Preskočiť na obsah

Anijské kráľovstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Anijské kráľovstvo
(Arménske kráľovstvo)
↓ cca. 885 – 1045 ↓
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Anijské kráľovstvo okolo roku 1000
Bagaran (885 – 890)
Širakavan (890 – 929)
Kars (929 – 961)
Ani (961 – 1045)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Arméni, minority: Gruzínci, Arabi
Štátny útvar
Materský štát
abbásovský dinár
byzantský hyperpyron
Predchádzajúce štáty:
Abbásovci Abbásovci
Arménsky emirát Arménsky emirát
Nástupnícke štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Lorijské kráľovstvo Lorijské kráľovstvo
Arcachské kráľovstvo Arcachské kráľovstvo
Sjunikské kráľovstvo Sjunikské kráľovstvo

Anijské kráľovstvo[p 1] (skrátene: Ani; iné názvy: Arménske kráľovstvo[7][8], Karské kráľovstvo[1][2], skrátene: Kars ; zriedkavejšie: Ani-širacké kráľovstvo[9], Šírácke kráľovstvo[10][11]) bolo stredoveké arménske kráľovstvo existujúce v rokoch 885/886 až 1045 na území dnešného Arménska, južného Gruzínska, východného Turecka a západného Azerbajdžanu. Vládla v ňom dynastia Bagratovcov. Jeho zakladateľom bol Ašot I. Veľký. Mocenský vrchol dosiahlo kráľovstvo za vlád Ašota III., Smbata II. a najmä Gagika I.[12]:112 V roku 1045 ho obsadila Byzantská ríša.

Dejiny kráľovstva

[upraviť | upraviť zdroj]

Historické pozadie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po mocenskom rozmachu Arabského kalifátu sa do susedstva rýchlo sa rozširujúcej moslimskej ríše dostalo aj kresťanské Arménsko, ktoré dovtedy tvorilo nárazníkovú zónu medzi Byzanciou a Perziou. Pod moc Abbásovcov sa Arménsko dostalo v 7. storočí. Napriek arabskému vplyvu si istý vplyv ponechali aj magnáti (nacharari) z miestnych rodov, akými boli Mamikonjanovci či neskôr Bagratovci. Kresťanskí Arméni museli platiť zvláštnu náboženskú daň (džizja) a proti Arabom niekoľkokrát povstali. Nezávislosť Arméni znovu získali až v polovici 9. storočia, keď v Arménsku postupne vznikli dve kráľovstvá: kráľovstvo Bagratovcov na severe (cca. 885) a neskôr kráľovstvo Arcrunovcov vo Vasparukane (Vaspurakanské kráľovstvo; 908).[13][14]

Ašot I. a vznik kráľovstva

[upraviť | upraviť zdroj]
Arménske krajiny a okolie v rokoch 884 – 962

Prvým kráľom v severnom kráľovstve, ktoré sa v literatúre označuje všeobecne ako Arménske kráľovstvo alebo podľa miest, ktoré boli jeho hlavným mestom (Ani, Kars) bol Ašot I. Veľký (ako kráľ vládol v rokoch 885/6 – 891). Vzostup Bagratovcov podporil úpadok abbásovskej moci i strieborné doly v Speri, ktoré Bagratovcom umožnili kúpiť niektoré nové územia (Aršarunik, Širak). Aj napriek Ašotovmu diplomatickému uznaniu kalifátom i Byzantskou ríšou a jeho korunovácii, zostala situácia Arménov zložitá, keďže v krajine žilo množstvo ambicióznych arménskych magnátov (nachararov) a v susedstve zase relatívne samostatní arabskí emirovia (napríklad Kajsovci).[14][15][12]:109 Samotné kráľovstvo nebolo centralizovaným štátom, ale skôr voľne organizovanou úniou, akousi „feudálnou konfederáciou“, kde správa verejných vecí bola založená na spolupráci funkčne paralelných úradov v každom regióne.[16]:55

Vláda Smbata I. a Ašota II.

