Marhuľa obyčajná

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Marhuľa obyčajná
Apricot tree.jpg
plody
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Prunus armeniaca
Carl Linné, 1753
Synonymá
Armeniaca vulgaris
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Marhuľa obyčajná (Prunus armeniaca, synonymum Armeniaca vulgaris) je strom, z rozsiahleho rodu slivka (Prunus), ktorý zahŕňa broskyňu, čerešnu či slivku.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádza z Číny. Do Európy sa dostala cez Arménsko, do Česka, sa rozšírila z Talianska cez Slovinsko a Rakúsko. Pre arménsky pôvod sa latinsky volá armenica, z ktorého pochádza aj český názov meruňka.

Kvety marhule

Plody[upraviť | upraviť zdroj]

Plody – marhule sú kôstkovice s oranžovým oplodím. Kvitne na minuloročných letorastoch. Zrelé sú väčšinou uprostred leta. Konzumujú sa buď čerstvé, varené, alebo vo forme džemov alebo marmelád, ktoré sú veľmi populárne pre kyslosladkú chuť a príjemnú arómu, obľúbené sú aj sušené. Dobre zrelé až prezreté sa zbierajú na kvas, z ktorých sa destilujú alkoholické nápoje – marhuľovica.

Plody majú vysoký obsah vitamínu A, vitamínu C, ako aj vápnika, železa a fosforu.[1] Jednotlivé plody v závislosti od odrody môžu mať váhu 40 – 90 gramov.

Pestuje sa v oblastiach s miernou zimou, na Slovensku len vo vinohradníckych oblastiach. Najlepšie miesta na sady sú na južnej Morave, juhozápadnej a východnej časti Slovenska, v nadmorskej výške 250 m, s priemernou ročnou teplotou nad 8,5 °C a celkovými ročnými zrážky 550 mm; musia byť chránené pred studeným vetrom. Marhule sú úspešne pestované na černozemiach, kde je to vhodné, aj na hnedozemiach, hlinitých až piesočnatohlinitých pôdach. 

Má zlú letargiu, čo je zlé pri prvých jarných mrazoch počas kvitnutia, a náhlych silných mrazoch v predjarí, počas rašenia nových výhonkov, čo môže viesť k vážnemu poškodeniu najmä na osvietenej časti kmeňa a konárov. Počas bežnej zimy toleruje dobre aj podstatne nižšiu teplotu ako broskyňa. Na chladné jarné počasie okolo 0 °C, sú citlivé najmä kvety a malé plody.

Najpoužívanejšia je v Česku Velkopavlovická, s pomerne veľkými plodmi vynikajúcej kvality. Je však citlivá na jarné mrazy a plesňové ochorenia. V poslednom čase sa šľachtitelia snažia vyšľachtiť nové lepšie odrody. Iné odrody sú napríklad: Bergeron, Karol, Goldrich, Hargrand, alebo maďarské.

Nebezpečnosť jadier[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka obsahu kyanogenného glykozidu amygdalínu v marhuľových jadrách, dospelí by nemali zjesť viac ako 3 malé jadrá, lebo inak by sme prekročili bezpečnú dávku stanovenú EFSA, no prípade malých detí to môže byť polovica jadra.[2]

Taxonómia[upraviť | upraviť zdroj]

Marhuľa (Armeniaca) je zoradený ako podrod rodu prunus, aj keď na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia bol krátko považovaný za samostatný rod[3]. Čeľaď ružovité bola rozdelená do niekoľkých samostatných skupín. Marhule boli zaradené do skupiny mandloňovité (Amygdalaceae). Dnes sa už táto systematika takmer nepoužíva, ale, slovenský názov druhu zostal marhuľa obyčajná (ale správnejšie by bolo, aby mu hovorilo slivka marhuľová).

Pestovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Dopyt po marhuliach je tak veľký, že ceny vždy majú tendenciu byť výhodné. Je však potrebné mať na pamäti, že marhule kvitnú skoro na jar, skôr ako broskyne, a preto nemôžu byť pestovaná na miestach, ktoré sú známe, že tam sú neskoré jarné mrazy, ktoré však už broskyne neponičia.[4]

Rez[upraviť | upraviť zdroj]

Vysokokmeny marhúľ 

Počas prvých troch rokov po výsadbe na stanovišti je formovaná koruna a obrast okolo základných konárov. Obvykle rastú veľmi bujne a mávajú omnoho viac výhonkov, než je nutné. Všetky zbytočné a slabé výhony by mali byť odstránené a len tých päť výhonkov by malo byť ponechaných, ktoré majú dobré predpoklady stať sa hlavnými konármi okolo terminálu, alebo v kotlovitej korune. Po, alebo koncom obdobia vegetačného pokoja, by zostávajúce vetve mali byť zrezané na jednu polovicu až tretinu ich dĺžky. Prerezávanie by malo byť ďalšie dva roky také, aby mal strom takú nízku a širokú korunu, ako je to možné. K dosiahnutí tohoto cieľa prerezávania by druhý a tretí rok mala byť koruna takmer rovnako prísne rezaná. Letorasty, ktoré vyrastajú vertikálne z kmeňa a hlavných konároch by mali byť odstránené, aby svetlo a vzduch prenikali do koruny stromu. Dôležitou zásadou je neponechávať hlavné konáre dlhé.

Odrody[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bredská – stredne veľké plody, oranžovožlté[5]
  • Karola
  • Leskora
  • Barbora
  • Maďarská – stredne veľké až veľké plody, tmavožlté[5]
  • Paviot
  • Rakovského
  • Sabinovská
  • Veecot
  • Velkopavlovická
  • Bergeron

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Prunus armeniaca — Overview [online]. eol.org, [cit. 2018-11-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Meruňková jádra vás můžou i otrávit. Nepodlehněte šarlatánům [online]. plzen.rozhlas.cz, 2018-06-13, [cit. 2018-11-05]. Dostupné online.
  3. Nová květena ČSSR.. [s.l.] : [s.n.], 1989.
  4. Fruit-culture, volume 1. [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b ČESTMÍR A KOLEKTÍV, Bohm. Záhradkárska encyklopédia. [s.l.] : Príroda, 1988.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • České ovoce : Díl 4. Meruňky, broskve, srstky, rybíz, maliny a ostružiny. [s.l.] : [s.n.], 1917. Dostupné online. Kapitola Meruňky, s. 11 – 50.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Meruňka obecná na českej Wikipédii.