Dejiny hudby

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dejiny hudby sú predmet hudobnej histórie, čiže vývin hudby.

Základné delenia[upraviť | upraviť zdroj]

Z hľadiska periodizácie hudobných dejín poznáme dve hľadiská :

Delenie 1[upraviť | upraviť zdroj]

  • Epocha jednohlasnej hudby (sloh rytmicko monomelodicky do roku 1300): Začína v Starovekom Grécku a v stredoveku ju predstavujú trubadúri, minnesängeri a truvéri.
  • Epocha polyfónnej hudby (sloh polymelodicky 800 – 1750): Do roku 1300 sa vyskytoval najmä organálny spev a prvý polyfónny štýl zvaný Ars antiqua, potom do roku 1450 vyspelejší štýl Ars nova, po roku 1450 sa rozvíja imitačná polyfónia (rovnaká téma sa zjavuje následne vo všetkých hlasoch). Toto je obdobie gotickej a renesančnej hudby.
  • Epocha vertikálneho myslenia v hudbe (sloh melodicko-harmonický 1650 – 1900).
  • Epocha rozvratu harmonických a melodických vzťahov v hudbe (sloh sonický, 20. storočie).

Delenie 2[upraviť | upraviť zdroj]

Praveká hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik hudby vysvetľuje niekoľko teórií : dar od bohov (božsko-posvätný pôvod v mýtoch mnohých národov, súčasť kultu - komunikačný kanál medzi pozemským a nadpozemským), zo zvukových prejavov zvierat (teória Charlesa Darwina), rytmický tep srdca, komunikácia a s ňou súvisiace napodobňovanie reči (teóriu rozvinul Herder), vznik pri práci, z citoslovcií (teória Stumpf) a iné. Výskum založený na etnomuzikológii spočíva v komparácii pravekej hudby s hudbou primitívnych národov a etnických skupín, najmä v Afrike a Ázii. Za najstarší prejav hudby sa považuje ľudský hlas a po ňom rytmické nástroje. V pravekej hudbe bol jednotlivec tvorcom aj recipientom. Teórie hovoria, že hudba mala najmä rituálny charakter, priamo súvsiaci so socializáciou a náboženským kultom. Medzi najstaršie hudobné nástroje patrili hrkálky, rohy, bezdierové a dierové píšťaly, flauty a strunové nástroje (harfy, lutny a lýry). Boli vyrábané z rozličných materiálov - kosť, kameň, drevo, koža zvierat. Hudbu praveku dokazujú archeologické nálezy nástrojov, jaskynné maľby, zápisy (egyptské obrázkové písmo, grécka písmová notácia) a písomné správy o hudbe (básne, kroniky, hudobné teórie). [1]

Prvotný inštrumentár[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najstaršie hudobné nástroje pravdepodbne patria :

  • idiofóny - chrastidlá (kamenné, drevenné), škrabky a nástroje vydávajúce pískľavý zvuk, duté časti kmeňov stromov (neskôr štrbinový bubon) a taktiež ľudské telo (dupanie, tliekanie, údery dlaní o stehná, údery kusmi dreva)
  • aerofóny - flauty z trstiny, zvieracie rohy
  • chordofóny - luk ako predchodca hudobných nástrojov [2]

Vývoj hudobných nástrojov[upraviť | upraviť zdroj]

Doba kamenná priniesla prvé prototypy dychových nástrojov - plátkové a hranové (flauta, hoboj, klarinet). Vznikli prvé kostenné píšťaly, flauty so štrbinami a duté kosti. Z bicích nástrojov sa v neolite objavujú hlinené bubny a chrastidlá. Z paleolitu pochádza jaskynná maľba luku ako hudobného nástroja. Doba bronzová vytvorila základné prototypy trúbky, lesného rohu a pozauna. Doba železná vytvorila základné prototypy pre vznik brnkacích hudobných nástrojov (harfa, lýra, lutna).

