadiť do čela komunistických strán osoby spoľahlivé pre ruských komunistov. V rezolúciách sa síce často zdôrazňovalo, že nejde o mechanické prenášanie ruských skúseností, ale prax bola iná. Pod heslom boľševizácie boli takto všetky komunistické strany podriadené exekutíve Kominterny.

Pod týmto vplyvom sa zdvihla vlna kritiky proti vtedajšiemu Jílkovému vedeniu KSČ. Medzi „rebelmi“ boli hlavne mladí funkcionári vedení Klementom Gottwaldom. Ten bol z nich napriek tomu, že mal iba 33 rokov, najstarší. Rozhodujúce stretnutie sa uskutočnilo na V. zjazde KSČ vo februári 1929. Komunistická internacionála, ktorá sa spočiatku pokúsila o kompromis a navrhovala ponechať Jílka vo vedení, nakoniec plne podporila novo sa tvoriace vedenie KSČ. Za generálneho tajomníka KSČ bol zvolený Klement Gottwald, ďalší stúpenci boľševizácie Guttmann, Šverma, Slánsky, Kopecký a Reiman sa dostali tiež do vedenia strany.

Odvtedy sa KSČ dostala plne do područia Moskvy. Gottwald a jeho stúpenci postupovali v svojej politickej práci dôsledne podľa smerníc Kominterny, ktorej cieľom bolo nastoliť pod vedením sovietskych komunistov celosvetový komunizmus bez ohľadu na použité prostriedky. V duchu tejto politiky považovali Československú republiku za výplod imperialistickej svetovej vojny. Demokratickému režimu prvej republiky prisudzovali fašizujúce tendencie a označovali akúkoľvek sociálnu reformu za pokus o „otupenie revolučných snáh smerujúcich k nastoleniu diktatúry proletariátu“. Nové Gottwaldovo vedenie malo spočiatku len slabú podporu a strana stratila prevažnú časť členstva. Niektorí odchádzali z KSČ z vlastnej iniciatívy, iní vďaka rozsiahlej čistke, ktorá v KSČ prebehla. V dôsledku veľkej hospodárskej krízy sa však vedenie KSČ rýchlo skonsolidovalo a získalo podporu najmä od najchudobnejších častí obyvateľstva.

V rokoch 1929–1938 bol poslancom Národného zhromaždenia. Známym sa stal citát z jeho prejavu v poslaneckej snemovni dňa 21. decembra 1929: „Říkáte konečně, že jsme pod komandem Moskvy a že si tam chodíme pro rozum. Vy jste pod komandem Živnobanky, Petschka, Weimanna, Preise, vy jste pod komandem Společnosti národů, to jest společnosti imperialistických dravců, a vy si chodíte pro rozum k Petschkům, Weimannum, Rotschildům a Preisům, abyste se naučili vydírat pracující lid ještě lépe než dosud. A my, my jsme stranou československého proletariátu a naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!“

Druhá svetová vojna a jej následky

Limuzína automobilky Škoda, vyrobená špeciálne pre potrebu prezidenta Gottwalda

V septembri a októbri 1938 Gottwald patril k hlavným predstaviteľom opozície proti prijatiu mníchovského diktátu. Po zákaze KSČ emigroval v novembri 1939 do ZSSR, kde až do roku 1941 obhajoval politiku zodpovedajúcu sovietsko-nemeckému paktu z augusta 1939. Po napadnutí ZSSR v roku 1941 využil vytváranie protihitlerovskej koalície ako svoju veľkú príležitosť presadiť sa a začal premýšľať o prevzatí moci v Česko-Slovensku v budúcnosti. Z Benešovho veľvyslanca v Moskve Zdenka Fierlingera si urobil donášača a trójskeho koňa medzi sociálnymi demokratmi. Podarilo sa mu získať na svoju stranu i budúceho ministra národnej obrany Ludvíka Svobodu.

V decembri 1943 sa Gottwald dohodol s predstaviteľom londýnskej emigrácie Edvardom Benešom na zjednotení domáceho a zahraničného protinacistického odboja. Spolupodieľal sa na projekte Národného frontu, v ktorom však už nebola zastúpená predvojnová agrárna, národnodemokratická a živnostenská strana.

10. mája 1945 sa Gottwald vrátil do Prahy ako podpredseda česko-slovenskej vlády a predseda Národného frontu. Od toho istého roku až do svojej smrti bol zároveň predsedom KSČ. Po víťazstve strany v demokratických voľbách v máji 1946 sa stal predsedom vlády. Spočiatku presadzoval "špecifickú Československú cestu k socializmu", v rámci ktorej napríklad odmietal sovietske združstevňovanie. a drobným živnostníkom sľuboval istotu pre ich podnikanie. Popritom sa KSČ pod jeho vedením sústredila na získavanie odborových a mládežníckych organizácií a prenikanie do bezpečnostného aparátu, ktorý potom zneužívala na nezákonné kriminalizovanie nekomunistických poslancov, a na rôzne nátlakové akcie voči svojim odporcom.

Február 1948

Nekomunistickí členovia Národného frontu sa voči týmto stupňujúcim praktikám stále viac ohradzovali, až nakoniec vo februári 1948 niektorí nekomunistickí členovia na protest podali demisiu, ktorou chceli vynútiť zmenu vlády. Napriek ich očakávaniam však demisiu nepodala väčšina ministrov, a Gottwald následne prinútil prezidenta Beneša pod hrozbou občianskej vojny a Sovietskej intervencie demisiu prijať a vymenovať novú vládu, ktorú už ovládali komunisti. Tým sa začala viac než 40 ročná totalitná vláda KSČ.