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa Vasparukanského kráľovstva pri jazere Van, vzniklo v roku 908

Ašotov nástupca Smbat I. dobyl v roku 892 starobylé arménske hlavné mesto Dvin (aj Duin). Udržiaval tiež priateľské a obchodné vzťahy s Byzanciou, no vojenskú alianciu s krajinou na západe neuzavrel. Veľké nebezpečenstvo pre Arménsko predstavovali azerbajdžanskí emirovia Afšín a jeho nástupca Júsuf, ktorí sa snažili aktívne zasahovať do arménskej politiky. V neskoršom období prišiel Smbat o spojencov v radoch miestnych šľachticov a stratil v prospech Arabov značnú časť území. V roku 908 zároveň vzniklo s podporou azerbajdžanského sadžíovského emira Júsufa vo Vasparukane rivalské kráľovstvo na čele s Gagikom I. Arcrunim. Júsuf Smbata nakoniec po opakovaných bojoch zajal a v Dvine popravil (914). Pre Arménov nastali zložité časy charakteristické prenasledovaním kresťanov a úpadkom hospodárstva.[14][15][16]:58

Socha kráľa Ašota II. Železného, Idževan, Arménsko

Proti azerbajdžanskému emirovi sa po Smbatovej smrti postavil Smbatov syn Ašot II. Železný (914 – 928), ktorý začal s podporou niektorých šľachticov viesť partizánsku vojnu a oslobodzovať jednotlivé mestá a pevnosti. Ašot postupne získal medzi Arménmi dobré meno a obnovil moc v kráľovstve. Ašotovu moc uznala väčšina šľachticov s výnimkou jeho príbuzného Ašota Šapuhjana, ktorý bol nakoniec Ašotom po dlhých bojoch porazený. Ašotova vláda je spojená s budovateľskou činnosťou, v ktorej pokračoval aj Ašotov nástupca Abas a Ašot III. Milostivý.[14][15]

Zlatý vek kráľovstva

[upraviť | upraviť zdroj]
Socha Ašota III. Milostivého, Gjumri, Arménsko

Ašot III. (953 – 977) premiestnil hlavné mesto z Karsu do pevnosti Ani.[14][15] Arménsko zažilo za jeho vlády zlatý vek, počas ktorého sa vzmáhala výstavba kláštorov a dobročinných organizácií. Hospodárska prosperita sa však koncentrovala v regionálnych centrách a nedostala sa na vidiek a perifériu. Kráľovská moc bola zároveň pomerne krehká a závisela od osobnosti panovníka, ktorý musel dokázať umierňovať ambície vzdialených príbuzných a šľachty. Už počas svojho života udelil Ašot vládu v Karse svojmu bratovi Mušeghovi (Karské kráľovstvo) a vládu v Lori (Tašír-Dzoraget) synovi Gurgénovi. Oboch urobil kráľmi, ktorý však podliehali jeho moci, keďže sám vládol ako kráľ kráľov. Ašotovým nástupcom sa stal jeho syn Smbat II. Dobyvateľ.[17][16]:69

Smbat II. (977 – 989/990) pokračoval v staviteľskej činnosti svojich predchodcov, ktoré podporovali rýchly ekonomický rast Arménska. Budovali sa chrámy, hradby i pevnosti. Darilo sa mu tiež udržať si vzájomný rešpekt s hlavnými nachararskými rodmi vo Vaspurakane a Sjuniku. Hrozbu pre jeho vládu však predstavovalo Karské kráľovstvo, kde vládol Smbatov strýko Mušegh. Predtým, ako konflikt prerástol do vojny, zasiahol gruzínsky kuropalat Dávid III. z Taa, ktorý Smbata II. a Mušegha zmieril.[16]:69

Ján-Smbat sa vzdáva cisárovi Bazilovi II., Skylitzova kronika – madridský kódex, folio 465, 12. storočie, Biblioteca Nacional de España, Madrid

Gagik I. (990 – 1020) sa vďaka politike svojich predchodcov i vlastným schopnostiam tešil obrovskej moci a prestíži. Zdedil prosperujúce hospodárstvo a silnú armádu. Pestoval úzke rodinné väzby s nachararskými rodmi, vďaka čomu proti jeho vláde nevznikol žiadny významný odpor. Dynastické spory i úpadok kráľovstva nastali po Gagikovej smrti.[16]:70 – 71