  • vzdušne nástroje
    • z hľadiska hudobného : od jednotónových, k viactónovým až k polyfonickým (ne-burdónovým a burdónovým)
    • z hľadiska druhové : z kosti, trtiny, dreva (flauty); rohoviny (rohy); kovu (trúbky)
  • bicie hudobné nástroje
    • nemelodické : chrastidlá a škrabky , litofóny (visiace kamenné tabule), membránofóny (blanozvučné - malý bubon ako tamburína, veľký bubon vajcovitého tvaru, kotol pohárovitého typu a dvojkotly)
    • melodické : xylofóny
  • strunové nástroje
    • od jednostrunných (luk) k viacstrunným (lýra)

Staroveká hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Staroveká hudba bola dlho považovaná len za jednohlasnú, ale súčasné archeologické dôkazy potvrdili, že najstaršia zdokumentovaná klinopisná pieseň stará 4000 rokov, nájdená v meste Ur, bola skomponovaná v terciách (harmóniách) a napísaná v diatonickej stupnici.

Aj dvojité píšťaly, používané v starovekom Grécku a staroveké dudy, ako aj obrazy na starovekých vázach a stenách a staroveká literatúra naznačujú, že harmónia (v hudobnom zmysle slova) existovala. Jedna z píšťal pravdepodobne udávala základný tón, zatiaľ čo druhá hrala melodické pasáže.

India[upraviť | upraviť zdroj]

Indickú klasickú hudbu môžeme nájsť v zápiskoch hinduistickej tradície – vo Védach. Sama véda, jedna zo štyroch vied opisuje podrobne hudbu. Indická hudba bola silne nábožensko-filozofická a z kompozičného hľadiska matematicky vypočítaná. Stredajú sa tu napríklad párne a nepárne takty. V indickom presvedčeńi každý tón zodpovedá určitému "ladeniu planéty, časti sveta a časti človeka". Rovnaký princíp funguje v makrokozme, aj v mikrokozme. Najdôležitejší rozdiel medzi európskym hudobným myslením a východným spočíva v rozšírení o štvrťtóny. Indické melódie vychádzajú zo systému rág. Medzi typicky indické nástroje patria blanozvučné - tabla a strunové : vína, sitar, tanbura. [3]

Mezopotámia[upraviť | upraviť zdroj]

O hudbe v Mezopotámii sa dozdvedáme zo údajov, zachovaných na kamenných reliéfoch, zo sekundárnych prameňov antických a arabských autorov a z ikonografického materiáilu. Hudba mala spirituálny charakter (hrala sa v chrámoch a mala odvracať moc zla). Muzikanti sa delili na dve skupiny, a to "gala" (reprodukovali smútočné náreky) a "nar" (oslavovali kráľov a bohov). Údaje o profesionálnych hudobníkoch sa zachovali cca. 3000 pred Kr. V tomto období sa hralo na rytmické nástroje (hrkálky, rapkáče, plačky a bubny), strunové (lutna, harfa) a dychové (flauty, dvojité šlamjae). Vysoké nároky na hudobníkov vyžadovali aj odborné vzdelanie a preto vznikali chrámové školy. [4]

Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

O hudbe starovekého Egypta sa dozvedáme z faraónových písomností, ikonografických materiálov, nálezov hudobných nástrojov v hrobkách a správ grécko-rímskych autorov. Podľa egyptskej mytológie vznikla hudba z hymnu Amarna na boha Hesu. Jednotlivé tóny zobrazovala tzv. cheironómia. Hudba bola súčasťou aj egyptskej drámy Osiris passion. Hudba mala taktiež spirituálny charakter. Podľa muzikológov sa práve v Egypte po zrušení štátneho boha Amona (počas vlády Achnatona okolo roku 1361 pred Kr.) rodia prvé motívy, vyjadrújúce zúfalstvo a nepokoj. V Egypte sa vyskytovali podobné hudobné nástroje ako v Mezopotánii. [5]

Palestína[upraviť | upraviť zdroj]

Židovskú hudobnú kultúru poznáme z kníh Starého Zákona. Je spätá s Mezopotániu a Egyptom. Židovská hudba kládla dôraz najmä na vokálne formy (vznik psalmódie-žalmu a hymnodie), ktoré mali neskôr vplyv na hudbu kresťanskú. Významný rozvoj hudby nastal za kráľa Davida. Z nástrojov typických pre Palestínu sú známen : kinor, šofar, ugab. [6]

Grécko[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécka hudba obdobia antiky

Dejiny gréckej hudby (zachovanej v písomnostiach) siahajú až do starovekého Grécka. Bola podstatnou časťou gréckeho divadla. V starovekom grécku vystupovali pre pobavenie, oslavu a duchovné motívy zmiešané spevácke zbory. Nástroje zahrnovali píšťaly a strunové nástroje – napríklad lýru, a jej špeciálny druh nazývaný kithara.

