Ríbezľa červená

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Produkcia ríbezieľ a egrešov v roku 2005

Ríbezľa červená (ľudovo: červená ríbezľa; lat. Ribes rubrum) je druh z rodu ríbezľa (Ribes) z čeľade egrešovité.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Ríbezle červené síce v zásade pochádzajú zo severnej a východnej Európy, kultivary s veľkými bobuľami boli však prvýkrát vyšľachtené v Belgicku a v severnom Francúzsku v 17. storočí. V novoveku bolo vyšľachtených veľa kultivarov, mnohé ríbezle unikli zo záhrad a možno ich nájsť v prírode po celej Európe, pričom sa rozširujú do Ázie.[1][2][3]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Ríbezľa červená je opadavý ker normálne rastúci do výšky 1 – 1,5 m, príležitostne až 2 m. Kvety sú nenápadné, žltozelené, vo visiacich strapcoch veľkosti 4 – 8 cm, ktoré zrejú do žiarivo červených priesvitných jedlých plodov s priemerom 8 – 12 mm, s 3 – 10 bobuľami na každom strapci. Uznávané odrody môžu produkovať až 3 – 4 kg bobúľ od polovice leta do konca leta.[3]

Pestovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Červené ríbezle

Podtypom (odrodou) ríbezle červenej je biela ríbezľa.[4] I keď je to jej sladší a albínsky variant, nie je to samostatný botanický druh, aj keď sa biela ríbezľa niekedy označuje či predáva pod menami ako Ribes sativum alebo Ribes silvestre

Záber zblízka na kvet

Ríbezľové kre preferujú čiastočné slnečné svetlo a možno ich pestovať vo väčšine typoch pôdy.[4] Majú relatívne nízke nároky na údržbu a môžu sa použiť aj ako ozdobné rastliny.

Kulinárske použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Rodiaci krík blízko opusteného domu v dedine v Jaroslavianskej oblasti, Rusko, 59 stupňov severnej šírky

Zrelé plody červených ríbezieľ sú kyslastejšie než plody ich príbuzných, čiernych ríbezlí, ale majú približne rovnakú sladkosť. Albínsky variant červených ríbezlí, často označované ako biele ríbezle, má rovnakú kyslastú chuť, ale s väčšou sladkosťou. Hoci sa červené ríbezle často používajú na džemy a varené prípravky, podobne ako biele ríbezle sa často jedia aj surové alebo sa používajú v šalátoch, ako ozdoba, alebo na pitie, keď je ríbezľová sezóna.

V Spojenom kráľovstve sa želé z červených ríbezlí často podáva ako korenie s jahňacinou, so zverinou, morčacinou či husacinou v slávnostných jedlách alebo na nedeľné opekanie. Je to v podstate džem a je vyrobený rovnakým spôsobom, pridaním cukru, uvarením, a filtráciou.[5]

Vo Francúzsku je vysoko cenený a domáci produkt Bar-le-duc alebo Lorraine želé roztierateľný produkt tradične vyrobený z bielych ríbezlí, prípadne z červených. Jadierka sa ručne vyberajú pred varením s husacím pierkom.

V Škandinávii a Šlezvicko-Holštajnsku sa často červené ríbezle používajú v ovocných polievkach a letných pudingoch (Rødgrød, RoteGrütze alebo Rode Grütt). V Nemecku sa používajú aj v kombinácii s vaječným krémom alebo s pusinkami ako náplň do koláčov. V Linzi sa bežne používajú ako náplň do lineckej torty.[6] Možno si ich ale aj vychutnať čerstvé bez pridania cukru.

V nemecky hovoriacich oblastiach sa sirup alebo nektár vyrobený z červených ríbezlí pridáva do sódy a je podávaný ako osviežujúci nápoj s názvom Johannisbeerschorle. Je tak pomenovaný, pretože sa hovorí, že prvé červené ríbezle (Johannisbeeren - doslova: "Jánove bobule") dozrievajú na Deň sv. Jána, známy aj ako letný slnovrat, čo je 24. júna.

V Rusku sú červené ríbezle veľmi ľahko dostupné a často sa používajú v džemoch, zaváraninách, kompótoch a dezertoch, zatiaľ čo listy sa využívajú v tradičnej medicíne.

Výživa a fytochemikálie[upraviť | upraviť zdroj]

Na 100 g porcie červených ríbezlí (alebo bielych) pripadá 56 kalórií a sú bohatým zdrojom vitamínu C, poskytujú 49 % dennej dávky. Vitamín K tvorí 10 % dennej dávky.

Fytochemikálie[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré ríbezľové ovocie, napríklad červené a čierne ríbezle, je známe svojou kyslastou chuťou spôsobenou pomerne vysokým obsahom organických kyselín a zmiešaných polyfenolov.[7] 65 rôznych fenolových zlúčenín môže prispieť adstringentným vlastnostiam červených ríbezlí, tento obsah sa zvyšuje počas posledného mesiaca dozrievania.[8] Dvadsaťpäť jednotlivých polyfenolov a iných fytochemikálií obsahujúcich dusík v šťave červených ríbezlí bolo izolovaných špecificky s trpkou chuťou, ktorú cítime v ľudskom jazyku.[9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Verlag, Orbis "Orbis Naturführer", 2000.
  2. Flora of North America, Ribes rubrum Linnaeus, 1753.
  3. a b Flora of China, Ribes rubrum Linnaeus, 1753. 红茶藨子 hong cha biao zi
  4. a b "redcurrant". growyourown
  5. "Homemade Redcurrant Jelly recipe". www.cookitsimply.com.
  6. Haywood, A and Walker, K "Upper Austria - Linz", Lonely Planet - Austria p. 207
  7. Mikulic-Petkovsek M, Schmitzer V, Slatnar A, Stampar F, Veberic R (2012).
  8. Mikulic-Petkovsek M et al. (2015).
  9. Schwarz B, Hofmann T (2007).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]