Schengenská zmluva

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie


Schengenská zmluva alebo Zmluva o postupnom rušení kontrol na spoločných hraniciach je súčasť práva , ktoré umožňuje spoločnú imigračnú politiku a spoločný hraničný režim. Pôvodne ju uzavreli Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko 14. júna 1985 v luxemburskom Schengene.

V Schengene bola 19. júna 1990 podpísaná zmluva vykonaní Schengenskej dohody. Táto zmluva podrobnejšie opisuje princípy Schengenského priestoru a Schengenského informačného systému.

14. júna 1985 podpísali Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Francúzko, Nemecko v dedine Schengen zmluvu, v ktorej sa dohodli na zjednodušení a postupnom zrušení hraničných kontrol v rámci týchto štátov a ich presunutia na vonkajšiu hranicu schengenskej zóny. Dedina Schengen bola vybraná symbolicky preto, že sa pri nej stretávajú hranice Nemecka, Francúzska a Luxemburska. Podpísanie bolo vyvrcholením dlhodobého úsilia Európskeho spoločenstva. V rámci zmluvy sa signatári zaviazali výraznejšiemu zabezpečeniu vonkajších hraníc. Sloboda pohybu ale nesmela znížiť bezpečnosť signatárskych krajín. Za tým účelom krajiny vybudovali Schengenský informačný systém, slúžiaci na výmenu informácii o osobách a určitých kategóriách vecí.

Aj keď vnútorné hranice z hľadiska pohybu osôb a zbožia de facto neexistujú, je ich možné v obmedzenej dobe obnoviť, ak si to vyžaduje zachovanie verejného poriadku či vnútornej bezpečnosti. Dokončenie spoločného trhu bolo nevyhnutné pre zjednocujúcu sa Európu.

Ďalšie princípy schengenského priestoru[upraviť | upraviť zdroj]

Pre celú oblasť Schengenu členské krajiny zaviedli spoločnú migračnú a azylovú politiku. Veľkej Británie a Írska sa ale týka schengen len do tej miery, do ktorej prejavia záujem (napr. pri policajnej spolupráci).

Cudzincom ktorí majú takzvané schengenské vízum je umožnené cestovať do všetkých zemí schengenského priestoru.

Na cestách v blízkosti hraničných priechodov boli vykonané úpravy dopravného značenia tak, aby boli zrušené obmedzenia rýchlosti súvisiace s hraničnou kontrolou. Vodič prechádzajúci hranicou by v podstate nemal zistiť, že vošiel do iného štátu(iba ak z modrej informačnej značky).

Článok 6 Schengenskej zmluvy zaväzuje zmluvné štáty umožniť trvalo prihláseným obyvateľom obcí v blízkosti hraníc prechádzať hranicu i mimo hraničné prechody (napr. volnou krajinou).

Rozširovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Schengenská zóna sa postupne rozrastala a jej súčasťou sa tak stali ďalšie krajiny:

  • 1985 – Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Francúzko, Nemecko
  • 1990 – Taliansko
  • 1991 – Portugalsko, Španielsko
  • 1992 – Grécko
  • 1995 – Rakúsko
  • 1996 – Dánsko, Finsko a Švédsko
  • 2000 – Island, Nórsko

Írsko a Veľká Británia Schengenskú dohodu podpísali v roku 2000, ale len s obmedzenou účasťou.

K najväčšiemu rozšíreniu schengenského priestoru došlo v roku 2007, kedy boli prijaté zväčša bývalé socialistické krajiny – Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko.

V roku 2008 vstúpilo do schengenského priestoru ešte Švajčiarsko.

Rumunsko a Bulharsko tiež podpísali dohodu a pripravujú sa na plné členstvo, predbežný termín vstupu bol stanovený na rok 2011.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]