Hudba bola dôležitou súčasťou vzdelania v starovekom grécku a mladí chlapci sa ju v škole učili od šiestich rokov. Grécka hudobná vzdelanosť vytvorila v hudobnej teórii veľký pokrok. Grécka hudobná teória zahrnovala grécke hudobné módy, ktoré sa neskôr stali základom pre západnú náboženskú hudbu a klasickú hudbu. Neskôr, vplyvy z Rímskej ríše, východnej Európy a Byzantskej ríše zmenili grécku hudbu.

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Čínska hudba sa spomína okolo roku 3000 pred Kr., keď dosiahla svoj prvý kultúrny vrchol. Podľa mytológie vynašiel cisár Chuang-Ti písmo a hudbu. Dochovala sa hudobná teória Konfucia, Kniha piesní a Kniha obradov. Pramene dokazujú výskyt rituálnych spevov, sólové nástrojové formy, rôzne formy hudobného divadla, popisujú hudobnú teóriu a pod. Hudba je prepojená s kozmogonickou teóriou. V Číne existoval dokonca cisársky úrad hudby. Základom čínskej tónovej sústavy bola pentatonika (jednotlivé tóny mali konkrétny význam - ročné obdobie, prírodné živly a pod.). Z čínskych hudobných nástrojov sa nám zachovali dokumenty o zvonkohrách, rozličných druhov bicích nástrojov, ústnych varhn - šen, Panovej flaute, zubcovej flaute, okaríne, citare, cimbale a lutne.[7]

Klasická hudba (vážna hudba)[upraviť | upraviť zdroj]

Klasická hudba je široký a nepresný pojem zahrnujúci hudbu vytvorenú alebo zakorenenú v tradičnom umení. Klasická hudba sa opisuje aj ako komplexná, dlhotrvajúca, transcendentná a abstraktná. V mnohých kultúrach klasická tradícia koexistovala s populárnou hudbou, niekedy tisícky rokov a so vzájomným ovplyvňovaním a „požičiavaním“ prvkov.

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Čínska klasická hudba je tradičné umenie. Má dlhú históriu, trvajúcu viac ako tisíc rokov.

Japonsko[upraviť | upraviť zdroj]

V Japonsku existovali nespočetné typy klasickej hudby. Dve najstaršie sú shōmyō (budhistické spevy) a gagaku orchestrálna palácová hudba. Obe sa datujú do obdobia Nara a Heian.

India[upraviť | upraviť zdroj]

Klasická hudba Indie zahrnuje dve hlavné tradície: južnú karnataka a severnú hindustrani. Indická klasická hudba sa vyvíjala viac ako tisícročie. Jej vývoj prebiehal v niekoľkých etapách a zostáva aj dnes podstatným pre životy Indov dnes ako zdroj náboženskej inšpirácie kultúrneho vyjadrenia a zábavy. Indická klasická hudba je jednohlasná a založená na jednej melodickej linke (raga) a rytmicky organizovaná cez (talas). Hudba karnataka je z veľkej časti devotívna – zasvätená niektorému hinduistickému božstvu. Existuje aj veľa piesní zdôrazňujúcich lásku a sociálne otázky. Hindustrani nebola ovplyvnená len starovekými hinduistickými tradíciami, Védskou filozofiou a pôvodnými obyvateľmi Indie, ale aj perzskými vystúpeniami. Pôvodnú indickú klasickú hudbu môžeme nájsť na starých písomnostiach, časti indickej tradície – Védach.

Perzia[upraviť | upraviť zdroj]

Starovekí obyvatelia Iránu prikladali hudbe a poézii veľký význam. Tabuľa zo siedmeho storočia znázorňuje hudobníkov z éry Sassánovcov.




Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Európska klasická hudba je veľmi široký pojem a týka sa hudby, ktorá bola vytvorená, alebo mala korene v tradícii európskeho umenia, duchovnej a koncertnej hudby. Označuje sa takto najmä hudba, ktorá vznikla približne od roku 476/1000 až do roku 1990. Ústredné normy tejto hudby sa budovali v rokoch 1550 až 1825.