Pôvodne Stalin ponúkal Gottwaldovi aj možnosť prebrať moc násilne pomocou Sovietskej armády, toto však Gottwald odmietal, a ani následne nedovolil vpustiť Sovietske jednotky na územie ČSR.

Na vrchole moci

Albert Einstein (jako mnoho dalších osobností té doby) kontaktoval prezidenta Gottwalda se žádostí o zmírnění hrdelních trestů odsouzeným z tzv. "procesu s Miladou Horákovou a spol. (telegram přijat 14. června 1950).

14. júna 1948 bol Klement Gottwald po abdikácii Edvarda Beneša zvolený do funkcie česko-slovenského prezidenta. V lete 1948 sa Juhoslávia pod Titovým vedením vytrhla spod kontroly ZSSR, čo rozzúrilo Stalina a rozhodol sa rozpútaním ďalšej vlny politických procesov zabrániť tomu, aby sa toto zopakovalo v niektorej ďalšej satelitnej krajine. Toto znemožnilo Gottwaldovi, ak nechcel tiež riskovať vytrhnutie spod sovietskej kontroly, naďalej presadzovať politiku "špecifickej Československej cesty k socializmu". Zároveň ho táto minulosť umožňovala kedykoľvek označiť za "titoistu", čo sa v danej situácii rovnalo trestu smrti.

Gottwald sa Stalinovi podriadil, ale zo začiatku odmietal rozpútať politické procesy. V septembri 1949, po tom ako v Maďarskom procese s Lászlóm Rajkom odzneli mená mnohých česko-slovenských politikov, však ustúpil a zavolal do Československa prvých dvoch poradcov. Títo si vytvorili pri Štátnej bezpečnosti vlastný aparát, ktorý nadobudol v krajine de facto nekontrolovanú moc. Postupne zatvárali okrem odporcov nového režimu aj tých komunistov, ktorí sa v minulosti zasadzovali o národnú samostatnosť (Husák), ktorí bojovali v španielskej občianskej vojne (London, Holdoš), alebo ktorí odmietli bezvýhradnú poslušnosť ZSSR (Löbl). Nakoniec bol uväznený aj Gottwaldov najbližší spolupracovník Slánsky, ktorý sa na týchto čistkách aktívne podieľal, a hrozba stále visela aj nad samotným Gottwaldom. Gottwald za tejto situácie úplne prepadol alkoholizmu, čo vážne naštrbilo jeho zdravie.

Za Gottwaldovej vlády došlo na začiatku 50. rokov k mnohým vykonštruovaným politickým a náboženským procesom, bol rozpútaný ideologický teror. Bol nastolený stalinský model socializmu, ktorý likvidoval akýkoľvek odpor, iný názor a samostatné myslenie. Bolo vynesených viac ako 230 rozsudkov smrti z ktorých sa 173 vykonalo, desaťtisíce občanov bolo odsúdených na doživotie alebo na mnohoročné väzenie. Bez súdu bolo počas piatich rokov deportovaných do táborov nútených prác asi 80 tisíc ľudí. Nakoniec Gottwald, podľa vzoru svojho veľkého učiteľa Stalina, začal hľadať nepriateľa aj medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi. Jedenásť z popredných komunistických funkcionárov, medzi nimi Rudolfa Slánskeho a Vladimíra Clementisa, poslal na smrť. Gustáv Husák, neskorší prezident, mal šťastie. Vyviazol iba s niekoľkoročným väzením.

Smrť a kult osobnosti

Návšteva NDR 12. 3. 1952,
pri sovietskom pamätníku 2. sv.vojny v Berlíne

Dňa 11. marca 1953 sa Klement Gottwald vrátil leteckým špeciálom z pohrebu Stalina. Po pristátí sa sťažoval predsedovi vlády Antonínovi Zápotockému, že mu nie je príliš dobre. Myslel si, že má iba chrípku, ale skutočnosť bola vážnejšia. Hoci to bolo prísne utajované, bol závislý od alkoholu a trpel na syfilis. Tieto problémy boli zrejme príčinou aneuryzmy, čiže vydutia srdcovej aorty. Tá nevydržala zmenu tlaku v lietadle a praskla. Na následky toho Gottwald o dva dni neskôr zomrel. Prežil svojho veľkého učiteľa Stalina iba o niekoľko dní.

Tak ako v politickej práci, tak aj v postoji k svojmu bývalému vedúcemu predstaviteľovi sa KSČ riadila vzorom KSSZ. Telo Klementa Gottwalda bolo uložené v mauzóleu na pražskom vrchu Vítkov, ktoré bolo na tento účel postavené. Malo sa stať podľa vzoru Leninovho tela v Moskve komunistickou relikviou a malo byť vystavované návštevníkom. V roku 1962 bolo rozhodnuté o jeho spopolnení.

Obrázky usmievajúceho Klementa Gottwalda diskutujúceho s pioniermi sa dostali do tisícky školských učebníc. V každom úrade, v každej škole musela byť umiestnená jeho sadrová busta. Takmer každé mesto v Česko-Slovensku muselo mať námestie, alebo aspoň ulicu nesúcu jeho meno. Po krajine vyrastali sochy Klementa Gottwalda ako huby po daždi. Jedno z najznámejších súsoší bolo na bývalom námestí Klementa Gottwalda (terajšie Námestie Slobody, autor Tibor Bártfay) v Bratislave, ktoré bolo po roku 1989 demolované.

Iné projekty

Commons

Wikicitáty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Klement Gottwald
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Klement Gottwald

Externé odkazy

• Klement Gottwald na oficiálnej stránke Pražského hradu