Úpadok a zánik kráľovstva

[upraviť | upraviť zdroj]

Gagikov mladší syn Ašot IV. Chrabrý sa nezmieril s vládou svojho brata Jána-Smbata (Hovhannes-Smbat; 1020 – 1040), v dôsledku čoho vypukla v krajine vojna. Spor sa skončil až po intenzívnom mierovom sprostredkovaní arménskym katolikom Petrom I. Getadardzom a vplyvnými členmi šľachty. V ranom 11. storočí sa zároveň naplno prejavila vzrastajúca moc Byzancie v arabsko-byzantskom pohraničí. Po tom, čo Bazil II. porazil Bulharov, obrátil svoju pozornosť aj na gruzínsky Kaukaz. Arméni sa pridali na stranu gruzínskeho vládcu Juraja I., no boli Bazilom porazení. Bazil začlenil Arméniu do byzantskej sféry vplyvu a uzavrel s Jánom-Smbatom dohodu, že po jeho smrti pripadne Anijské kráľovstvo Byzancii. Po tom, čo obaja arménski králi v roku 1040/1041 zomreli, zdedil moc Ašotov mladistvý syn Gagik II.[16]:70 – 71

Kaukaz po anexii Anijského kráľovstva Byzanciou (1044/45)

Gagik II. bol posledným anijským kráľom. V roku 1044 bol Byzantíncami zajatý a prinútený výmenou za menšie statky v Kapadócii odovzdať svoje kráľovstvo cisárstvu. Samotné hlavné mesto Ani získali Byzantínci od dočasného správcu, katolika Petra Getadardza v roku 1045. Neskôr územie od Byzantskej ríše vydobyla Seldžucká ríša.[13][14][18]

Ekonomika a spoločnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Arménsko zažilo za vlády Bagratovcov rozkvet obchodu a kultúry. Arménski obchodníci zakladali kolónie po celej Prednej Ázii a vo významných mestách Kyjevskej Rusi, akými boli Kyjev či Novgorod.[19]

Katedrála v Karse (dnes mešita Kümbet), 10. storočie, Kars, Turecko

Hospodársky rast viedol zároveň k rýchlej urbanizácii. Boli vybudované cesty spájajúce hlavné obchodné centrá, ako napríklad Ani, Kars či Dvin, s mestami v arabských krajinách, Perziou, na Kaukaze a s byzantskými mestami na brehoch Čierneho mora. Počet obyvateľov veľkých miest sa pohyboval od 25 000 do 100 000. V najväčších mestách, akými boli Ani, Kars a Dvin, počet obyvateľov presiahol 100 000. Mestá boli v tom čase podobné väčšine miest v moslimskej Ázii. Podľa perzskej tradície sa skladali z troch častí: citadely, vlastného mesta a predmestia. Vládnuca elita vo všeobecnosti uprednostňovala život v izolovaných a opevnených sídlach a udržiavala minimálny priamy kontakt.[16]:62

Katedrála v Ani, 11. storočie, Ani, Turecko

Arménska spoločnosť pozostávala z tried svetských šľachticov (nachararov), cirkvi, armády, mestských remeselníkov, roľníkov a otrokov. Právny systém pozostával zo súkromného práva a trestného práva. K mestskému obyvateľstvu patrilo aj duchovenstvo. Vedúce postavenie mala Arménska apoštolská cirkev. Nižšie sociálne vrstvy priťahovalo pauliciánske hnutie a hnutie tondrakistov. Najmä vyššie duchovenstvo na čele s arménskym katolikom získalo v 11. storočí značné bohatstvo a moc.[16]:61an Centrami vzdelanosti a umenia boli arménske kláštory. Napriek hospodárskej prosperite a prekvitajúcemu obchodu, celková životná úroveň zostávala nízka, pričom chudobná populácia často prežívala v jaskyniach.[12]:112