Raná hudba (476 - 1760)[upraviť | upraviť zdroj]

Raná hudba je všeobecný pojem používaný na označovanie hudby, ktorá sa tvorila na území Európy po páde Rímskej ríše v roku 476 až do konca baroka v polovici osemnásteho storočia. Hudba v tomto obrovskom časovom rozpätí bola neobyčajne rôznorodá, zahrnovala viaceré kultúrne tradície na rozsiahlom geografickom priestore. Jedným zo zjednocujúcich prvkov v stredoveku bola cirkev a náboženský život, ktorý sa stal ústredným motívom pre rozvoj hudby. Zachovalo sa len veľmi málo nekresťanskej hudby z tejto doby, kvôli potlačovaniu cirkvou a neexistencii hudobného zápisu – notácie.

Delí sa takto:

Stredoveká hudba:

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stredoveká hudba

Kým hudobný život bol nepochybne bohatý v rannom stredoveku, ako dosvedčujú mnohé písomnosti, opisy nástrojov, zápisky o hudbe a iné záznamy, jediné zachované piesne spred roka 800 po Kr. sú rímskokatolícke liturgické piesne, nazývané Gregoriánske chorály. Pápež Gregor I., podľa ktorého boli nazvané a ktorý ich skomponoval, je považovaný za pôvodcu liturgie v jej dnešnej podobe. Mnohí učenci však veria že jeho skutočný význam a reputácia boli prehnané.

Renesančná hudba:

Bližšie informácie v hlavnom článku: renesančná hudba

Začiatky renesančnej hudby nie sú až tak jasne vyznačené, ako začiatok renesancie v iných umeniach a na rozdiel od renesancie v iných oblastiach, renesancia v hudbe nezačala v Taliansku, ale v severnej Európe, konkrétne v oblasti rozkladajúcej sa na území dnešného severného Francúzska, Holandska, Belgicka. Štýl burgundských skladateľov, ako prvej generácie Franko-Flámskej školy je známy a bol prvou reakciou na prehnanú komplexnosť štýlu 14. storočia – obsahoval jednu jasnú melódiu a vyváženú polyfóniu vo všetkých hlasoch. Najznámejší skladatelia Burgundskej školy v strede 15. storočia boli Guillaume Dufay, Gilles Binchois, and Antoine Busnois.

Do polovice 15. storočia, sa skladatelia a speváci z Porýnia a priľahlých oblastí začali sťahovať najmä do Talianska, kde boli zamestnávaní pápežskou kaplnkou a aristokratickými mecenášmi, ako napríklad rodinou Medici, Est, Sforza. Hlavnými formami náboženskej hudobnej kompozície boli omša, moteto, a laude; svetské formy zahrnovali šansón, frottola (pieseň za sprievodu lutny) a neskôr madrigal.

Vynález kníhtlače mal ohromný vplyv na šírenie hudobných štýlov a spolu s pohybom Franko-Flámskych hudobníkov cez Európu, prispel k vytvoreniu prvého medzinárodného štýlu v európskej hudbe od zjednotenia gregoriánskych spevov pred 700 rokmi.

Medzi skladateľov strednej generácie Franko-Flámskej školy patrili Johannes Ockeghem, Jackob Obrecht a Josquin Desprez.

Koncom 16. storočia medzinárodný štýl začal upadať a vzniklo niekoľko veľmi rôznorodých štylistických trendov. Medzi slávnych skladateľov v Benátkach patrili Gabrielis, Andrea a Giovanni, rovnako ako Claudio Monteverdi, jeden z najsignifikantnejších novátorov svojej doby.

Baroková hudba:

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková hudba

V tomto období sa presadzuje monodický štýl, založený na nadvláde vedúcej melódie sprevádzanej akordmi (vzniká opera (umenie), oratórium, kantáta). Je to obdobie barokovej hudby.

Hudba 17. stor. sa vyznačuje novým harmonicko-melodickým slohom, ktorý vznikol najprv v Taliansku v dôsledku prenikania ľudovej hudby do hudby umelej a pôsobením umeleckej skupiny zvanej florentská camerata. Títo umelci sa schádzali vo Florencii koncom 16. storočia a chceli obnoviť v hudbe zreteľnosť spievaného slova, ktorá sa v bohatom polyfónnom pradive strácala. Ideál videli v antickej dráme a podľa nej vytvorili najprv recitatívny spev, ktorý dával prednosť deklamácii slova pred rozvinutím bohatšej melódie. Tento nový spôsob spevu uplatnili jednak v piesňach (v roku 1601 vydáva Giulio Caccini zbierku piesní príznačne nazvanú Nuove musiche), jednak v prvých operách.

Inštrumentálna hudba sa stala dominantnou v baroku a väčšina hudobných foriem bola definovaná práve v tomto období. Kontrapunkt bol jednou z hlavných hnacích síl inštrumentálnej aj vokálnej hudby tohto obdobia. Aj keď silný vplyv cirkvi pretrvával, sekulárna hudba prichádzala do popredia vznikom sonáty, koncertu, concerto grosso.

Väčšina hudby bola určená na improvizáciu. Klávesové nástroje, najmä čembalo bol dominantný nástroj a začiatky temperovaného ladenia, otvorili nové možnosti hrania vo všetkých stupniciach a modulácii. Vo väčšine barokových skladieb sa vyskytovalo Basso continuo.

Traja vynikajúci skladatelia tejto doby boli Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel a Antonio Vivaldi. Ale množstvo iných skladateľov bolo v tejto dobe aktívnych, medzi nich patria: • Arcangelo Corelli • Alessandro Scarlatti • Henry Purcell • Jean-Baptiste Lully • Dieterich Buxtehude • Johann Pachelbel • Giuseppe Torelli • François Couperin • Jean-Philippe Rameau • Francesco Manfredini • Domenico Scarlatti • Johann Friedrich Fasch • Francesco Maria Veracini • Giuseppe Tartini • Giovanni Pergolesi • Tomaso Albinoni

Obdobie 1750 - 1900[upraviť | upraviť zdroj]

Toto obdobie sa viacerými spoločnými črtami odlišuje od ranej hudby aj od hudby 20. storočia. Predovšetkým ide o hudbu tonálnu.

Delí sa takto:

Rokoková hudba:

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rokoková hudba

Rokoková hudba bola zameraná na dekoratívny detail a francúzsku šľachtu

Klasicistická hudba:

Bližšie informácie v hlavnom článku: Klasicistická hudba

Je založená na výrazovej prostote a pátose. Vznikla pôvodne v Nemecku (vznik symfónie a sláčikového kvarteta) a v Rakúsku (Mozart, Haydn, Beethoven)

Hudba klasického obdobia je charakterizovaná homofonickou textúrou, alebo jasnou melódiou so sprievodom. Tieto nové melódie sú zaspievateľné ľudským hlasom, čo umožnilo nahradiť nástroje spevákmi. Inštrumentálna hudba preto rýchlo nahradila operu a iné spievané formy (oratórium). Opera ale nevymizla, počas klasickej doby niekoľko skladateľov písalo opery pre širokú verejnosť, v ich rodnom jazyku. velmi slabe neodporucam

Popri postupnom nahrádzaní hlasu silnejšími a jasnými melódiami, kontrapunkt sa stal iba dekoratívnym prvkom, používaný často na konci skladby, alebo pasáže. Jeho miesto zaujali arpeggia a v klavírnej hudbe Alerti bass (druh sprievodu v ktorom sa opakuje jednoduchý motív na basovej linke). V tejto dobe sa popularite tešili najmä sonáta, symfónia a concerto.

Rané obdobie zahŕňa autorov ako Johann Stamitz, Franz Xaver Richter, Carl Stamitz, and Christian Cannabich. Mali rozhodujúci vplyv na Josepha Haydna a cez neho na celú európsku hudbu. Wolfgang Amadeus Mozart bol hlavnou postavou klasicistického obdobia a jeho fenomén a rôznorodé diela charakterizujú naše vnímanie tohto obdobia. Medzi ďalších významných klasicistických kých skladateľov patrili: • Carl Czerny (1791 – 1857) • Muzio Clementi (1752 – 1832) • Friedrich Kuhlau (1786 – 1832)

Ludwig van Beethoven a Franz Schubert boli prechodní skladatelia, privádzajúci hudobné umenie do obdobia romantizmu, rozšírením existujúcich žánrov, foriem a dokonca aj funkcií hudby.