Medzi hlavné exportné komodity patrili suroviny a remeselnícke výrobky vrátane šperkov, spracovaných kovov, skla, keramiky a textílií. V kraji Speri sa ťažilo striebro, v Gugarku meď, vo Vaspurakane železo. Krajina však nerazila vlastné mince. Vyvážali sa tiež kone a muly z Andzevaciku, ryby z jazera Van, broskyne, marhule a granátové jablká z údolí rieky Araks a Vaspurakanu; víno z Dvinu. Medzi luxusné komodity patrilo orechové drevo a červené farbivo z araratských plání. Slabinou arménskej ekonomiky zostávala skutočnosť, že krajina nedokázala vytvoriť integrovaný vnútorný obchod.[16]:63

Replika sochy kráľa Gagika I., za ktorého vlády dosiahlo kráľovstvo vrchol, Múzeum arménskej histórie, Jerevan, Arménsko

Zoznam kráľov

[upraviť | upraviť zdroj]

Zoznam vládcov arménskeho kráľovstva Bagratovcov:[2]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Takto v literatúre najčastejšie.[1][2][3][4][5][6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b KRNO, Svetozár. Arménska genocída a súčasnosť. In: Acta Nitriensiae: zbornik Filozofickej fakulty Univerzity Konstantina Filozofa v Nitre. Nitra : Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2007. S. 111.
  2. ↑ a b c HONZÁK, František; PEČENKA, Marek. Státy a jejich představitelé. Praha : Libri, 1999. ISBN 80-85983-79-6. S. 23.
  3. ↑ ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 217.
  4. ↑ REDGATE, A. E. Arméni. Nakladatelství Lidové noviny : Praha, 2003. ISBN 80-7106-350-9. S. 234.
  5. ↑ JANČÁRKOVÁ, Julie. Nikolaj Lvovič Okuněv. Praha : Středisko společných činností AV ČR, 2015. S. 4. . ISSN 2464-6245.
  6. ↑ Gagik I.. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok II. D – CH. Praha : Academia, 1985. S. 554.
  7. ↑ Arménsko. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 74 – 75.
  8. ↑ ČIERNIKOVÁ, Beáta. Na križovatke ciest: Arméni medzi Perzskou a Osmanskou ríšou. Axis Mundi (Bratislava: Katedra porovnávacej religionistiky, Filozofická fakulta UK), 2015, roč. 10, čís. 1, s. 3. ISSN 2729-8841.
  9. ↑ Bagratovci. In: Encyclopaedia Beliana. Zväzok 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. (pri iných heslách používa zásadne označenie „arménske kráľovstvo“. ISBN 80-224-0554-X. S. 426.
  10. ↑ SUTTÝ, Miroslav. Přehled dějin SSSR příručka pro studium učitelství pro ZDŠ na pedagogickém institutu 1. díl. Od nejstarších dob do roku 1861. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1965. S. 104.
  11. ↑ ŽUKOV, Jevgenij Michajlovič. Dějiny světa v deseti svazcích. Sv. 3. Praha : Státní nakladatelství politické literatury. S. 481.
  12. ↑ a b c HEWSEN, R. J. Armenia: A Historical Atlas. Chicago and London : The University of Chicago Press. ISBN 978-0-226-33228-4.
  13. ↑ a b Arménie. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 43 – 44.
  14. ↑ a b c d e f GARSOÏAN. ARMENIA, HISTORY OF. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 1. Aachen – Augustinism. New York : Charles Scribner's Sons, 1982. ISBN 0-684-16760-3. S. 479 – 484. (po anglicky)
  15. ↑ a b c d ASHOT I (884–890). In: ADALIAN, Rouben Paul. Historical Dictionary of Armenia. 2nd Ed. Lanham, Toronto, Plymouth : The Scarecrow Press, 2010. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 77.) ISBN 978-0-8108-7450-3, 978-0-8108-6096-4. S. 196 – 197.
  16. ↑ a b c d e f g h i PAYASLIAN, Simon. History of Armenia. New York : Palgrave Macmillan, 2007. ISBN 978-1-4039-7467-9.
  17. ↑ GARSOÏAN, Nina G. AŠOT III OLORMAC. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 210.
  18. ↑ ANI. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 98.
  19. ↑ Arménsko. In: Encyclopaedia Beliana. Zväzok 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. Dostupné online. ISBN 80-224-0554-X. S. 381 – 382.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Anijské_kráľovstvo&oldid=7757167“