Romantická hudba:

Bližšie informácie v hlavnom článku: Romantická hudba

Zameriava sa na výraz a poetizuje hudobnú náladu.

V prvej fáze (1800 – 1830, Chopin, Schumann, Mendelsohn, Schubert) sa pestovali hlavne menšie vokálne hudobné formy, v druhej fáze (1830 – 1870(?), novoromantizmus, Hector Berlioz, Franz Liszt, Richard Wagner, Giuseppe Verdi, Musorgskij, Rimskij-Korsakov, Smetana, Erkel, Grieg) prevažovali symfonické básne (od roku 1850), programné symfónie a hudobné drámy a vznikali národné hudobné školy (najmä česká, nórska, maďarská). V poslednej fáze (1870(?)-1890, Brahms, Dvořák, Bruckner, Franck, Mahler) došlo k syntéze klasicistických a romantických skladbových princípov a k rozvoju veľkých symfonických diel.

V romantickom období sa hudba stala expresívnejšou a emotívnejšou, obklopovala literatúru, umenie a filozofiu. Na konci 19. storočia sa orchester dramaticky rozšíril a vzrástol význam koncertov v mestskej spoločnosti.

Impresionistická hudba:

Bližšie informácie v hlavnom článku: Impresionistická hudba

Je charakteristická zjemnenou melódiou, inštrumentálnou farbenosťou a akordikou. Obdobie impresionistickej hudby malo krátke trvanie. Zástupcovia sú najmä Debussy a Ravel, ale tiež Dukas, Falla, Respighi a ďalší. Impresionizmom sa čiastočne inšpirovali aj Skriabin, Stravinskij, Suk a Bartók, ktorých ale medzi impresionistov nezaraďujeme.

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Vo všeobecnosti v 20. storočí prevláda snaha o nájdenie nových vyjadrovacích možností:

Ústredným problémom hudby 20. storočia je tónina a tonalita. Popri jadrnej dur-molovej tonalite sa stretávame so zahmlievaním tonálnej určitosti, s používaním tónin starých, s celotónovou stupnicou, s rôznymi stupnicami novo zostavenými, s časťami skladieb alebo s celými skladbami bez tóniny (atonálnymi), alebo naopak so spájaním dvoch alebo viacero zreteľne určených tónin v súčasnom znení (bitonalita, polytonalita).

V niektorých skladobných smeroch sa stráca téma a práca s témou, hlavný stavebný materiál hudobnej formy v predchádzajúcich storočiach, a náhrada sa hľadá v dodekafónii, ktorá prináša nový poriadok. Akordika postupuje od súzvukov zostavených z tercií cez kvartové akordy k využitiu akýchkoľvek súzvukov nielen v systéme poltónovom, ale aj štvrťtónovom a šesťtónovom. Harmónia opúšťa rozvádzanie disonancií. Komplikuje sa aj rytmika, zaznievajú simultánne postupy v odlišných a často nepravidelných rytmoch, do popredia vystupuje tónová farba. Prvky vyplývajúce z postupného historického vývoja hudobného materiálu (melodiky, harmónie a i.) sa v skladbách často dopĺňajú prvkami ľudovej alebo aj súčasnej populárnej hudby, po roku 1918 aj džezovej hudby. Významnou črtou inštrumentálnej hudby je aj motorizmus, rýchle behy v drobných notách v rovnomernom rytme, pripomínajúcom beh motorov a po hudobnoštýlovej stránke barokové toccaty; ide o zámerné nápadné odlíšenie od hudby romantickej. Vo vokálnej hudbe sa až do krajnosti uplatňujú zásady niekdajších operných reforiem, prednes sa dostáva na pomedzie spevu a recitácie (Sprechgesang; voiceband, výrazne melodizovaná recitácia).

Po formovej stránke sa hudba veľmi bohato rozrôzňuje do najrozmanitejších útvarov, často len celkom vzdialene súvisiacich s formami staršími, ale vždy možno v skladbách sledovať určité členenie na čiastkové úseky, dvoj-, troj- i viacčasťové formy, pričom na celkovú formu majú vedľa melódie väčší vplyv i ďalšie zložky hudobného výrazu, dynamika, farba, tempo a i.

Dvadsiate storočie prinieslo do hudby slobodu a rôzne experimenty s novými hudobnými žánrami, štýlmi a formami, ktoré napádali dovtedy akceptované hudobné pravidlá.

Smery[upraviť | upraviť zdroj]

Klasická (vážna) hudba[upraviť | upraviť zdroj]

V 20. storočí veľa skladateľov pokračovalo v práci podľa vzorov a foriem, ktoré sa odvíjali od hudby 19. storočia. K týmto autorom patrili Rachmaninoff a Edward Elgar. Ale modernizmus v hudbe sa stával čoraz dôležitejším. K prvým modernistom patrili Bartók, Stravinsky a Ives. Schoenberg a ďalší „dvanásť tónový“ skladatelia, ako napríklad Alban Berg a Anton von Webern doviedli až do extrémnej podoby. Opustili tonalitu a tradičnú koncepciu harmónie a melódie. Skladatelia ako Milhaud a Gershwin kombinovali klasické a džezové výrazové prvky. Iný ako napríklad Šostakovič, Prokofiev, Hindemith, Boulez, a Villa-Lobos rozšírili klasickú paletu o niektoré disonantné prvky, bez toho aby zašli až do takých extrémov ako „dvanásťtónový skladatelia“.

Do hudby 20. storočia sa niekedy zaraďuje aj impresionistická hudba (pozri vyššie).

Medzi 1910 a 1920 prevláda hudobný expresionizmus zdôrazňujúci výrazovú zložku, ktorý okolo roku 1920 vyústil do hudobného konštruktivizmus (Schönberger, Berg, Webern).

Smery klasickej hudby v 20. stor. sú aj napríklad:

  • punktualizmus (Webern)
  • hudobný neoklasicizmus a neorealizmus (Prokofiev, Šostakovič)
  • hudba socialistického realizmu
  • súčasná hudba (Penderecki, Lutoslawski) – syntéza stupňovaného výrazu vysokej konštruktívnej disciplíny a dôrazu na farebnosenzuálnu pôsobivosť
Populárna hudba[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Populárna hudba

Okrem klasickej hudby sa rozvíjajú rôzne smery tzv. populárnej hudby (pop music v širšom zmysle).

Ľudová hudba (folk)[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Folk

Folk, v pôvodnom zmysle slova je hudba ľudí a o ľuďoch. Folk najlepšie prežíva v spoločnosti nepoznačenej prostriedkami masovej komunikácie a komercializáciou kultúry. Folk bol pôvodne zdieľaný celou komunitou a nie iba špeciálnou vrstvou expertov, či profesionálnych umelcov a bol prenášaný ústnou tradíciou.

Počas 20. folk dostal novú podobu: slúži ako pomenovanie pre istý druh populárnej hudby, ktorá je z kultúrneho hľadiska dedičstvom tradičného folklóru. Ako príklad môže slúžiť napríklad Bob Dylan či iný pesničkár. Táto hudba sa vo vzťahu k inej populárnej hudbe vyznačuje väčšou jednoduchosťou, hlási sa k tradíciám a je podobná country, bluegrassu a iným podobným žánrom.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ŽILÍKOVÁ-MANDZÁKOVÁ, M. : Dejiny hudby I. – prednáška, Nitra 2012, FF UKF v Nitre, prednášková sála FF
  2. ŽILÍKOVÁ-MANDÁKOVÁ, M.: Hudba v praveku. Učebný text (rukopis).
  3. KRUŠINSKÁ Martina: Hudba starovekých národov. In:Učebné texty pre Univerzitu tretieho veku. Žilinská univerzita. Žilina 2003. s. 14
  4. KRUŠINSKÁ Martina: Hudba starovekých národov. In:Učebné texty pre Univerzitu tretieho veku. Žilinská univerzita. Žilina 2003. s. 3
  5. KRUŠINSKÁ Martina: Hudba starovekých národov. In:Učebné texty pre Univerzitu tretieho veku. Žilinská univerzita. Žilina 2003. s.6-7
  6. KRUŠINSKÁ Martina: Hudba starovekých národov. In:Učebné texty pre Univerzitu tretieho veku. Žilinská univerzita. Žilina 2003. s. 8
  7. KRUŠINSKÁ Martina: Hudba starovekých národov. In:Učebné texty pre Univerzitu tretieho veku. Žilinská univerzita. Žilina 2003. s. 15-16